Michael 

Tiberiovi sa ruka triasla po celý čas, čo zapisoval potrebné údaje do pohrebnej knihy v jednom z mestských pohrebníctiev. Okolo obeda ich obvolal niekoľko, kým konečne našiel niekoho, kto mu dokázal vyhovieť. Takmer každý v meste mal totiž plné ruky práce. S príchodom ranných novín totiž prišli do mesta správy, že chrípka sa začína znova šíriť. Objavili sa nové ohniská, z ktorých sa opäť začínala pomaly vkrádať do ulíc, nemocníc a príbytkov občanov.

„Obracia sa mi žalúdok pri pomyslení na tie masové hroby," povedal potichu a konečne pero položil. Spomínal som si, ako mi o tomto momente hovoril hneď na začiatku našej cesty. Ako Ambrosa zapísal do pohrebnej knihy, aby na neho história nezabudla. Aby neskončil ako tisícky nebohých, po ktorých akoby sa zľahla zem.

„Preventívne opatrenia," odvetil som.

„Ja viem, ale..." Rukami sa zostal zapieral do dosky stola a na chvíľu sklonil hlavu.

Čudoval som sa, že sa dokázal dať dostatočne dokopy na to, aby sem prišiel a zariadil všetko potrebné. Dlhé hodiny bezducho sedel na chodbe, priamo medzi zdemolovanými obrazmi. Utieral si slzy, znova s nimi prehrával boj alebo len hľadel niekam do prázdna. Niekoľkokrát prepočul aj to, ako sa mu Evelyn prihovorila.

Akoby pre neho smrťou brata zanikol celý vesmír a on zostal osamotený niekde uprostred ničoho. V temnote a prázdnote.

Na mieste, kde okrem bolesti a žiaľu neexistovalo nič iné. Nič krásne, nič pozitívne. Nič, čo by mu vyčarilo jeho typický úškrn.

„Vtedy na vojne som sa naozaj bál, že zomrie. Išlo o vážne poranenia a stratil veľa krvi, kým sme sa dostali do poľnej nemocnice." Na chvíľu stíchol, aby popadol dych. Na nohách stál zjavne len vďaka zázraku. Bol viditeľne vyčerpaný a užialený. Pod stále červenými a napuchnutými očami sa mu tiahli tmavé kruhy. „No nahováral som si, že som pripravený aj na najhoršie."

„Nemyslím si, že sa dá na niečo podobné pripraviť."

Niekde za chrbtom som započul šramot. Obzrel som sa ponad plece, nachádzajúc vo dverách jedného z hrobárov. Veľkého svalnatého muža s vlasmi pieskovej farby.

„Pane, ak ste už dopísali, musím vás požiadať, aby ste odišli. Vonku čakajú ďalší, ale viacerých vás dnu naraz pustiť nemôžem." Zvolil veľmi jemný a starostlivý tón hlasu. Najlepšie vedel, čím si ľudia na jeho mieste prechádzajú a aký prístup potrebujú. „Veľmi ma to mrzí. Za normálnych okolností by som vás nikam nenáhlil."

„Samozrejme, rozumiem," odpovedal mu zastretým hlasom. Sťažka odlepil dlane od stola, narovnal sa a neistým krokom vykročil preč.

Ako duch som ho nasledoval. Z pliec mi spadla obrovská ťarcha, keď sme konečne vyšli von na čerstvý vzduch. Od ponurého, zatuchnutého vzduchu pohrebníctva ma rozbolela hlava. Dnes som ešte vôbec nejedol, nedokázal som do seba dostať absolútne nič, skoro ani pohár obyčajnej vody.

Najmä nie po tom všetko, čo sa predpoludním v dome dialo.

„Musím si premyslieť, čo napíšem otcovi," prehovoril zrazu a založil si ruky do vreciek kabáta. Dnešné počasie bolo otrasné – chladné a sychravé. Pršať sa chystalo snáď s každou ďalšou sekundou. Vzduch bol nepríjemne ťažký, hlavne v uliciach mesta.

„Mal by si sa na to trocha vyspať."

Pohŕdavo si odfrkol. „Ako by som si mohol ľahnúť a zaspať, Michael? Videl si, čo sa udialo len niekoľko hodín dozadu. Naozaj si myslíš, že dokážem spať?"

Nie, samozrejme, že nie. Až priveľmi dobre som si spomínal na žiaľ tohto typu. Nedokázal som kvôli nemu jesť, piť, spať ani normálne existovať. Vnímal som len bolesť, ktorá ma zvnútra trhala na márne kúsky. Ktorá ma nútila si myslieť, že by bolo lepšie, keby takisto zomriem.

A to som prišiel „len" o starého otca.

„Mal by som sa vrátiť do nemocnice, sľúbil som to Evelyn."

Sotva však odliepal nohy od zeme. Ulicami sa šuchtal ako bez života. Hlavu držal sklonenú, ramenom zavadil do niekoľkých okoloidúcich a ani nepomyslel na to, že by sa im mal ospravedlniť. Len si razil cestu ďalej, dokým sme sa neocitli pred budovou nemocnice, kde ráno nechal Evelyn.

„Tiberius..." Netušil som, čo mu chcem povedať. Nemal som správne slová, aby som ho utešil. Nemal som žiadne slová. V hlave som mal úplne prázdno a v duši jedine boľavú, nekončiacu prázdnotu.

Dnu vykročil akoby ma ani nepočul. Popri každom sa prešmykol ako duch a hore schodmi vykráčal na piate poschodie. Chodby boli rušné, pracovný deň v plnom prúde. Lekári sa ponáhľali za svojimi povinnosťami, sestričky sa venovali pacientom a pritom jedným očkom dohliadali na dianie celej nemocnice. Bolo verejne známe, že keby nie je zdravotných sestier, jednotlivé oddelenia by sa pomaly ale isto zrútili. Lekári by ich v chode neudržali.

„Sestrička, prosím vás!" zvolal Tiberius na zdravotnú sestru, ktorá nás predbehla na schodoch a mierila na oddelenie. „Máte chvíľku?"

Mladá žena sa trocha vyľakane otočila „Áno, čo potrebujete?" Bolo jej vidno len oči. Zvyšnú polovicu tváre jej zahaľovalo biele rúško. Tiberius si znova natiahol na tvár šál a mňa si nikto nevšímal.

„Hľadám Evelyn McKayovú. Priviedol som ju dnes ráno – tehotná žena so španielskou chrípkou. Mala veľké bolesti."

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo. V jednej chvíli ešte užialene ležala v posteli vedľa Ambrosovho tela. Plakala, hladila ho vlasoch a bozkávala na čelo so slovami, že ho miluje a vždy aj bude. V ďalšej jej bolesťou naplnený krik zaznel celým domom. Úpenlivo prosila šarlatána, aby jej pomohol. Ten sa ale v panike zmohol len na to, aby ju odviedol do nemocnice. Hovoril, že tam jej pomôžu lepšie.

A potom bez slova odišiel a vrátil sa do domu.

„Mohol by som ju, prosím, vidieť?"

„Pane, veľmi ma to mrzí, k nakazeným pacientom nemôžeme púšťať návštevy."

„Ja som..." Na chvíľu sa zasekol a v rýchlosti sa obzrel naokolo seba. „Pred pár dňami som sa zotavil. Aká je šanca, že ochoriem znova?"

„Vážne?" Horlivo prikývol. Klamanie mu zjavne stále išlo na jednotku. Očami sestričku prosil ako malé nevinné šteniatko. „Pane, ja... nemala by som. Máme predpisy."

„Nikto si ma ani nevšimne, sľubujem," naliehal ďalej. „Prosím vás, ja som to sľúbil bratovi. Jej partnerovi. On..." ďalšie slová sa mu zadrhli v hrdle. Sťažka preglgol a roztrasene sa nadýchol. „Zomrel dnes v noci." Celého ho striaslo.

„Úprimnú sústrasť, je mi to naozaj ľúto, pane."

Tiberius sa načiahol za jej pravou rukou a zovrel jej ju v dlaniach. „Prosím vás, určite chápete..."

„Poďte," podvolila sa nakoniec a kývla mu hlavou. Inokedy by som z jeho strany čakal nejaký prejav víťazstva. Možno nejaké lichotenie a komplimenty na jej adresu. Teraz sa však len slušne poďakoval a vybral sa za ňou.

Zaostával som pár krokov za nimi. Nechcel som sledovať tváre pacientov, ktorých sme míňali. Pohľady mi k nim ale zablúdili úplne automaticky. Akoby aj po poslednej noci chceli moje oči vidieť skutočnú a nefalšovanú tvár utrpenia.

Evelyn ležala v posteli úplne v rohu, pri dvoch veľkých oknách. Za krajších dní sem určite prepúšťali hrejivé slnečné lúče, ktoré podporovali liečebné procesy pacientov. Nie nadarmo sa hovorí, že slnko, čerstvý vzduch a príroda patria medzi najlepších doktorov. Niečo na tom skutočne bolo, dokázali pomôcť – ak na nič iné, tak na pacientovu psychiku, ktorá zohrávala veľmi dôležitú úlohu.

„Päť minút, dobre? Nechcem mať zbytočné problémy, pane," povedala sestrička Tiberiovi a chlácholivo ho pohladila po chrbte.

„Ďakujem vám." Bez ďalšieho slova nás nechala osamote a pri odchode lepšie natiahla plachtu, ktorá tvorila medzi dvoma posteľami súkromie. Zjavne, aby nám dopriala viac priestoru a aby Tiberia skryla pred očami lekárov alebo kolegýň.

Šarlatán chvíľu postával na mieste, prestúpil z nohy na nohu a potom klesol na kraj postele. Evelyn sa k nemu ale neotočila, zostala chrbtom, aby nám nemusela hľadieť do tvárí. Alebo aby sme my nevideli tú jej.

„Všetko som v pohrebníctve vybavil, nemusíš si robiť starosti," začal napokon Tiberius. Načiahol k nej pravú ruku a nežne ju pohladil po ramene. „Nestaraj sa ani o peniaze, pohreb som zaplatil."

Hovoril k nej čisto z núdze. Najradšej by zostal ticho alebo tu vôbec ani nebol. Vrátil by sa späť do domu a uzavrel sa do svojej vlastnej malej bubliny smútku, nešťastia a žiaľu za zosnulým bratom.

„Vyzerá to, že je ti už lepšie," prehovoril znova vľúdnym, trocha priškrteným hlasom. Muselo ho to stáť veľa síl. „Dali ti niečo proti bolesti?" Evelyn prikývla, naslepo nahmatávajúc šarlatánovu ruku. Stisla ju prekvapivo pevne. „Počuj..."

„Je koniec, Tiberius," zašepkala napokon zachrípnutým hlasom. Prešiel som na druhú stranu postele, aby som jej videl do tváre. Bola veľmi bledá, v pochmúrnom šere vonkajšieho svetla bola jej krásna tvár mŕtvolne biela. „Prišla som o všetko."

„Nie, toto, prosím, nehovor. Ja viem, že to bolí... skurvene to bolí, ja..."

„Najprv ocko..." pokračovala, akoby ho ani nepočula prehovoriť. Slzami a krvou podliate oči upierala do prázdna. Vyzerala o poznanie horšie, než keď som ju videl dnes ráno naposledy. No čo som čakal? Iba pred pár hodinami prišla o milovaného partnera. „Potom Ambrose..."

„Evelyn..."

„A potom o naše drahé bábätko," dokončila a bolestne privrela oči. Niekoľko sĺz sa jej vykotúľalo spoza privretých viečok a vpilo sa do vankúša. „Vieš, ja som..." snažila sa pokračovať.

Tiberius si však vyslobodil ruku a bleskovým krokom prešiel na druhú stranu postele. Čupol si, aby k nej bol bližšie. „Čo to hovoríš?" opýtal sa zhrozene. Zo spotenej tváre jej zhrnul vlasy. „Mala si ráno bolesti, ale uistili ma, že budeš v poriadku. Dajú ti pár infúzií, oddýchneš si a keď prejde chrípka, tak bude všetko dobre."

Pokývala hlavou, zabárajúc si tvár do vankúša. Plakala a smútila, ale predsa pôsobila až priveľmi pokojne. Museli jej pichnúť nejaké sedatíva, aby ju udržali v čo najväčšej pohode. Najmä ak boli jej slová pravdivé.

„Začala som... začala som krvácať krátko po tvojom odchode. Kričala som... vrieskala, aby si sa vrátil a pomohol mi. Aby Ambrose..." Zvyšné slová zanikli v jej srdce trhajúcich nárekoch, ktoré sa ozývali celým oddelením.

Zacúval som o pár krokov vzad a oprel sa chrbtom o stenu. V tej chvíli akoby mi došli naozaj všetky sily. Pomaly som sa zošuchol na zem a kolená si pritiahol k hrudi. Mal som všetkého naokolo seba plné zuby. Ponurej atmosféry, svetovej pandémie a všadeprítomnej smrti... proste všetkého. Nechcel som tu stráviť už ani jediný deň navyše. Nie, ak to malo znamenať, že sa musím prizerať ďalšiemu utrpeniu ľudí, ktorí si ho ani náhodou nezaslúžili.

„Sľúbil som, že na vás dám pozor," zamrmlal zrazu Tiberius. Z kolien padol rovno na zadok. Tvár si skryl do dlaní skôr, než by sa z plného hrdla rozkričal. „Ja som mu to sľúbil... sľúbil som mu, že..." Hlas ho zradil, keď mu po tvári stiekli prvé slzy.

Zrazu sa na seba znova nepodobal ani trocha.

Vedľa nemocničnej postele sedela rovnaká užialená karikatúra Benátskeho bosoráka, ktorá v noci celé hodiny plakala za svojim bratom.

„Evelyn, mňa to hrozne... mrzí," zavzlykal a chrbtom pravej ruky si pritom utrel slzy a zhrnul z čela niekoľko strapatých čiernych kučier. „Mrzí ma to, veľmi... veľmi ma to... mrzí..." opakoval stále dookola. Ani jedno z jeho slov ale nedokázalo už nič zmeniť.

Obaja sa zmohli jedine na horké slzy plné bolesti a beznádeje. Behom niekoľkých hodín sa zrútili životy dvoch mladých ľudí, ktorí prišlo o dôležitý oporný bod. O niekoho, v kom videli neoblomnú istotu a s kým počítali vo svojej budúcnosti.

Šarlatán prišiel o jediného brata. O brata, ktorého mal napriek všetkému rád a ku ktorému vzhliadal, aj keď to nedával najavo.

Evelyn stratila milovaného muža, ktorý sa mal stať jej manželom. A len o pár hodín na to prešla bolesťou, ktorú by žiadna matka nikdy nemala spoznať. Stratila aj to posledné priame spojenie s Ambrosom. Ich natoľko očakávané a milované dieťa.

⫷⫸

„Si v poriadku?" opýtal sa Tiberius a klesol na lavičku ku mne.

Brehy Ameriky sme opustili asi pol hodinu dozadu. Pevnina sa stále vzďaľovala, až sa napokon vytratila úplne a my sme sa opätovne ocitli v objatí šíreho oceánu. Do Dominikánskej republiky sme vyplávali z New Yorku. Nemal som čas si mesto prezrieť. Z vlakovej stanice sme sa museli ponáhľať, aby sme loď stihli. Beztak bolo mesto skryté v hustom hmlistom opare a ťaživých mračnách, ktoré zjavne ukrývali sneh.

„Hej, jasné," zamrmlal som na odpoveď a lepšie sa zabalil do kabáta. Mrzlo, zima bola jednoznačne tu. Ja som však potreboval byť vonku na čerstvom vzduchu. Sledovať, ako sa New York opätovne vzďaľuje. „Chcel som... chcel som vás tam nechať a proste bežať domov. Pozrieť sa, či by som tam náhodou niečo zo svojho života nenašiel."

„Clio by tam nebola, Michael," povedal. Z vrecka kabáta vytiahol cigarety so zápalkami. Odmietol som.

Ambrose zomrel skoro pred dvoma týždňami. Tiberius úplne zdrvene poslal domov telegram, ale odpovede sa nedočkal. Nemal mu kto odpoveď. Všetci boli preč, rovnako ako jeho brat a dieťa, ktoré natoľko túžil mať.

Evelyn prišla z nemocnice o niekoľko dní neskôr. Vysilená, zronená a úplne strhaná. Vyzerala snáď stokrát horšie než keď tam išla. Oči mala neustále červené a podliate slzami, tvár skrútenú do až mučeníckej grimasy. Bolel ju každý pohyb, každé slovo – celá existencia. Zrazu to nebola ona, kto sa staral o svoju mamu. Skôr naopak. Diana pozbierala snáď až nemožné sily, len aby jej mohla byť na blízku a utešiť ju.

Bral som za zázrak, že sme sa vôbec nalodili. Zbaliť sa a opustiť domov bolo pre obe veľmi náročné. Keby nemali Tiberia, ktorý naokolo nich skákal aj napriek tomu, že sám stále veľmi viditeľne žialil, žiadna cesta by sa nekonala.

„Čo ak tam nebude..." sťažka som preglgol, zatínajúc ruky v päsť, „ani keď sa vrátim?"

„A prečo by nemala byť?"

„Veď sa pozri naokolo nás. Pozri sa, čo všetko sa udialo za posledné dva týždne. Koľkej smrti a strate som sa musel prizerať. Máš mi za zlé, že nedokážem myslieť pozitívne?" Pokýval hlavou, rozklepane poťahujúc z cigarety. Okrem nás nebol na vonkajšej palube nik. Všetci sa pred chladom a mrazom skrývali v teplých, vykúrených priestoroch. „Len pred chvíľou sme konečne pocítili pevnú zem pod nohami a zrazu sme späť na vode. Bohvie dokedy."

Všetko ma začínalo privádzať do šialenstva. Nedokázal som jesť ani spať, stále ma bolela hlava a úzkosť útočila omnoho agresívnejšie, než by som bol schopný ustáť. Celé noci som trávil v pekelnej slučke, ktorú mi okolo krku navliekli moje vlastné myšlienky. Pomaly mi ju sťahovali okolo krku, len aby som nedokázal kričať o pomoc.

Mal som tohto tu plné zuby.

Už som skutočne mlel z posledného a nebol si ani trocha istý, koľko ešte vydržím.

Či ešte vydržím...

„Nevládzem už, Tiberius. Chcem ísť domov." Znamenalo by to síce, že sa budem musieť prizerať aj jeho smrti, ale... začínalo mi to byť pomaly naozaj jedno. Snáď nikdy v živote som sa ešte necítil na toľkoto apatický voči všetkému, zatiaľ čo ma úzkosť trhala v zuboch.

„Už čoskoro pôjdeš, neboj sa. Sme len pár krokov od cieľa."

Pokýval som hlavou. Nedokázal som mu už veriť. „Čo bude potom? Akože s vami všetkými?" O tom nepadlo ani slovo. Sústredili sme sa len na samotný priebeh tohto magického výletu. Ani trocha na to, čo bude nasledovať. „Budete znova tam v Rylandovom byte? Presne ako predtým?"

„Áno, samozrejme," pritakal, poťahujúc si z cigarety. Dym voňal omamne sladko. Ako krásne spomienky, ktoré som mal na dosah ruky. „Nezabúdaj, že my sme mŕtvi už mnoho rokov. Toto tu sa udialo len kvôli tebe."

„Prestávam tomu rozumieť. Nič už akoby nebolo reálne." Predklonil som sa a lakťami sa zaprel do kolien. Chcel som byť doma, v teple nášho malého bytu. Alebo pokojne späť v nemocnici alebo v škole. Proste na miestach, ktoré poznám a ktoré sú v mojom živote akousi istotou.

„Všetko je reálne. Presne ako doteraz," ubezpečil ma a vstal na nohy. Prešiel predo mňa a čupol si, aby mi videl do tváre. „Pozri sa na mňa," vyzval ma a hodil cigaretu na zem. Ohorok som prišliapol skôr, než by to stihol on, a s nevôľou zodvihol hlavu. „Upokoj sa. Sme skoro na konci, to už vydržíš. Zomriem a je po všetkom, Mike. Pôjdeš domov a toto všetko bude znova len minulosťou."

„Ale keď ja neviem, čo ma čaká doma."

Či... či ma tam niekto bude čakať...

„To všetko na čo si bol zvyknutý predtým. Rodina, priatelia, škola, nemocnica a Clio."

„Clio..." zopakoval som po ňom. Kútiky pier sa mi nadvihli do maličkého úsmevu. „Mala pravdu, keď mi hovorila, že si vás obľúbim. Mal som vám dať šancu zapôsobiť a ukázať mi, kto vlastne ste." Ambrosovi som to už povedal. Bolo len spravodlivé, aby to z mojich úst počul aj on.

„To ma teší... aj vzhľadom na aktuálne okolnosti." Stále bol zlomený a užialený. Akoby tápal v tme a netušil, kde nájsť nejaký oporný bod. Prišlo mi to sprvu zvláštne hlave preto, že veľkú väčšinu svojho života beztak trávil na cestách a ďaleko od rodiny. Vtedy ale svetom chodil s vedomím, že keď sa vráti domov, všetci tam budú na neho čakať s otvorenou náručou. Zrazu ale boli všetci nenávratne preč. Rodičia, brat, milenka a istým spôsobom aj jeho syn.

„Zostanete aj naďalej s nami?"

Mykol plecami. „To neviem. Nebude to záležať od nás." Chápavo som prikývol a oprel si boľavý chrbát.

Dlho som však sedieť už nevydržal. Vstal som na nohy, obišiel Tiberia a s rukami vo vreckách sa vydal na prechádzku po palube.

Potreboval som sa hýbať. Aspoň dovtedy som mal pocit, že sa mi darí držať náskok pred všetkým, čo ma ako kotva ťahalo dole k oceánskemu dnu.