Michael

Takmer som sa rozplakal od šťastia, keď som v ďalšie chladné ráno vyšiel na hornú palubu a uvidel, ako sa pred nami črtá pevnina. Amerika akoby nás doslova volala, vábila k svojim brehom tým najsladším spevavým hláskom, aký som kedy v živote počul.

Nemohol som uveriť, koľko času prešlo odo dňa, kedy sme opustili brehy Benátok. Mnoho som sa za ten čas od bratov dozvedel, čelil smrti a bol niekoľkokrát svedkom toho, že ak to je naozaj treba, dokážu spolupracovať ako zohraná dvojka. Dokonca po niekoľkých dňoch som sa prichytil ako si premietam v hlave udalosti operácie. Lepšiu prvú skúsenosť s apendektómiou som si nemohol ani priať.

„Konečne," vydýchol Tiberius a prehodil si cezo mňa pravú ruku. „Cítiš už tú neodolateľnú vôňu slobody, pravnúčik?" podpichol ma, zaklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol, akoby slobodu skutočne mohol cítiť.

„Asi nikdy som pevninu nevidel radšej." Loď sama o sebe nebola zlá. Mala svoje plusy aj mínusy, ale bol som viac ako šťastný, že ju čoskoro nadobro opustíme. Najmä ak to znamenalo, že som sa výrazným krokom priblížim k návratu domov – do mojej vlastnej reality, k mojej milovanej snúbenici, rodičom a priateľom. „Koľko ešte asi?"

„Čo myslíš?"

„Koľko dní ešte musím zostať s vami. Chcete mi toho ukázať ešte veľa?"

„Na psychiku to bude zjavne veľa, ale inak..." mykol plecami a odstúpil odo mňa. Podišiel bližšie k zábradliu a oboma rukami sa oň zaprel. Vyzeral byť doslova v siedmom nebi. Akoby pobyt na lodi znášal ešte ťažšie ako ja.

„Už to nepotrvá dlho, nemaj strach. Budeš doma mihnutím oka," povedal Ambrose, ktorý sa vynoril spoza môjho chrbta. S rukami vo vreckách kabáta zastal po bratovom boku a rovnako túžobne sa zahľadel na pobrežie Ameriky. Z nás všetkých sa tešil zjavne najviac. Najlepšie vedel, aké šťastie ho tam čaká.

Aká škoda, že kráčalo ruka v ruke s tragédiou, ktorá sa takisto neodvratne blížila.

„Je ti snami tak hrozne, že sa už náhliš domov?" rypol do mňa šarlatán, obzerajúc sa ponad plece.

„To nehovorím, ale doma je doma." Ani náhodou mi nebolo s nimi tak hrozne, ako som prvotne očakával. Práve naopak... boli celkom dobrou spoločnosťou. Občas som mal chuť svojmu drahému prastarému otcovi vytrhať vlasy a vyškriabať oči, ale to zjavne patrilo k čaru jeho osobnosti. „Budem rád, keď sa toto celé skončí. Hlavne preto, že nemám nad ničím kontrolu a som vám vydaný na milosť."

„Mám pocit, že Clio by bola viac ako šťastná, keby sa nám túto tvoju vlastnosť podarí zmeniť."

Prekvapene som nadvihol obočie. „Nebodaj vás o to prosila?"

Slova sa ujal Ambrose: „Jej prianím bolo akurát tak to, aby sme na teba dávali pozor. Šalela z predstavy, že sa ti s nami niečo stane."

„Zjavne na to mala plné právo." Veľavýznamne som si oboch premeral pohľadom a potom sa posadil na neďalekú lavičku.

Bolo mi už skutočne omnoho lepšie. Únava, nevoľnosti a závrate sa konečne stiahli a ja som každý deň fungoval lepšie a lepšie. Schody a dlhšie chodenie prestali byť mojim nepriateľom. Zrazu tu bola veľmi dobrá šanca, že do konca tohto neobyčajného výletu budem úplne v poriadku, presne ako pri príchode. Minimálne po fyzickej stránke.

„Tiberius..." Všetci traja sme sa obzreli za ženským hlasom, ktorý oslovil šarlatána. Pomerne rušnou palubou k nám mierila mladučká plavovláska zabalená v hrubom a výrazne červenom kabáte. Úsmev z pier jej zmazal až Tiberius, keď ju pravou rukou opatrne objal okolo drieku a pobozkal ju na privítanie. „Tušila som, že ťa nájdem práve tu."

„Nemohol som si nechať uisť ten krásny pohľad. Pridlho som nevidel pevninu."

Prikývla a vypýtala si ešte jednu pusu. „Dobrý deň, pán doktor," pozdravila Ambrosa o poznanie úctyhodnejšie.

Bola to dievčina, ktorá ani nie tak dávno podstúpila operáciu slepého čreva. Zotavila sa až zázračne rýchlo a hlavne bez nejakých komplikácií. Za čo vo veľkej miere ďakoval práve Tiberiovi, ktorý pri jej lôžku vytrvale sedel a pomáhal jej našim rodinným darom. Chvíľami mi trocha pripomenul mňa samotného s Marciou. Hoci som v tej dobe nemal ani poňatia, čo presne robím a ako kľúčovo prispievam k jej liečbe, strávil som pri nej mnoho hodín a počas nich sa modlil, aby sa uzdravila.

„Gabriella," pozdravil ju Ambrose tiež a usmial sa. „Všetko v poriadku?"

„V najväčšom. A jedine vďaka vám dvom." Ešte žiarivejšie sa usmiala skôr, než by pobozkala šarlatána na líce. Nemal som poňatia, čím ju takto očaril, ale hlavou lietala niekde medzi oblakmi vždy, keď bola v jeho prítomnosti. „Boli ste už na raňajkách?"

„Ja ešte nie," odpovedal Tiberius. „Budeš stáť o moju spoločnosť?" Bez váhania prikývla a zavesila sa mu do pravého ramena. Jej vek som pri prvom stretnutí tak úplne neodhadol, mladučký vzhľad jej tváre bol zavádzajúci. V skutočnosti mala už dvadsaťpäť rokov – stále ešte o dobrých desať rokov menej ako Tiberius. „V tom prípade poďme, krásna slečna."

„Vidíme sa neskôr," povedal im Ambrose obom. Šarlatán sa víťazoslávne uškrnul a žmurkol mojim smerom, keď prechádzali okolo.

Pokýval som nad ním hlavou, vstal na nohy a podišiel bližšie k Ambrosovi. Nevyzeralo to, žeby sa niekam ponáhľal a chcel ma tu nechať tiež.

„Prečo jej musí motať hlavu? Predpokladám, že sa s ňou rozlúči v prístave a už nikdy o nej neprehovorí."

S úškrnom prikývol. „Som rád, že už ho máš takto prekuknutého."

„Občas sa v ňom dá listovať ako v otvorenej knihe." A občas som mal pocit, že ho nepoznám ani trocha a sme stále úplní cudzinci. „Evelyn ťa už bude čakať? Vie, kedy presne priplávame?" zmenil som tému, zakladajúc si ruky do vreciek kabáta. Slnko sa pomaly tlačilo na oblohu, ale vzduch bol pomerne chladný. Hold, koniec novembra dával o sebe vedieť v plnej paráde.

„Hovoril som pred príchodom sem za vami s kapitánom, a potom jej poslal telegram. Zakotvíme približne okolo druhej."

„Tešíš sa?"

„Stále sa skôr bojím. Neverím, že je to skutočnosť, že som už skoro pri nej."

Už-už som otváral ústa, aby som mu odpovedal. No v poslednej chvíli som si zahryzol do jazyka. Obaja sme vedeli, čo sa udeje krátko po príchode do Ameriky. No radšej sme sa tvárili, že o ničom z toho nevieme. Tešme sa aspoň na chvíľku. Obaja po dlhých týždňoch vidíme pevninu, takže si to nekazme.

Dobrú náladu mi akurát kazila skutočnosť, že na mňa tam nik čakať nebude.

⫷⫸

Slnko bolo vysoko na oblohe, keď loď konečne spustila svoju kotvu. Nikdy predtým som vo Filadelfii nebol, netušil som, ako vyzerá mestský prístav. V prvom rade som sa však sústredil na ľudí, ktorí tam na našu loď čakali. Nemohli sa už dočkať, kedy ich blízki a milovaní vystúpia a konečne sa s nimi zvítajú.

„Čo s rodinami zosnulých?" opýtal som sa Ambrosa.

Nikam sme sa nenáhlili. Ambrose sa z paluby prizeral, ako prví cestujúci vystúpili, zatiaľ čo svoje dva kufre mal položené pri ľavej nohe. Tiberius postával len o kúsok ďalej – s vysmiatou a zároveň uslzenou Gabriellou v náruči.

„Kapitán hovoril, že podľa dokladov dokázali kontaktovať blízkych a povedať im, čo sa stalo. No vsadím sa, že niektorí dnes predsa len prišli."

„Nádej umiera posledná." Možno si potrebovali byť skutočne na vlastné oči istí, že ich blízka osoba z lode nevystúpila. Možno až potom budú môcť prijať skutočnosť o jej smrti.

„Bál som sa, že táto povinnosť padne na mňa... že bude chcieť, aby som dal dokopy nejaké slová, ktoré potom pošlú pozostalým. Som rád, že to zvládli bez mojej pomoci. Zjavne by som správne slová nájsť nedokázal."

Smutne som sa pousmial a zašiel si pravou rukou do vetrom rozfúkaných vlasov. „Asistoval som pri jednej operácii, ktorú pacientka neprežila. Primár chcel, aby som za jej snúbencom išiel s ním. Nech si postupne zvykám na to, že čas od času budem musieť pozostalým oznámiť aj smutné správy."

„A ako to išlo?"

„Moc dobre nie." Síce som sa pred doktorom Kanom a Oliverom nezrútil, ale všetko to prišlo potom, keď som prišiel domov. Clio musela znášať následky toho, že ja nedokážem uniesť náročné a tienisté stránky medicíny. „Viem, že to ešte budem musieť robiť veľmi veľakrát. Ale momentálne si vážne neviem predstaviť, ako si na to zvyknem alebo ako to aspoň urobím o niečo menej bolestivé."

„Rád by som ti poradil, ale naozaj neviem ako. Nemám pocit, že som sa to niekedy naučil, aj keď na vojne som občas čelil smrti aj niekoľkokrát denne."

„Vážne klobúk dole za to, čo si urobil v tom sne, ktorý som ti minule spomínal. Že si pomohol tomu vojakovi, aj keď sa ťa predtým pokúšal zabiť."

„Zložil som prísahu, Michael. A bral ju smrteľne vážne každý jeden deň." Chápavo som prikývol, skláňajúc hlavu. „Vlastne... nedokončil si to, čo si nám hovoril pred operáciou. Prepáč, úplne mi to vyfučalo z hlavy."

„Pravda." Ja sám som na to úplne zabudol. Bol som následne priveľmi zabraný do diskusie o samotnom zákroku. S Ambrosom sme sa pri poháriku brandy rozprávali skoro celú noc.

„Pokojne hovor teraz, máme ešte chvíľu čas."

„No... dostal som ponuku od primára chirurgie, to som už spomínal. Do konca školského roka by som mohol operovať s ním a jeho rezidentmi." Stále som dokázal v hlave počuť jeho slová, keď mi dával tú ponuku. A keď ma uisťoval, že mu odpoveď nemusím dať hneď.

„Ale veď to je skvelé, nie?"

Mykol som plecami. „Myslím, že áno. Moji spolužiaci by vyskočili z kože, kedy takúto ponuku dostanú." Alec by sa šiel okamžite spiť pod obraz boží, bol by to jeden z najlepších dní v jeho živote. „Nie som si istý, či po smrti môjho pacienta ešte niekedy dokážem vojsť na sálu s vedomím, že tam idem niekomu zachrániť život. Naozaj veľmi mi záležalo na tom, aby prežil a mohol sa vrátiť k svojej dcére."

„Keby to všetci študenti a zaúčajúci sa chirurgovia brali rovnako, zjavne by na svete žiadny chirurg nebol a ľudia by umierali ako na bežiacom páse." Kývol pritom hlavou na svojho brata a Gabriellu. „Stačí ak sa pozrieš na ňu. Keby sa nechám ovládať chybami, ktoré som urobil v minulosti, dnes tu nemusela už stáť. Zlyhanie nesmieš brať ako prehru, len ako ďalší krok na tvojej ceste. Dovedie ťa presne tam, kde potrebuješ byť."

„Ale čo ak chirurgia nie je pre mňa? Clio, môj otec, doktor Davids, primár chirurgie a jeho sestra, primárka na jednotke intenzívnej starostlivosti... všetci si myslia, že mi to pôjde. Chvíľami akoby boli o tom krvopotne presvedčení."

„Dôverujú ti, na tom predsa nie je nič zlé. Niečím si ich presvedčiť musel, najmä teda doktorov. Ver mi, ich rukami prešlo už mnoho takých, ako si ty. Keby nemáš talent a sľubnú budúcnosť, nechválili by ťa a nenúkali ti šance, aby si sa mohol zlepšovať. Venovali by čas a úsilie tvojim spolužiakom."

„Oni ale chcú mňa," dokončil som za neho. Dávalo to zmysel, čo ma vydesilo snáď ešte viac. Ak vo mne vidia zázrak, budú o to sklamanejší, keď konečne prídu na to, že som nikdy nebol ten, za koho ma mali.

„Nemáš čo stratiť, Michael. Môžeš len získať... veľmi cenné skúsenosti a náklonnosť ľudí, ktorí ti v budúcnosti môžu pomôcť k vysnívanej pozícii." Uisťujúco mi položil pravú ruku na plece. „Vždy s tým môžeš seknúť, ak to nepôjde podľa tvojich predstáv a budeš mať pocit, že to nezvládaš. Povedať primárovi, že si mal dosť a poprosiť ho, aby ťa na ďalšiu operáciu už nevolal. Ale to len v prípade, že si to pôjdeš aspoň vyskúšať." Usmial sa, zohol sa po svoje kufre a pomalým krokom sa vybral smerom k lodnému mostíku.

Tiberius a Gabriella ho nasledovali. Prešli naokolo mňa bez toho, aby si ma vôbec všimli. Boli priveľmi zabraní do nejakého rozhovoru. Gabriella doslova žiarila ako slniečko, držala šarlatána za ruku a usmievala sa tak široko, až som sa bál, že sa jej natrhnú kútiky pier.

Bez slova som ich nasledoval. Zo srdca mi spadol obrovský balvan, sotva som konečne dostúpil na pevninu. Zrazu mi nevadil ani stále plný prístav ľudí, ktorí vítali svojich milovaných. Išlo zväčša o rodiny vojakov, ktorí sa domov vracali ako hrdinovia. Najmä teraz, keď bol vojne oficiálne koniec a my sme z nej vyšli ako víťazi.

Držal som sa v pätách bratom, ktorí sa ale následne rozdelili. Gabriella Tiberia potiahla stranou a Ambrose pokračoval ďalej. Na chvíľu som sa zamyslel, ale potom som kráčal ďalej za ním. Prastarého otca s jeho novou známosťou som skutočne riešiť nechcel.

Túžil som vidieť niečo iné.

Moment, ktorý bol rovnako krásny, ako som si ho len chvíľu predtým predstavil.

Kúsok od obrovského a hlasného hlúčika ľudí, pri prázdnom doku číslo 5, stála osamotená mladá žena s gaštanovými vlasmi. Spolovice ich mala schované pod sýto žltou hodvábnou šatkou, ktorá žiarila do diaľky ako maják. Odeté mala tmavohnedé kožené čižmy po kolená a masívny, veľmi elegantný béžový kabát.

Jej úsmev donútil Ambrosa pustiť svoje kufre a doslova k nej posledné metre prebehnúť. Schmatol ju do náruče a pobozkal ju skôr, akoby sa stihli privítať slovne. Evelyn mu láskyplne vzala tvár do dlaní, aby ich bozk ešte prehĺbila a predĺžila.

Až moc naivne som sa pri pohľade na nich obzrel naokolo seba. Dúfal som, že niekde v dave uvidím Clio. S úsmevom na perách a s náručou otvorenou len pre mňa.

Samozrejme, že tu nebola.

Stále som hral len sám za seba.

Pozornosť som k zamilovanej dvojici obrátil akurát vo chvíli, kedy sa od seba odtiahli a Ambrose si pred Evelyn kľakol. Pohladil ju po bruchu, ktoré už bolo dobre viditeľné aj pod zimným kabátom. Videl som, ako sa Evelyn naplnili oči slzami, keď ju Ambrose pobozkal na brucho a následne sa oň čelom oprel. Rukami mu zašla do vlasov a uhladila mu ich, kým on si plne vychutnal chvíľu, na ktorú tak dlho čakal.

„Ahoj, Michael," pozdravila ma Evelyn nečakane a pozrela sa priamo na mňa. Postával som kúsok od nich, aby som im doprial súkromie. Teraz som však smelo pristúpil bližšie. „Vitaj."

„Ahoj. Teší ma, že sa konečne stretávame." Clio ju poznala o niečo lepšie, predsa len sa už stretli. No z jej rozprávania znela ako skvelá žena. A rozhodne tak pôsobila aj na prvý pohľad. Láskavo, krehko a veľmi sympaticky. „Vedela si, že... že prídem?" Prikývla, stála hladiac Ambrose po vlasoch. „Asi rovnako ako oni dvaja, že?"

„Samozrejme, ako inak," prehovoril niekto spoza môjho chrbta. Tiberius už bol sám, Gabriella nebola nikde v dohľadnej vzdialenosti. „Ahoj, Evelyn."

To, že ja som sa opäť ocitol na druhej koľaji, mi došlo okamžite. Evelyn na Tiberia neveriacky vytreštila oči. Ambrose sa s tichým mrmlaním postavil na nohy, objal svoju partnerku okolo ramien a upriamil pohľad na brata.

Zrazu sa všetko znova odohrávalo tak, ako pred sto rokmi.

„Nespomínal si mi, že s tebou príde aj tvoj brat." Vyčítavo pozrela na Ambrosa, ktorý sa zjavne cítil najviac nepohodlne.

„Nemusíš sa báť, ja vám prekážať nebudem. Pár dní a poberiem sa ďalej," odpovedal Tiberius skôr, než by sa slova ujal Ambrose. Sňal si pritom cylinder z hlavy, podišiel k Evelyn a nastavil jej pravú dlaň. Ona do nej svoju ruku vložila len veľmi neisto. „Rád spoznávam ženu, ktorá učarila môjmu bratovi aj uprostred svetovej vojny. Nech už si o mne počula hocičo, úprimne vám do spoločného života prajem veľa lásky a šťastia. Som si istý, že pri mojom bratovi sa budeš mať ako v bavlnke." Sklonil hlavu, zľahka ju pobozkal na hánky a potom znova ustúpil.

„Nechcel som ťa zbytočne rozrušovať takouto drobnosťou. Ako Tiberius sám povedal, dlho sa nezdrží," prehovoril konečne Ambrose, bozkávajúc pritom Evelyn na vrh hlavy.

„Len aby ti bolo jasné... viem presne, čo si urobil," povedala šarlatánovi vyčítavo, kladúc si pravú ruku na brucho. „A preto naozaj nechápem, prečo si teraz tu. Mal by si byť doma so svojim synom."

Tiberius si povzdychol, vylovil z vrecka cigarety a jednu si zapálil. „Poznáme sa päť minút aj s cestou. Prosím, ušetri ma týchto lekcií ešte aj ty." Ambrose sa na brata škaredo zamračil. „Pokojne si choďte po svojom, hrdličky. Ja sa niekde ubytujem a potom sa musím pripraviť. Večer beriem Gabriellu trocha za zábavou."

„Takže toto je zbohom?" opýtal sa Ambrose.

„Och, nie. Zajtra sa vidíme, akurát na dnešok mám už iné plány." Žmurkol na nich a znova sa chopil svojej batožiny. „Ešte by som ocenil adresu, kde vás zastihnem." S nevôľou, ale Evelyn mu napokon odpovedala.

Bolo až komické sledovať s akou ľahkosťou ich tam následne nechal stáť a pobral sa preč. Neprehliadol som nakoľko sa mu uľavilo. Úspešne dorazil do svojho momentálneho cieľa. Mal to, čo natoľko chcel. Slobodu a možnosť znova sa motať všade, kam ho len srdce potiahne. Mohol spoznávať nových ľudí a balamutiť hlavy novým ženám. Pre toto všetko zutekal od syna. Aby sa po dlhých rokoch, kedy svet pustošila vojna, vrátil do svojho živlu a bol znova plne sám sebou.

Horšie bolo, že som ho práve v tej chvíli začal tak trocha chápať.

„Poď, ty pôjdeš s nami," prehovoril ku mne Ambrose. Rozpačito som odvrátil zrak od vzďaľujúceho sa chrbta môjho prastarého otca, a znova sa pozrel na zamilovaný pár. Evelyn sa stále troška mračila, ale zároveň pôsobila po boku svojho milovaného nevýslovne šťastne.

„Neviem, či ti Clio hovorila, ale naposledy sme sa nerozišli práve v dobrom. Mohol by si jej odkázať, že ma to veľmi mrzí? Nepovedala nič zlé, akurát ja som reagovala prehnane."

„Samozrejme, Evelyn. Spoľahni sa," uistil som ju.

„Ďakujem." Darovala mi žiarivý úsmev, než sa obrátila späť na Ambrosa. „Mali by sme asi ísť domov. Nerada nechávam mamu priveľmi dlho samú. Stále je veľmi slabá." O niečo smutnejšie sklopila pohľad, berúc spodnú pery medzi zuby. Spomínal som si na jej telegram, kde Ambrosovi oznamovala, že jej rodičia ochoreli a otec dokonca zomrel.

„Samozrejme, chápem." Bez slova navyše ju pobozkal a chopil sa svojej batožiny.

Prístav sa medzičasom trocha vyprázdnil. Niektorí sa však ešte stále vítali a rozprávali v menších skupinkách. Len niekoľko desiatok metrov od nás pritom robotníci nakladali ďalšiu loď, ktorá mala zjavne čoskoro vyraziť na otvorenú vodu.

Oblial ma prekvapivo dobrý a príjemný pocit, keď sme odchádzali. Ten však trval len do chvíle, než som na stenách budov či pouličných lampách nezahliadol vylepené plagáty. Všetky varovali pred smrtiacou silou španielskej chrípky.