Clio

„Carlotta?" oslovila som ju, schádzajúc z vrchného poschodia domu. „Jedna vec mi vŕta v hlave už pomerne dlho. Ako sa k Adrianovi dostal Ambrosov zápisník?" Táto téma mi znova napadla práve pred chvíľou, keď mi ukazovala album.

„Hlúpou náhodou. Nedávala som pozor, v tej dobe už som bola veľmi chorá a slabá, netušila som poriadne ani to, čo robím."

„Aha... čiže si mu chcela pribaliť niečo iné?" Zostúpila z posledného schodu a obzrela sa za mnou. Bolo náročné sledovať, koľko emócií sa na jej tvári neustále strieda. Svojimi otázkami som ju viditeľne znepokojovala a robila smutnou. No ak už som dostala takúto možnosť, musela som zistiť všetko, čo sa len dalo.

„Ambrose si zápisník zjavne nedopatrením zabudol doma. Našla som ho až po ich odchode, tak som mu ho chcela odložiť a vrátiť, keď príde znova. Zastrčila som ho do svojej skrine k albumu. Vedela som, že tam sa určite nestratí." Chápavo som prikývla. „Adrianovi som chcela pribaliť album, aby vedel, ako vyzerali jeho rodičia a najbližší, ktorí ho milovali. Omylom som však vzala zápisník a nevšimla som si to."

„To ma veľmi mrzí."

„Pripravila som ho o jediné spomienky, ktoré mohol na nás mať."

„Neurobila si to predsa náročky," uistila som ju, pokladajúc jej ruku na plece. Verila som, že bolelo takto spätne hľadieť na svoj život. Bola si vedomá všetkých chýb a dobre vedela, kam každá z nich viedla. Zmeniť ich ale už nešlo. „A nakoniec nám veľmi pomohol aj ten zápisník." Našla som vďaka nemu Evelyn a znova sa tak posunula o významný kus dopredu.

„Som rada, že si tu, Clio."

„Prečo?"

„Teší ma, že rodina bude opäť pokope. Že Michael príde na to, kam naozaj patrí." Skutočne úprimný úsmev na jej perách ma prekvapil. O to ju ale urobil krajšou. „Je v dobrých rukách, neboj sa. Neviem, čo sa s nimi na ceste dialo, ale verím, že na neho dajú dobrý pozor."

„Hádam, že s Tiberiom si skočili do vlasov už minimálne desaťkrát."

„A práve od toho je tam Ambrose, aby ich v podobnej situácii od seba odtrhol."

„Dúfam, že ho dajú troška do laty." Nemyslela som to, samozrejme, doslova. No priala som si, aby sa Michael z toho neobyčajného výletu vrátil zmenený. Aby ľahšie dokázal veriť vo veci, ktoré nemajú žiadne logické vysvetlenie. „No hlavne, nech sa nepovraždia."

„Na to by som nevzala jed." Obe sme sa zasmiali a spoločne cez kuchyňu zamierili ku schodom. Netušila som, kam presne nás vedie, ale snáď o to natešenejšie som ju nasledovala.

Prišlo mi zvláštne nakoľko dobre sa tu cítim. V jej spoločnosti, ale aj tak celkovo. Nič ma nebolelo, necítila som sa unavená, nervózna ani nahnevaná. Skrátka som bola – plná zvedavosti, čo ma čaká na ďalšom kroku. Hlboko vo svojom vnútri som však pociťovala strach. Priala som si, aby sa toto celé čím skôr skončilo a ja som bola späť pri Michaelovi. Pokúšala som sa bratom a ich zámerom veriť, predsa len mi sľúbili, že na neho dohliadnu. No stať sa mohlo všetko.

Keď sme dom opúšťali, pred ordináciou stále čakalo niekoľko ľudí. Zbežne si nás obe prezreli, ale to bolo všetko. Viac pozornosti nám nik nevenoval. Vykĺzli sme teda von, mieriac späť k mostu. Benátky sa zrazu kúpali v slnečných lúčoch, ktoré ale nesiahali všade. V diaľke sa mi zdalo, že na mesto padá husté, nepreniknuteľné šero.

„Počkaj chvíľu," povedala som Carlotte a zastavila uprostred mosta. „Vidíš to, čo ja?" opýtala som sa, ukazujúc rovno pred seba. Kanál sa tiahol uličkou, ktorá bola z oboch strán zastavaná domami a chodníkom pred nimi. Mňa však zaujímalo hlavne to, čo sa črtalo v diaľke.

„Čo konkrétne myslíš?"

„Zdá sa mi to alebo sa tam v diaľke tiahne rovnaké šero, aké sprevádza všetkých ľudí naokolo nás? Pozri tamtie domy v diaľke... chýba im farba." Bolo to, akoby ma klamali vlastné oči. Ale prečo by to robili? Najmä ak prítomnosť obyvateľov mesta naokolo nás fungovala na rovnakom princípe?

„Máš pravdu," súhlasila Carlotta.

„Vieš mi to nejako vysvetliť?" Pokývala hlavou, presne ako som očakávala.

Skôr ale, než by som sa opýtala ešte niečo, k nám podišiel akýsi muž. To, že ho vidím v jasných farbách som si všimla až o niekoľko sekúnd neskôr. Ešte predtým ma zaujali črty jeho tváre – boli mi veľmi známe, hoci vek k nim nesedel. Mierne zhrbený muž vyzeral veľmi staro, vlasy mal úplne snehobiele. Predsa v nich ale bolo vidno jemné kučery. Jeho oči boli výrazne šedé, mne viac ako dobre známe. Akurát z inej, mladšej a jeho tvári podobnej.

Nevidela som ho prvýkrát. Iba na fotografiách, ale už som sa s ním niekoľkokrát stretla.

„Predpokladám, že ma spoznávaš, Clio."

Prikývla som, rozpačito rozťahujúc pery do úsmevu. Netušila som, čo mám v tej chvíli cítiť. Stála som naproti človeku, ktorý pre Michaela znamenal celý svet. „Viac ako dobre, pán Algarotti. Počula som o vás naozaj veľmi veľa." Nikdy by mi ale nebolo napadlo, že dostanem šancu sa s ním aj stretnúť. „Michael o vás hovorí veľmi často. Ukazoval mi mnoho fotiek z detstva, kde ste boli spolu. A niekoľkokrát ma vzal so sebou aj na váš hrob, aby sme sa aspoň tak zoznámili."

Koľkokrát dumal nad tým, čo by na nás dvoch asi jeho starý otec povedal. Záležalo mu na názore tohto muža aj niekoľko rokov po jeho smrti – a nielen ohľadom nášho vzťahu. Vedela som nakoľko sa chcel práve s ním podeliť o každý svoj úspech v škole. Nakoľko sa chcel mnohokrát poradiť práve s ním. Prechovával k nemu neskutočne hlbokú úctu. Až to bolo chvíľami skutočne zarážajúce.

„Sľuboval mi, že na mňa neprestane nikdy myslieť. Teší ma, že svoje slová aj dodržiava."

„Veľmi poctivo, môžem potvrdiť." Prekvapilo ma, keď predo mnou roztvoril náruč. O to radšej som však k nemu pristúpila a opatrne ho objala. „Je mi veľkou cťou, že sa s vami stretávam."

„Škoda, že sme to nestihli tým tradičným spôsobom. Veľmi rád by som bol videl Michaela takého šťastného, aký je určite s tebou." Láskyplne ma pohladil po chrbte. Pripadala som si podobne, ako keď ma prvýkrát objal Matteo, keď ma Michael priviedol domov predstaviť rodičom. Bol to sprvu zvláštny pocit, ale zároveň neskutočne príjemný. Z jedného gesta plynulo toľko úprimnosti a radosti, že sa konečne spoznávame.

„Často háda, ako by sme spolu my dvaja vychádzali."

„Som si istý, že by sme si mali čo povedať."

„Rozhodne áno, ani s vašim synom sa nikdy nenudím. Milujem, keď mi rozpráva príhody z práce, má ich hrozne veľa a vie ich hlavne podať tak, aby som všetkému porozumela. No prezraďte mi, prosím, jednu vec."

Adriano odo mňa na krok odstúpil, ale zostal ma držať za ruky. S náznakom úsmevu si ma prebehol pohľadom od hlavy po päty, až sa jeho úsmev ešte rozšíril. „Pýtaj sa na hocičo."

„Existuje nejaký spôsob ako ho poraziť pri hraní šachov?"

„Drahá moja, nikdy sa mi nad synom nepodarilo vyhrať. Hrať sa naučil ešte na strednej a od tej doby nenašiel takmer nikoho, kto by ho dokázal poraziť."

„Takmer nikoho?"

Prikývol. „Mal som jedného kolegu s Aspergerovým syndrómom. Chudák to mal v práci stále náročné, do istej miery ide o obmedzujúcu diagnózu pre lekárske povolanie. Ale zvládol to, prebil sa a bol vo svojej profesii geniálny." Carlotta, na ktorú som uplynulé minúty úplne zabudla, pristúpila bližšie k nám, uisťujúco mi pokladajúc pravú ruku na rameno. Zjavne si tiež chcela vypočuť zvyšok príbehu. „Komunikácia s ním bola často náročná, ale vieš, kto nemal nikdy ani ten najmenší problém sa s ním dohovoriť?"

„Matteo?"

„Áno, Matteo." Prekvapene som sa pousmiala, obzerajúc sa ponad plece.

Carlotta pôsobila veľmi šťastne. Dokonca šťastnejšie, ako keď mi ukazovala fotografie a spomínala na zážitky s Ambrosom a Tiberiom. Na Adriana sa usmievala nefalšovanou materskou láskou.

„Neviem, ako to urobil, ale z tých dvoch sa stali priatelia. Matteo čoskoro chodil za mnou do práce skoro každý deň a podľa možností na niekoľko hodín zapadol do kolegovej kancelárie. Celý čas sedeli nad partičkou šachov, môj syn odchádzal zväčša ako porazený a to ho veľmi hnevalo."

„Zároveň ale asi aj motivovalo, aby sa vracal, že?"

„Presne tak. Deň jeho prvej výhry bol asi jeden z najšťastnejších v jeho živote."

„To bude asi aj môj, ak sa mi niekedy podarí nad ním vyhrať." S úsmevom nado mnou pokýval hlavou a prebehol očami k svojej mame. Neodvážila som sa ani hádať, ako ju asi mohol vnímať. Nikdy v živote nemal šancu, aby ju spoznal. No ani Carlotta nemala dostatok času, aby si syna užila a skutočne spoznala, čo znamená byť matkou. „Michaela som niekoľkokrát zdolala, ale tak on nie je až taký náročný súper."

„Nie, jemu to nikdy priveľmi nešlo, bol ešte horší ako ja." Obaja sme sa zasmiali. Až pridobre sme vedeli, o čom presne hovoríme.

„Ale zdedil po vás iné, dôležitejšie kvality," uistila som ho vzápätí. „Váš syn neraz spomínal, že Michael je ako vaša kópia, pán Algarotti. Samozrejme, len v tom najlepšom."

„Od toľkej chvály sa budem až červenať," zažartoval a znova sa radostne zasmial.

To bol moment, kedy som ustúpila o pár krokov vzad, aby som uvoľnila cestu Carlotte. Netušila som, ako to medzi nimi je – nemala som odkiaľ. Nevedela som, či sa na druhom svete po jeho smrti našli a strávili spolu nejaký čas. A práve preto mi prišlo správne, aby som im dopriala priestor na hocičo, čo si chceli povedať.

„Ahoj, mami," pozdravil ju Adriano láskavým hlasom. Bol to veľmi zvláštny a mätúci pohľad. Vyše deväťdesiatročný starý muž so snehobielymi vlasmi volal mamou mladučkú ženu, ktorá mala niečo málo cez tridsať a na prvý pohľad mohla byť jeho dcérou alebo dokonca vnučkou.

„Synček môj," oslovila ho, načiahla pravú ruku a pohladila ho po ľavom líci. Obaja sa usmiali, oči mali plné najrôznejších emócií. „Som taká vďačná, že si napriek všetkému žil šťastný život a máš naň krásne spomienky."

„Najkrajšie, povedal by som." S týmito slovami vtiahol mamu do pevného objatia, bozkávajúc ju do vlasov. „S tebou, otcom a zvyškom rodiny by boli ešte krajšie."

Ponad plece som sa obzrela smerom k domu. Keď som tu bola naposledy, Adriano mal iba pár dní a jeho otec sa akurát vrátil z vojny – trocha netradičným spôsobom, ale dobre. Všetko na prvý pohľad nasvedčovalo tomu, že celá situácia dobre dopadne. To by sme ale nesmeli hovoriť o mužovi ako Tiberius.

„Poďte, pôjdeme sa troška poprechádzať. Mám pocit, že Clio by rada počula celý príbeh, však? Hlavne časti, ktoré ti Michael a Matteo možno nikdy nepovedali."

„Niečo málo z vášho života viem, ale veľmi rada si vypočujem detailnejšiu verziu. Od vás od oboch," uistila som jeho aj Carlottu, ktorá stále pevne a láskyplne syna objímala. Zelenkavé oči sa jej pritom leskli slzami, ktoré sa ale veľmi líšili od tých, ktoré som iba nedávno videla u jej manžela.

Adriano nám ako pravý gentleman obom ponúkol jedno svoje rameno a spoločne sme sa pomalým krokom vybrali ďalej. Prešli sme po moste a následne sa stratili v spleti uličiek. Užších aj širších, naokolo nás sa striedali obytné domy, krčmy, obchodíky a rôzne ďalšie budovy. Sprvu nik nerozprával, všetci sme sa skrátka kochali okolím. Alebo skôr oni dvaja dopriali čas mne, aby som sa pokochala všetkým, čo nás obklopovalo. Každučkým detailom, dokonca aj tým úplne najmenším, nad ktorým by sa zjavne nikto miestny nepozastavil.

„Tu zabočíme," povedal zrazu Adriano. Netušila som, kde presne sa nachádzame, Benátky som skutočne absolútne nepoznala. „Na konci ulice bol detský domov, kde som strávil väčšinu detstva."

„Väčšinu?"

Prikývol na moju otázku. „Nespomínam si na to, ale prvé tri roky som vyrastal kúsok odtiaľto v Mirane. Až potom som skončil tu v Benátkach." Nebola som jediná prekvapená. Carlotta zostala rovnako prekvapená.

„Ja som ťa nechávala úplne inde, hore ulicou od nášho domu, asi dvadsať minút chôdze. Netušila som, že nejaký detský domov bol aj v tejto časti mesta."

„O tom zas nič neviem ja," odvetil Adriano. Neodvážila som sa zrazu ani ozvať, chcela som im dať priestor, aby si povedali všetko, čo potrebovali. V konečnom dôsledku som to tak robila aj s bratmi. Často som ich nechávala komunikovať len medzi sebou. Prezradili mi tak omnoho viac, než keby sa možno na všetko do radu vypytujem.

„Po smrti tvojho starého otca Luciana sme zostali v dome len my dvaja. Verila som... celé dni som sa modlila, aby to najhoršie už prešlo a my sme to prežili. No choroba sa stále šírila, po oslavách konca vojny pohltila celé mesto, každú jednu uličku, snáď každý dom."

Samozrejme, koniec prvej svetovej vojny predsa padol na jedenásty november. Do doby, kedy niekde už druhá vlna influenzy riadila a niekde ešte len nastupovala. Masové oslavy jej šíreniu jedine dopomohli. Radostné výkriky a veseliace sa davy zrazu z ulíc vyhnala smrtka so svojou kosou.

„Nikdy nezabudnem, keď som šla po ulici na trh a cestou videla červené značenia na dverách domov. Kreslili ich na výstrahu, aby nikomu ani nenapadlo do domov vojsť a vyniesť nákazu nedopatrením von." Striaslo ma pri tej predstave. Mesto muselo byť už aj beztak desivé a depresívne. „Prosila som tvojho starkého, aby sa stiahol, keď chorých začalo rapídne pribúdať. Aj keď som vedela, že to nikdy neurobí. Nečušal by doma za zavretými dverami, kým ľudia naokolo umierali."

„Nakazil sa u seba v ordinácii?" opýtala som sa nakoniec.

Carlotta pokývala hlavou. „Nie, ordináciu zavrel, keď sa to celé začínalo vymykať spod kontroly. Nechcel, aby chorí ľudia chodili do domu, kvôli mne a Adrianovi. Chcel nás udržať v bezpečí, tak každý deň obchádzal domy a zisťoval, kto potrebuje pomoc." Počula som, ako jej sťahuje hrdlo a ako ťažko vyslovuje jednotlivé slová. Spomienky staré sto rokov boleli rovnako, akoby boli čerstvé. „Dole v ordinácii následne spával, nosila som mu jedlo len pred dvere, k sebe ma nepúšťal. Potom jedného rána odišiel a už sa nevrátil. To som už vedela, že sa niečo stalo, ale stále som sa modlila, aby sa objavil. O jeho smrti mi povedala pani Ricciová z lekárne. Vešala som o dva dni neskôr bielizeň, keď som ju videla vracať sa z nákupov."

„Čítala som, že bol mestom vyznamenaný za svoju lekársku činnosť."

„Miloval svoju prácu, snáď rovnako ako svoju rodinu."

„S nami sa tá medicína tiahne zjavne už poriadne dlho," skonštatoval Adriano. Pozdvihnúť náladu sa mu však nepodarilo. Carlottine slová a spomienky priniesli až priveľmi náročnú, dusnú a smutnú atmosféru.

Tá ešte oťažela, keď sme prišli na koniec ulice. Priestor pred nami sa otvoril, vyšli sme z úzkej uličky a ocitli sa pred dverami veľkej, staro pôsobiacej budovy. Omietka z jej stien opadávala, odhaľovala škaredé popraskané tehly, ktoré akoby poslednými zvyškami síl podopierali hrubé múry. Okná boli zatlčené drevenými latami, rovnako ako dvojkrídlové, niekedy zjavne honosné vchodové dvere. Jediná časť budovy, ktorá ešte ako-tak vzbudzovala obdiv, bola vysoká veža so špicatou strieškou. Stále v nej prebýval veľký zhrdzavený zvon.

„Z Mirana ma ešte s niekoľkými deťmi poslali sem. Brány tejto budovy som oficiálne opustil, keď som mal osemnásť rokov a vydal sa rovno do Ameriky."

„Odkiaľ ste mali peniaze na lodný lístok, pán Algarotti?" opýtala som sa a podišla bližšie. Niečo na tej starej stavbe ma neskutočne fascinovalo. Akoby steny samotné chceli rozprávať príbeh tohto miesta.

„Už od svojich pätnástich som vedel, že chcem odísť do Ameriky. Veľa som počul o tamojšom živote a myslel som si, že mi tam bude lepšie a možno aj ľahšie, ako tu. Bral som preto rôzne brigády, najdlhšie som pracoval v jednej malej miestnej pekárni." Otočil sa a ukázal smerom doprava. „Bola tamto, na konci ulice. Vlastnila ju veľmi milá rodina prisťahovalcov z Francúzska, ich bagety milovala celá štvrť, dokonca by som povedal, že aj celé mesto."

„Takže vám ani nenapadlo, žeby ste zostali tu v Benátkach?"

„Napadlo, samozrejme. Mal som Benátky rád, prežil som tu aj napriek všetkému mnoho pekného."

S Carlottou sme sa sotva badateľne pousmiala. „Pátral si niekedy po mne a otcovi? Alebo po našej rodine?" odvážila sa opýtať po chvíľke ticha. Všetci traja sme zostali hľadieť na koniec ulice, akoby sme čakali, že odtiaľ niekto príde a vyruší nás. Prázdne ulice ale vytvárali dojem, že sme sami v meste duchov. Teda... ja som v meste duchov, navyše v spoločnosti dvoch z nich.

„Pýtal som sa vychovávateliek v domove, ale priveľa mi povedať nedokázali. A potom som na to celé akosi zanevrel, nechcel som si zbytočne ubližovať. Bolo mi jasné, že minulosť už nezmením."

„Keby sa tak hlúpo nepomýlim, mal by si aspoň ten album s fotkami. Vedel by si, ako sme vyzerali."

„Ale aj to by ho zaviedlo," namietla som hneď. „Myslel by si, že jeho otec bol Ambrose."

Neprehliadla som, ako sťažka Carlotta preglgla a na sekundu privrela oči. „V rodnom liste bol ako otec zapísaný Ambrose, nie Tiberius. Luciano ho vypísal hneď, ako sa Adriano narodil, bol predsa lekár, mal na to všetky práva."

„Môj rodný list sa nikdy nenašiel," prehovoril znova Adriano. „Údajne som mal pri sebe iba ten starý zápisník. Prečítal som si ho niekoľkokrát, ale nevydedukoval som z neho dokopy nič. Napadlo mi, či nebol otcov. Ale na to neboli žiadne dôkazy, preto som si nerobil nádeje a falošné závery."

„Ako potom poznali vaše pravé meno a priezvisko, pán Algarotti?"

Skôr ako začal hovoriť on, sa slova opätovne ujala Carlotta. „Keď som ochorela, naozaj úprimne som dúfala, že to zvládnem. Nechcela som nič iné, len žiť... kvôli tebe." So zaslzenými očami sa pozrela na syna a znova ho pohladila po líci. „Prvá noc bola hrozná, nespala som, len sa s horúčkou motala po dome a blúznila, plakala som za Ambrosom aj za Tiberiom. Nad ránom som cítila, že to nezvládnem, netuším ako, ale bola som si viac ako istá, že zomriem."

„A tak si urobila to najlepšie, čo ti v tej chvíli napadlo."

„Bolo to jediné riešenie, Clio. Zostali sme osamote, netušila som, kto z rodinných známych alebo priateľov ešte žije. Tak som z posledných síl zbalila teba, synček, a vybrala sa smerom k detskému domovu. Bola som si istá, že tam ťa prijmú a dajú na teba pozor." Prekvapivo sa pousmiala, stierajúc si chrbtom pravej ruky prvú slzu. „Niekde v hĺbke srdca som možno dúfala, že keď sa uzdravím, tak si tam pre teba prídem a pôjdeme spolu domov."

„Viem len toľko, že ma našli pred dverami v nejakom pletenom košíku. Okrem svojej deky som pri sebe mal iba ten starý zápisník."

„Áno, presne tak. Bol si zabalený do deky, ktorú som ti počas tehotenstva sama uštrikovala. A potom na ňu vyšila tvoje meno aj priezvisko." Od prekvapenia som otvorila ústa, pričom sa mi ale na pery natisol smutný úsmev. Kto by bol povedal, že niečo tak milé, ako deka vyrobená matkou, sa stane natoľko dôležitým. „Potrebovala som sa nejako zabaviť a odpútať sa od neustáleho premýšľania. Tak mi napadlo, že ti vyrobím deku. Mal to byť... milý darček, nie jediný dôkaz o tvojom mene." Carlotta síce svoje slová dokončila, ale takmer okamžite sa rozplakala.

Hlavu som odvrátila skôr, než by som si bola uvedomila. V hrudi ma pritom bodol veľmi dobre známy pocit bolesti a beznádeje. Cítila som ho aj vtedy, keď som videla plakať Ambrosa. Cítila som rovnakú beznádej, pretože tu nebolo absolútne nič, čo by som dokázala urobiť.

„Nemohla som... nemohla som ti dať ani posledný bozk na rozlúčku, tak veľmi som sa bála, že ochorieš aj ty, synček," zavzlykala, nechávajúc sa Adrianom vtiahnuť do objatia. Letmý pohľad do jeho tváre ma iba utvrdil v tom, že oči mu tiež podlievali slzy. „Nechávať ťa pred tými dverami bolo to naj... najbolestivejšie, čo som kedy v živote urobila. Konečne som mala to, čo som chcela najviac. Krásne, zdravé dieťatko a..." Nezvládla už ani pokračovať, premohli ju slzy a až bolestivé náreky, ktoré zaplnili ulicu.

Chcela som niečo povedať, ale na jazyk mi neprichádzali žiadne slová. Mohla som tak len zostať stáť tesne vedľa nich a snažiť sa utíšiť bolesť vo svojom vnútri. Neboli mojou pokrvnou rodinou a nikoho z nich som osobne nepoznala. Jedine tak cez Michaela a cez viac ako náhodné, nadprirodzené udalosti. Ich bolesť a žiaľ som však aj napriek tomu cítila úplne rovnako, akoby išlo o mojich najbližších príbuzných.

„Pán Algarotti," oslovila som ho napokon potichu, skoro až šeptom. Hrdlo mi stále zvieralo od zadržiavaných sĺz. „Nikdy ste pri prezeraní denníka nenašli fotografiu, ktorá bola pod prebalom?"

Pokýval hlavou, hladiac pritom svoju mamu po gaštanových vlasoch. „Nie, až tak podrobne som ho neskúmal. Keď som zistil, že dnu ma nečaká nič prevratné, len akési zápisky o vojne a nejakej žene..."

„Evelyn," doplnila som.

„Áno, Evelyn McKayová, ak si spomínam dobre." Prikývla som, prestupujúc pritom z nohy na nohu. „Skrátka som to ďalej nikdy neriešil. Nechal som si ho skôr len pre sentimentálne dôvody."

„Pritom patril vášmu strýkovi Ambrosovi. Staršiemu bratovi vášho otca... Tiberia Algarottiho." Znova som si nebola ani trocha istá, koľko toho môže v skutočnosti vedieť. Čo všetko sa odohralo za hranicami sveta živých. Beztak ma ale prekvapilo, keď nijako nereagoval. Akoby ho správy o otcovi ani trocha nezaujímali. Akoby vedel o všetkom a vedel pritom aj to, že príbeh poznám aj ja sama. „Zjavne nič neospravedlní to, čo urobil a ako sa zachoval. Ale hoci oboch poznám krátko, viem vám naozaj zo srdca povedať, že sú skvelí. Obaja svojim vlastným spôsobom, ale... ešte nikdy som nestretla nikoho ako sú oni."

A teraz som nemala na mysli iba to, že nikdy predtým som nebola v priamom kontakte so žiadnym duchom alebo nezažila niečo ako toto celé. Myslela som na úplné detaily, ktoré som si u nich všimla, na ich názory a pohľady na svet ich doby. Na spôsob, akým sa neustále doberali a podpichovali, pričom jeden za druhého by dali aj život. Aj napriek tomu, nakoľko hlúpo dokázali jeden druhému ublížiť a podraziť nohy. Ich súrodenecké puto ukrývalo niečo magické, čo mi vyrážalo dych zakaždým, keď som ich spolu počula hovoriť. Boli viac ako dokonalým príkladom toho, nakoľko odlišné strany môže mať jediná minca, a pritom stále byť jedným celkom.

„Vždy mali to čaro osobnosti," prehovorila zrazu Carlotta poťahujúc nosom. „Spomínam si, ako som prvýkrát stretla Ambrosa u nás doma... keď ešte chodil dvoriť mojej sestre. Vyžarovala z neho energia, ako z nikoho iného. Úplne ma opantal svojim láskavým a inteligentným vyjadrovaním. Vážne som sa zamilovala hneď v prvý deň, čo som ho spoznala."

„A čo Tiberius?"

„Bol bratovi veľmi podobný, možno až viac, než by sa mu páčilo. Akurát on bol prefíkanejší a povedala by som, že aj nebojácnejší. Šiel kam si zmyslel a kedy si zmyslel. On nežil pre iných, jedine pre seba. Nebol obetavý ako Ambrose, nikdy by sa nevzdal svojej voľnosti a komfortu, ktorý v nej našiel..." pozrela na syna, „kvôli nikomu."

„Som naozaj úprimne zvedavá, čo sa od neho dozvie Michael." Neodvážila som sa hádať nakoľko mu šarlatán dovolí ho spovedať. Na druhej strane som ale svojho snúbenca poznala. Ak niečo naozaj veľmi chce, nájde k tomu cestu. Možno cez niekoľko prekážok, ale predsa.

„Hlavne dúfajme, že si z jeho chovania nevezme príklad," dodala Carlotta.

Prvýkrát za dlhú chvíľu som sa úprimne pousmiala. „Nie, to si nemyslím. Michael by nikdy nedokázal byť takej povahy. Nevie sa natoľko uvoľniť a byť až taký spontánny."

„Nikdy to nevedel," pritakal Adriano. „Už aj ako malý bol skôr ten zdržanlivý typ, ktorý si všetko niekoľkokrát premyslí predtým, než to urobí."

„Áno, presne tak." Hovoril mi o tom najmä v súvislosti so svojou úzkostnou poruchou. Takto spätne videl nejaké náznaky a rizikové faktory vo svojom živote už omnoho skôr, než to celé naplno prepuklo. „Je hrozne úzkostlivý typ, nech ide naozaj o hocičo. Musí mať kontrolu nad dianím všetkého naokolo, vedieť detaily, mať ich logicky a racionálne overené..." Síce som nad svojimi slovami krútila láskyplne hlavou, v skutočnosti som si nedokázala ani predstaviť, aké to môže byť. Žiť stále v nejakom napätí a očakávaní, že sa niečo stane. Reálne som nemala ani poňatia, o koľko náročnejší život on v tomto smere vedie – napríklad naproti mne.

„Oboch vás čakajú zjavne náročné mesiace, ale úprimne? Väčší strach mám o neho, Clio, než o teba."

Prekvapene som zvraštila obočie. „Ako to myslíte, pán Algarotti? Aké náročné mesiace? Prečo?" Čo mi, dopekla, znova unikalo? Nemalo sa toto celé o niekoľko hodín skončiť? Háčik bol predsa v tom, aby šiel s bratmi a sprevádzal ich poslednými dňami ich života. Čo viac od nás ešte mohli chcieť? „Mala by som niečo vedieť?"

Až ma striaslo, keď sa na mňa zrazu obaja s Carlottou usmiali.

„Pozri, ja hovorím len z vlastnej skúsenosti. Nikdy som nebol povahovo ako Michael, ale čakanie na synovo narodenie mi dalo psychicky naozaj veľmi zabrať. A to som popritom mal už hotovú školu aj rezidenciu, bol som riadny atestovaný chirurg."

„Počkať... čože?" dostala som zo seba ťažko. „O čom to hovoríte? Ja... ja nechápem." Prečo som zrazu mala pocit, že sa mi pod nohami otriasajú celé imaginárne Benátky?

„Si predsa tehotná, Clio. S Michaelom čakáte spolu dieťa," odvetil, akoby to bola úplne samozrejmá odpoveď, keď videl ako zmätene a bezmocne pozerám raz na neho, raz na Carlottu. Tá sa neprestávala usmievať od ucha k uchu. Oči a líca sa jej stále leskli slzami, ktoré však boli už len pozostatkom smútku.

Na sekundu sa možno aj moje pery podvihli do úsmevu.

A potom prišli slzy, ktoré mi rozmazali pohľad na nich na oboch.