Clio

Mnohé zdroje uvádzali ametyst ako kryštál s mimoriadne silnými upokojujúcimi účinkami, ktorý bol viac ako dokonalý pri meditácii. Dokáže upokojiť rozbúrené myšlienky a prináša tak čistý pohľad na všetko naokolo. Patrila som medzi ľudí, ktorí sa jeho krásou a silou nechali zlákať niekoľko rokov dozadu a od tej doby som si nedokázala predstaviť, žeby som nejaký vo svojej zbierke nemala. Tá pozostávala z pomerne veľkého množstva rôznych kryštálov a prírodných minerálov, ale ametyst sa držal medzi mojimi obľúbencami. Môj prvý, veľkosťou akurát do dlane, som mala za každých okolností na parapete nad posteľou a práve po ňom som siahala, keď sa mi podarilo vyhradiť si v každodennom zhone čas na krátku meditáciu. Skutočne nie nadarmo sa hovorí, že človek ju potrebuje najviac práve vtedy, keď na ňu nemá čas alebo sa cíti priveľmi unavený, aby sa jej venoval.

Po návrate z knižnice a potravín som sa pokúsila zaľahnúť do postele a dospať uplynulú noc. Bez úspechu. Iba som sa neustále otáčala a čakala, keby mi Michael napíše. Jeho dojmy zo zápočtu ale neboli také, aké som očakávala. Namiesto správy mi dokonca radšej zavolal, čím mi skutočnosť priblížil ešte viac. V jeho hlase bolo počuť sklamanie a znechutenosť samým sebou, že preto neurobil viac a zjavne nedopadol najlepšie. Niekoľko krátkych minút som ho uisťovala, že kvôli tomu sa ešte svet nerúca, ale moje slová na úrodnú pôdu zjavne nepadli. Skladal rovnako otrávený so slovami, že už musí ísť na ďalšiu hodinu a následne sa ponáhľať do nemocnice. Odtiaľ mi už ani nedal vedieť o akú operáciu pôjde dnes, hoci ja som mu nechala snáď tucet správ, kde som mu želala šťastie a uisťovala ho, že bude minimálne rovnako šikovný ako včera.

V konečnom dôsledku som sa cítila trocha previnilo, že som sa na vyučovanie dnes vykašľala úplne, ale keď sa za oknami spustil hustý lejak sprevádzaný hlasným hrmením, výčitky ustúpili. Nešlo o počasie, ktoré by som chcela tráviť niekde mimo domu. Radšej som sa teda posadila k editovaniu dvoch článkov, ktoré mi poslal Ryland a následne začala s písaním seminárnej práce, ktorú som musela odovzdať do piatkovej polnoci. Chystala som sa hodiť niečo dokopy aj na večeru, ale najprv mi prišlo, že potrebujem chytiť druhý dych. Preto som si v obývačke zhasla svetlá, zapálila niekoľko sviečok a posadila sa na zem pred sedačku. Oprela som si o ňu vystretý chrbát a s prekríženými nohami a ametystom v rukách privrela oči.

Správny a jednotný návod na meditáciu skrátka neexistuje. Každý potrebuje a obľubuje niečo iné a preto nemalo cenu riadiť sa cudzím návodom. Ja osobne som si naokolo seba rada zapálila niekoľko sviečok, usadila sa priamo na zem a vždy mala v ľavej dlani ametyst. Jeho váha pôsobila uisťujúco a upokojujúco, pomáhala mi lepšie sa sústrediť. Na pravidelné dýchanie som si dávala pozor len prvé minúty. Potom som sa v určitom rytme už držala úplne automaticky. Oči som tiež nechávala privreté len krátko, cítila som sa omnoho lepšie, keď som ich mierne pootvorila a spod mihalníc videla na pokojne tancujúce plamienky sviečok. Na ich slabučké trepotanie sa v pohybujúcom sa vzduchu a pravidelnú oranžovo-žltú farbu. Cítila som a počula ako sa Kalif motá naokolo mňa. Chvíľami sa jeho jemná srsť obtrela o moje kolená, až sa napokon uložil v mojom lone a s lenivým zamňaukaním zostal ležať, poťahujúc látku Michaelovho starého tmavosivého trička. Chvíľku som vnímala jeho prítomnosť, ale aj tá sa následne vytratila do úzadia. Kúty nášho bytu sa po okraj naplnili tichom a pokojom, okolo ktorých moje myšlienky voľne preplávali. Držala som si ich od tela, vychutnávajúc si pocit voľnosti a bezstarostnosti. Snažila som sa uchmatnúť si posledné zvyšky energie z včerajšieho večera, ale tá bola fuč. Nenávratne preč, akoby tu ani nikdy nebola.

Nie vždy mala u mňa meditácia veľký úspech. Boli tu dni, kedy som sa nedokázala dostatočne upokojiť a myšlienky mi v hlave pobehovali ako zblúdilé tenisové loptičky. Dnes sa mi ale darilo pomerne dobre. Preto som aj otrávene zavrčala, keď niekto zaklopal na vchodové dvere. Moje prudké trhnutie celým telom vyrušilo aj Kalifa, ktorý vyskočil na nohy a odbehol niekam do spálne.

„Idem!" zakričala som, zviechajúc sa pritom na nohy. V šere som nahmatala vypínač skôr, než som siahla po kľúčoch a odomkla. Za dverami ma čakal premoknutý Ryland, ktorému sa na čelo a tvár lepili mokré pramene krvavo červených vlasov. „Nosiť dáždniky už nie je dnes v móde?" rypla som do neho, zakladajúc si ruky na hrudi.

„V takomto vetre by mi bol dáždnik tak na dve veci," zamrmlal a vykročil ku mne. Uhla som mu teda z cesty, zatvárajúc za ním vchodové dvere. Z chladu na schodisku ma až striaslo. „Idem nevhod, že? Chystáš romantický večer?" Kývol hlavou k zapáleným sviečkam.

Mávla som rukou. „Nie, meditovala som." Vzala som ho za ľadové ruky, vkladajúc mu do dlaní ametyst, ktorý som stále držala. „Dáš si teplý čaj?"

„Prosím."

„Ovocie alebo bylinky?"

„Čierny s medom?" S maličkým úsmevom som prikývla, okamžite mieriac do kuchyne. Než som v jednej zo skriniek našla požadovaný čierny čaj a dala variť vodu, Ryland si vyzliekol premočený kabát a zavesil si ho ku dverám. On a Kalif sa stretli len párkrát, ale udialo sa presne to, čo zakaždým. Prikradol sa k nemu a mňaukal, než sa k nemu môj šéf nezohol a nevzal ho na ruky ako malé dieťa. „Ty si bol v minulom živote snáď nejaký boh mačiek."

„Krpec má dobrý vkus, čo na to povedať."

„Ani s nami nie je občas tak maznavý ako s tebou." Premýšľala som, či za to mohlo niečo konkrétne, ale zjavne nie. Skrátka z Rylanda cítil energiu, ktorá mu imponovala a tak si ju užíval každú možnú sekundu. „Nechceš niečo suché na prezlečenie?"

„Netreba, premokol mi len kabát. A vlasy, samozrejme."

„O tie sa ti hneď postarám, počkaj." Kalifovi sa ich výrazná farba zjavne zapáčila, lebo sa v Rylandovej náručí staval na zadné labky a prednými sa naťahoval za prameňmi jeho vlasov. Kým bol menší a vzali sme ho so sebou do postele, často vyliezol Michaelovi na vankúš a uložil sa na vrchu jeho hlavy medzi hustými čiernymi kučerami. „Kde bolo najbližšie voľné parkovacie miesto, že si takto zmokol?"

„Nešiel som autom, to zostalo pred redakciou." S nadvihnutým obočím som sa otočila k nemu, čakajú na pokračovanie. „Vesmír si povedal, že som toho mal tento týždeň ešte málo. Takže kým som odchádzal, čakala ma papuča na kolese a za stieračmi do nitky premočený lístok od policajtov."

„Odmietli ti dať dole papuču?"

„Nešiel som za nimi stanicu. Po dnešku mi na to nezostali nervy."

„Ach, tak." Obom som nám zaliala hrnček čaju a zaniesla ich na stolík pred sedačkou, kde ešte stále horeli moje meditačné sviečky. Skôr ale, než som sa posadila k nemu, som zašla po čistý uterák, môj cestovný a minimálne používaný hrebeň a dve gumičky. „Otoč sa mi chrbtom," pokynula som Rylandovi. Aj s mojim kocúrikom na rukách ma poslúchol, dovoľujúc mi tak uterákom mu presušiť zmáčaná vlasy. Jemne som mu ich následne prečesala, rozdelila ich na dve polovice a začala ich zapletať. „Budú pekné vlnité, keď sa usušia a rozpustíš si ich."

„Nerád vyzerám ako ovečka."

„Podľa mňa by ti to pristalo, trocha zmeny sa čas od času zíde." Na dlhšiu chvíľu sa odmlčal, hladiac Kalifa a držiac hrnček druhou rukou. V tichosti som teda dokončila zapletanie dvoch malých vrkočov, tiež následne berúc do rúk hrejivý hrnček. Nemala som rada priveľmi silný čierny čaj, ale Ryland bol v tomto smere môj presný opak. Vrecko by bol schopný nechať lúhovať aj pol hodiny a následne čaj dosladiť minimom medu. „Ako to dnes išlo? Podarilo sa osadiť nové okná?"

„Áno, bolo to hotové pomerne šikovne. Akurát moja peňaženka zaplakala."

„Hovorila som ti, že sa na to môžeme všetci zložiť po nejakej čiastke. Som si istá, že by prispel každý." Nesúhlasne pokýval hlavou, odpíjajúc si z čaju. „Zajtra sa už môžeme vrátiť?"

„Až od pondelka, dovtedy si beriem také čiastočné voľno aj ja sám. Možno sa pri práci z domu donútim trocha viac oddychovať."

„Ty a oddychovať? To nejde dokopy."

„Práve v tom je ten problém. Zažil som už pár rokov dozadu syndróm vyhorenia a nerád by som sa tam dostal znova. Trvalo mi dlho, než som sa otriasol." Prekvapene som zažmurkala, ale zostala mlčať. Nikdy mi nič podobné nespomínal. „Keby nie je Tyra po mojom boku, neviem ako by to s redakciou dopadlo. Zasadla na moje miesto a prevzala iniciatívu za všetko a všetkých."

„Mama sa počas podobného obdobia poriadne odtrhla z reťaze. Takmer všetky náhodné kusy nábytku alebo dekorácie, ktoré tu nájdeš, kúpila práve vtedy." Mala som na mysli konkrétne aj žiarivo žltú sedačku, prazvláštne obrazy moderného umenia, avantgardné kvetináče v tvare ženského tela či čierny regál, ktorý pretvorila na domov najrôznejších rastlín o ktoré som sa teraz s láskou starala ja. „Potom dala výpoveď v práci a všetko sa akosi utriaslo. Upokojila sa a trocha oľutovala svoje nákupné rozmary."

„Stále lepšie ako keby sa má len ponevierať mestom, piť a vyspávať opice."

„Každý sa, koniec koncov, pasuje s ťažkými časmi inak," ubezpečila som ho, hladiac ho po pravom ramene. Keď som sa však načiahla za Kalifom, odtiahol sa odo mňa, lepšie sa zabárajúc do Rylandovej hrude. „Ak by si potreboval hovoriť o hocičom, som tu. Kedykoľvek to potrebuješ."

„Vážim si to." Pousmiala som sa, keď položil šálku a vrátil mi môj ametyst, ktorý doposiaľ skrýval vo svojom vrecku. „Ako ti bolo včera večer? V poriadku?"

Okamžite mi došlo, že naráža na rituál. „Áno, úplne. Viac ako v poriadku. Bolo to... ja neviem, netuším aké slová by sa hodili." Spokojne sa pousmial, škrabkajúc Kalifa medzi ušami. Ten sa v jeho pozornosti priam roztápal od spokojnosti. Nechceli sme ho rozmaznávať, ale predsa sme tomu do istej miery nepredišli. Zväčša dostal, čo sme mu na očiach videli, lebo nás oboch priveľmi mrzlo niečo mu odopierať. „Odkiaľ boli tí tvoji známi?"

„Od všelikadiaľ. Johan a Nia prídu v sobotu aj na moju oslavu narodenín."

„Ešte si mi nepovedal, kde presne to bude."

„Zámerne, mám v pláne po teba prísť. Stačí ti vedieť, že pôjdeme do Brooklynu."

Prekvapene som nadvihla obočie. „Ale? Až tak?" Ani napriek tomu sa mi však nepáčilo aké tajnosti držal okolo jednej oslavy. On, ktorý oslavy ako také v prvom rade nenávidel a vyhýbal sa im ako to len išlo. Štyridsiatka ale bola zjavne jubileum, ktoré si nemohol nechať uisť ani on. „Schválne robíš oslavu už túto sobotu, však? Bude Modrý mesiac." Narodeniny mal mať až budúci piatok, nie tento. Keď som sa však pozrela do lunárneho kalendára, hneď mi bolo jasné, ktorá bije. „Bola by škoda premeškať niečo tak výnimočné. Trinásty, nadbytočný spln v kalendárnom roku." To, ktorý spln v kalendárnom roku, ktorý ich mal trinásť, bude označený za modrý, je trocha nejednotné. Hlavne pre ľudí riadiacich sa iba klasickým kalendárom. Tradične si ale toto pomenovanie niesol spln, ktorý bol tretí zo štyroch splnov v jednom astronomickom období. Tie začínali a končili dňami slnovratov a rovnodenností. Aby človek plne pochopil a mohol niečo takého sám predvídať, musel poznať presný dátum zimného slnovratu, jarnej rovnodennosti a podobne.

„Nemohol som si dovoliť prepásť tak výnimočnú noc."

„Hlavne ak chceš prizvať hostí z iného sveta..." zopakovala som jeho vlastné slová spred niekoľkých dní. „Teším sa. Hlavne na tvoju reakciu, keď si rozbalíš môj darček."

„Provokuješ?"

Zazubene som sa usmiala, priťahujúc si kolená k hrudi. „Nie, len som si viac ako istá, že mám pre teba niečo veľmi špeciálne." Tešila som sa na moment, kedy si otvorí malú čiernu škatuľku s mojim darčekom. Nájde v nej zlatú repliku prsteňa zo šestnásteho storočia. Sprvu pôsobí ako obyčajná zlatá obrúčka s jemnou akoby drevenou textúrou, ale stačí chvíľka, aby sa z nej stala vrecková armilárna sféra používaná na meranie polôh hviezd. Je zložená zo štyroch samostatných kruhov, ktoré predstavujú základné kružnice oblohy, čiže nebeský rovník, ekliptiku, poludník a horizont. „Pochybujem, že si o niečom podobnom niekedy počul." Nepočula som ani ja. Až kým sme s Michaelom jedného dňa nenarazili na rozkošný malý bazár v náhodnej uličke. Predajcov a kupujúcich bolo mnoho, ale ja som to pravé objavila hneď pri druhom stole. Šarmantne pôsobiaca mladá žena predávala vlastnoručne vyrobené strieborné a zlaté šperky. Pre Rylanda som vybrala práve ten prsteň a pre seba si vzala strieborný s polmesiacom, ktorý sa tenkou retiazkou spájal so strieborným náramkom znázorňujúcim všetky základné fázy mesiaca. Nebola to najlacnejšia investícia, ale s radosťou som si dopriala.

„Nechcela by si byť autorka? Napínať vieš prvotriedne."

„Asi nie, práca redaktorky mi postačí, ďakujem," žmurkla som na neho. „Nie si hladný? Mala som v pláne sa po meditácii pustiť do varenia večere. Akurát neviem, čo uvariť."

„Pán domáci si neobjednal?"

„Nie a nemám ani poňatia, kde je alebo kedy príde." Mobil som síce mala v spálni, ale dvere boli otvorené a keby mi volá alebo píše, počula by som to. „Noc bola náročná, pokazil zápočet a po škole mal ísť do nemocnice k ďalšej operácii."

„Nevypytoval sa včera večer na rituál?" opýtal sa Ryland trocha neisto, pokukujúc po mne pravým očkom. „Lebo vyzeral byť trocha pohoršený, keď som ho poslal preč."

„Ani nie, po celom dni bol unavený." A zjavne vedel, žeby som mu nemala priveľmi čo povedať. Všetko základné si vypočul ešte v redakcii pred začiatkom rituálu. „Možno sa k tejto téme ešte vrátime, ale pochybujem." Dnes sa tak určite nestane. Budem rada, ak mi porozpráva aký mal deň skôr ako zaspí.

„Ja len... veď vieš..."

„Nechajme to, prosím. Nevypytoval sa, neriešil to a nebudeme to teraz riešiť ani my, hm? Zostaneš na tú večeru alebo nie?" Zmenila som prudko tému, dopíjajúc čaj.

„Pôjdem, nemal som v pláne sa zdržať dlho. Chcel som si len byť istý, že si po včerajšku v poriadku. Doma ma čaká práca."

„Prečo by som nemala byť v poriadku?" Bez slova dopil svoj čaj, naposledy pohladil Kalifa a následne ho vložil do náruče mne. „Ryland?" skúsila som ešte raz. Ignoroval ma ale aj teraz. Akurát ma tak letmo pobozkal na vrch hlavy a zamieril ku dverám. „Vieš čo? Nechaj si svoje tajomstvá, bude to tak lepšie. Napíš mi, keď prídeš domov."

„Spoľahni sa." Ku koženým nohaviciam si obul kožené členkové čižmy, cez vínovú zamatovú košeľu a čiernu vestu si prehodil stále mokrý kabát a vydal sa späť do chladného podvečera. Stále husto pršalo, akurát hromy ustali.

Ospalého Kalifa som zložila do jeho mäkučkého pelechu pri radiátore a zalovila v spálni po svojom zošite s už overenými receptami. Nemala som chuť experimentovať. Stavila som na varené zemiaky, ktoré som následne dala zapiecť na masle so zmesou korenia, čedarom a vajíčkami v štýle volských ôk. Išlo o vďačnú klasiku, ktorá mi nezabrala veľa času a po zjedení ktorej som sa cítila po nepokojnom dni o niečo lepšie. S mobilom pod vankúšom som sa zahrabala do perín, čakajúc na zvuk odomykania dverí. Netrvalo ale dlho a pri počúvaní dažďa som zaspala. Prebudilo ma až búchanie a kričanie z bytu nad nami. Išlo o susedov, ktorí ak sa do týždňa nepohádali minimálne raz, začala som si robiť starosti, že sa už v hneve pozabíjali.

„Mikey?" zakričala som do tichého bytu. Dvere do spálne som nechala pootvorené pre Kalifa, ktorý však za mnou neprišiel. „Láska? Si doma?" skúsila som znova. Nikto neodpovedal. Hodinky pritom ukazovali skoro jedenásť v noci. Bola som si viac ako istá, že v nemocnici dávno skončil. V mobile ma od neho nečakala ani jedna správa či zmeškaný hovor. Na jednej strane mi to padlo zle, na druhej ma oblial pocit neskutočného strachu. Roztrasenými rukami som vytočila jeho číslo a modlila sa, aby mi to zdvihol. V tej chvíli som nechcela nič viac, ako počuť jeho hlas ako ma uisťuje, že je v poriadku a na ceste domov. Niekde sa skrátka zdržal alebo pozabudol... v nemocnici, v knižnici, proste kdekoľvek, kde sa mu nemalo čo stať.

Striaslo ma od zimy, keď ma to preplo do odkazovača. Nebolo až tak neskoro, mohol byť na ceste domov a skrátka nepočul, že som mu volala. Niečo mi ale šepkalo, že opak bol pravdou. Pridobre vedel, že mu volám a zháňam sa po ňom. Darmo som ho ale prezváňala, nezdvihol. Až mi napokon napadlo zavolať jeho najlepšiemu kamarátovi. Alec mi vedel ale v rýchlosti povedať len toľko, že ho naposledy videl podvečer v nemocnici už cestou z operácie. Najrôznejšie myšlienky sa mi divoko rozbehli v hlave, pričom jedna bola horšia ako druhá. Základ bol nepoddať sa im a nezačať panikáriť, ale to sa vo väčšine situácii vždy ľahšie hovorilo ako vykonalo.

Zrazu som nemohla zostať v posteli. S prstami pevne obmotanými okolo mobilu som potichu vyšla zo spálne, zapínajúc menšiu lampu v rohu vedľa sedačky. „Preboha!" vyšlo zo mňa vyľakane, sotva sa svetlo odrazilo od Kalifových očí, ktoré ma pozorovali z jeho pelechu. „Čo tak zazeráš, hm?" Čupla som si k nemu, ale on sa po mne s chrčaním zahnal pazúrmi skôr, než by som sa ho bola vôbec dotkla.

Kocúrika som teda nechala na pokoji a prešla sa pomaly od jedného okna k druhému. Vyzerala som do tmavých ulíc, ktoré znova bičoval dážď. V oknách naokolo sa ešte sporadicky svietilo. Nebola som jediná, kto nemohol z nejakého dôvodu spať. Takéto bezvýznamné prechádzanie sa a vyzeranie von ma ale veľmi rýchlo omrzelo. Od nervozity som si bolestivo hrýzla vnútornú stranu líc dovtedy, než som pocítila v ústach horkastú chuť krvi. Bolo múdrejšie naliať si za pohár vína, ktoré ma troška zamestnalo. S pohárom v ruke som sa posadila na kraj sedačky a zapla televízor, ktorý sme púšťali inokedy maximálne párkrát do mesiaca. Buď sme nemali čas niečo sledovať, alebo skrátka nikdy nič pozerateľné nedávali. Každý kanál som však prepla skôr, než som si stihla plne uvedomiť, čo vysiela. Nechcela som pozerať nič, iba vyplniť ticho. Stratila som ale nervy a nakoniec televíziu vypla, hádžuc ovládač späť na stolík. Pre moje našponované nervy bolo lepšie zhasnúť dokonca aj svetlo, vrátiť sa na sedačku a započúvať sa do klopania kvapiek na parapet.

Kalif určite cítil môj nepokoj, lebo sa ku mne ani nepriblížil. Nechal ma trápiť sa osamote dlhé minúty, počas ktorých mi hlavou prebehlo skutočne hocičo. Dumala som kde by asi tak mohol byť, ale vzhľadom na počasie mi nenapadlo žiadne miesto. Všetky naše obľúbené destinácie, kam sme chodili vypnúť a ukryť sa pred problémami, boli pod otvoreným nebom, prípadne boli dávno zatvorené. Nemala som ho kam ísť hľadať, zostávalo mi len čakať a dúfať, že všetko je v najlepšom poriadku.

Kým sa však konečne v zámke ozvalo štrnganie kľúčov, bolo mi už zjavne všetko. Na vracanie od nervozity, príšerná zima od strachu a oči plné sĺz od zúfalstva a únavy. Okamžite som vyskočila na nohy, ale napokon som sa zarazila a nenahrnula sa rovno do dverí. Dopriať mu priestor bolo asi kľúčové.

„Ahoj," pozdravil ma troška vyhúkane. „Myslel som, že už budeš v posteli. Hlavne po poslednej noci." Zavrel za sebou a nešikovne zamkol. Celkovo nemotorne si zložil batoh, vyzliekol premoknutý kabát a vyzul kožené tenisky.

„Pil si?"

Prikývol. „Šiel som z nemocnice do baru, potreboval som to."

„Sám?" vyzvedala som a vykročila mu naproti. Urobil to isté, trocha tackavo podišiel ku mne a vystrel ruky, aby ma mohol objať. Nechcela som byť hnusná a robiť rozpory, preto som ho nechala, aby ma vzal do náruče. „Si v poriadku?" šepla som, perami sa obtierajúc o jeho ucho. Láskyplne som si ho privinula k sebe a zaborila si prsty pravej ruky do jeho mokrých vlasov. Na hnev, otázky a výčitky bol čas aj neskôr. V tej chvíli bolo najdôležitejšie, že prišiel domov a bol v poriadku. Že som ho mohla objať a uslzenú tvár si zaboriť do jeho ramena.

„Trocha mi je na vracanie, ale inak fajn."

Napäto som vydýchla, dvíhajúc kútiky úst do úsmevu. „Nikdy si nevedel piť."

„Rezidenti ma zatiahli s nimi do baru."

„Zjavne si sa priveľmi nebránil," podpichla som ho. Pokýval hlavou. „Mohol si mi napísať, išla som sa zblázniť od strachu."

„Mohol som," uznal aj on sám, obmotávajúc mi ruky okolo pása ešte pevnejšie. Toto bol celý on, keď si vypil. Prítulný ako malé šteňa, ktoré nechcelo nič viac, len aby sa oň niekto postaral a venoval sa mu. Veľkou výhodou však bola aj skutočnosť, že pod vplyvom alkoholu nedokázal klamať. Pravda z neho išla ako keby mu niekto podstrčí Veritaserum profesora Severusa Snapa. „Milujem ťa," zašepkal mi do vlasov. „Máme niečo na večeru?"

„Ešte pred chvíľou si chcel vracať, už máš chuť na večeru?"

„Na niečo od teba vždy."

Poslala som ho teda do kúpeľne a prezliecť sa do niečoho suchého, než ja som zohriala svoj kulinársky výtvor. Prestierať stôl ale bolo zbytočné. Michael si na seba hneď hodil pyžamo a zapadol do postele, dokonca bez sprchy. Bolo mu ale zjavne jedno, kde sa naje. Dokonca aj to, čo bolo na tanieri. Ako náhle som pred neho položila tácku s jedlom, už aj mal plné ústa a kým nedojedol, nepovedal ani slovo. Mne zostávalo len sedieť kúsok od neho, hladiť Kalifa, ktorý sa k nám pridal a ďakovať, že dnešok skončil práve takto.

„Nechcel si ísť do sprchy?"

„Bol som po operácii, než sme šli do baru," zamrmlal ospalo. Než som zašla umyť tanier a dať Kalifovi na noc vodu, až priveľmi pohodlne sa uložil medzi našou typickou hromadou vankúšov. Mali sme ich toľko práve kvôli mne. Od mala som milovala mať posteľ plnú vankúšov, až sa od nich pomaly nedalo ani pohnúť. Vyhovoval mi ten pocit bezpečia, ktorý vyžarovali.

„Na koľkú ideš zajtra na prax?"

„Na dvanástu."

„A budeš?"

„Do šiestej."

„Urobíme si potom pekný večer?" Niečo nezrozumiteľné zamrmlal do vankúša, kým ja som vypla stropné svetlo a miesto neho izbu osvetlila zmotanou svetelnou reťazou pod drevenými paletami postele. Izba sa ponorila do tmavých tieňov, ktoré miestami prebíjalo zlatisté hrejivé svetlo. S úsmevom som si kľakla na kraj matraca na jeho strane postele a opatrne si krížom na neho sadla. „Alebo si ho urobíme ešte dnes?" Občas mal rád, keď som ho trocha po dlhom dni pomasírovala a občas nie. Dnes sa však pod mojim dotykom úplne uvoľnil a dovolil mi robiť, čo sa mi len zachcelo. „Chceš mi porozprávať ako to išlo v nemocnici?"

„Dnes som za hrdinu nebol."

„Ale ani si nič nepokazil, nie?" Pokýval hlavou. „Takže máš istú už aj tretiu operáciu?"

„Áno, ale tá bude až v nedeľu. Údajne ma na ten čas primár vypýta z praxe."

„A čože ste operovali dnes?" Najprv som mu tričko len vyhrnula, ale on sám si ho následne šikovne pretiahol cez hlavu a hodil povedľa postele.

„Hysterektómiu." Nemohol ma vidieť, ale na tvári sa mi okamžite usadil nechápavý výraz. „V skratke... chirurgické odstránenie maternice." Pri tých slovách ma svojvoľne striaslo. Až som sa bála opýtať na vek pacientky a dôvod pre ktorý tak invazívny zákrok potrebovala. „Šlo to fajn, rez nebol až tak veľký a nenastali ani žiadne komplikácie. Ja som následne zašíval." Zjavne za to mohol alkohol v krvi skombinovaný s únavou, ale neskutočne ma nadchlo sebavedomie v jeho hlase. Povedal to akoby nič, akoby robil podobné úkony už na dennom poriadku. „Dnes som už nebol taký vyklepaný. Konečne som si viac všímal aj svoje okolie a tak. Primár vyzeral znova veľmi spokojne, to je asi najdôležitejšie." Kúsok sa mu od únavy už plietol jazyk. Aj napriek tomu mal v sebe ešte dosť síl, aby sa šikovne otočil a mňa zo seba zhodil rovno do perín. Prevalila som sa na chrbát akurát v správny moment, aby som skončila tvárou k nemu a aby jeho pery našli tie moje. „Už budem spať, dobre?" opýtal sa niekoľko centimetrov od mojich pier, pravou rukou ma pritom hladiac po boku. „Zajtra som celý tvoj."

„Mám už teraz niekoľko nápadov, čo s tebou urobím," odvrkla som provokačne, pýtajúc si pred spaním ešte poslednú pusu.

⫷⫸

Skočím po vyučovaní do knižnice, potrebujem ešte dačo k seminárke, a potom by som ťa mohla zájsť počkaj do nemocnice.

Voľnú hodinu medzi desiatou a jedenástou som využila na dopísanie práce, ktorú som začala včera podvečer. Stále mi ale niečo chýbalo a tak som bola odkázaná na knižnicu, kam sa mi už ale ponáhľať nechcelo. Po škole budem mať predsa len viac času. Hlavne, aby som všetko dokončila skôr, než prídeme domov. Dnešný večer sme si chceli vyhradiť len pre nás dvoch. Žiadna škola, seminárne práce ani nič podobné.

Ako myslíš. Mohli by sme si kúpiť dačo na večeru a najesť sa na moste. Dávno sme nevečerali s tak pekným výhľadom.

Skvelé, snáď vydrží aj počasie.

Po prvé sme na Brooklynskom moste večerali minulú jar. Večer bol teplý a priniesol snáď ten najkrajší západ slnka, aký som kedy v živote videla. Úplne náhodne sme vyrazili na rande bez konkrétnych plánov a lepšie sme ani urobiť nemohli. Boli to skutočne kúzelné chvíle na ktoré sme obaja spomínali s radosťou a počas leta si večeru na tomto mieste zopakovali. Už bolo akurát načase, aby sme si oprášili nepísané tradície.

Predposledná prednáška nám skončila o niečo skôr, čo mi poskytlo dostatok času vyhľadať učebňu, kde mala mať hodinu Amber. Naše nezhody mi pokoj nedali a keď mi neodpísala ani na jednu z mojich správ, riešila som to inak. Zostávalo mi dúfať, že ak ma tu uvidí, nebude ma úplne ignorovať a znova predo mnou utekať. Posadila som sa na najbližší parapet, odkiaľ som mala najlepší výhľad na dvere. Hneď teda, keď sa otvorili, som vyskočila na nohy a podišla bližšie, aby ma neprehliadla. Keď na mne ale pristáli jej nebesky modré oči, na tvári sa jej usadil nečitateľný výraz.

„Ahoj, Clio."

„Ahoj." Kývla som hlavou, aby sme sa postavili trocha stranou, nech sa v tom hluku aj počujeme. „Neponáhľaš sa na ďalšiu hodinu, že?"

„Nie, na dnes končím."

„Môžeme sa porozprávať? Minule si vzala nohy na plecia moc rýchlo."

S vyhýbavým pohľadom si za pravé ucho zasunula niekoľko plavých kučier. Neznášala nosiť vlasy zasunuté za ušami. Zväčša to robila, keď bola v rozpakoch a netušila ako správne reagovať. „Chcela som predísť hádke." Mykla plecami. „Ale beriem, že som sa zachovala hlúpo."

„Vážne sa nechcem hádať, záleží mi na tebe a prisahám, že sa polepším. Ak ešte nemáš program na sobotu večer, rada by som ťa niekam pozvala."

„Myslíš, že nejakým posedením v bare si ma udobríš?" V jej tóne už bolo poznať, že podpichuje. „Alebo nejakým pozvaním na diskotéku?"

Zazubene som sa usmiala, zakladajúc si ruky na hrudi. „Ryland oslavuje narodeniny a ver mi, keď ti poviem, že o túto párty prísť nechceš." Pozvať ju mi napadlo dnes ráno cestou do školy. Ak už so mnou nepôjde Michael, tak prečo nevziať najlepšiu priateľku? Ryland nebude mať celý večer čas venovať sa len mne a takto by som mala pri sebe vždy niekoho, koho poznám. Nikde totiž nebolo napísané, že si s jeho kamarátmi budem rozumieť. „Akurát sa budeš musieť zladiť do môjho štýlu."

„Požičiaš mi niečo svoje?"

„Môžeš sa zajtra prísť pohrabať do môjho šatníka, ale pochybujem, že na seba niečo nájdeš. Nosíme trocha odlišné veľkosti."

Provokačne našpúlila pery, vzala ma za ruku a odviedla k parapete, kde som ešte pred chvíľou sedela sama. Keď sa zrazu posadila vedľa mňa a v dlaniach stále zvierala moju ruku, spadol mi zo srdca obrovský kameň. „Som si istá, že nejaké šperky a topánky sa pre mňa nájdu. Možno aj nejaký ten korzet."

„Ak chceš, môžem ťa aj nalíčiť."

„To si nechám páčiť." Váhavo, ale predsa len som ju voľnou rukou objala a pevne si ju privinula k sebe. Amber však na rozdiel odo mňa neváhala ani chvíľu. Hodila sa mi okolo krku div ma nezaškrtila. Bol to ale ten najlepší možný pocit. V takýto koniec dnešnej debaty som dúfala len so skutočne malou dušičkou. Rýchlosť akou mi odpustila a pristúpila na môj návrh ale značili, že sa skutočne hádať nechcela. Cítila sa proste dotknutá a túžila presne po tomto. Mojej pozornosti, presne ako za starých čias. „Vážne si mi veľmi, veľmi chýbala."

„Aj ty mne, ty trúbka. Budeš ma možno musieť trocha uháňať, ale to je snáď v pohode."

„Môžem aj bičom?" Zasmiala som sa tak hlasno a od srdca, až sa k nám obrátili pohľady náhodných študentov, ktorí išli okolo. „Ľúbim ťa, Clio."

„Aj ja ťa ľúbim, Amber."

„Pozor na slová, Michael by sa ešte mohol uraziť," podpichla ma, brnkajúc mi so smiechom po nose. Keďže sme obe mali čas, zašli sme si spoločne po niečo na obed do bufetu a najedli sa v prekvapivo príjemnom jesennom počasí na lavičke pod stromom na dvore, kde sme zvykli sedávať aj v prvom ročníku ešte ako spolužiačky.