Michael

„Si si istý, že zapáliť sviečky priamo na parketách je dobrý nápad?" opýtal som sa pochybovačne, sledujúc pritom ako Ryland rozkladá do kruhu niekoľko čiernych a bielych sviečok. Medzi ne pritom umiestňoval menšie či väčšie kamene, ktoré som však ja nepoznal ani náhodou.

„Sviečky na parketách mi teraz robia na čele najmenšie vrásky," odvetil, zasúvajúc si prameň červených vlasov za pravé ucho.

Nikdy som sa nezamýšľal nad tým, ako asi býva. Keď som sa však teraz rozhliadol naokolo seba, úplne všetko dávalo dokonalý zmysel. Každá maličkosť bola na svojom mieste, akoby to tu bez nej nemohlo exitovať. Tmavé farby, moderné zariadenia v kombinácii so skutočne nadčasovými až starodávnymi kúskami, množstvo kryštálov a rastlín, sviečky, knihy... dokonca z úlomkov skla poskladaný pentagram na strope. Rylandova osobnosť a štýl sa podpísali na každom detaile a vytvorili miesto ako vystrihnuté z bežnej reality.

„Čo presne sa chystáš s nami robiť?" Bál som sa jeho odpovede? Samozrejme. Začínala ma však nepotlačiteľne premáhať zvedavosť? Bez pochýb. „Ber na vedomie, že ja som s tebou nezažil nič z toho, čo Clio áno."

„Toho som si veľmi dobre vedomý, Michael. Postačí, ak ma budeš na slovo poslúchať, potom bude všetko v poriadku."

„Rád by som vedel v čom presne ťa mám poslúchať," pokračoval som, pravým palcom pritom prechádzajúc po prsteni, ktorý mala Clio na ľavom prstenníku. Každou ďalšou minútou som sa o ňu bál viac, čo bolo dozaista vidieť. Obaja sme však mohli len čakať a veriť, že Tiberius a Ambrose vedia, čo robia.

„Zbav sa domnienky, že musíš mať neustále všetko pod kontrolou. Lebo ako náhle sa vydáš s nimi na cestu, zostaneš v ich a napokon v mojej moci. Sám nezmôžeš absolútne nič, zostane ti možnosť iba dôverovať – svojim predkom a mne s Niou." V jeho hlase bolo počuteľné napätie. Aj keď sa snažil tváriť sebavedome a pokojne, zlyhával. Z tváre mu padala maska sebadôvery, ktorú si pri našom príchode nasadil a ktorou sa nás snažil obalamutiť.

Bál sa.

Bál sa rovnako ako my dvaja, možno dokonca ešte viac.

„Akým spôsobom chcete, aby som šiel s nimi?" Nerozumel som tomu ani trocha, čo vo mne vzbudzovalo ešte väčšie obavy. Všetko toto bolo pre mňa nové, celkom nepoznané. Nikdy predtým som nemusel svoj život zveriť do rúk mágie a niečoho medzi životom a smrťou.

„Do minulosti s nimi pôjde len tvoje vedomie. Budeš si pripadať ako súčasť diania, ľudia naokolo ťa budú vidieť a vnímať. Nikoho osud ale nezmeníš, nikoho nedokážeš zachrániť. Všetkým sa prihodí presne to, čo pred sto rokmi aj keby sa pokúsiš zmeniť chod udalostí."

„Lebo minulosť už zmeniť nejde?"

Prikývol, obzerajúc sa ponad plece za mnou, ako sedím na zemi pred sedačkou a držím Clio za ruku. „A preto, lebo keby niekto výrazne zasiahne do minulosti, zmenil by samotnú prítomnosť. Rozhodil by a nenapraviteľne porušil chod všetkého."

Cestovanie v čase bolo obľúbenou tematikou ako v literatúre, tak vo filmoch či seriáloch. Mal som príbehy založené na tomto motíve celkom rád. Nikdy by mi však nebolo napadlo, že si niečo podobné skúsim na vlastnej koži. Hoci v odlišnom kontexte, ale predsa.

„Obaja zomrú, nezabrániš tomu. Na vlastnej koži ale pocítiš všetko, čo tomu predchádzalo."

„Prečo chcú, aby som ich videl umierať?" opýtal som sa nechápavo. Už s Clio sme dumali nad tým, či práve toto je cieľ oboch bratov. Či im ide o to, aby som videl ich posledné okamihy. Prečo by to ale robili? V akom smere mi to malo pomôcť?

„Lebo smrť oboch bola veľmi nespravodlivá." Obaja sme sa v momente strhli a obzreli na Clio, ktorá potichu prehovorila. Pootvorenými očami hľadela pred seba, pričom po tvári jej stekali slzy. „Nemali zomrieť... nie vtedy a nie tak, ako zomreli."

„Láska..." Ustarane som ju pohladil po vlasoch, bozkávajúc ju na čelo. Poutieral som jej slzy a na jej podnet jej pomohol sa posadiť. „V poriadku? Viem ti nejako pomôcť?" Pokývala bez slova hlavou a objala ma okolo krku. Opatrne, ale zároveň s čo najciteľnejšou láskou som si ju privinul k sebe a na chvíľu zavrel oči.

Robil som to kvôli nej.

Výhradne kvôli nej a jej bezpečiu.

Inak by mi mohla byť minulosť mojej rodiny ukradnutá. Stalo sa presne to, čo sa z nejakého dôvodu stať malo. Kašľal by som na cenný rodinný dar, všetku mágiu sveta. Nech si ju má niekto iný, ja som si bez nej aj doteraz dokonale poradil.

Nikdy by som si však nebol schopný poradiť bez Clio.

Nikdy.

„Musím ešte raz odísť, naposledy," zašepkala, zachádzajúc mi zozadu do vlasov.

„Počkaj teraz pár minút, oddýchni si," prehovoril k nej Ryland. Podišiel k nám a čupol si pred sedačku, kde som ešte pred chvíľou sedel ja. Clio uisťujúco vzal za ruky hneď, ako sa vymanila z môjho objatia a upriamila na neho pozornosť. „Všetko je pripravené, Nia je už na ceste. Môžeme začať hneď, ako sa na to budeš cítiť."

Prikývla, opätovne otáčajúc hlavu mojim smerom. „Ambrose a Evelyn trávili spolu svoj posledný deň v tom domčeku pri slnečnicovom poli. Neviem síce, čo mi chce ukázať Tiberius, ale mám pocit, že ty s nimi vyrazíš na plavbu do Ameriky."

„Čože?"

„Išli spolu, Tiberius bol tou neželanou spoločnosťou, ktorú mi Evelyn minule spomínala. Niečo urobil, ale neviem čo."

„Prečo si potom myslíš, že niečo urobil?" Váhavo si zahryzla do spodnej pery, zaháňajúc žmurkaním ďalšie slzy. Zdala sa byť omnoho otrasenejšia, než kedykoľvek predtým. Akoby videla niečo, čo radšej nikdy vidieť nechcela. „Clio, plavba do Ameriky tvrdá mesiac, možno aj viac. Ako preboha..." S prívalom ešte väčšieho strachu som pozrel na Rylanda. „Ak jedna hodina tu je rovná jednému dňu v minulosti s nimi... znamená to, že s nimi musím prežiť celý jeden mesiac na mori?"

„Ak má Clio pravdu a do diania ťa uvedú ešte pred cestou do Ameriky, tak áno," odpovedal stručne a jasne. Vstal pritom opäť na rovné nohy, nespúšťajúc z nás oči. Vedel toho omnoho viac, než dával najavo. A chvíľami to pôsobilo, že to chce povedať aj nahlas. Vždy akoby sa však na poslednú chvíľu odmlčal. „To, koľko času tam stráviš záleží jedine od nich dvoch, Michael. Od toho, čo všetko ti chcú a potrebujú ukázať."

„A chceš mi povedať, že pre mňa tam bude čas plynúť rovnako pomaly, ako teraz v realite? Bude to, akoby som tam skutočne žil?"

„Áno, presne tak."

Už-už som otváral ústa na odpoveď, keď Clio zalapala po dychu a naslepo zalovila po mojej ruke. Ryland okamžite priskočil späť a spolu sme jej opäť pomohli si ľahnúť. Oči vyľakane upierala do stropu nad sebou, zatiaľ čo až bolestivo stískala moju pravú ruku.

„Už nevládzem... bojím sa," dostala zo seba cez zovreté hrdlo a otočila hlavu k Rylandovi. Do očí sa jej pritom opätovne nahrnuli slzy. „Nechcem zomrieť." Vystrašene pozrela na pár sekúnd do mojej tváre a potom späť na svojho šéfa, ktorý ju pohladil po líci.

„To sa nestane," zašepkal a pobozkal ju na čelo. Zavrel na sekundu oči a potichu odriekal niekoľko slov, ktorým som však nerozumel. „Dôveruj im, nechcú ti ublížiť. Ak budú cítiť, že si v nebezpečenstve, pošlú ťa späť."

„Ako im môžeš takto veriť?"

„Nezostáva mi nič iné, Michael." S týmito slovami opäť vstal a nechal nás osamote. Vošiel do svojej spálne a privrel dvere. Doprial nám tak krátku chvíľu predtým, než si po Clio opäť prišiel šarlatán. Čakal som, či ku mne prehovorí. Bez slova sa však posadil k nej a vystrel ruku, čakajúc na jej spätnú reakciu.

Clio sa so stále uplakanými očami usmiala a pobozkala ma na rozlúčku v rovnakom momente, ako vložila svoju ľavú dlaň do tej Tiberiovej.