Clio

„Už sme v New Yorku?" opýtala som sa skoro okamžite, ako som pootvorila oči. Až potom som si všimla, že obaja sme stále vo vlaku. Michael sedel na svojom mieste, ja som mala hlavu zloženú v jeho lone a Kalif sa túlil ku mne, presne ako keď som sa vydala na ďalší výlet do minulosti.

„Skoro, ešte asi desať minút," odvetil, sklonil ku mne hlavu a pobozkal ma na čelo. „Kadiaľ si bola teraz?"

„Videla som ako Ambrose kreslil Evelyn." To bola tá krajšia časť, bol na nich naozaj nádherný pohľad. Pôsobili ako šťastný mladý pár, ktorý sa teší na budúcnosť. Než znova nezasiahla vojna. „Potom nemocnicu prepadli Nemci. Prišli pre... nejakého amerického dôstojníka, či koho. Ambrose s Evelyn do niekoľkých z nich nabehli a..." Mykla som plecami, pohladila Kalifa po chrbátiku a zložila ho na zem. Michael mi pomohol sa posadiť, berúc ma za ľavú ruku. Videla som nakoľko ustarostene sa tvári, aj preto som sa čo najúprimnejšie usmiala a pobozkala ho na líce.

Bál sa, tak viditeľne sa bál o mňa a zároveň všetkého, čo nás nasledujúce hodiny čaká. Rovnaký strach a neistotu som však pociťovala aj ja. Nepomáhalo mi, že som už bratov poznala. Nemala som v nich žiadnu istotu. Najmä ak ja s nimi nepôjdem a Michael im bude vydaný na milosť.

„Evelyn bola vážne úžasná."

„Prečo?"

„Vyznie to zvláštne, ale... hodila sa do vojny. Vedela myslieť a konať rýchlo, pomáhala si tým, čo mala práve po ruke." Videla som nakoľko Ambrose v danej situácii váhal. Na vojne nebol preto, aby zabíjal, šiel tam liečiť a zachraňovať životy. No hoci tam išla Evelyn s rovnakým zámerom, bola pre splnenie svojej úlohy v danej chvíli omnoho odhodlanejšia. V tej nemocnici totiž ležali jej pacienti. Presne ako keď Ambrose riskoval život pre veliteľa... svojho veliteľa. „Nemala som z nej po prvom stretnutí pocit, žeby dokázala byť aj takáto."

„Na portréte pôsobila veľmi krehko."

„Áno," pritakala som, unavene si opierajúc hlavu o tú jeho. Ambrose ma poslal preč, aby mi zostalo ešte dosť síl – na posledné dva výlety s nimi dvoma a rovnako na cestu k Rylandovi. Darmo som mu hovorila, že som v poriadku a môžem ešte zostať. Tu, späť v realite, na mňa únava doľahla veľmi silno. „Hovorili mi, že ešte dvakrát ma niekam vezmú. Každý z nich na jedno miesto."

„Neviem, či je to dobrý nápad."

„Ambrose ma aj teraz varoval, aby som už išla."

„Aspoňže tak," zašomral, pevnejšie mi stískajúc ruku. „Čudujem sa, že nám ešte nikto nevolal. Predpokladám, že mama je už hore."

„Myslím, že si do toho listu dosť jasne napísal, aby nás nehľadali. Ani napriek dátumu v kalendári a plánom, ktoré sme ako rodina mali."

„Trocha v pokrútenom slova zmysle, ale budú to sviatky strávené v rodinnom kruhu."

„Nemyslím si, že tých dvoch priveľmi zaujíma, že sú Vianoce," zamrmlala som a zavrela ešte na chvíľu oči. Skôr totiž, ako som sa nazdala, začal vlak spomaľovať. Za jeho oknami sa črtali známe časti nášho mesta, ktoré nás vítalo doma. Obloha bola zatiahnutá ťažkými mrakmi, ktoré smerom k zemi zosielali drobné snehové vločky.

Michael sa postaral o Kalifa a podal mi kabát, aby som sa obliekla. Keď som však po zastavení vlaku chcela vstať, bolo to skoro nemožné. Kolená sa mi začali podlamovať sotva som sa o to pokúsila.

„Nevládzem sa postaviť na nohy," povedala som napokon s počuteľným zúfalstvom v hlase. Prosebne som uprela oči na svojho snúbenca, ktorý ma vzal za ruku a čo najopatrnejšie mi pomohol. Dával pozor, či dokážem stáť sama, čo ale nebol problém. Ten nastal, keď som chcela urobiť prvý krok. Celý svet sa mi natočil do jednej strany a ja som skoro spadla priamo na Michaela.

„Dobre, nič sa nedeje," uistil ma okamžite, objímajúc ma okolo pása. „V poriadku?" Prikývla som, roztrasene sa nadychujú dusného vzduchu vo vlaku. „Zapri sa do mňa, ak potrebuješ. Musíme vystúpiť, potom na stanici si sadneš na chvíľu, ak ti bude zle."

Náročne, ale podarilo sa nám úspešne vystúpiť a vojsť do pomerne pokojnej staničnej haly. Ani zďaleka tu nebolo toľko ľudí, ako inokedy. Mne to však len vyhovovalo. Mohla som sa posadiť hneď, ako som to potrebovala. Hoci len na pár minút. Nevládala som, chodilo sa mi a dýchalo stále ťažšie, ale museli sme čo najskôr odísť, sadnúť do taxíka a vydať sa za Rylandom.

Michael nervózne strážil každý môj krok, podopieral ma čo najviac len dokázal, pričom musel strážiť aj Kalifa a tašky nás oboch. Obom nám však viditeľne odľahlo, keď sme konečne vystupovali z taxíka. Natoľko potrebná pomoc bola konečne na dosah ruky. Stačilo vyjsť na správne poschodie a zaklopať na dvere, ktorými som nedávno prešla prvýkrát. Dnes som však už vedela, čo presne tam čakať.

Najmä teda koho tam čakať.

„Ryland..." oslovila som ho hneď, ako sa jeho dvere otvorili a stretli sa nám pohľady. Nebol ani trocha prekvapený. Bez nejakých otázok nás oboch posúril dnu. „Vedel si, že prídeme."

„Áno, vedel," odpovedal, berúc ma okolo ramien. Akoby úplne automaticky som sa odtiahla od Michaela a oprela sa o svojho šéfa, ktorý ma zaviedol k sedačke. „Prečo si myslíš, že som ti v noc mojej oslavy hovoril, aby si Tiberia nevyvolávala? Bol som si skoro stopercentne istý, že ak to urobíš, skončí to takto."

„Ako si to mohol vedieť?" opýtal sa Michael, vyberajúc Kalifa z jeho prepravky. Kocúrik sa ponaťahoval a svižným krokom sa pobral k nám. Vyskočil na sedačku a uložil sa čo najbližšie pri mne.

„Michael, nebudeme sa predsa tváriť, že si ma nepodozrieval zo všeličoho. Si určite dosť múdry na to, aby ti už dávno došlo, že nie som obyčajný smrteľník. Ak skôr nie, po rituáli v mojej redakcii určite áno."

„Takže vieš, že som neodišiel, ale všetko pozoroval z tvojej kancelárie."

Ryland sa pousmial, načahujúc ruku k čiernemu kocúrikovi, ktorý mu nastavil hlavičku. „Bol som rád, popravde. Dúfal som, že ti to konečne otvorí oči. Nerád teraz priznávam, že som sa mýlil."

„Daj mi jeden dobrý dôvod, prečo by som mal veriť. Tak ste tam niečo robili, dobre, beriem. Ty a Levi ovládate latinčinu a teraz akože čo? Tiež ju ovládam, to vás špeciálnymi nerobí."

„Počúvaš sa?" opýtala som sa ho šokovane. Dúfala som, že ak sme prišli až sem, túto tému sme uzavreli. Pripustil, že všetko mystické a nadpozemské o čom som kedy hovorila, skutočne existuje. „Nedávno si hovoril so svojimi sto rokov mŕtvymi predkami. Prečo mám pocit, že si sa v tomto smere znova zaťal a odmietaš hocičo, čo nejde logicky vysvetliť?"

„Lebo..."

„Nie, tu ťa hneď zastavím!" zvolal Ryland. Rozopol si pritom oba rukávy na voľnej saténovej košeli a vyhrnul si ich. Tesne nad ohybom lakťa na oboch rukách mal biele tetovania – na ľavej ruke išlo o pentagram, na pravej to bol symbol Trojitej Bohyne. Až pri pohľade na ne som si uvedomila, že som ho doposiaľ nikdy nevidela s odhalenými rukami, nie natoľko, aby bolo vidno tetovania. „Wicca ti určite niečo hovorí, však?"

„Samozrejme, je to jedna z foriem náboženstva," odpovedal Michael. Zostával však stáť pred dverami, akoby sa bál vojsť ďalej.

„Narodil som sa do rodiny, ktorá už celé generácie žije podľa zvykov a tradícií tohto vierovyznania. Nie sme obyčajní smrteľníci, Michael. Môj nebohý brat Corvus, Leviho otec, bol niekoľko rokov wiccanským veľkňazom." O jeho vierovyznaní som, samozrejme, vedela. Nie však to, nakoľko bolo s jeho rodinou prepojené. Keď sme sa raz na túto tému rozprávali, nezašiel do detailov. Iba chcel, aby som vedela ako sa veci majú. „Jeho syn je už teraz mocnejší, než sme kedy boli ja a moji bratia. Prečo si myslíš, že vykonával rituál s nami?"

„Nemal som dôvod sa nad tým zamýšľať, pustil som to celé z hlavy takmer hneď, ako sme odtiaľ odišli."

„A práve v tom je problém." Od Michaela pozrel na mňa, ako sedím na jeho sedačke a smrteľne unavenými očami ho prosím, aby mi pomohol. Nebála som sa odmietnutia. Skôr toho, že bez vysiľujúcich hádok to nepôjde. „Nie som ti dlžný nejaké vysvetlenie. Si tu, aby si pomohol Clio. Tak odlož svoju hrdosť stranou a pripusti, že vo vesmíre existuje mnoho vecí, nad ktorými my ľudia nemáme moc. Diali sa dávno pred nami a budú sa diať dávno po nás."

„Michael," oslovila som, čo prekvapilo aj mňa samotnú. Chcela som, aby si to vyriešili oni dvaja. Ale zrazu mi prišlo, že ak ich nechám, budú sa doťahovať tak dlho, až bude pre mňa neskoro. Beztak mi bolo každou sekundou horšie. V hlave mi nepríjemne hučalo, zatiaľ čo mi pomaly tŕplo celé telo – ruky, nohy, krk, chrbát... skrátka všetko. „Nemáme čas. Prosím, naozaj ťa veľmi pekne prosím, pochop to."

„Ja sa snažím, hej? Snažím sa, ale toto všetko je pre mňa ešte stále nové a..." Bezradne rozhodil rukami, podišiel k nám a klesol predo mnou na kolená. Láskavo ma vzal za ruky a zahľadel sa mi priamo do očí. „Chcem ti pomôcť. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo, Clio. To ti prisahám. Ale musíš pochopiť aj ty mňa. Neverím na duchov, na žiadnu mágiu ani nič podobné."

Sťažka som sa nadýchla. „Ale veď si ich videl, hovoril si s nimi," naliehala som. Hovoril z neho strach, to šlo poznať hneď. Ale zapieranie v tej chvíli znamenalo istú záhubu – moju.

„Čo ak to bol iba nejaký trik?"

„A kto by sa ťa akože snažil takto napáliť? Ona?" opýtal sa Ryland, dávajúc na druhú otázku veľký dôraz. „Nikto sa tu voči tebe nesprisahal, tvoj život smeroval k tomuto momentu od chvíle, čo si prvýkrát stretol Clio." Michael nad jeho slovami opätovne pokýval hlavou, stále pevne držiac moje ruky. „Náš osud je dávno napísaný a spečatený, neutečieme pred ničím, čo nám bolo súdené. Tak alebo onak si nás všetko nájde, Algarotti."

„Takže mne bolo súdené tu dnes byť a počúvať reči o duchoch?"

„Áno, najmä vzhľadom na minulosť tvojej rodiny. Pokrvná línia tvojho otca nikdy nebola úplne obyčajná. Vlastníte mimoriadne cenný kus mágie."

„Vsadím sa, že ide o ten úžasný dar, ktorý spomínal šarlatán," zamrmlal Michael.

„Lichotí mi ako si zavrhol používanie môjho mena. Bol by som ale radšej, keby ma voláš bosorák, páči sa mi to viac," prehovoril zrazu Tiberius, ktorý sa oboma lakťami zapieral do linky kuchynského ostrovčeka. Nás dvoch jeho prítomnosť neprekvapila, ale Rylanda viditeľne áno. „Prepáč, že som sem tak vtrhol, Ryland. Pokúšal som sa o to už minule, ale nedalo sa, máš voči duchom naozaj kvalitné zábrany." S nevinným výrazom tváre mykol plecami, odstrčil sa od linky a vybral sa k nám. „Ale máš to tu pekné, páči sa mi hlavne ten strop. Veľmi... originálny."

„Viem, že si sa pokúšal ku mne dostať, Tiberius. Som rád, že sa ti to nepodarilo."

Silene sa na môjho šéfa usmial. „Samozrejme, že si rád. Aj teraz za túto možnosť vďačím len Clio." Pokojným tempom dokráčal až k nám a posadil sa vedľa mňa. Kalif na neho okamžite zachrčal a vyceril zuby. „Ja viem, že toho máš už zjavne plné zuby. Ale ešte dva výlety," povedal mi. „Zvládneš to?"

„Mám na výber?"

„Ani nie."

„Tak vidíš," šepla som a úplne podvedome sa k nemu naklonila, opierajúc sa o jeho pravé rameno. Prekvapilo ho to, ale Michaela a Rylanda o to viac. Nemohla som však za to. Bola som na smrť vyčerpaná, vnímať dianie naokolo mňa bolo každou minútou náročnejšie a náročnejšie. „Skoncujme s tým čím skôr."

„Počkaj ešte chvíľku, sotva ste prišli. Vydýchaj sa."

„Ryland..."

„Ja viem, že musíš ísť s nimi. A chápem, že už si so silami v koncoch, ale dopraj si ešte chvíľku, päť minút."

„Päť minút ešte máme," odvetil Tiberius za mňa a prekvapilo si cezo mňa prehodil ruku. Obom sa nám tak sedelo lepšie. „Chceš ísť najprv so mnou alebo s Ambrosom? Mne je to srdečne jedno."

„Poďte so mnou obaja." V spoločnosti oboch som sa cítila najviac bezpečne. A najmä som si mohla byť istá, že sa dozviem znova niečo nové. Zaujímavé detaily prezradili totiž práve vo chvíľach, keď si prestali dávať pozor na slová a začali sa doberať. „Inak je mi to úplne jedno. Rada si pozriem oba scenáre."

„Tak to aby šiel Ambrose prvý, starší majú prednosť."

„Teší ma, že si z toho vieš robiť žarty ešte aj teraz," zamrmlal Michael, palcom prešiel po mojom snubnom prsteni a postavil sa na rovné nohy. Svojho prastarého otca pritom prebodával pohľadom sivých očí. Rovnako sivých, ako mal Tiberius.

„Že to hovoríš práve ty. Nevidíš si ďalej od nosa."

„Hlavne, že ty máš prehľad za nás za oboch."

„Preboha," vzdychol Ryland otrávene nad ich doťahovaním. „Ak v tom hodláte pokračovať, zdvihnite sa a choďte preč. Toto naozaj nemienim počúvať. Rád by som sa v pokoji pripravil na to, čo ma čaká."

Pokrčila som obočím. „Ako to myslíš?"

„Spomínaš si, ako som ťa poslal za Evelyn, však?" Prikývla som. Ľavou rukou som pritom klepla po prstoch Tiberiovi, ktorá sa mi pohrával s končekmi vlasov. Potichu sa zachichotal, zaklonil hlavu a oprel si ju o vrch sedačky. „Nebolo to ľahké, stálo ma to naozaj veľa síl. Preto na vás na oboch nemôžem byť sám, neustrážil by som to."

Zamyslela som sa sotva na sekundu, než som prehovorila: „Nia ti príde na pomoc, však?"

„Áno, požiadal som ju, aby si na dnes urobila voľno. Teda... minimálne na dnes."

„Minimálne?" začudoval sa Michael. „Naznačuješ tým, že táto šaráda môže trvať viac ako jeden deň?"

„Všetko to bude záležať od vás troch – teba, Tiberia a Ambrosa."

Šarlatán vedľa mňa sa opäť potichu zasmial. „Máme toho na pláne pomerne veľa, pravnúčik môj najdrahší. Radšej sa poriadne priprav."

„Platí, že jeden deň s nimi bude ako jedna hodina tu, však?" opýtala som sa svojho šéfa uisťujúco. Nemohli sme si dovoliť zmiznúť na niekoľko týždňov, možno dokonca ani dní. Čím menej času nám toto celé zaberie, tým ľahšie si niečo pre našich rodičov vymyslíme.

„Áno, pre Michaela áno. Pocestuje s nimi totiž iným spôsobom, než si ty bola za Evelyn. Alebo než akým pôjdeš do Benátok teraz."

„Ako vieš, kam presne ma máš poslať?" zarazila som sa. Ako odpoveď som však dostala iba ďalší tajomný úsmev.

„Dobre, na teraz myslím stačilo. Si pripravená, Clio?" opýtal sa Tiberius. V rozpakoch som pozrela na Michaela, ale napokon som súhlasne prikývla. Šarlatán sa teda postavil zo sedačky a pomohol mi ľahnúť si.

„Budem tu... nie, žeby som mal priveľmi na výber," povedal Michael a kľakol si predo mňa. Videla som ako hrozne sa bojí, omnoho viac ako keď sme sa lúčili vo vlaku. Väčší strach som však pociťovala aj ja sama. Cítila som, že už nevládzem. „Milujem ťa." Sťažka preglgol a pohladil ma po vlasoch.

„Aj ja teba," odvetila som a natiahla krk pre pusu skôr, než by som následne vzala Tiberia za vystretú ruku. Slzami podliate oči môjho snúbenca boli posledným, čo som videla.