Clio

„Ale no tak, som si istý, že sa nejako dohodneme. Určite nežiadam nič nesplniteľné, iba malú službičku," dobiedzal Tiberius, pričom očami prebodával postaršieho muža vo vojenskej uniforme. Na ľavej paži mal biely pás s červeným krížom – presne ako Ambrose. „Je to môj brat, mám právo zostať po jeho boku," dodal, vkladajúc si medzi zuby nezapálenú cigaretu. Pri odkladaní škatuľky som si všimla, že ide o rovnakú aká zostala u nás doma.

„Už som ti povedal, Bosorák. Nechaj ma robiť si moju prácu a ja na teba nebudem žalovať u veliteľa. Ak dobre viem, problémov máš vyše hlavy."

„Pfff," odfrkol si, vyberajúc z vrecka zápalky. Doktor mu ich však okamžite vyšklbol a dokonca mu vytrhol cigaretu z úst. Oba predmety hodil niekam za seba, aby sa nimi nemusel viac zaoberať. „Nie je to tabak, nebojte sa. Také lacnoty ma neberú."

„Nech je to čokoľvek, v nemocnici sa nefajčí."

„Technicky vzato nie sme v nemocnici."

„Algarotti!" zasyčal na neho už skutočne nasrdene.

Až vtedy som si všimla, kde vlastne sme. Tiberius sedel na konci lôžka, kde ležal jeho brat. Naokolo nich bola obsadená každá jedna posteľ, zranených vojakov tu bolo až priveľa. Iba o kúsok ďalej som videla ich veliteľa – to pre neho Ambrose riskoval, kvôli nemu tu teraz ležal aj on. Tvár mal umytú, už nebola špinavá ani krvavá, ale pôsobil rovnako bledo. S privretými očami na prvý pohľad pripomínal mŕtveho.

„Fajn, nebudem tu fajčiť, ak ma vezmete do Vicenzy spolu s ním," skúsil to znova.

„Aj keby ťa ja pustím, vedenie to nedovolí."

S týmito slovami sa doktor otočil na odchod a nechal Tiberia osamote. Ten niečo nezrozumiteľné zamrmlal a vybral z vrecka ďalšiu cigaretu s náhradným balíčkom zápaliek. S ľahkosťou ju zapálil a vložil do úst, pričom ale uprel oči na svojho brata.

„V tej chvíli som sa rozhodol, že utečiem a vrátim sa domov," prehovoril zrazu druhý Tiberius a zastal po mojom boku. Zahľadel sa pritom na verziu samého seba. „Nechcel som dopadnúť ako on, ani ako vojaci naokolo. Chcel som žiť a vidieť svet, nie bojovať vo vojne niekoho iného."

„Nebál si sa, čo bude potom?"

„Bál, samozrejme. No v istom smere som utekal a skrýval sa celý môj život, nebol v tom rozdiel. Dobre som si premyslel kadiaľ pôjdem a ako rýchlo budem postupovať. A najmä to, kde sa počas cesty zastavím."

„Pochybujem teda, že si chodil po pohostinstvách a penziónoch."

„Nechodil, máš pravdu. Skrýval som sa a spával v podnikoch trocha inej nátury. Prípadne som spal pod holým nebom, noci už boli teplé, leto začínalo."

Samozrejme, Evelyn mi predsa povedala, že domov odišla v auguste. A Ambrose bol vo Vicenze skoro dva mesiace, následne spolu strávili niekoľko krásnych týždňov v tom tajomnom domčeku pri slnečniciach. Počas toho bol už Tiberius na ceste domov, až dorazil do Benátok – k svojmu potomkovi a žene svojho brata.

„Čo španielska chrípka? Prvá vlna udrela na jar, nie?"

Prikývol. „Udrela, ale nie až tak silno. Počul som rôzne povery a predtuchy, ale v konečnom dôsledku každého viac zaujímala vojna."

„Písali o nej noviny?"

„Nie, cenzúra to veľmi dlho nedovoľovala. Akoby sa hlavy krajín báli, že svet stratí záujem o vojnu, keď sa dozvie o novej pandémii."

„Ochorel si aj ty?" Spomínala som si na slová, ktoré som niekoľko týždňov dozadu čítala na internete. Ambrose do konca roka chorobe podľahol, ale čo jeho brat? Stretol ho rovnaký osud? Možno práve na tej nešťastnej lodi?

„Nie, mňa tá pliaga nejakým zázrakom obišla."

„Vidíš to, ešte ani celosvetová pandémia o teba nemala záujem," prehovoril zrazu Ambrose vážnym hlasom. Našla som ho postávať pri nohách postele. Oboma rukami sa zapieral do jej kovového záhlavia a pritom sledoval seba samého, ako tam bezvládne leží. „Ja si nič z týchto dní nepamätám. Už vôbec nie to, ako sme sa dostali z toho zákopu sem."

„Lepšie tak. Pomaly som robil aj nemožné, aby som ťa udržal nažive."

„Predpokladám, že tvoj mimoriadne cenný dar ti v tom pomohol." Nešlo v jeho hlase prepočuť náznak žiarlivosti. Už minule túto tému načrtol, akurát ju nemohol dokončiť. Tiberius nás vyrušil.

„O akom dare to stále hovoríš?" opýtala som sa na rovinu.

„O dare liečiť, ktorý som mal dostať ja, nie on."

„Ale no tak, mne sa zišiel tiež!" zahriakol ho Tiberius. „Koluje v našej rodine od nepamäti. Otec nám povedal, že niekedy ho dedí iba jeden potomok, inokedy viacerí a niekedy aj všetci. Je to naozaj veľmi individuálne."

„Myslíte nejaké... magické schopnosti?" Išlo o silné slová, ale inak som svoje myšlienky sformulovať nedokázala. Nič rozumnejšie mi v tej chvíli nenapadlo. „Nie doslova, samozrejme," dodala som rýchlo, aby si nemysleli, že si z nich robím žarty.

Tiberius sa pousmial, vyťahujúc z vrecka cigaretu. Napodobnil tak seba samého spred stovky rokov. Obe jeho verzie pri niečom tak obyčajnom vyzerali veľmi šarmantne. No bolo sa čomu diviť? On aj Ambrose ma pre svoj výzor istým spôsobom priťahovali, predsa len sa neskutočne podobali na Michaela. Keby neviem kto sú a náhodne ich stretnem na ulici, určite by som sa obzrela.

„Skoro doslova si to vystihla," odpovedal s cigaretou medzi zubami. „Je to niečo ako magické schopnosti. Predpokladám, že mnohých našich predkov táto vlastnosť dostala do poriadnych problémov, najmä tam okolo obdobia lovu čarodejníc."

Zaškerila som sa sama pre seba, spomínajúc na deň, keď sme našli tú nešťastnú knihu šarlatánov. „Sprvu sme si s Michaelom mysleli, že si žil v tej dobe aj ty a skončil si upálený na hranici. Tvoj portrét v knihe evokoval takéto pocity."

„Teraz neviem, či sa cítiť poctene alebo urazene." Zatváril sa, že rozmýšľa, pritom však akurát potiahol z cigarety a zahľadel sa na seba samého. Druhý Tiberius stále sedel na kraji postele, fajčil a uprene sledoval svojho brata. „Ale uznávam, že som svoj dar používal aj inak ako šarlatánsky."

„Čo tým myslíš?" opýtal sa Ambrose prekvapene.

„Všetci ma mali za šarlatána, bosoráka a podvodníka preto, že keď sa snažili napodobniť moje metódy liečenia, zlyhali."

„Klamal si lepšie ako všetci ostatní," zamrmlal Ambrose.

„Áno, v istom smere určite," priznal polichotene. „Základ takejto práce je nenechať sa chytiť a zahnať do úzkych. Ale bolo v tom niečo iné. Moje metódy fungovali preto, lebo som mal niečo, čo nikto z nich. Nemali skrátka šancu, bola to len banda amatérov... každý jeden z nich."

„To je síce milé, ale stále obaja hovoríte v hádankách, ktorým ja nerozumiem." Netušila som, koľko času som tu už strávila a koľko mi ho ešte zostávalo. Bála som sa toho, čo sa deje v prítomnosti. Ak som Michaelovi skolabovala priamo uprostred ulice, zjavne šiel od hrôzy vyskočiť z kože.

„Všimla si si niekedy, žeby Michael dokázal... povedzme to polopatisticky, liečiť obyčajným dotykom ruky?" Prekvapene som nadvihla obočie, obracajúc sa na Ambrosa. „Nehovorím o zázrakoch, to si nemysli. Žiadne vzkriesenie mŕtvych či uzdravenie niekoho so smrteľnou chorobou. Ale napríklad miernenie bolesti a podobne."

„Nie, nemys..." zmĺkla som skôr, než by som dopovedala. V hlave sa mi vynoril večer spred niekoľkých týždňov. Sama som mu na ďalší deň povedal, že to bolo ako nejaký zázrak. Akurát sme to zo žartu nazvali liečivou silou lásky. „Nedávno sa stalo niečo zvláštne. Mala som po operácii dlho veľké bolesti a jedla na ne mnoho analgetík. Jedného večera pred spaním ma ruka bolela znova, ale len dovtedy, kým sme si s Michaelom nepreplietli prsty. Hovoril mi ako veľmi ho mrzí, že sa stále trápim a ako by si prial, aby mi vedel pomôcť."

„A bolesť zmizla, čo?" Prikývla som, neisto berúc spodnú peru medzi zuby.

„Robili sme si z toho žarty, vraj to je dôkaz, že láska lieči."

„Má Michael súrodencov?" Pokývala som nesúhlasne hlavou. „A čo jeho otec?" vyzvedal Tiberius ďalej.

„Tiež nie, bol jedináčik." Zdalo sa, že ho moja odpoveď znepokojila. Nemala som však čas premýšľať nad jeho výrazom tváre, preto sa slova opäť ujal Ambrose.

„Ak však Michael liečiť dokáže, musí to vedieť aj jeho otec. Najmä ak je jedináčik."

„Hlavne nechcite, aby som sa ho na niečo podobné pýtala."

„Nemusíš sa pýtať, je to viac ako pravdepodobné."

Nikdy v živote by mi nebolo napadlo, že práve u Michaela v rodine by sa mohlo objaviť niečo podobné. Na nič magické a nadpozemské neveril, vysmieval sa podobným veciam. Pritom jeho rodokmeň ukrýval mimoriadne cenné tajomstvá a dar, ktorý by chcel mať snáď každý.

„Marcia..." šepkala som po chvíľke. „Predtým než sme sa ocitli tu... videli ste s nami na ulici to mladé dievča?"

„Bola s vami aj vo vlaku," pritakal Tiberius.

„Je to Michaelova bývalá pacientka. Údajne k nim prišla vo veľmi zlom stave, skoro zomrela. Presedel pri nej niekoľko nocí, aby tam nebola sama. A potom o niekoľko týždňov kýval hlavou nad tým, že sa uzdravila až prirýchlo. Vzhľadom na jej stav..." Prišlo mu to ako medicínsky zázrak. Pritom ale išlo o jeho zásluhu. To on ju zachránil, vo viacerých smeroch, než si bol vedomý.

„Ako ste mohli nad niečím podobným len tak mávnuť rukou?"

„Vieš, Tiberius, Michael neverí na nič z tohto. Na žiadnych duchov, mágiu, magické dary a podobne." Až zdesene nadvihol obočie, poťahujúc si z cigarety.

„Chceš nám povedať, že ty si vedela vyvolať nás oboch a bola si dokonca s Evelyn, ale tvoj partner neverí na posmrtný život?" opýtal sa Ambrose neveriacky a prešiel k nám bližšie. Až vtedy som si všimla, že čas naokolo nás sa zastavil. Nikto sa nehýbal. Imaginárna realita nám dopriala čas, aby sme sa porozprávali a pritom neprišli o nič dôležité. „Sme si istí, že je to náš príbuzný?"

„Áno, sme si viac ako istí. Ako by vám obom z oka vypadol," odpovedala som rozhodne.

„Chápem to teda správne, že on o našich stretnutiach nevie?"

„Nie, nevie. Bola som blízko tomu, aby som mu to povedala, ale vždy som zaváhala. Robil si zo mňa žarty aj vtedy, keď som mu povedala o mojich snoch s tebou, Tiberius. Proste..." mykla som smutne plecami, „je to v tomto smere komplikované."

„Musíš mu to povedať, Clio."

„Ja viem, Ambrose. Ale netuším ako to urobiť, najmä nie teraz." Po dnešku bude mať plné ruky práce s mojim záhadne sa zhoršujúcim zdravotným stavom. Ak mu len tak poviem, čo za mojimi ťažkosťami stojí, vysmeje ma a rovno pošle na psychiatriu. „To kvôli vám mi bolo včera a dnes tak zle, však?"

„Obávam sa, že áno."

„Viete s tým prestať? Sľubujem, že prídem za vami a môžeme v týchto rozhovoroch a odkrývaní minulosti pokračovať. Naozaj chcem zistiť, čo sa s vami stalo. Ale takto to nemôže pokračovať."

Obaja pokývali hlavou takmer v identickom momente. „Clio, mi to ovplyvniť nedokážeme. Všetko sa nám vymklo z rúk, keď sme..."

„Keď sme ťa obaja včera naraz vzali za ruku," dokončil Tiberius namiesto svojho brata. Kývol pritom hlavou, aby sme ho nasledovali von na čerstvý vzduch. Mimo stanu nás nečakal slnečný deň, ale jeho pravý opak. Vysoká tráva tancovala a šušťala v chladnom vetre, zatiaľ čo obloha bola odetá do tmavých aj bledších odtieňov sivej. „Si prvá osoba, ktorá nás kedy povolala späť zo sveta mŕtvych. A zjavne tam nastal problém."

„Ako to myslíš? Aký problém?"

„Nesprávne rozloženie síl – nášho aj tvojho sveta. Obaja sme sa v tej sekunde zaprisahali, že ti ukážeme všetko. No nepočítali sme s tým, že ak budeme dvaja, ty to nebudeš zvládať." Ani trocha som nechápala, čo mi hovorí. Nikdy, naozaj nikdy som o ničom podobnom nepočula ani nečítala. Ale prečo by aj? Donedávna som sa držala zásady, že so svetom mŕtvych sa zahrávať nebudem. „Naviazali sme sa na jedinú živú bytosť v bezprostrednej blízkosti, na teba. Presne ako ja vtedy, keď sme sa stretli po prvé."

„Ale vtedy som sa predsa necítila takto."

„Nie, lebo som bol sám. A dokázal som všetko lepšie ovládať. Teraz to však už nie som len ja, sme dvaja a to znamená dvakrát toľko záťaže." Na chvíľu som zaklonila hlavu a obrátila tvár k nebu. Tu ma netrápilo nič, absolútne žiadna bolesť. Vedela som ale, že keď sa preberiem a vrátim sa do reality, bude ma vítať obrovská nevoľnosť. Prípadne niečo omnoho horšie. „Najhoršie je, že my s tým nedokážeme nič urobiť. Je to na tebe."

Preľaknuto som pozrela na Tiberia. „Ale ja nemám ani poňatia, čo mám s vami robiť. Nevedela som, že sme teraz takto... prepojení." Sotva mi na jazyk prichádzali správne slová. Bola som v šoku – zo všetkého, čo som si za posledné minúty vypočula. Od zistenia, že Michael má v sebe starú liečiteľskú moc, až po bizarnosť mojej situácie. „Ak to dobre chápem... ocitla som sa s vami niekde na rozhraní života a smrti? Všetci traja stojíme jednou nohou vo svete živých a druhou vo svete mŕtvych?"

„Áno, presne tak," odpovedal Ambrose. „A ty si tá, ktorá drží balans za nás za všetkých, ale najmä za seba. Ak spadneš do zlej strany, cesta späť nie je."

Sťažka som nabrala vzduch do pľúc, zasúvajúc si ľavú ruku do vrecka nohavíc. Nahmatala som v ňom malý kamienok – tigrie oko. Včera doma som po ňom siahla úplne intuitívne, nemala som na to pádnejší dôvod. Zjavne som tušila, že budem potrebovať jeho ochrannú silu.

„Lenže čím viac času strávim tu s vami..."

„Tým budeš slabšia a slabšia," dodal. „My ti veľmi radi všetko ukážeme, Clio, ver nám. Ale je viac ako isté, že nie si dostatočne silná na to, aby si to zvládla."

Na chvíľu som sa sústredila iba na dýchanie. Preberali sme vážne veci, ktoré som ale zjavne nedokázala ovplyvniť. Netušila som o čo konkrétne ide, chýbali mi veľmi potrebné informácie, ktoré mi ani nenapadlo si dopredu vyhľadať. Ja som sa totiž pripravovala iba na jeden úplne obyčajný rozhovor. Nie na balansovanie na hrane života a smrti.

„Keby sa neopýtam, povedali by ste mi to skôr, než by bolo neskoro?" Čakala som okamžitú odpoveď. Obaja však zaryto mlčali a to ma veľmi zarazilo. „Nepovedali, však? Nechali by ste ma trápiť sa a potom zomrieť?" Znova mlčali. Ticho medzi nami prerušil až môj zúfalý výsmech celej situácie.

Cítila som, ako sa mi oči naplnili slzami. Asi preto som sa im otočila chrbtom a vrátila sa do nemocničného stanu. Svet sa znova rozhýbal, naokolo mňa prechádzalo niekoľko sestričiek, ktoré sa s láskou starali o zranených vojakov. Jedna z nich zastala pri bratoch. S úsmevom vzala Tiberiovi cigaretu z úst, hodila ju na zem a zašliapla ju. Celý čas s ním udržala očný kontakt, až to bol nakoniec on, kto odvrátil zrak a postavil sa. Držal ju ale pod dohľadom po celý čas, čo sa skláňala nad Ambrosom a vymieňala mu obväz prekrývajúci ranu na hrudi.

„Nemôžeme živých varovať sami od seba. Keby s témou nezačneš ty, my by sme tak urobiť nemohli." Mykla som sa, keď mi Ambrose položil ruku na plece. Zostala som však k nemu otočená chrbtom. „Ak sa niekto zahráva so svetom mŕtvych, mal by poznať aj za akú cenu."

„To vy ste ma sem dotiahli. Ja som chcela len pár odpovedí. Nič viac, nič menej. Skrátka zistiť, kto z vás je prastarým otcom môjho snúbenca."

„Priveď nám Michaela a tebe dáme pokoj," navrhol zrazu Tiberius. „Dovoľ, aby minulosť s nami preskúmal on. Mal by to vedieť, ide aj o jeho históriu."

„Nie, to určite nie. Jemu... jemu sa nesmie nič stať." Nie kvôli tomu, že ja som si nedala pokoj s niečím, čo sme sa dohodli, že hodíme za hlavu. Mala som tak urobiť. Žiť tak, ako do dňa, kedy sme našli tú prekliatu knihu. Venovať čas a energiu škole a našej spoločnej budúcnosti. Tej, ktorá teraz visela vo vzduchu. „Musí existovať iná možnosť."

„Skús nám dôverovať, Clio."

„To nejde, on to nezvládne." Nie preto, žeby som ho videla ako nejakého slabocha. On ničomu z tohto skrátka neveril, nedokázal by to zrazu brať vážne a ísť s nimi niekam. Mohlo by to mať naozaj neblahé následky. „Nemôže... nemôže ísť s vami."

„Je to jediná šanca, ako zachrániš samú seba. Nemôžeš sa od nás odtrhnúť, kým nedokončíme to, čo sme si zaumienili. Ale môžeš to obdobie prečkať niekde, kde ti nebude hroziť také veľké nebezpečenstvo a s nami na cestu poslať Michaela."

Stále som nad tými slovami krútila hlavou. Dávalo to dokonalý zmysel, dokonca aj to, čo mi Ambrose povedal. Možno ma skutočne nemohli varovať, beriem. Ale zarážalo ma nakoľko si mohli rozviazať jazyk v prípade, že som tému načala ja.

„Nerozhoduj sa teraz, keď si rozrušená."

„Dopekla, Tiberius!" zvrieskla som naňho. „Ako nemám byť rozrušená po slovách, ktoré ste mi práve povedali?! Čo ma má upokojiť? Rozhodovanie sa, či zomriem ja alebo pošlem do minulosti svojho snúbenca, ktorý na nič z tohto neverí?!"

„Áno, v podstate si vymenovala svoje možnosti." Chcela som ho okríknuť, pokojne do neho vtĺcť rozum, ale v tej chvíli sa celý svet zatriasol úplne od základov. Vydesene som sa obzrela naokolo seba, zachytávajúc presný moment, kedy sa všetko začalo rozpadať. Kúsok po kúsku, úlomky ešte pred chvíľou hmotného sveta sa vznášali vo vzduchu. Z ich pôvodného miesta sa pritom valila temnota.

Bezútešná.

Nekonečná.

Smrtiaca.

⫷⫸

Evelyn som spoznala takmer okamžite. V sesterskej rovnošate jej to pristalo rovnako, ako v ľahučkých bielych šatách, ktoré mala na sebe pri našom predošlom stretnutí. Vlasy mala stiahnuté do uzla a skryté pod biely čepiec, ktorý bol v minulosti pre zdravotné sestry úplne typický. Dnes ho na chodbách nemocníc už vidno nebolo – rovnako však ani jasne modré šaty na dlhý rukáv a biela zástera prehodená cez ne.

Bez váhania som ju nasledovala po dlhej chodbe. Na jej konci bolo veľké okno, ktoré sem prepúšťalo hrejivé slnečné lúče. Tie robili aj ponuré priestory nemocnice o niečo živšími a príjemnejšími. Podobnú dávku slnečného svetla si užívala aj posledná izba napravo, kam Evelyn vošla.

„Dobré ráno, pán doktor," pozdravila muža ležiaceho v posteli pod oknom, ktoré bolo zastreté tenučkými závesmi. Tie proti jasnému vonkajšiemu svetlu nemali žiadnu šancu, poskytovali skutočne minimálne tienenie. „Ako ste sa vyspali?"

„Bolo by to lepšie, keby... sem stále niekto nechodí," odpovedal jej muž zachrípnutým, mne známym hlasom. Až keď som sa vynorila spoza nej, som v pacientovi spoznala Ambrosa. Už mal trocha lepšiu a zdravšiu farbu v tvári, ale stále vyzeral byť veľmi slabý.

„Pár dní si vás musíme lepšie strážiť. Ešte by vám napadlo nás vystrašiť ako krátko po príchode. Pomaly polomŕtvy, krvou zmáčané obväzy..."

„Na to si vážne nespomínam." V jeho hlase nebolo počuť ani náznak veselosti. Keď som si ale všimla jeho pery, tisol sa na ne náznak úsmevu. „A obávam sa, že som zabudol aj vaše meno."

Evelyn sa vrelo usmiala, odhaľujúc krásne biele zuby. Muselo ísť o jedno z ich prvých stretnutí, sotva ešte len jeden druhého poznali. „Volám sa Evelyn, pán doktor. Evelyn McKayová."

„Američanka?"

„Áno, presne tak."

„Odkiaľ presne ste?"

„Kolíska slobody Ameriky vám niečo hovorí?" Ladným krokom podišla bližšie k jeho posteli a posadila sa na jej kraj. Izba bola maličká, ale útulná. Bolo vidno, že je udržiavaná a využíva sa len pre prominentnejších pacientov. Napríklad pre vojenského doktora, ktorý skoro obetoval vlastný život, aby zachránil svojho veliteľa. „Poradím vám, je to mesto v Pensylvánii."

„Filadelfia, všakže? Tu bola podpísaná... deklarácia nezávislosti vašej krajiny."

„Rada počujem, že pamäť vám slúži. Včera ste údajne netušili ani to ako sa voláte."

Ambrose sa usmial, odhŕňajúc si z čela niekoľko čiernych kučier. Robil to rovnako nenáročky ako Michael. „Uznávam, že deň skončil skôr akoby som si uvedomil, že vôbec začal. A naozaj neviem o tom, žeby som sa s niekým rozprával a nevedel pritom ani svoje meno."

„Ešteže to s vami už dnes vyzerá lepšie."

„Prosím, tykajte mi," navrhol jej a trocha sťažka vystrel ruku. „Som Ambrose."

„Evelyn." Usmiala sa ešte žiarivejšie ako slnko na oblohe a jeho ruku prijala. Opatrne ňou potriasla, pričom držať sa zostali o niekoľko sekúnd dlhšie, než by bolo typické. Obom priam žiarili oči šťastím, napriek všetkému – miestu ich konverzácie aj situácii za akej sa stretli.

„Krásne meno, hodí sa ti."

„Vidím, že si na najlepšej ceste za uzdravením. Ak už ti nerobí dvorenie personálu problém..." podpichla ho, konečne púšťajúc jeho ruku. Radosť v jej očiach ale nepohasla. Sledovala muža pred sebou akoby už v tej chvíli vedela, že hľadí na najväčšie šťastie svojho života.

„Skutočné dvorenie by ťa čakalo, keby tu je môj brat."

„Tiberius?" Ambrose prekvapene nadvihol obočie. „Kolegyne klebetili a nešlo prepočuť niekoľko naozaj zaujímavých skutočností."

„Bude lepšie, ak sa budem tváriť, že nie sme príbuzní?"

„V mojej spoločnosti možno aj áno."

„Zapíšem si to za uši," odpovedal Ambrose serióznym tónom. Chcel si zjavne ľahnúť o trocha pohodlnejšie, ale sotva sa pohol, tvár skrivil do škaredej grimasy a zasyčal od bolesti. Ruku si pritisol na ľavý bok, kam schytal na bojisku prvú guľku.

„Opatrne!" okríkla ho Evelyn okamžite, pomáhajúc mu čo najopatrnejšie zmeniť polohu. Dokonca aj ten najmenší pohyb ale nútil Ambrosa kliať a nadávať od bolesti, ktorá bola viditeľne neznesiteľná. „Dobre? Leží sa ti lepšie?" uistila sa skôr, než by sa znova posadila, naprávajúc mu vankúš pod hlavou.

„Prečo to... tak hrozne... bolí?" opýtal sa jej zadýchane a so zavretými očami.

„Operovali ťa pred necelými dvoma dňami, bolesť je normálna. Aj napriek ópiu, ktoré dostávaš pravidelne."

„Ja..." zmĺkol skôr, než dokázal dopovedať. Zostal potichu ležať, než najhoršie odznelo a nemusel od prívalov bolesti lapať po dychu. Opäť až priveľmi pripomínal seba krátko po tom, čo ho postrelili.

„Oddychuj, prídem neskôr," prihovorila sa mu Evelyn vľúdne a pohladila ho po pravej ruke. Čo najviac opatrne mu skontrolovala obe rany, uisťujúc sa, že stehy držia a Ambrose zbytočne neprichádza o ďalšiu krv. „Mám ti poprípade niečo priniesť?"

„Niečo na bolesť, prosím."

„Samozrejme, s liekmi sa vrátim obratom. Ale myslela som niečo mimo nich."

Ambrose chvíľu premýšľal, až napokon prehovoril zastretým hlasom: „Pošli po Tiberia. Musím s ním hovoriť." Pootvoril oči, ktoré ani trocha nepripomínali tie, ktorými ešte pred chvíľou hľadel na Evelyn. Teraz boli plné bolesti a viditeľnej slabosti.

„Uvidím, čo sa dá robiť," sľúbila mu a vstala. Videla som znepokojenie v jej tvári, viditeľne odchádzala s obavami, ktoré ešte pred chvíľou nepociťovala. Tu však bolo vidno to, čo Michael často hovoril. Aká je medicína nevyspytateľná. Ako sa niekomu mohlo polepšiť alebo pohoršiť behom minút až sekúnd. „Budem sa s liekmi ponáhľať."

Ambrose jej zamrmlal niečo nezrozumiteľné na vyjadrenie vďaky. Maličká nemocničná izba sa potom ale ponorila do ponurého ticha, ktoré až naháňalo zimomriavky. Bála som sa dokonca nadýchnuť, len aby som nevyrušila prirodzený chod všetkého, čo tu fungovalo sto rokov dozadu.

Všetkého, čo bolo dnes už nenávratne preč.

Vrátane Evelyn a Ambrosa.