Clio

Nechcela som znova zaspať, bránila som sa ako to len išlo. Samozrejme bez toho, aby si Michael niečo všimol. Oči ma príšerne boleli a udržať ich otvorené bolo každou sekundou ťažšie a ťažšie. Napokon som prehrala, zavrela oči a nechala sa znova zlákať do ríše snov.

Keď som sa prebudila, ležala som znova vo vysokej tráve. Zem podo mnou sa otriasala od výstrelov, dupotu mnohých párov topánok a nárekov, ktoré zneli stále zúfalejšie. Úplne otupene som sa oprela o lakte, posadila sa a rozhliadla naokolo. Čakala som, že niekde nablízku budú aj Tiberius a Ambrose. Miesto nich som neďaleko seba zbadala iba vojenský oddiel – tridsať mužov skrčených v pomerne malom, viditeľne nedokončenom zákope. Bol ich jediným zdrojom ochrany pred dobre ozbrojeným nepriateľským vojskom, ktoré ich zahnalo do úzkych.

„Prestaň! Nedokážeš to, zabiješ aj sám seba!" skríkol niekto, prehlušujúc všetkých ostatných. Ten hlas som okamžite spoznala, bol to Tiberius. Kričal na muža jemu veľmi podobnému, zatiaľ čo ho na mieste držal za golier kabáta. „Je po ňom, my musíme vypadnúť, chápeš to?!"

„Nechaj ma!" okríkol ho Ambrose. Uniformu mal takmer identickú ako vojaci naokolo, ladenú do zelenej farby. Jeho špeciálne postavenie vojenského lekára prezrádzala biela páska na ľavom ramene s červeným krížom. „Ak urobíte to, čo som vám povedal, zachránime ho a vypadneme skôr, ako nás tu všetkých pozabíjajú."

„Je to nezmysel, Ambrose, a ty to vieš."

„Ver mi!" sykol na brata. „Aspoň raz v živote mi ver a nechaj si odo mňa rozkazovať."

Sprvu bojazlivo, ale vstala som na rovné nohy. Nik z nich mi nevenoval pozornosť, presne ako som predpokladala. Mohla som voľne podísť bližšie k dejisku. Sotva som však urobila pár krokov, nepríjemne sa mi zamotala hlava. Presne ako v spálni, keď som Michaelovi klamala, že sa nič nestalo. Na sekundu som zastala, privrela oči a siahla pravou rukou na miesto, kde som si predtým hlavu tvrdo narazila do kachličiek. Na končekoch prstov mi zostali stopy karmínovočervenej krvi.

„Dopekla," zakliala som, utierajúc si prsty do nohavíc.

„Nikdy si nebol hlúpy a teraz nie je vhodný čas, aby si s tým začínal, braček."

„Zopakujem to ešte raz, Tiberius. Dôveruj mi."

„Mám lepší nápad," navrhol, lepšie skláňajúc hlavu. „Pôjdem tam ja a ty sa postaráš o to, aby ste sa vy všetci dostali preč. Beztak ťa majú radšej, budú ťa počúvať."

Zdalo sa, že Ambrose jeho ponuku chvíľu zvažuje. Ponad plece sa obzrel na ich vojenský oddiel, ktorý sa zúfalo krčil v zákope. Muži až kŕčovito zvierali v rukách svoje zbrane, niektorí sa potichu modlili či zhovárali, iní úplne mlčky čakali na svoj osud. Jediné, čo ich bez rozdielu spájalo, bol nezmazateľný výraz strachu. Tušili, čo ich čaká a neminie. Ale väčšina z nich sa s tým odmietala zmieriť. Chceli bojovať a dostať sa z tejto situácie, ale netušili ako. Nemal ich kto viesť, lebo ich veliteľ ležal postrelený iba niekoľko metrov od zákopu.

Presne ako mi to Tiberius rozprával.

Nepriateľ im odrezal cestu, útek do neďalekého lesa nebol riešením a bol takmer nemožný. Svojho brata odhováral od pokusu zachrániť ich veliteľa. Od pokusu, ktorý ho takmer stál život a ktorý na niekoľko týždňov ukončil jeho pôsobenie v nemocnici.

Práve preto, že som vedela, čo presne čakať, ma nič z nasledujúcich udalostí neprekvapilo. Tiberius hodil do otvoreného poľa prvý granát. No namiesto toho, aby sa k zranenému rozbehol on, tak urobil Ambrose. Zo zákopu vyliezol bez väčšieho problému a s puškou v ruke klesol k zemi. Veliteľa mal na dohľad, zostávalo mu doplaziť sa k nemu skôr, ako sa nepriateľ spamätá z výbuchu.

Zem sa stále triasla a prach zmiešaný s dymom zahalili takmer celú planinu medzi dvoma stranami. Kričali obe strany.

„Poďme!" skríkol znova Tiberius rozhodným hlasom. „Zbrane pripraviť a namieriť, musíme ich kryť čo najdlhšie! Ak niekoho z nich uvidíte, strieľajte!" Pokyny vydával ako skutočný veliteľ, idúc svojim spolubojovníkom príkladom. Zvesil si zbraň z pravého pleca a nad okrajom zákopu zamieril rovno pred seba. Na miesta, kde sa za kríkmi a kameňmi krčili nepriateľské jednotky.

Vojaci ho nasledovali. Niektorí chvíľu váhali, ale keď videli svojich kolegov stavať sa do útočnej pozície, urobili tak tiež. Zrazu zo zákopu mierilo skoro tridsať dlhých hlavní zbraní, ktoré boli pripravené vystreliť. Čakali iba na podnet.

Ambrose medzitým pomaly postupoval. Plazil sa po zemi s rukami vystretými pred seba, držal v nich pre istotu svoju zbraň.

„Algarotti..." zasipel veliteľ, otáčajúc k nemu hlavu. Ležal na bruchu, pričom na chrbte sa mu uniforma na niekoľkých miestach sfarbovala do červenej. Vyzeralo to na minimálne tri strelné rany. „Okamžite... sa vráť. Mus-musíte ustúpiť," dohováral mu, vypľúvajúc z úst krv.

Ambrose nereagoval, plazil sa ďalej, zatiaľ čo jemný vetrík rozfúkal všetky zvyšky prachu z granátu. Sotva sa viditeľnosť zlepšila, nepriateľ zahájil paľbu.

„Zostaň dole!" zvrieskol Tiberius na brata. Všetky zvyšné slová zanikli v ich protiútoku, ktorý mal chrániť ako Ambrosa, tak ich zraneného veliteľa. Streľbu však po chvíli vystriedal ďalší výbuch granátu, ktorý opätovne hodil Tiberius.

Získal tým pre brata niekoľko potrebných sekúnd na to, aby vstal a prikrčený dobehol posledných pár metrov. Už-už klesla znova na zem vedľa veliteľa, keď niekto z druhej strany vystrelil aj napriek zlej viditeľnosti. Asi piata guľka trafila svoj cieľ. Ambrosa zasiahla do ľavého boku.

Vykríkol a zapotácal sa, ale predsa sa mu podarilo pomôcť veliteľovi zo zeme. Necelých päť metrov od nich bol jeden z asi šiestich veľkých kameňov, ktoré ako jediné narúšali rovný terén. Práve zaň Ambrose za golier odtiahol zraneného muža a sám padol k nemu na zem.

Keďže mne v pohybe nič nebránilo, prešla som bližšie k nim. Priamo cez zákop plný vojakov bojujúcich o prežitie. Na sekundu som zazrela Tiberiovu špinavú tvár, ktorá sa sústreďovala na teraz už dvoch zranených mužov na otvorenom priestranstve. Oči mu horeli strachom, avšak nie o vlastný život. Bolo úplne zreteľné, že sa bojí o svojho staršieho brata. Uvedomoval si, že teraz jeho život visí na vlásku ešte viac.

„Máš pravdu, bál som sa. Naozaj mi v tej chvíli plne došlo, že by som mohol o neho prísť," prehovoril zrazu druhý Tiberius týčiaci sa nado mnou. Čupol si a vystrel ku mne ruku, aby mi pomohol von zo zákopu. Za jeho chrbtom pritom odznievala ďalšia streľba. „Presne o tomto incidente som ti minule na lodi hovoril."

„Mal si pravdu, že okrem granátov ste nemali na výber. Prečo ťa potrestali? Zachránil si toľko nevinných životov."

Mykol plecami. „Mal som po návrate do tábora veľké ústa, toto bola zjavne potrebná zámienka, aby mi konečne klepli po prstoch. Nie, žeby to nerobili aj inokedy, ale..."

„Ty si si ich vážne nevšimol?" opýtal sa zrazu Ambrose, ktorý sa vynoril spoza nás, taktiež zo zákopu. „Tie náhodné vyvýšeniny prekryté trávou? Horšie umiestnené nášľapné míny som snáď nikdy predtým nevidel. Keby niektorú trafíš, rozmetalo by to nás aj nepriateľa."

Tiberius sa s doširoka otvorenými očami obzrel za seba, skúmajúc terén. Ambrose mal pravdu. Kde-tu sa týčili malé vyvýšeniny, ktoré však ani náhodou nepôsobili prirodzene. Najmä po tom, čo povedal.

„Dopekla..." zaklial šarlatán. „Ja som si ich v tej dobe vážne nevšimol."

„Tak to si mal riadne šťastnú ruku pri každom hode, ty idiot."

„Ďakuj môjmu idiotizmu, že si vyviazol živý a mohol spoznať lásku svojho života."

„Vždy si bol dobrý v prekrúcaní slov iných," zamrmlal Ambrose, pričom však už nehľadel na nás dvoch. Ale na seba samého učupeného za kameňom, ako sa viac zaujíma o zranenia svojho veliteľa, než o svoje vlastné. Uniforma na boku sa mu pritom stále viac sfarbovala do karmínovej.

„Boli veliteľove zranenia veľmi vážne?" opýtala som sa, prechádzajúc bližšie k nemu.

„Dva čisté priestrely, guľky v rane nezostali. Jedna z nich poškodila pravú stranu pľúc. Tretia sa zakliesnila do kľúčnej kosti, keď sa odrazila z pôvodného miesta, kde do tela vnikla."

Sledovali sme, ako sa snažil provizórne zastavil krvácanie, vyťahujúc obväzy z vreciek nohavíc. Kvôli strate krvi však do tváre každou sekundou bledol aj on sám. Musel stále častejšie žmurkať, aby udržal kropaje studeného potu z očí.

„A teraz sleduj, udeje sa to veľmi rýchlo," povedal zrazu. Tiberius v rovnakom okamihu zastal po mojom druhom boku a so spokojným výrazom na tvári čakal.

Zo strany nepriateľa priletela jedna jediná výbušnina – pripomínala podlhovastý kúsok dynamitu. Ten dopadol na zem kúsok od kameňa a k mužom skrývajúcim sa za ním sa pomaly dokotúľal. Veliteľ si ho všimol ako prvý a načiahol za ním zakrvavenú ruku. V tej chvíli spozornel aj Ambrose. Na jedinú sekundu úplne zamrzol, vyjavene sledujúc zapálený koniec výbušniny, ako pomaly dohorieva. V ďalšej sekunde ju držal v ruke, vystupoval spoza kameňa a hádzal ju späť – smerom k nepriateľom a čo najďalej od nich.

V tom sa spustila halda výstrelov. Bol doslova zázrak, že ho zasiahla jedna jediná guľka predtým, než by sa znova skryl. Schytal ju však priamo do hrude. Viditeľne mu vyrazila dych predtým, než by spadol na zem. Hlavu otočil smerom k zákopu, nadväzujúc očný kontakt s bratom. Ten niečo kričal, avšak kvôli stále trvajúcej streľbe som mu nerozumela ani slovo. Jeho zeminou a blatom zafúľaná tvár však zbledla ešte viac, ako tá Ambrosova.

„Vieš, čo si mi tým pohľadom hovoril?" opýtal sa zrazu Tiberius. „Vravel si, že ešte nechceš umrieť. Nie tam a nie takto."

„To si nemyslím," odporoval Ambrose, vkladajúc si ruky do vreciek nohavíc. Sledoval pritom ako snová verzia jeho brata odisťuje granáty a hádže ich smerom na nepriateľa. Jeden za druhým, kým sa zem pod našimi nohami netriasla tak veľmi, až som mala strach, že popraská.

Tiberius bol následne prvý, kto vybehol zo zákopu. Ešte aj počas toho ale hádzal ďalšie odistené granáty, len aby nemohol nepriateľ strieľať. Na jeho povel ho nasledovali dvaja vojaci – Bruno a Giovanni. Obaja veľmi mladí, zjavne sotva dospelí chlapci. Kým oni sa ujali veliteľa a za jeho bolestivých stonov ho dostali do zákopu, Tiberius sa postaral o Ambrosa. S viditeľnými ťažkosťami, ale vytiahol ho na nohy.

„Nemám poňatia ako ti napadlo, že toto bude fungovať a oboch nás nezastrelia."

„Vyšlo to, nie? Dostal som nás späť do zákopu bez toho, aby nás zastrelili. Nemal som na sebe ani škrabanec." Bola som vážne očarená. Vidieť celý ten incident ako nejaký film... Navyše s jeho hlavnými aktérmi po mojom boku. „Akurát sa mi niečo dostalo do pravého oka a to sa škaredo zapálilo," dodal Tiberius otrávene. „Ešteže som neoslepol. Cestou domov som videl mnoho krásnych slečien, dve oči mi boli občas až málo."

„Vieš ako pokaziť silný moment," zamrmlala som, zatiaľ čo za výbuchu ďalších granátov obaja došli až k zákopu. Vojaci pomohli zranenému Ambrosovi, zatiaľ čo Tiberius takisto vytiahol zo svojej tašky dva dynamity. Zapálil ich mihom oka a hodil čo najďalej len dokázal.

Zjavne to bol moment, kedy si nepriateľ povedal, že je čas na ústup. Keď sa totiž zem dotriasla a dym ustúpil, na druhej strane čistiny nebol nikto. Žiadne namierené pušky, iba opustená krajina. V diaľke som pritom videla ako v neďalekom lese miznú utekajúci vojaci. Bol to ten istý les, ktorý sa oblúkom tiahol cez celú čistinu a do ktorého mal prístup aj druhý oddiel – avšak až o dobrých sto metrov nekrytého územia ďalej.

„Rozdelíme sa na skupiny po piatich. Ostatní hliadkujte, kým oni neprebehnú do bezpečia medzi stromy. Ako náhle pätica dorazí, ukryje sa a bude takisto brániť ďalšiu skupinu, ktorá bude mieriť k nej!" rozkázal Tiberius rozhodným hlasom. Pritom sa však skláňal nad zakrvaveným telom svojho brata a šmátral po vreckách.

„V tomto momente som bol veľmi rád, že som ťa zaškolil do ošetrovania rán priamo na bojisku."

„Myslíš, že som si v tej chvíli niečo z toho dokázal vybaviť? Panika mnou metala tak silno, až som myslel, že sa povraciam," priznal Tiberius, sledujúc samého seba ako vyťahuje obväzy a pokúša sa zastaviť krvácanie čo najlepšie. „Viedol ma proste inštinkt. Tlak na ranu, aby natoľko nekrvácala a čo najlepšie ju následne zaistiť – logika."

„Tá mnohým chýbala, ver mi."

„Videl si to v teréne."

„Bohužiaľ áno. A potom už len zbieral mŕtve telá." Zhnusene som pokrčila nosom. „Byť lekárom nie je vždy len o záchrane životov. Nie všetci sa ku mne dostali živí."

„To je mi veľmi ľúto," povedala som potichu. „Presne toto sa snažím naučiť Michaela. Za posledné týždne prišiel o dvoch pacientov a vždy ho to veľmi zobralo. Stále plne nechápe, že nemá moc zachrániť každého. Ani ako lekár."

Ambrose sa pousmial. „Pripomíname ti ho?"

„Neskutočne sa na vás dvoch podobá. No najmä na teba," otočila som sa k Tiberiovi, „má sivé oči ako ty. Ale to už zjavne vieš, párkrát si ho videl."

„Zostal som v nemom úžase, keď som ho uvidel po prvé. Skoro, akoby som hľadel sám na seba. Je vážne zaujímavé, že sa mi natoľko podobá aj cez niekoľko generácií."

„Nebyť jeho tmavšej pokožky, boli by ste pokojne dvojčatá." Sama pre seba som sa pousmiala. „Jeho mama má spolovice nigérijské korene," dodala som na objasnenie.

Snová verzia Ambrosa a Tiberia sa medzitým pozviechali zo zákopu. Videla som ako veľmi sa Tiberius trápil, než sa mu podarilo brata postaviť na nohy. Ten sa do neho zapieral celou váhou tela, zatiaľ čo sa snažil si tlačiť na zranený bok. Viditeľne však už nemal na to silu, krv vytekala pomedzi jeho prsty. Prerývane a veľmi sťažka dýchal, zatiaľ čo do tváre bol stále viac biely.

„Na cestu odtiaľto do nemocnice si vôbec nespomínam," prehovoril znova Ambrose, sledujúc ako sa vzďaľujú. Tiberiovi chcelo pomôcť niekoľko vojakov, ale on od seba všetkých odohnal. Dve pätice pustil pred seba a on sa do bezpečia vydal s tou treťou. Myslela som si, že ich budeme nasledovať, ale ako náhle sa stratili za stromami, prostredie naokolo nás sa rozpadlo na márne kúsky.

Keď som sa obzrela naokolo seba, bola som opäť sama.