Michael

Uzimene som za sebou zabuchol vchodové dvere od bytu, zapierajúc sa do steny hneď vedľa. Nepil som veľa, len tak do nálady. Hlava sa mi však motala celkom slušne aj napriek tomu. Aj preto mi odľahlo, že som konečne doma. No zabavil som sa, to rozhodne áno. S pár najbližšími spolužiakmi sme si trocha sadli a pri drinkoch si vymenili skúsenosti z praxe. Podelili sme sa navzájom o žartovné aj vážne príhody a odovzdali si rady, ktoré sa v ďalšom semestri určite zídu.

Beztak som sa však najviac tešil domov. Tašky sme mali zbalené, zostávalo zajtra o desiatej nastúpiť na vlak a niečo krátko po druhej vystúpiť v Bostone. Rodičia sa nás už nemohli dočkať, to som aspoň vyrozumel z maminej poslednej správy. Najšťastnejšia by bola, keby prídeme už rovno včera alebo dnes.

„Michael?" oslovil ma zrazu niekto. V obývačke bola tma, ktorú som prvotne priveľmi ani neregistroval. Až keď som započul Marciin ospalý hlas.

„Zobudil som ťa, však?" opýtal som sa, vyzliekajúc si kabát. „Prepáč, pozabudol som sa. Mám kúsok vypité."

„Počujem," odvetila a po chvíľke obývačku zaplavilo zlatisté svetlo. Nezapla však lampu, ale obrovskú spleť svetielok, ktoré pokrývali polovicu stropu. „Clio ešte nie je späť, aspoň som ju nepočula prichádzať."

„Z toho si nič nerob, ak sa ona a Daysha pustia do rozhovoru, trvá to doslova celé storočia."

Nešikovne som si skopol z nôh topánky a zašiel si napustiť pohár poriadne studenej vody. Niežeby vonku bolo málo chladu, to ani náhodou. Aby toho nebolo málo, poriadne sa rozfúkal aj vietor, ktorý unášal drobné snehové vločky a otravne ich vháňal chodcom priamo do tváre a do očí.

„Dúfam, že už nedumáš nad tým zajtrajškom."

Mykla plecami a pritiahla si kolená k hrudi. „Stále si nemyslím, že je to dobrý nápad. Nie som vaša rodina, nemám tam čo robiť."

„Budeš tu radšej čušať úplne sama?" Sám som nad svojimi slovami pokýval hlavou. „Mám pocit, že počas Vianoc by nikto nemal byť osamote. Najmä ak máš ľudí, ktorí s tebou chcú sviatky stráviť."

„Áno, možno ty a Clio. Ale pochybujem, že tvoji rodičia stoja o cudzinku v dome."

„Dôveruj mi," ubezpečoval som ju, „moja mama je rodená hostiteľka. Miluje variť vo veľkom a najmä každého obsluhovať a ponúkať. Priprav sa na to, že ti bude denne niekoľkokrát stepovať za chrbtom a zisťovať, či niečo nepotrebuješ." Na moje potešenie sa pousmiala, sťahujúc si vlasy do vrkoča. Stále bola chvíľami veľmi tichá a utiahnutá. No postupne sa to zlepšovalo. Videl som, že ju tie terapie pomaly ale isto posúvajú na lepšie miesto. „Minule si mi hovorila, že máš Vianoce rada. A ja ti ponúkam možnosť prežiť ich v skutočnej rodinnej atmosfére. V dome plnom ľudí, ktorí budú radi, ak s nimi sadneš za štedrovečerný stôl." Keby ju u našich nechcem, nepozýval by som ju. Páčila sa mi však myšlienka na to, že sviatky prežijeme všetci piati spolu.

„Keď som mierila sem do Ameriky, predstavovala som si ako so Zackom prežijeme Halloween a Vďakyvzdanie... vieš, tie typické americké sviatky. Poznala som ich z toľkých filmov a seriálov, z internetu a tak. A veľmi som sa tešila, že si ich konečne užijem."

„Nestihli ste už ani Halloween?"

Pokývala hlavou, sklápajúc nešťastný pohľad. „Vtedy už bolo všetko hore nohami. Ani neviem ako tie dni prešli, doslova som sa bála okolo neho aj dýchať, nieto ešte pomyslieť na nejaké sviatky."

„Práve preto ti ponúkam ozajstné americké, rodinné Vianoce."

„Smiem ešte do rána popremýšľať?"

„Samozrejme, pokojne."

Keď si po týchto slovách znova ľahla, pochopil som, že nášmu rozhovoru je koniec. Dokonca sa mi otočila ešte aj chrbtom, čím sa jej však nepodarilo skryť, že ju premohol plač. Chvíľu som úplne neschopne stál opretý o linku a následne sa pobral do spálne. Pristavil som sa však pri nej, nežne ju pohladil po chrbte a osamote ju nechal až potom, čo o moju útechu neprejavila žiadny záujem. Kalif jej však verne zostal robiť spoločnosť. Ticho na mňa zamňaukal a natrčil ľavú prednú labku, akoby ma chcel pozdraviť. Potom sa však lepšie uvelebil pri Marcii, ktorá ho láskyplne objala.

Na sprchu som sa vykašľal, nevládal som na ňu ani pomyslieť. Iba som sa prezliekol a padol do postele, zapínajúc svetelnú reťaz pod posteľou. Na nejaké čítanie som bol priveľmi unavený, tak som chvíľu pobudol na mobile a potom zaspal. Prebudilo ma, až keď ku mne do postele vkĺzla Clio.

„Ahoj," zašepkal som rozospato a načiahol sa za ňou. „Babská jazda sa skončila?" Chcel som ju pobozkať na privítanie, ale odtiahla sa skôr, než som to stihol.

„Bolo to skvelé," odvetila, silene sa usmiala a pohladila ma po líci. „Čo tvoje stretnutie so spolužiakmi? Bavili ste sa?" zmenila rýchlo tému a ľahla si. Uložila sa však na chrbát, ani náhodou sa nepritúlila ku mne, ako to mala vo zvyku.

„Ale hej, dobre, že som šiel."

„Super, hovorila som ti, že si to nemáš nechať uisť."

„Clio..." Načiahol som k nej ruku, hladiac ju po vlasoch. Stále som v krvi cítil alkohol, najmä teda pre boľavú hlavu, no beztak mi neuniklo, že sa správa zvláštne odmerane. „Stalo sa niečo? Nechcela si ani pusu."

„Pil si," odvetila rýchlo. „Vieš, že sa mi poslednú dobu dvíha žalúdok pomaly zo všetkého, nieto ešte z arómy alkoholu."

„Skúšky rozsekajú každého."

„Najmä ak ich neurobíš," zamrmlal trpko, zachádzajúc si oboma rukami do vlasov. „No to je jedno, som unavená. Budem už spať."

„Vážne si nepotrebuješ o niečom pohovoriť?" opýtal som sa znova. Cítil som napätie, ktoré so sebou do spálne priniesla. Keď však mlčky pokývala hlavou a otočila sa mi chrbtom, vzdal som sa a radšej sa tiež pokúsil znova zaspať.

⫷⫸

Cesta do Bostonu bola úmorná. Najmä ak som sa nemal s kým zhovárať a na nejaké iné aktivity som bol priveľmi znechutený. Marcia sedela naproti mne a bezducho upierala oči von oknom, nejaviac ani najmenší náznak chuti do rozhovoru. Clio zas driemala s hlavou na mojom pleci, zatiaľ čo hladila Kalifa pohodlne uloženého na jej stehnách.

Ráno sa však nieslo v rovnako zvláštnom duchu. Clio so mnou sotva hovorila, skôr sa mi vyhýbala ako sa len dalo. Znova nechcela ani pusu, no pohrdla ešte aj mojimi raňajkami. Veľmi podobne na tom ale bola aj Marcia. Videl som, že včera zjavne plakala ešte poriadne dlho. Oči mala stále trocha napuchnuté a jej výraz tváre bol celkovo veľmi ponurý. Až som sa bál, že s nami skutočne nikam nepôjde. Napokon sa však pozbierala, obliekla a so zbalenou taškou sadla s nami do taxíka a následne do vlaku.

„Si v pohode?" opýtal som sa, bozkávajúc Clio do vlasov.

„Jasné, prečo by som nebola?"

„Nie si vo svojej koži, vidím to." Uplynulé dva týždne sa veľmi trápila, čomu som chápal. Skúšky si vybrali svoju daň, tentoraz ešte viac ako u mňa. No dúfal som, že keď skončia, vráti sa jej nálada a bude sa na sviatky tešiť. Stále však vešala hlavu a smútila, čo mi robilo starosti. Najmä ak sa zrazu začínala správať veľmi odlišne aj ku mne. „Vieš, že sa môžeme hocikedy o hocičom porozprávať. Veľmi rád si ťa vypočujem a pomôžem ti."

S perami stisnutými k sebe a mierne nadvihnutými kútikmi pozrela na mňa, hladiac ma po líci. „Tento krát mi pomôcť nevieš, Mikey. Sama som všetko pokazila a sama to musím teraz pretrpieť."

„Takže teraz sa budeš utápať nad nepodarenou skúškou?" Mykla plecami, letmo ma pobozkala na špičku nosa a znova si zložila hlavu, zatvárajúc oči.

S nešťastným povzdychom som si oprel hlavu o tú jej a tiež na chvíľu privrel oči. To však len do chvíle, než po vlaku nezačal znova chodiť sprievodca. Tento krát však nekontroloval lístky. Hľadal doktora, zdravotnú sestru alebo hocijakého zdravotníckeho pracovníka. Na jeho slová reagovali aj Clio a Marcia, ktoré okamžite spozorneli.

Nechcel som po ňom kričať, počkal som teda, kým podišiel bližšie. „Prepáčte, prosím. Prečo hľadáte doktora? Je niekomu zle?"

„Áno, jeden pán sa sťažuje. Je mu veľmi nevoľno," odvetil viditeľne vynervovane. Čudoval som sa, že mal takto čas obiehať celý vlak a rovno žiadosť nevyhlásili, aby sme ju všetci naraz počuli. „Viete pomôcť, pane?"

„Som tretiak na medicíne."

„Skvelé, ak nenájdem doktora alebo iný personál, budete musieť stačiť vy. Pôjdete, prosím, so mnou?"

„Samozrejme." Okamžite som vyskočil na nohy, hoci som nemal ani poňatia, čo na mňa čaká. Pod pojmom, že sa niekto cíti zle, sa mohlo skrývať mnoho diagnóz. Od úplnej banality, až po život ohrozujúci stav.

Prekvapilo ma, že vstala aj Clio. Kalifa podala Marcii, ktorá si ho veľmi ochotne vzala a na nás na oboch sa usmiala. „Pôjdem s tebou, možno viem nejako pomôcť," vysvetlila, berúc ma uisťujúco za ruku.

„Ďakujem," šepol som a pobozkal ju na líce.

Sprievodca nás poslal do úplne prednej časti vlaku, zatiaľ čo on pokračoval v hľadaní niekoho skúsenejšieho ako som ja. Na jednej strane som si veril dostatočne na to, aby som sa neupínal na skutočnosť, že určite niekoho nájde a mňa potreba nebude. Na strane druhej som dúfal, že sa niekto skúsenejší objaví.

„Zvládneš to, som si istá," uistila ma Clio, keď sme vstúpili do posledného vozňa.

„Tak aspoň niekto z nás," zamrmlal som. Čím sme boli bližšie, tým som bol nervóznejší. Mohol za to aj fakt, že vlak naplnený na prasknutie nás sledoval na každom kroku. „Dúfam, že pôjde o nejakú banalitu."

Že sme na mieste som spoznal podľa preľaknutej sprievodkyne, ktorá kľačala na zemi pred sedadlom muža asi okolo päťdesiatky. Hneď na prvý pohľad som si všimol, že bol do tváre bledý a najmä zmätený. Obzeral sa naokolo seba, pričom pravou rukou až kŕčovite držal okrej sedadla. Ľavú ruku mal neprirodzene zloženú v lone.

„Dobrý deň, vy ste potrebovali doktora, však?" opýtal som sa mladučkej sprievodkyne. Bolo na nej vidno, že nič podobné doposiaľ určite neriešila.

„Áno, vďakabohu."

„Slečna, len aby sme mali medzi sebou jasno. Nie som ešte doktor, som v treťom ročníku na medicíne, ale váš kolega šiel hľadať ďalej. Akurát mňa našiel ako prvého a poslal ma za vami."

„To je jedno, možno budeš stačiť aj ty... teda vy."

„Pokojne si tykajme, som Michael," vystrel som k nej ruku aj s úsmevom.

„Alisha," odvetila, slabučko mi stískajúc ruku. „Tuto pán ma zastavil, keď som prechádzala naokolo. Veľmi ťažko hovoril a vyrozumela som mu, že nevládze vstať a necíti sa dobre. Nič viac neviem, odvtedy som bola tu pri ňom. No zdá sa mi, že je stále viac a viac zmätený," vysvetľovala trocha trasľavým hlasom.

„Poď, nech sa na neho Michael pozrie. Bude to určite v poriadku," prehovorila na ňu zrazu Clio, vzala ju okolo pliec a odviedla o kúsok ďalej. Počul som ako sa jej milo prihovára, čím pomáhala držať situáciu pod kontrolou. To bolo veľmi dôležité, najmä ak ľudia naokolo si neprestajne niečo šuškali a obzerali sa.

Ja som pristúpil pred pána a čupol si k nemu presne tak, ako bola donedávna Alisha. „Pane, viete mi, prosím, povedať svoje meno?" opýtal som sa ho pomaly a čo najviac zrozumiteľne. Trvalo mu to pár sekúnd, ale napokon otočil ku mne hlavu a otvoril ústa v pokuse o odpoveď. Nevyšla z neho ani hláska, ale všimol som si, že mal ťažkosti dokonca ústa otvoriť a držať ich otvorené. Pery aj brada sa mu slabučko chveli. „Dobre, tak ja sa vás budem pýtať a stačí ak prikývnete, fajn?"

Znova mu to chvíľu trvalo, ale prikývol. Už v tomto pohybe som si ale uvedomil o čo asi pôjde. Keď totiž pohol hlavou, tá sa mu naklonila do ľavej strany a hoci sa viditeľne posnažil, nedokázal ju narovnať.

„Pane, cítite slabosť v ľavej polovici tela?" Znova prikývol. Hlava mu klesla ešte o niečo viac, až mal viditeľné problémy zostať sedieť na svojom mieste. „Počujem, že máte problém rozprávať. A čo vaše oči? Zhoršilo sa vám videnie odkedy vám prišlo zle?" Nemotorne pokýval hlavou, dvíhajúc k nej pravú ruku. „Bolí vás hlava?" Prikývol.

Sťažka som preglgol, obzerajúc sa ponad plece za Clio a sprievodkyňou Alishou. Dúfal som, že uličkou uvidím prichádzať sprievodcu s niekým v pätách, ale našim smerom nekráčal nikto.

„Clio," oslovil som ju napokon, snažiac sa zachovať pokoj. Obe na mňa pozreli s nádejou v očiach, ktorá ale zjavne pohasla, keď uvideli ako sa tvárim. „Alisha, vlak bude musieť zastaviť. Kde je najbližšia stanica?"

V panike sa obzrela naokolo seba, vyťahujúc z malej čiernej brašne prevesenej cez plece tablet. Dvoma ťuknutiami otvorila celú trasu našej cesty. „Ehm... môžeme sa o dve minúty preradiť na vedľajšiu koľaj, tá nás dostane do New Haven asi o desať minút." Nervózne si zasunula plavé vlasy za ucho. „Idem to povedať rušňovodičovi?"

Pozrel som od nej späť k pánovi sediacemu predo mnou. Bolo vidno, že si z časti uvedomuje svoju nepriaznivú situáciu. Každou sekundou mi však prišlo, že vníma menej a menej, skrátka len upieral oči do prázdna pre seba.

„Choď, ale rýchlo. A rovno zavolajte aj záchranku... nech čaká na stanici." Nemohol som si byť na sto percent istý, ale symptómy jasne poukazovali na mŕtvicu. Ľavú časť tela mal ochabnutú, bol zmätený, nevládal hovoriť, bolela ho hlava... Išlo o jasné príznaky, ktoré nás učili rozpoznať čo najrýchlejšie. „Pane, skúste predpažiť obe ruky." Pravú zdvihol bez väčších problémov, ale ľavou sotva pohol. Zdvihol som mu ju teda ja, do rovnakej výšky v akej držal tú pravú. Nedokázal ju však udržať, roztrasene mu začala klesať, až skončila opäť položená v jeho lone. „Poprosím vás ešte o jednu poslednú vec, dobre? Potom už vás nebude ďalej nútiť do ničoho." Chvíľu som počkal, aby plne pochopil mojim slovám. „Pozrite sa mi priamo do tváre a pokúste sa usmiať."

Na pravom pleci som pocítil ruku. Clio sa postavila za mňa, dodávajúc mi veľmi potrebnú istotou už len čisto svojou prítomnosťou. Obaja sme čakali, než sa neznámy pán predo mnou pokúsil o úsmev. Sprvu sa zdalo, že sa mu to podarí, ale ľavý kútik úst mu sám od seba klesol.

„Videla si to?" opýtal som sa jej, obzerajúc sa ponad plece. Clio prikývla, nespúšťajúc z neho oči. Všimol som si však, že sa snaží na neho milo usmievať, zjavne aby ho zbytočne nerozrušila. „Zostaneš tu? Idem za Alishou."

„Jasné, choď." Postavil som sa, prenechávajúc jej svoje miesto. Okamžite si pred pána čupla, vzala ho za pravú ruku a milým hlasom sa mu predstavila. Stihol som si všimnúť ako jej stisol ruku, pričom sa mu však oči začali plniť slzami. Zjavne mu aj napriek vážnosti situácie a viditeľnej zmätenosti začínalo dochádzať, že na tom nie je dobre.

Nemusel som chodiť ďaleko, Alisha mi už išla naproti a držala telefón v ruke. „Dispečing záchrannej služby, pracovníčka chce hovoriť s tebou."

„Super, vďaka." Vzal som si od nej mobil, zhlboka sa nadýchol, pozdravil dispečerku na druhej strane a zreferoval jej všetko, čo som uplynulé minúty zistil. Zdôraznil som pritom, že svojimi závermi si nie som úplne istý. Nemohol som prehlásiť, že ide určite o mŕtvicu, hoci tomu všetko nasvedčovalo. Profesori nám neraz hovorili, že niekoľkokrát sa aj z úplne jasnej diagnózy vykľulo niečo úplne iné – dokonca vtedy, keď pacienta vyšetrovali v nemocnici a mali k dispozícii najrôznejšie testy a diagnostické pomôcky.

„Michael!" strhol som sa, keď niekto zakričal moje meno. Bola to Clio, ktorá si to mierila za mnou. „Sprievodca našiel jednu pani, momentálne pracuje už ako pôrodná asistentka, ale predtým sa údajne ako zdravotná sestra venovala urgentnej medicíne."

„Skvelé, to by mohla vedieť pomôcť," odvetil som, okamžite sa vracajú k telefónu. Povedal som dispečerke novinky a tá ma poprosila, aby som novej pomocnej sile predal telefón, aby si vypočula aj ju.

Keď sme sa vrátili späť, pred pacientom kľačala asi žena v jeho veku s hustými hnedými vlasmi. Hneď na prvý pohľad pôsobila veľmi milo a dôveryhodne. Pozdravil som ju, v krátkosti jej povedal všetko, čo som zistil a potom jej predal telefón. Predstavila sa mi ako Georgia.

Alisha medzitým prehľadala pánovi tašku a našla jeho občiansky preukaz. Volal sa William Heatner. Podľa uvedeného dátumu narodenia mal nedávno päťdesiatdva rokov, ani náhodou ešte nebol starý. Ako som sa však naučil pri otcovi, choroba si vek nevyberá. On sám mal krátko pred štyridsať päťkou, keď ho stretol rovnaký osud. Jeho najväčším šťastím bolo, že sa mu to stalo v práci, kde mal okamžite prístup k vhodnej liečbe. Inak by na tom bol dnes určite omnoho horšie, prípadne by to neprežil vôbec. Pre každého pacienta boli rozhodujúce tri hodiny od prvého prejavu symptómov. Po ich uplynutí začínalo dochádzať k skutočne nezvratným poškodeniam mozgu a tým pádom k ďalším veľmi vážnym komplikáciám.

„Nebojte sa, Will, budete v dobrých rukách. Môj otec si pred rokmi robil rezidenciu v nemocnici v New Haven, má na ňu len tie najlepšie spomienky," povedal som čo najviac pokojne, znova ho berúc za pravú ruku. Jemu samému to viditeľne padlo dobre. Najmä ak so mnou slovne nedokázal komunikovať. „Môžem za vás niekomu zavolať? Manželke alebo deťom?"

Pustil mi ruku a ukázal na peňaženku, ktorú držala Alisha. Vypýtal som si ju a otvoril ju rovno pred Willom, aby mi ukázal čo presne myslí. Spoločne sme sa dostali k malému papieriku, kde mal spísaných niekoľko telefónnych čísel – na manželku, oboch synov, dcéru, brata aj dve sestry. Sľúbil som mu, že zavolám jeho manželke, čo som akurát stihol, než sme prišli do New Haven. Znela veľmi rozrušene a vyľakane, no podarilo sa mi ju upokojiť a sľúbil som, že dám jej číslo záchranárom, aby ju informovali. Will mieril podľa všetkého tiež do Bostonu, kde sa mal zúčastniť dvojdňového školenia kvôli novej práci letového dispečera.

Na stanici sme ho odovzdali do starostlivých rúk záchranárov, ktorí na nás už podľa pokynov čakali. Na stanici vzbudili riadny rozruch, keďže naokolo postávali skupinky zvedavých cestujúcich. Ja a Georgia sme im ešte raz zreferovali všetko, čo sme zistili a urobili predbežné závery. Následne už bolo na nich, aby urobili komplexné vyšetrenia a čo najskôr mu zaobstarali potrebnú zdravotnú starostlivosť.

„Držte sa, verím, že sa dáte do poriadku," povzbudil som Willa naposledy a pevne mu stisol ruku. Pokúsil sa na mňa usmiať a poďakovať mi aj slovne, čo sa mu však podarilo len veľmi skomolene. Ja som sa na neho usmial o to srdečnejšie, nastupujúc späť do vlaku.

Hneď pri dverách v uličke ma čakali Clio aj Alisha. Ona mi niekoľkými slovami poďakovala za pomoc a následne sa vrátila k rušňovodičovi, aby mu oznámila, že môžeme pokračovať v ceste do Bostonu.

„Bol si úžasný," povedala Clio predtým, než by ma bola objala. Ruky som okolo nej ovinul práve vo chvíli, keď sa vlak znova pohol. „Som na teba hrdá." Pobozkala ma na líce, zachádzajúc mi ľavou rukou zozadu do vlasov.

„Veď som dokopy nič neurobil."

„Nie? Mal si dostatok odvahy sa vôbec ozvať sprievodcovi bez toho, aby si tušil o aký prípad ide. Najmä ak nie si ešte doktor."

Mykol som plecami. „Cítil by som sa hlúpo, keby zostanem čušať." A keby sa náhodou niečo stalo, bolo by mi o to horšie. Vyčítal by som si, že som mal možnosť pomôcť a predísť niečomu horšiemu, ale neurobil som to. „A zjavne by som klesol aj v tvojich očiach," dodal som trocha neisto.

Clio sa na moje prekvapenie pousmiala, letmo ma bozkávajúc na pery. „Takže si sa hrdinom dňa stal kvôli mne, to je veľmi šľachetné," zatiahla sladko.

Ľavou rukou sa chytila tej mojej a chcela sa vydať späť na naše miesto, no sotva urobila krok, zapotácala sa a cúvla, skoro mi stúpajúc pritom na nohy. Úplne podvedome som ju zozadu podoprel, aby ešte náhodou nespadla. „Čo je, si v pohode?" opýtal som sa okamžite. „Zatočila sa ti hlava?"

„Ja len..." začala, hľadiac doširoka otvorenými očami pred seba. „Asi som len zle stúpila, nechaj tak." S falošným úsmevom sa obzrela za mnou. Ten ale neskryl ako veľmi zbledla v tvári. Doslova akoby videla ducha.

„Vážne si v poriadku?" uisťoval som sa. „Hrozne si zbledla."

„Je mi dobre, nerob si starosti." Beztak ale zostala hľadieť pred seba, akoby očami hypnotizovala konkrétny bod. Keď som sa však tadiaľ pozrel ja, nevšimol som si nič zvláštne. Už nám nik pozornosť nevenoval, cestujúci sa venovali bežným činnostiam – dívali sa z okna, boli na mobile, čítali, spali, rozprávali sa medzi sebou a podobne. „Poďme si sadnúť, Marcia je určite zvedavá, čo sa stalo."

Nenamietal som, spolu sme sa vrátili a posadili sa, akoby sa ani nebolo nič udialo. Po očku som však stále sledoval Clio. Preto som si všimol, že sa až priveľmi paranoidne a ostražito zároveň obzerá naokolo seba. Striehla na okolie, akoby niekoho konkrétneho hľadala. Nechápal som však prečo. Skutočne nik nám nevenoval ani štipku pozornosti.

„Vidíš to, tebe medicína nedá vydýchnuť ani počas prázdnin. To aby si bol neustále v strehu a pripravený zasiahnuť," povedala Marcia, sotva sme jej všetko podrobne vyrozprávali. Hovorili sme však o niečo tichšie, aby nás nepočul úplne každý vo vozni.

„Dúfam, že bude v poriadku. Ak ho dostanú do nemocnice načas a nebudú niekde strácať čas, má veľkú šancu, že vyviazne s minimálnymi následkami."

„Je tam nejaký časový limit?"

Prikývol som. „Zväčša sa hovorí, že pomoc musí prísť v prvých troch hodinách od prvých príznakov."

„To je celkom dosť času, nie?"

„Ani moc nie. Vezmi si, že nie každá nemocnica je vybavená na to, aby zvládla podobné stavy, najmä teda personálne. Každý pacient potrebuje o niečo iný prístup a preto je niekedy treba privolať neurológov, ktorí sú špecialisti v tomto obore. Prípadne pacienta previesť do inej nemocnice, kde ho zvládnu liečiť efektívnejšie."

„Aha..." bolo jediné, čo zo seba dostala. „Clio ma varovala, že mám očakávať veľmi komplexné odpovede aj na tie najjednoduchšie otázky ak príde na medicínu."

Trocha vyčítavo som pozrel na svoju snúbenicu, ktorá nás však vôbec nepočúvala. Pohľadom blúdila niekde v uličke medzi sedadlami. Nebola však sama. Kalif, ktorý sa vrátil k nej a znova sa usalašil na jej stehnách, hľadel úplne rovnakým smerom. Pritom mal jenu labku ochranársky položenú na jej sadre, doslova akoby ju chcel vziať za ruku.

Rovnako to zostalo aj po zvyšok cesty. Ja a Marcia sme sa rozprávali, zatiaľ čo Clio potichu sedela vedľa mňa, povedala tak maximálne desať slov a aj to len potom, ako si všimla, že na ňu ustarostene hľadím.

Bolo preto neskutočnou úľavou, keď sme konečne dorazili do Bostonu. Vítala nás ešte tuhšia zima ako v New Yorku a snáď dvakrát toľko snehu. Mesto ale bolo pod bielou prikrývkou nádherné. Tá veľmi svedčala aj nášmu domu. Najmä v kombinácii s maminou milovanou dekoráciou. Niekoľkými záhradnými trpaslíkmi, ktorí ale boli špeciálne upravení do vianočnej atmosféry, a chýbať medzi nimi nemohlo ani niekoľko sobov.

„Už som sa nemohla dočkať, kedy túto výzdobu znova uvidím," povedala Clio, berúc ma za ruku. Zdalo sa, že nech jej bolo čokoľvek, bolo to preč. Opäť sa usmievala a na prvý pohľad bolo vidno nakoľko ju teší, že sme opäť tu. „Marcia, ak si si myslela, že moja výzdoba doma je prehnaná, počkaj čo uvidíš tu."

„Ešte bohatšiu výzdobu?"

„Omnoho bohatšiu," potvrdil som a vykročil ku dverám. Neboli sme však ešte ani na pol ceste, keď sa otvorili a za nimi sa zjavil otec. „Ale... niekto sa nás už nemôže dočkať." Podpichoval som ho, ale robilo mi obrovskú radosť vidieť ho stáť vo dverách. Pravou rukou sa opieral o vychádzkovú palicu a ľavou o dvere, ale predsa. Stál a zjavne ku dverám prišiel z inej miestnosti, lebo vozík som za jeho chrbtom nevidel.

„Meškáte, mládež moja. Čakáme vás s obedom a skoro sme už pomreli od hladu."

„Len počkaj keď ti povieme, prečo meškáme. Tuto tvoj syn sa dnes zas a znova predviedol," prehovorila Clio s hrdosťou v hlase.

„Vidím, že priviedol aj niekoho do počtu." Hlavou kývol na Marciu, ktorá sa trocha hanblivo usmiala. Keďže som netušil, či s nami skutočne príde, rodičom som vedieť ani nedal. Beztak som vedel, žeby ju preč neposlali.

„Oci, toto je Marcia. Hovoril som ti o nej. Marcia, toto je môj otec Matteo," predstavil som ich, nechávajúc už zvyšok na nich.

„Veľa som o tebe počul, Michael mal kvôli tebe hlavu v smútku. Veľmi ti chcel pomôcť, ale netušil ako. Som teda o to radšej, že tu dnes môžeš byť s nami, Marcia."

„Ďakujem Vám, pán Algarotti."

Otec sa okamžite zasmial a pokýval hlavou. „Prosím, hlavne ma nevolaj žiadny pán Algarotti. Aj Clio som to zakázal takmer okamžite. Úplne postačí ak ma budeš oslovovať Matteo."

„Dôveruj mi, nesnaž sa mu vzdorovať, je to zbytočné," šepla jej Clio, žmurkajúc pritom na môjho otca. Okamžite k nemu aj podišla po objatie, ktorá zjavne padlo skvele im obom. Miloval som sledovať ako blízko k sebe mali a ako si rozumeli. Aj napriek tomu, že na prvý pohľad nemali spoločné absolútne nič. „Páči sa mi toto tvoje postávanie vo dverách, mal by si ho praktizovať častejšie."

„Snažím sa čo to dá," odvetil jej, láskyplne ju hladiac po chrbte. „Napadlo mi, že vás takéto privítanie poteší. Najmä môjho drahého syna."

„Skáčem od radosti," odvetil som, podišiel k nim a pridal sa k spoločnému objatiu. Bolo to iba pár sekúnd, ale zo srdca mi padol obrovský balvan. Najmä po zážitku z vlaku. Išlo o veľmi osobný prípad, ale snažil som sa na minulosť a na otca myslieť čo najmenej. On to už mal za sebou, prežil a pomaly sa dáva dokopy.

„Marcia, ak máš záujem o poriadne otcovské objatie, pokojne povedz," povedal otec, hľadiac pomedzi mňa a Clio na Marciu, ktorá s Kalifom v náruči stála o kúsok ďalej.

„Nevadilo by vám to?" Prekvapilo ma, že sa to opýtala. No o to radšej som sa prizeral ako podišla bližšie a padla otcovi do objatia. Sťažka sa v jeho náruči nadýchla, akoby sa snažila zadržať slzy, no napokon sa jej na pery natisol spokojný úsmev. „Ďakujem, padlo to veľmi dobre."

„Vážne hocikedy," uistil ju a všetkých troch nás zaviedol dnu.

Príjemné teplo a najmä lahodná vôňa vareného jedla nás všetkých okamžite udreli po nose. Mama sa stále jedna radosť zvŕtala pri šporáku, ale všetko hodila bokom hneď, ako nás uvidela. Mňa a Clio skoro udusila v láskyplnom objatí a po zoznámení s Marciou obaja aj ju. Hľadela na ňu s veľkou láskou v očiach aj napriek tomu, že ju ešte vôbec nepoznala, jedine tak z môjho rozprávania. Zjavne však vedela, že ak mne na nej natoľko záležalo a ak som ju aj teraz priviedol, nemôže ísť o zlého človeka. A v tom mala pravdu.

„Michael, mohol si mi dať vedieť, že neprídete len dvaja. Bola by som premyslela ako to bude so spaním."

„Hosťovská izba je predsa voľná, nie?"

Menšia izbička bola už niekoľko rokov oficiálnou izbou pre hostí. Predtým v nej býval starý otec. Posledných pár rokov svojho života prežil tu s nami, nechcel už ostávať sám vo veľkom dome, kde predtým bývali so starou mamou. Tu s nami sa cítil lepšie – a najmä ja som bol v siedmom nebi od šťastia, keď sa k nám nasťahoval. Znamenalo to ešte viac spoločnej zábavy, našich rozhovorov, čítania medicínskych kníh a všetkého, čo som natoľko miloval.

„Nie, nie je," odvetila. Prekvapene som nadvihol obočie. „Už tu máme jedného veľmi špeciálneho hosťa."

„Až tak špeciálneho nie," prehovoril niekto spoza nás. Všetci traja sme sa obrátili smerom k drevenému oblúku, ktorý viedol cez obývačku do kuchyne. Stála pod ním útla žena s dlhými hnedými vlasmi a tmavými hnedými očami, ktorá sa vrelo usmievala najmä na Clio.