Michael

Už som v nemocnici. Stojím pred dverami jeho kancelárie.

Od displeja telefónu som pozrel najprv doprava potom doľava, sledujúce každučký detail nemocničnej chodby. Všade ale vládol nezvyčajný pokoj, personál sa nikam nenáhlil a nikto po nikom nekričal pokyny, ktoré bolo treba splniť do niekoľkých sekúnd, ak chceli uspieť pri záchrane pacienta. Zjavne až priveľmi som si hneď na začiatku zvykol na ruch pohotovosti. Ak som zablúdil do inej časti nemocnice, znepokojovalo ma tam to pomalé, priam až uspávacie tempo práce.

Nestepuj tam zbytočne dlho, budeš len ešte nervóznejší, bež dnu. Bude to v poriadku, držím ti palce úplne najviac ako to len ide.

Teším sa, keď ti o tom celom večer poviem. S poriadne krvavými detailmi.

Už sa nemôžem dočkať, doktor Algarotti. Milujem ťa.

Milujem ťa.

Mobil som skryl do vrecka koženej bundy, nahmatávajúc druhou rukou prívesky na krku. Clio som ich daroval s malou dušičkou, nebol som si istý, že sa jej bude môj výber páčiť, takže ma o to viac tešilo, že od toho dňa ich dávala dole len sporadicky. Napríklad dnes, aby mi priniesli šťastie. Palcom som prešiel po rozpätých krídlach malého netopiera, ešte raz sa poriadne zhlboka nadýchol a s vypnutou hruďou a hrdo zdvihnutou hlavou zaklopal na primárove dvere.

„Ďalej!" zakričal behom niekoľkých sekúnd rozhodným hlasom. Ruka na chladnej kľučke sa mi triasla, preto som ju zovrel o niečo pevnejšie, než som dvere naozaj otvoril. Doktor Kan postával k nim chrbtom, hľadel niekam na zaplnené parkovisko, stále oblečený do bielej košele a tmavomodrých elegantných nohavíc. Biely plášť mal prehodený cez chrbtovú opierku koženej kancelárskej stoličky. Otočil sa, až keď z mojej strany zostalo ticho. „Vitaj, Michael. Práve som si hovoril, že sa určite objavíš každú chvíľu."

„Dobrý deň," pozdravil som rozhodne, potláčajúc chvenie v hlase. „Hovoril som si, že bude dobré prísť o čosi skôr."

Pravou rukou mi pokynul, aby som vošiel, zavrel za sebou a posadil sa na jednu z dvoch stoličiek pred jeho stolom. On sám zaujal svoje miesto naproti. „Prebehni si túto zložku. Aby si vedel o čo ide skôr, než si všetko finálne prejdem s kolegami." Cez bledú dosku stola ku mne posunul hrubú zložku pacienta. „Rád si vypočujem tvoj názor na celý prípad."

Rýchlo som si zhodil batoh z chrbta, položil si ho k nohám a so zložkou v rukách klesol na voľnú stoličku. Zalistoval som v nej, začínajúc čítať na vyznačenom mieste. Pacientom bol päťdesiatštyri ročný muž s rovno niekoľkými diagnózami. Na operačný stôl ho dnes ale dostal takzvaný glioblastóm, nádor vznikajúci z gliových buniek. Tento druh nádoru bol v niektorých prípadoch počas svojho rastu sprevádzaný, okrem iného, aj krvácaním do mozgu, ktoré samotné mohlo pacienta veľmi rýchlo zabiť. Glioblastóm sa radil medzi mimoriadne agresívne a nepredvídateľné nádory. Rakovinové bunky prirýchlo prerastali zdravé okolité bunky a ich šírenie bolo nevyspytateľné. Práve preto nebolo možné ho úplne odstrániť dokonca ani chirurgicky. Jedine zmenšiť, dostať von všetko, čo sa dalo, aby sa spomalilo šírenie a aby sa prišlo na to, aký spôsob následnej liečby by mohol priniesť najväčšie úspechy. Tento druh nádorového ochorenia bol totiž známy svojou odolnosťou voči ožarovaniu aj chemoterapii.

„Tak, čo mi k tomu povieš?" opýtal sa doktor Kan, kým ja som očami stále behal po obsahu zložky.

„Že rozhodne nepôjde o ľahkú operáciu." V rovnakú chvíľu ako sme tu spolu hovorili, sa mohla rakovina šíriť ďalšími smermi, kam sa počas tejto operácie nedostaneme. „Podľa štatistík je nádej na vyliečenie len okolo 10%. Teda... ak si dobre pamätám."

„Dobre, veľmi dobre, Algarotti." Neisto som sa pousmial, zatvárajúc zložku. „Všimol si si, kde presne je nádor uložený?"

„Blízko rečového centra v ľavej hemisfére, konkrétne Brockova oblasť," odrecitoval som všetko, čo som len chvíľu predtým vyčítal z podrobnej, ale pritom stručnej anamnézy. Doktor Kan spokojne prikývol „Táto oblasť mozgu zabezpečuje to, že človek je schopný za minútu vysloviť aj 300 zrozumiteľných slov. Ak je pri mozgovej mŕtvici zasiahnutá, prichádza o možnosť jasne a zreteľne rozprávať, keďže už nedokáže pohybovať perami ani jazykom."

„Ak si sa už takto pekne rozhovoril, povedz mi ešte podľa koho dostala svoje pomenovanie." Neisto som si zahryzol do spodnej pery, zohýbajúc roh zložky v mojich rukách. Vedel som to, určite som to vedel, ale zrazu sa mi tieto vedomosti nedarilo vydolovať na povrch. „Podľa chirurga Paula Broca," začal, keď zo mňa nevyšla ani hláska. Úplne podvedome som začal klepať pravou nohou. „Pitval mladého muža, ktorý nebol schopný komunikácie, používal jedine nezmyselný zvuk tan. Až pri jeho pitve sa ukázalo, že mu chýbalo toto podstatné mozgové tkanivo," dokončil pokojným hlasom, nespúšťajúc zo mňa jasne modré oči.

„Nevedel som si to vybaviť, prepáčte," zamrmlal som, skláňajúc hlavu a uhýbajúc tak jeho pohľadu.

„Z toho si nerob ťažkú hlavu, nie si na skúške. Hlavne pokoj, nebuď zbytočne nervózny.
Do svojho tímu som ťa pozval za zámerom, aby si sa učil, nemám v úmysle ťa nejakými podpásovkami zosmiešniť alebo niečo podobné." Skoro identické slová mi včera večer povedala aj Clio. A mala pravdu, ako už mnohokrát. To iba ja som neustále pochyboval o jej úsudku a predvídavosti. „Máš na mňa nejako otázky?"

Prikývol som, konečne pokladajúc zložku späť na stôl. „Čo presne odo mňa na sále očakávate?"

„Okrem mňa bude operovať ešte doktorka Chadharová, naša najnovšia kolegyňa z Indie, určite si o nej už počul. Špecializuje sa v oblasti neurochirurgie a odstraňovaní mozgových nádorov. Pomáhať nám budú moji dvaja rezidenti – Andrea Brownová a Samuel Torres."

„So Samom sa zbežne poznáme, minulý mesiac nám bol pomôcť na pohotovosti."

„O to lepšie." Vrelo sa usmial. Pritiahol si späť pacientovu zložku a zalistoval v nej aj on sám. Bol som si ale istý, že ju pozná spamäti. „Po tebe chcem, aby si stál kam ťa postavím, pozorne sledoval, čo sa deje a ak náhodou uvidíš niečo, čo by nám ostatným uniklo, okamžite mi dáš vedieť. Neprajem si, aby si sa niečoho zbytočne dotýkal alebo nejako nás rozptyľoval. Nechcem, aby si sa mne alebo niekomu inému snažil dačo dokázať. Budeš tam, aby si sa učil do budúcna a preto, lebo si takýto náskok pred spolužiakmi zaslúžiš. Chápeme sa?"

„Áno, pane."

„Dobre, bež sa prezliecť a stretneme sa o pol hodinu na prízemí v malej zasadačke úplne vzadu. Celí tím, vrátane sestier a anestéziológa, si spolu naposledy prejdeme plán operácie a potom ideme na vec."

Čo najrýchlejšie som si vzal tašku a pratal sa preč. Až keď som za sebou zavrel dvere jeho kancelárie mi došlo, že dlane mám úplne spotené a ruky studené ako ľad. Stres vo mne rástol každou sekundou, ale zároveň som sa neopísateľne tešil. Dozaista pôjde o nezabudnuteľný zážitok.

Pacient má nádor na mozgu, jeden z najagresívnejších. Nebude to ľahká operácia a zjavne bude trvať poriadne dlho.

Myslím na vás, bude to v poriadku. Hlavne ukáž odvahu, zaslúžiš si byť tam, Michael.

Asi áno, máš pravdu. Drel som preto, aby som sa dostal na podobné miesta.

Tak si teraz poriadne vychutnaj svoju odmenu. Som na teba neskutočne hrdá.

Milujem ťa, potom sa ozvem.

Aj ja ťa milujem, už sa na teba veľmi teším.

Zamieril som do pomerne veľkej šatne pre medikov, kde sme si vždy a začiatku praxe zložili veci a prezliekli sa. Nik tam, našťastie, nebol, takže som sa vyhol zbytočným rozhovorom a otázkam od spolužiakov, ktoré by ma len viac znervóznili. Odkedy som na seba ale hodil na seba svoju rovnošatu a zamieril dole k spomínanej zasadačke, všetko prešlo rýchlosťou svetla. Nikto z tímu mi nevenoval priveľkú pozornosť, pozdravili sme sa a tam to končilo. Posledná konzultácia bola rýchla, vypichli sa počas nej už len najpodstatnejšie detaily. Po nej sme už zamierili rovno na sálu.

Doktor Kan a doktorka Chadharová sebavedome, konverzovali spolu celý čas, kým si umývali a dezinfikovali ruky. Rezidenti, Andrea a Sam, tiež držali skôr spolu a ja som tam bol skôr len sám za seba. Vedel som, čo musím pred vstupom na sálu vykonať, ale pre istotu som sa riadil už skúsenejšími kolegami. Od prekrytia hlavy a vlasov, cez nasadenie rúška a ochranných okuliarov, až cez poriadne vydrhnutie rúk a oblečenie si vopred sterilizovaných plášťov, do ktorých nám pomohli asistenti, a nasadenie si rukavíc. Následne bolo zakázané dotýkať sa hocičoho, inak by sa musel už zvládnutý proces začať odznova. Riskovať prenos baktérií nebolo dovolené. Pre pacienta už ležiaceho na stole by to predstavovalo priveľké a hlavne zbytočné riziko.

Anestéziológ a sestričky už boli na svojich miestach, keď sme vošli my ostatní. Doktor Kan a doktorka Chadharová okamžite vedeli, kam sa postaviť a komu čo povedať. Strategicky si podelili medzi sebou aj rezidentov s dohodou, že sa počas operácie vystriedajú, aby si obaja skúsili toho čo najviac. „Michael," oslovil ma doktor Kan úplne nakoniec, keď už bol každý na svojom mieste. „Budeš stáť tu pri mne a Andrei." Prikývol som, podišiel k nim a postavila sa, nech ani jednému z nich neprekážam.

„Dobre, všetci vedia, čo presne majú robiť?" opýtala sa raz pre istotu doktorka Chadharová skôr, akoby jej jedna zo sestier vložila do pravej ruky skalpel. Bez zbytočných slov sme všetci prikývli, sledujúc ako následne urobila prvý rez.

Od tej chvíle som neveril vlastným očiam ničomu, čo sa priamo predo mnou dialo. Každý pracoval veľmi precízne, skúsení chirurgovia viedli každý svoj krok maximálne sebavedome. Sprvu rezidentov púšťali k práci len minimálne, čo ale bolo aj pochopiteľné. Oni už sa predsa len dokázali dostať k nádoru rýchlejšie a šetrnejšie. Strata krvi pôsobila minimálne. Keď sa pred nami po prvé objavil jasný výhľad na nádor, sprvu som mal problémy odlíšiť ho od mozgového tkaniva naokolo. Nebol som v tom ale sám, rovnako prekvapene vyzerala aj Andrea po mojej pravici. V pravej ruke stále držala svoj skalpel, ktorým viedla niekoľko opatrných rezov. Doktor Kan si vyhradil niekoľko minút, aby nám trom všetko podrobne vysvetlil a ukázal.

„Vidíte toto tu? Môže sa zdať, že tu nádor končí a tu začína, ale vo väčšine prípadov ide len o klam." Čo presne myslel, sme poriadne pochopili, keď doktorka Chadharová začala s jeho odstraňovaním. Sotva ho na jednej strane uvoľnila a odhrnula bokom, zospodu sme uvideli z neho omnoho, omnoho viac. „Vidíte? Presne toto som myslel. Na snímkach z pondelka pôsobil nádor omnoho menší, než je teraz."

„Keby čakáme o deň dlhšie, mali by sme omnoho viac práce," dodala doktorka, skláňajúc sa o niečo bližšie. Párkrát som ju videl v akcii na pohotovosti, keď si ju niekto privolal k akútnemu prípadu. Tu na chladnej a jasne ožiarenej operačnej sále bola ako úplne iná žena. Stále rovnako sympatická a múdra, ale duchom niekde úplne inde. V paralelnom vesmíre, kde okrem nej, pacienta a asistujúcich sestier nikto iný nebol. „Dobre, Andrea, pozri sa sem," prehovorila zrazu k nej. Až ju myklo, natoľko bola zapozeraná a sústredená. „Dokončíš spodnú stranu, maximálne dva rezy, a potom nádor opatrne vyberieš." Do ruky jej natisla elektrický skalpel skôr, než stihla zareagovať. „Poďme, nemôžeme zbytočne čakať."

„Áno... prepáčte," vykoktala zo seba, pevne nástroj uchopila a pustila sa do práce. Neuniklo mi nakoľko sa jej trasie ruka. Následky na seba nenechali dlho čakať. Všetko sa to udialo behom sekúnd, ale pritom ako spomalený film. Andrei sa viditeľne šmykla ruka, čo nasledoval príval krvi, ktorá úplne naplnila ranu a utopila v sebe celý nádor.

„Svorku!" skríkol som po sestričke úplne podvedome, držiac oči na mieste, odkiaľ som si bol istý, že sa valila krv. Netušil som, čo robili ostatní naokolo mňa. Všimol som si iba ako mi Andrea okamžite odstúpila z cesty, aby som mal k pacientovi lepší prístup a mohol za pomoci chirurgickej svorky, ktorú som zrazu pevne zvieral v pravej ruke, podchytiť miesto krvácania.

Iba vzdialene som vnímal, že doktor Kan niečo hovorí a súri do práce svojich kolegov. V ušiach mu hučala vlastná krv z toho, čo som urobil. Z faktu, že som reagoval tak pohotovo a skôr, než hocikto iný v miestnosti. „Michael?" oslovila ma doktorka Chadharová, ktorá po odsatí všetkej krvi mala znova jasný výhľad na nádor. „Michael, počúvaj. Výborne, úžasný postreh. Pevne to miesto drž, kým ti nepoviem." Úplne bez dychu som prikývol, cítiac pritom ako mi po čele stekajú kvapky potu.

„Výborne, Algarotti," pochválil ma doktor Kan. „Hlavne pokoj, dýchaj. Si bledý ako stena, nieže mi tu skolabuješ." Pod rúškom som sa kŕčovito pousmial, čo ale vidieť nemohol. Jeho slovám som ale veril, cítil som sa všelijako, len nie dobre a vo svojej koži. Zasiahol som primerane a zabránil vzniku komplikácií, ale nechápal som, ako sa mi to podarilo. Ako som mohol konať bez jediného zaváhania.

Doktorka Chadharová ranu zaistila behom krátkej chvíle, dávajúc mi pokyn, aby som pomaly povolil zovretie svorky. Krv presakovala už len vo veľmi malom množstve, čo šikovne zaistila a nádor konečne vybrala. Andrea sa úplne roztrasene dívala o hodný kus ďalej od operačného stola. Čistenie postihnutého miesta a zdĺhavé zatváranie rany teda prebrali Samuel a doktor Kan. Išlo im to od ruky a koniec operácie prišiel skôr, než som sa nazdal. Rana bola zatvorená, nádor z veľkej väčšiny vonku a pacient stabilizovaný.

„Poumývaj sa, prezleč a zastav sa ešte na chvíľu u mňa v kancelárii," povedal doktor Kan, keď sme opúšťali operačku.

Dokázal som len prikývnuť, ťahajúc sa znova na stranu od ostatných. Dlho mi to ale nevydržalo. Andrea ma dobehla hneď, ako som sa konečne zbavil rukavíc, plášťa a hlavne rúška s okuliarmi. „Ďakujem, Michael. Neviem... neviem čo to so mnou bolo, prečo sa mi natoľko triasli ruky." Rozpačito si rozpustila dlhé plavé vlasy, sotva sme vyšli von a konečne sa ocitli na nemocničnej chodbe.

„Urobil som len to, čo by urobil každý." Mykol som plecami, zakladajúc si ruky do vreciek nohavíc. „A z toho si nič nerob, stáva sa to aj profesionálom."

„Určite si to ešte vyžeriem." K tomu som nemal čo povedať. Netušil som ako trestali či napomínali rezidentov. „Som rada, že si tam dnes bol. S takýmito reflexami ohúriš mnoho nadriadených." Skleslo sa pousmiala, nechávajúc ma na chodbe samého.

Je po všetkom, pacient žije. Nechcene sa zo mňa stal hrdina celej operácie.

S mobilom v ruke som sa usadil na lavičku úplne v rohu šatne, kde na mňa vďaka skrinkám nik nevidel. Okamžite som napísal Clio. Na sále sa to nezdalo, ale v skutočnosti sme tam strávili skoro päť hodín. Vonku už bola tma a hodiny pomaly ukazovali osem. Počas operácie mi ani neprišlo, žeby čas naokolo nás plynul. Skrátka sme vošli a tam sa prítomnosť zastavila. Znova začala plynúť, až keď bolo všetko hotové a my sme sálu opustili. Až teraz, keď som mal možnosť všetko predýchať mi došlo, že som sa naokolo seba poriadne ani nerozhliadol. Nevšímal som si kde bolo čo uložené, čo robili sestričky či anestéziológ. Pred sebou som neustále mal len pacienta a následne Andreinu chybu, ktorú sa mi okamžite podarilo aspoň čiastočne vyriešiť. V tej sekunde som skutočne ani nepremýšľal, úplne automaticky mi prišlo na jazyk o čo požiadať sestru a ako konať. Akoby som niečo podobné robil predtým pokojne tisíckrát a bola to akási automatická odozva na situáciu.

Nemôžem sa dočkať, keď mi všetko povieš. Som na teba nekonečne hrdá, zlato. Pokojne choď domov, ja potom prídem. Som v redakcii s Rylandom a niekoľkými jeho priateľmi, potom ti všetko vysvetlím.

Prídem pre teba, dobre? Pokojne na teba počkám, doma sa mi nechce byť samému.

Dobre, ako myslíš. Teším sa na teba.

Aj ja.

Možno som jej to písal a hovoril pričasto, ale čert to ber. Bolo to tak, nikdy som nebol viac zamilovaný a tak som chcel, aby to tá druhá strana vedela a brala na vedomie. Aby si bola istá, že som za ňu mimoriadne vďačný a znamená pre mňa úplne všetko.

„Neruším?" Strhol som sa, sotva sa mi niekto prihovoril. Pri odpisovaní Clio som si ani nevšimol, že niekto vošiel. Zrazu ale predo mnou postával Samuel. „Len som ti chcel pogratulovať. Bol si vážne skvelý, reagoval si rýchlejšie, než ktokoľvek z nás." S priateľským úsmevom si uhladil trocha strapaté hnedé vlasy, opierajúc sa pravým ramenom o stenu. „Som si istý, že ťa zajtra doktor Kan prizve k ďalšej operácii."

„Vieš o jeho ponuke?"

„Dnes ráno spomínal, že prídeš a dodal, že ak s tebou bude spokojný, pridáš sa k nám aj zajtra."

„Takže operuješ znova aj ty?" Súhlasne prikývol. „Mám ísť teraz za ním do kancelárie, určite v tejto veci. No bolo to... ja neviem, iné, než som čakal."

Zjavne ho moje slová zaujali, lebo sa zošmykol na lavičku naproti mne. „V akom zmysle?"

„Myslel som, že si budem viac schopný všímať svoje okolie. Ale aby som bol úprimný, nemám poňatia ani ako sála vyzerala." Zasmial sa, opierajúc si lakte o kolená a prepletajúc si dlhé štíhle prsty. „Bol si na tom podobne pri prvej operácii?"

„Horšie. Omdlel som." Prekvapene som na neho vyvalil oči, potláčajúc smiech. „Hrozne som sa vynervoval a proste mnou seklo. Bolo mi pod svetlami príšerné teplo, prišlo mi zle a než som niečo povedal alebo sa ospravedlnil a vyšiel von, už ma jedna zo sestričiek zbierala zo zeme. Spolužiaci mi to dávali ešte niekoľko mesiacov vyžrať."

„Okej, v tom prípade som pochodil viac ako dobre," uznal som, prihlúplo sa uškŕňajúc spolu s ním. Rád som hovorili s rezidentmi, keď na to bola možnosť. Z ich rozprávania som si mohol pomaly skladať nejakú tú predstavu ako asi bude rezidencia vyzerať a v ktorých bodoch sa bude líšiť od našej praxe teraz. Lebo hoci sme s ňou boli len na začiatku, už teraz som začínal chápať ako asi bude moja budúcnosť vyzerať. Omnoho inak, než som si sprvu myslel. Sedieť nad knihami aj dvanásť hodín denne je jedna vec, byť priamo na oddelení a venovať sa pacientom niečo úplne iné. „Tiež som ale mal pocit, že ma hodí o zem, kým doktorka Chadharová zabezpečovala ranu."

„Videl som, doktora Kana to dosť znepokojilo."

„Ak som vážne vyzeral tak hrozne ako som sa v tej chvíli aj cítil..." Trocha nesvoj som vzal medzi prsty pravej ruky prívesky, ktoré mi viseli okolo krku. Predsa len mi priniesli šťastie, presne ako Clio tvrdila. „No je to za nami, našťastie úspešne. Hoci veľké šance ten pán nemá."

„Záleží od toho, či sa u neho uchytí niektorý druh liečby. V takom prípade by to mohol zvládnuť ešte niekoľko rokov."

„Zažil si už smrť niektorého zo svojich pacientov?" vykĺzlo zo mňa úplne nečakane. Pre každého išlo do istej miery o citlivú tému. Koncom augusta, keď som bol s rodičmi naposledy pred nástupom na prax, si ma otec vzal stranou a porozprával mi, ako túto situáciu niesol po prvé on sám. Očakával, že daná pacientka s vážnymi popáleninami neprežije dlhšie ako niekoľko hodín, ale predsa urobil prvé aj posledné, aby to zmenil. Bol pri nej, keď naposledy vydýchla a predtým mu ešte poďakovala, že sa o ňu tak oddane postaral. Stalo sa to počas druhého mesiaca po nástupe na rezidenciu. Počas školskej praxe bol pred smrťou uchránený, ale veľmi dôkladne mi vysvetlil, že ja podobné šťastie mať nemusím. Hlavne sa nesmiem po niečom takom opustiť a zapadnúť do vlastnej viny. Nepôjde o poslednú smrť, ktorú uvidím, hlavne ak sa rozhodnem byť napríklad chirurgom.

„Nie, zatiaľ nie. Párkrát k tomu bolo za posledný rok blízko, ale... vždy to dopadlo dobre."

„Nech ti teda nulové skóre vydrží čo najdlhšie." Neisto som sa pousmial, vstávajúc z miesta. Zamieril som ku skrinke, ktorá mala od septembra na svojich dverách moju menovku, berúc si civilné oblečenie. „Mal by som asi čo najskôr ísť za primárom. Snáď sa vidíme zajtra."

„Určite sa vidíme, po dnešku by som sa nečudoval, keby ťa berie do tímu na každú svoju operáciu." Na jednej strane som dúfal, že minimálne zajtra dostanem ešte šancu. Na druhej by mi ani natoľko nevadilo, keby nasledovné mesiace nemusím vkročiť na operačnú sálu a byť v jej blízkosti.

Keď Samuel odišiel, prezliekol som sa a opláchol si tvár studenou vodou, ktorá ale nepriniesla očakávané účinky. Stále mi bolo priteplo a trocha úzko vo vlastnej koži. V takejto chvíli bolo najlepšie niekam zaliezť a byť osamote, maximálne s Clio alebo Kalifom. Potreboval som ale hlavne zmiznúť z očí. Skôr, než sa budem cítiť úplne zahnaný do kúta a bude ma k smrti iritovať úplne všetko. Našťastie to išlo u doktora Kana rýchlo. Vypočul som si ešte niekoľko slov pochvaly a dostal pokyny, aby som tu bol zajtra znova na jednu. Školu som mal od siedmej do dvanástej, čiže v napísaní testu z farmakológie mi nič nebránilo. Jedine moje zjavne nedostačujúce znalosti.

Cestou som si v metre vytiahol z batohu učebnicu, ale sústrediť sa bolo nemožné. Stále ma niečo rozptyľovalo a z hlavy sa mi nedarilo tak úplne vytesniť ani udalosti z nemocnice. Každý ma chválil a bol mojim rýchlym zásahom ohúrený, zatiaľ čo mňa skôr na smrť vydesil a vážne som zrazu netušil, čo od seba nabudúce očakávať. Preto som vystúpil o dve stanice skôr a do redakcie za Clio sa vydal pešo. Večer bol chladný, vietor prefukoval ulice a ľudí zaháňal dnu do teplých príbytkov alebo kaviarní či reštaurácií. Aspoň som teda nemusel kľučkovať pomedzi hustý dav, mal som voľnú cestu a svoj priestor na premýšľania, ktoré ma psychicky dostalo na ešte horšie miesto.

Váhavo som prestúpil z nohy na nohu, keď som zastavil pred schodiskom vedúcim hore do redakcie. Rozhodne som ale nečakal, že vstup na ne bude blokovaný policajnou páskou, akú som poznal z filmov či kriminálnych seriálov. Okamžite ma prepadlo zlé tušenie. Clio v správach naznačovala, že sa musíme o niečom porozprávať, ale toto bolo nad moje očakávania. Chvíľku som prestupoval naokolo, čakal, než sa vyprázdni ulica a až potom nadvihol pásku a prešiel. Vonkajšie oceľové schody ma vyviedli až úplne na vrchné poschodie, dvere ktorého boli tiež ohradené páskou. Skúsil som kľučku, ale bolo zamknuté. Zostávalo mi teda len zaklopať a dúfať, že ma niekto začuje.

„Kto je tam?" skríkol na mňa mužský hlas zvnútra. Takmer hneď však zaštrngali kľúče a dvere sa pootvorili. Hlavu do štrbiny strčil pomerne nízky a hlavne veľmi mladý chlapec, ktorý mal okolo veľkých očí až priveľa čiernej očnej linky.

„Ahoj, hľadám svoju priateľku Clio Deckerovú." Milo som nadvihol pravý kútik úst, za čo mi však akurát tak pribuchol dvere priamo pred nosom. Nechal ma postávať vonku v chladnom a veternom počasí, než sa za dverami opäť ozvali kroky. Tento raz ale dvere otvorila Clio. „Ahoj," pozdravil som ju okamžite a široko sa usmial aj napriek zmätenosti. Za jej chrbtom som si všimol toho chlapca, sotva troška viac pootvorila dvere.

„Ahoj, láska." Behom sekundy mi nežne vzala tvár do dlaní a privítala ma krásnym bozkom. „Dúfala som, že ma počúvneš a pôjdeš domov." Znela nervózne, akoby sa ma chcela čím skôr zbaviť. „Máš za sebou ťažký deň, zajtra navyše píšete ten zápočet z farmakológie. Mal si si oddýchnuť, lebo ako ťa poznám, do rána budeš sedieť nad učením." Láskyplne ma pohladila po líci, priťahujú si ma za golier bundy do ďalšieho bozku. „My to tu zvládneme a ja potom prídem. Z tých policajných pások si nerob nič."

„Čo keby vám pomôžem? Možno by si sa potom dostala domov skôr a mali by sme na seba chvíľku času." Neznášal som dni, kedy sme sa poriadne nevideli a nehovorili spolu. Kým som niekedy prišiel domov, už spala a keď som ráno odchádzal, buď sa ešte stále nechávala unášať snami, alebo so mnou prehodila v ospalosti iba pár slov. „Kto je ten chlapec?" opýtal som sa pošepky, obtierajúc sa pritom perami o jej ústa, aby mi mladík ani náhodou nerozumel. Ešte by ma jeho diabolský pohľad na mieste prebodol.

„Nemám ani poňatia, mám pocit, že ani Ryland to poriadne nevie." Nechápavo som nadvihol obočie, objímajúc ju okolo pása. Po tak náročnom dni bolo neskutočne upokojujúce cítiť ju pri sebe. „Choď domov, hm? Kalif sa ti poteší."

Pokýval som nesúhlasne hlavou. „Kalif bude v pohode, už sa naučil ako si zadeliť jedlo a vodu." V dni, kedy sme vedeli, že neprídeme domov až večer, sme mu nechávali vodu a žrádlo v troch pároch misiek. Jeden sme dali k dverám, druhý pod okno pri kuchynskej linke a tretí pár do kúpeľne. Takmer vždy, keď sme potom prišli domov, mal ešte nejaké tie zásoby a pokojne by podľa potreby vydržal aj dlhšie. „Prečo mám pocit, že ma tu skrátka nechceš?" opýtal som sa na rovinu, nekompromisne jej hľadiac do hnedých očí. Viečka jej zdobil jemný sivastý tieň, ktorý sa v svetle krásne leskol. „Alebo ma tu skôr nechce niekto iný, čo?"

Mykla plecami, skrúcajúc pritom neisto pery. „Ryland tu má kamarátov, chystajú sa na rituál." Prevrátil som očami skôr, než by som sa stihol ovládnuť. A zas sme boli pri téme, ktorá nás minule rozhodila a kvôli ktorej sme sa pred spaním nerozprávali. Nie, nemal som problém akceptovať, že sa o podobné veci zaujíma, že v to všetko verí a hlavne, že na túto tému píše články, ale... občas toho bolo viac ako dosť. „Ide o ochranné kúzlo, aby sa nič podobné v budúcnosti nezopakovalo. Žiadna čierna mágia, neboj sa," ubezpečila ma, zjavne pre výraz mojej tváre.

„Čo sa tu vlastne stalo? Písala si, že mi to vysvetlíš neskôr."

„Nejakí lupiči si vzali do parády celú budovu. Pokradli veci, zničili, čo im prišlo pod ruku a potom sa vyparili. Údajne nie sme prví v meste, komu sa to za posledné obdobie stalo. Ryland to tu ráno našiel už v dezolátnom stave." Neveriacky som zvraštil obočie, zhrýzajúc si spodnú peru. Dnešok mal v zálohe veľmi zaujímavé karty. Prinášal jeden šok za druhým. „Ryland prišiel za mnou do školy a poprosil ma o pomoc. Nemohla som odmietnuť," vysvetľovala ďalej, hladiac ma pravou rukou zozadu po krku, hrajúc sa s koncami mojich vlasov.

„Predpokladám, že sa chceš priamo zúčastniť."

„Preto som tu."

„Samozrejme," zamrmlal som, naprávajúc si batoh na chrbte. Možno som mal skutočne dať na jej slová a ísť skrátka domov. No ak už som bol tu... „Dobre, v pohode. Postavím sa niekam stranou, to určite vadiť nebude." Skôr, než by oponovala, som sa okolo nej pretlačil dnu, schmatol ju za ruku a tiež ju potiahol ďalej od dverí. Tie sa za nami zabuchli úplne samé.

„Clio, Ryland nebude mať radosť," prehovoril na ňu čiernovlasý chlapec, ktorý stále postával kúsok od nás a sledoval každý náš, hlavne teda môj, pohyb.

„Môžem vedieť kto si?" opýtal som sa ho priamo, skladajúc si batoh s ťažkými knihami. „Akosi sme nemali možnosť zoznámiť sa, tak rýchlo si zdúchol od dverí."

„Moje meno vedieť skutočne nepotrebuješ, Michael Algarotti."

„Aha... vidím, že ty už ma máš dokonale prekuknutého." Znechutene som zvraštil obočie, zatiaľ čo on sa zvrtol na päte a odkráčal z dohľadu. Niečo mi však vnútri šepkalo, že toto rozhodne nie je to najzvláštnejšie, čo tu dnes večer uvidím. Tento pocit sa ešte znásobil po tom, čo sa k nám doniesli hlasy zozadu.

„Poď," povedala napokon Clio, zdvihla mi batoh, nežne ma vzala za pravú ruku a viedla za sebou. Prvý nám do cesty vošiel sám Ryland, no na moje prekvapenie nepovedal ani slovo. Iba mi kývol hlavou na pozdrav, na čo som reagoval úplne rovnako. Chlapec, postarší muž s dlhou šedivou bradou a mladá černoška mi pozornosť nevenovali vôbec. Veľké rozbité okná som si všimol, až keď na mňa doľahol pocit chladu. Bol cez ne síce prehodený čierny igelit, no ten zimu vytesniť nedokázal. Inak to tu už ale vyzeralo celkom schopne, odhliadnuc ešte od neporiadkov na jednotlivých stoloch.

„Vzali ti niečo, čo si tu mala?" Pri stole, kde sedávala Clio, som vzal do rúk našu spoločnú fotografiu. Mala tu poriadok, akoby sa vandali jej malému osobnému priestoru nejakým zázrakom oblúkom vyhli.

„Nie, našťastie nie. Divím sa, že moje kryštály tu ostali, tých pokradli pomerne veľa."

„Už mali zjavne plné vrecká, než prišli sem," zažartoval som na odľahčenie situácie. „Prečo rozkladajú toľko čiernych sviečok?" Kývol som hlavou na chlapca, ktorý po jednej vysokej čiernej sviečke pokladal snáď na každý voľný kus podlahy. Ak sa to tu náhodou chystal podpáliť, bol na viac ako dobrej ceste svoj ciel dosiahnuť.

„Schválne sú čierne, tie vypudzujú zo seba ochrannú silu. Vidíš tie drobné čierno-červené kamienky rozhodené po zemi?" Ukázala pozdĺž sviečok, ktoré sa po miestnosti tiahli v nepravidelnom vzore. Aspoň ja som v ňom nič špeciálne nevidel. „To je spolu s uhlím spracovaná dračia krv."

„Draky neexistujú," namietol som okamžite skepticky.

„Samozrejme, že nie. Ono sa to tak iba volá, latinský názov je dracaena cinnabari, nádherný strom, ktorý má v sebe červenú šťavu. Podľa toho ju nazvali dračou krvou. Používa sa dokonca aj v medicíne." Vedela ako ma zaujať, to sa muselo nechať. Škoda, že viac mi už nepovedala. „A to biele, čo rozsypáva Ryland, je soľ."

„Tá je vám na čo?"

„Absorbuje do seba negatívnu energiu, ktorú tu zlodeji nechali. Rozhodne ju tu nechceme na dennom poriadku."

„To všetko vieš z tej svojej knižky, ktorú si mi raz ukazovala, že?" Aj vtedy váhala, či mi niečo tak osobné ukáže, alebo si to nechá čisto pre seba. Jej dôvera vo mne napokon vyhrala a ja som dostal jedinečnú šancu pochopiť koľko toto celé pre ňu znamená. Mala tam zapísané všetko o najrôznejších rituáloch, bylinkách, kryštáloch, fázach mesiaca a ja neviem čo všetko ešte. Volala to Kniha tieňov. „Možno som jej mal venovať viac pozornosti." Ja som to ale bral skôr ako nejakú zábavu.

„V prvom rade máš byť rád, že si ju vôbec mohol prelistovať, nieto ešte podrobne čítať."

„Ale no..." zatiahol som a objal ju okolo pása. Dosadol som pritom na dosku jej pracovného stola. „Už sme si to predsa veľakrát vysvetlili," pobozkal som ju na plece, ktoré prekrývala priehľadná látka čiernej farby. Dobre som vedel o ktoré body ide, vždy ho nosila pod saténové šaty, ktoré mala na seba aj teraz, „nerobím si vedome a schválne žarty z ničoho, na čom tebe veľmi záleží. Občas mi to proste vypadne a pozabudnem sa. Mám iný pohľad na svet. Viac... vedecký a menej kúzelný. To je celé, zlato."

Brnkla mi hravo po nose, bozkávajúc ma na pery. „Ty môj vedec."

„Ty moja čarodejnica," odvetil som a stihol ju ešte raz pobozkať, než nás Ryland vyrušil.

Zdvorilostne zakašľal, aby upútal našu pozornosť, zakladajúc si ruky na hrudi. Bol som zvyknutý, že vďaka mejkapu stále vyzerá ako chodiaca smrť, no dnes to bolo snáď stokrát horšie. „Ak tu mieniš šíriš negatívnu energiu, prosím, odíď. K dverám trafíš, môžeš ju počkať niekde v bare," prehovoril, pokladajúc dlaň Clio do stredu chrbta. Dopekla, nebolo mu ani trocha trápne takto si ju nárokovať, keď som ju ešte stále držal v náruči ja sám? „Bol by som popravde radšej, keby ma počúvneš."

„Ryland!" zahriakla ho, hnusne sa pritom obzerajúc ponad plece. Moje oči zaleteli k ďalšej spoločnosti, ktorá sa mojej prítomnosti prizerala skepticky a odmietavo. „Pokojne zostaň, mne to nevadí," obrátila Clio pozornosť späť ku mne. Jej láskavé oči ma uisťovali o pravdivosti vypovedaných slov, no... cítil som, že tak trocha stojí na ich strane. Pochopiteľne.

„Pôjdem, počkám na teba dole."

Zovrela pery, no napokon prikývla. „Ako myslíš." Pevne ma vzala za ruku a bez slova odviedla ku dverám. Bez toho, aby mi dala šancu niekomu ešte niečo povedať. „Mrzí ma to." Šikovne som si ju otočil tvárou k sebe, berúc si batoh.

„V Rylandovej kancelárii ma nikto neuvidí," šepol som, obtierajúc sa jej o pery. „Som celkom zvedavý, čo sa tu bude diať." Prežil by som, keby to neviem. Hlavne po dnešnom dni. No chcel som zostať už len preto, lebo oni ma chceli vyhodiť. Bolo to detinské, no rovnako aj ich správanie. „Dávaj si pozor, nech už ideš robiť čokoľvek."

„Sľubujem." Otvorila vchodové dvere, pomerne hlasno sme sa na oko rozlúčili a potom dvere zas zavrela. Ja som sa potichu prešmykol do kancelárie napravo a zložil sa pri dverách. Nikto ma nevidel a nepočul, Clio sa vrátila k nim akoby nič. Zostávalo mi usadiť sa do rohu pri dverách, priamo za veľký kvetináč, kde som bol takmer neviditeľný.

Pozorne som načúval všetkému, čo sa dialo, každému jednému slovu a hlavne ich chodeniu hore-dole. Až kým nezostalo úplné ticho. Ryland konečne prestal každého komandovať a keď som nenápadne nakukol spomedzi husté listy, videl som ako všetci zrazu sedia na zemi. Z bezpečného úkrytu som ale videl akurát tak chrbát toho neznámeho muža. Clio som dokázal držať pod dohľadom jedine keď som sa vyklonil a riskoval tak, že ma niekto z nich uvidí.

„Odteraz mi nikto z vás nebude skákať do reči, je to jasné?" opýtal sa zrazu mladý chlapec. Jeho hlas znel zrazu až priveľmi rozhodne, ešte ostrejšie, než keď hovoril so mnou. „Ideme na to." Z nejakého dôvodu ma striaslo, sotva tie slová vyslovil. To však ešte nebolo to najhoršie. Oveľa desivejšie bolo, keď prestal hovoriť anglicky a prešiel plynulo do latinčiny. Učil som sa ju v škole, mal som za sebou pekelne náročné skúšky, ale ani tie mi nepomohli porozumieť tomu, čo hovoril. Jeho výslovnosť bola omnoho iná, než tá, ktorú som poznal od profesorov. Až mi po chvíľke prišlo, že snáď ani nehovorí latinsky, ale pokojne jazykom démonov.

Lepšie som sa vyklonil, nech dovidím na Clio. Sprvu mala zatvorené oči, kolená pokrčené pod sebou a v spojených dlaniach držala horiacu čiernu sviečku. Akoby však vycítila, že ju sledujem. Pootvorila oči, dôverne ma sledujúc spod dlhých mihalníc. Pôsobila v poriadku, dokonca uvoľnene. Verila, že je práve súčasťou niečoho, čo skutočne funguje a hlavne pomôže. Nenápadne zodvihla pravý kútik úst. Úsmev som jej uisťujúco opätoval a znova sa stiahol, aby na mňa nepadol nesprávny pár očí.

Najbližšie minúty som sa snažil nepočúvať nič z tej prekliatej latinčiny. Chvíľami som vyzeral nenápadne spoza kvetiny, zachytil ako Ryland opustil svoje miesto a začal zbierať už spomínanú dračiu krv. Keď mal obe dlane plné drobných kúskov živicových kamienkov, hodil ich do kruhovej misy, ktorá ležala v strede medzi nimi. Bola plná nejakých čiernych kameňov, ktoré vzbĺkli divokým plameňom hneď, ako k nim priblížil jednu zo sviečok. V tej chvíli sa vystupňoval aj chlapcov hlas, už doslova kričal na celú miestnosť.

Clio pootvorila oči, keď spolu s ostatnými mierne zaklonila hlavu a pozrela do stropu. Nič však nehovorila, jej tvári stále vládol nerušený pokoj a znateľná pohoda. Pôsobilo to, že sa cíti bezpečne, dôverovala ľuďom naokolo seba. Úplne podvedome sa oddávala okamihu, ktorý bol plný... mágie. Energie, ktorá zaplnila každučký kút redakcie a ktorú som dokonca pocítil aj ja sám. Nedokázal som si to logicky vysvetliť, ale pri pohľade na ňu som už necítil pochybnosti a pohŕdavosť ako predtým. Vzduch citeľne oťažel, dokonca akoby ochladol. Všetky tiene na stenách zrazu pôsobili temnejšie, oveľa viac strašidelne. A hlavne... hlavne živo. Akoby boli fyzicky súčasťou nášho sveta, hýbali sa ako niečo živé a boli pevnou súčasťou toho, čo sa dialo len kúsok odo mňa. Toho, čo ma nútilo vyvaľovať oči a neschopne krútiť hlavou, zatiaľ čo som sledoval svoju priateľku vo víre celého tohto šialenstva. Nikdy som ju ešte takto nevidel. A možno to bola chyba.

„Bože..." zašepkal som, sotva chlapec skríkol posledné slovo, energicky vyskočil na nohy a obsah malej fľašky vylial priamo na divoký oheň, ktorý spaľoval dračiu krv. Clio so mnou nadviazala očný kontakt na zlomok sekundy, keď sklonila hlavu a sfúkla sviečku vo svojich rukách. Mierne zadýchane mi kývla hlavou, aby som sa pratal preč, kým sú ešte ostatní dostatočne zamestnaní a nevšímajú si okolie.

V rýchlosti som si vzal batoh a prešmykol sa vchodovými dverami. Zbehol som dole schodmi, čo mi len nohy stačili a zadýchane klesol na posledný z nich. Nad hlavou sa mi rozprestierala bezhviezdna noc, ktorú prežaroval všetok ten svetelný smog vznášajúci sa nad mestom. Vidieť nebolo dokonca ani mesiac. Čo ale bolo najhoršie? Že ešte aj vonku na čerstvom vzduchu mi prišlo, že sa nedokážem poriadne nadýchnuť. Oblieval ma rovnaký pocit dusivého tepla ako niekoľko hodín predtým na sále.

Nedochádzalo mi, čo som práve sledoval – akési bizarné spojenie skutočnosti a sveta kúziel, ktorý logicky nemal mimo knihy a filmy existovať. Najzvláštnejšie ale bolo nakoľko ma desilo a vzrušovalo zároveň, že moja milovaná partnerka bola toho súčasťou. Až som sa pristihol pri spokojnom úsmeve, pričom v hlave mi výstražne blikala kontrolka symbolizujúca možné nebezpečenstvo.