Clio

Nepohodlne som sa zahniezdila, po očku kontrolujúc priestor naokolo seba. Za zasneženého večera som prišla do prázdnej redakcie, ktorá mi garantovala dostatok pokoja a ticha. A najmä bola natoľko potrebným neutrálnym územím, ktoré mi dodávalo potrebnú odvahu. Bála som sa, naozaj veľmi som sa bála. Na druhej strane som hlboko vo svojom vnútri cítila niečo zvláštne – zmes napätia a očakávania. Odpovede na všetky svoje otázky som mala na dosah ruky. Stačilo urobiť posledný krok a priviesť sem ducha človeka, ktorý tie odpovede mal. Ktorý ich mal zjavne ako jediný.

Sprvu som si myslela, že mi postačí vyspovedať Evelyn. No možno ma už znova vidieť nechcela aj z dôvodu, že skrátka nič viac nevedela. V takom prípade by so mnou len strácala čas, prípadne sa zamotávala do ďalších bolestivých rozhovorov.

„Dobre, hlavne pokoj. Pôjde to," uistila som samú seba, hladiac bruškom pravého palca olivín na konci tenučkej retiazky. Bol mojou ochranou, ale dnes aj talizmanom.

Okrem neho však naproti mne ležal aj môj veľký olívin, ktorý minule použil Ryland. Sedela som vo veľkom kruhu z čiernych a bielych sviečok, zápisník som mala položený v lone a dosku pred sebou. Planžeta na nej nehybne ležala – čakala na môj prvý dotyk.

Dávala som si načas. Pokúšala som sa čo najviac upokojiť a vyprázdniť si hlavu. Nemala som sa kam náhliť. Marcii som povedala, že idem von s Dayshou o čom nemala dôvod pochybovať. Michael nebol doma. So spolužiakmi išli trocha oslavovať koniec praxe a skúšok. Sprvu tam ísť nechcel, ale napokon som ho presvedčila. Po toľkom strese mu to padne viac ako dobre. Dnes sa zabaví a zajtra o to pokojnejší odídeme do Bostonu.

Ešte predtým som však musela naplniť svoje úmysly.

Dnes bol dvadsiaty prvý december, deň zimného slnovratu. Už od stretnutia s Evelyn som vedela, že musím počkať práve na tento dátum. Išla z neho sila, ktorú som natoľko potrebovala.

Vyvolávanie duchov sa neodporúčalo vykonávať osamote. Dnes som si však nemala koho priznať k sebe. Nechcela som, aby niekto o mojich plánoch vedel. Ryland a Nia by sa ma pokúsili odhovoriť, nesúhlasili by. A žiadneho laika som pri sebe mať nechcela. Mohol by spanikáriť ešte viac ako ja, keď sa niečo vymkne spod kontroly.

„Prosím," zašepkala som, prechádzajúc ľavou dlaňou po prebale zápisníka. Znova som ho obalila do kože a pod prebal vrátila kresbu aj fotku Evelyn. „Pár odpovedí, nič viac. Naozaj nič viac nechcem. A potom prestanem."

S ešte jedným hlbokým nádychom som zápisník pustila a ruky natiahla k planžete. Dotkla som sa jej ukazovákom a prostredníkom oboch rúk, privrela oči a sústredila sa. Započúvala som sa do fujavice za oknami, predstavujúc si vzduchom poletujúce vločky. Slobodné a bezstarostné snehové vločky. Vždy som ich milovala, neskorá jeseň a zima boli mojimi obľúbenými ročnými obdobiami. Svet sa počas nich úplne zmenil, konečne zhodil zo seba veselý šat a ukázal sa vo svojich pochmúrnejších farbách. Stal sa dôkazom toho, že všade existuje svetlo aj temnota.

„Viem, že kráčam po tenkom ľade," začala som potichu, ale o to rozhodnejšie. „Ale na svet zosnulých sa obraciam iba s tými najlepšími úmyslami. Nehľadám konflikty, iba niekoľko jednoduchých odpovedí pre seba, ale aj pre moju blízku osobu."

Dýchala som čo najpokojnejšie, vnímajúc jemnučkú kamilkovú vôňu bielych sviečok. Veľmi mi vyhovovalo, že ich aróma nebola silná a priveľmi intenzívna. Takto dotvárali úplne dokonalý podklad na hocijakú príležitosť.

„Nehľadám náhodnú spoločnosť, ale niekoho veľmi konkrétneho," pokračovala som stále odvážnym hlasom. Zatiaľ som okrem chladu necítila nič iné, nič desivejšie. „Ambrose Algarotti, mohla by som s tebou, prosím, na chvíľu hovoriť? Som si istá, že mám tvoj zápisník z čias prvej svetovej vojny. S fotkou a kresbami tvojej drahej... Evelyn."

Sťažka som sa nadýchla pred vyslovením jej mena. Niekde v podvedomí som tušila, že bude akýmsi pomysleným spínačom. Že práve ním upútam Ambrosovu pozornosť dostatočne na to, aby mi venoval aspoň chvíľku času.

Pootvorenými očami som prebehla po miestnosti naokolo seba. Nik tu nebol, jedine ja v mojom kruhu sviečok. Všetky okná boli zatvorené, rovnako ako dvere. Práve preto neexistovalo logické vysvetlenie na vánok, ktorý sa o mňa zrazu obtrel. Nepriniesol so sebou iba pocit chladu. Ale aj jemnú arómu – akúsi zvláštnu zmes zatuchnutého vzduchu a morskej slanosti.

„Ambrose, si to ty? Si ochotný so mnou komunikovať?" Napäto som čakala na hocijaký, dokonca ten najmenší prejav jeho prítomnosti a ochoty. Dával si však načas. V neistote ma nechal tápať niekoľko dlhých minút. Až potom som zacítila ako sa planžeta pod mojimi prstami pohla. Sprvu sotva badateľne, ale napokon sa plynulým pohybom presunula na slovíčko áno. Z neho sa premiestnila na symbol slnka v ľavom hornom rohu – na symbol dobrého ducha. „Ahoj, ja som Clio, veľmi ma teší. Dúfam, že tykanie ti neprekáža." Planžeta sa presunula na slovíčko nie a následne vyhláskovala slovo ahoj.

Sama pre seba som sa pousmiala. Hneď som sa cítila o niečo lepšie a najmä sebaistejšie.

„Ambrose, domnievam sa, že si prastarým otcom môjho snúbenca Michaela Algarottiho. Jeho starký sa narodil v Benátkach, ale potom prišiel do Ameriky. Študoval tu medicínu, čo je zjavne vaše staré rodinné remeslo."

Keďže som nepoložila žiadnu otázku, nedostala som ani odpoveď. Najskôr som mu však chcela všetko ujasniť a vysvetliť, ako som sa k nemu vôbec dostala. Možno... možno na mňa už čakal, preto sa mi s nám podarilo spojiť tak rýchlo a ľahko. Vedel, že sme ho s Rylandom hľadali a tušil, že sa o spojenie pokúsim znova.

„Preto sa ťa chcem spýtať... mal si syna menom Adriano?" Planžeta pod mojimi prstami nepríjemne zavibrovala, ale nepohla sa. „Čítala som o tebe, že si bol vyznamenaný vojnový hrdina, zachránil si veliteľa vašej jednotky. Viem, že si mal manželku s ktorou si údajne mal syna, narodil sa ešte pred koncom vojny."

Očami som stále kontrolovala svoje okolie. Niečo sa mi na ňom nepozdávalo. Vedela som, že tu nie som sama, spoločnosť mi robila duša, ktorú som tak úpenlivo hľadala. Problém ale tkvel niekde inde. Nedokázala som však konkrétne vypichnúť, čo mi zrazu nesedelo. Akoby sa však celá atmosféra redakcie mihnutím oka zmenila.

„Rovnako ale viem aj o Evelyn a dieťatku, ktoré čakala s tebou. Netuším, čo sa s ním mohlo stať a kde sú jeho potomkovia dnes. Ale potomok tvojho prvorodeného syna je dnes mojim partnerom." Planžeta sa opäť rozvibrovala. Akoby váhal, či má prehovoriť, alebo nechať slovo mne. Možno cítil, že som ešte neskončila. „Jeho starý otec nevedel, kto boli jeho rodičia. Vyrastal v detskom domove. Aj z tohto dôvodu sme posledné mesiace pátrali po jeho otcovi."

Opäť sa o mňa obtrel vánok, ktorý ma prinútil od ľaku zavrieť oči. Planžeta sa však konečne pomaly dala do pohybu. Napäto som čakala, až vyhláskoval slová: Ako si našla mňa.

„Cez tvojho brata. Tiberius Algarotti bol tvoj brat, však?"

Áno.

„Úplne náhodne sme na neho narazili v starej knihe šarlatánov. Bola tam fotka a hneď sme si všimli, že sa na Michaela veľmi podobá. To v nás vzbudilo prvotné podozrenie."

Za mojim chrbtom sa ozvalo tiché zavŕzganie. Bála som sa však otočiť a pozrieť sa za zdrojom zvuku. Oči som teda zafixovala na olivín a sústredila sa na energiu, ktorú mi mal poskytnúť.

„Rozhovor s ním ale nedopadol dobre, oslobodil sa a potom..."

Vŕzganie sa ozvalo znova, teraz ale naľavo odo mňa. Nasledovali ho rozhodne znejúce kroky, ktoré mi o sekundu neskôr do zorného poľa vniesli postavu muža. Mal na sebe čierne nohavice a bielu košeľu. Vlasy sa mu vlnili v krásnych čiernych kučerách, ktoré mi boli až priveľmi známe. Keď sa obrátil, jeho jasne sivé oči sa do mňa okamžite zabodli, zatiaľ čo na pery sa mu natisol úškrn.

Košeľu pri krku mal rozopnutú. Doprial mi tak viac ako dokonalý výhľad na jeho zjazvený hrudník.

„A potom som ti robil spoločnosť, kým si sa na mňa nerozhodla poslať svojich drahých priateľov," povedal nonšalantne, skrúcajúc pery do ľútostivej grimasy. „Vedel som, že sa vrátiš, Clio. Nedostala si, čo si chcela. A ja som od začiatku vedel, že hľadať neprestaneš."

„Ty... ale... ako?" vykoktala som zo seba. Cítila som ako mi z tváre vymizla všetka farba, na Tiberia som určite hľadela bledá ako stena.

„Striehol som pri hraniciach, lebo ako som už povedal..." znova sa pousmial, zasúvajúc si ruky do vreciek nohavíc, „vedel som, že sa vrátiš. Trvalo ti to dlhšie, než som čakal, ale to nevadí. Bola si zaneprázdnená." Hlavou kývol na moju zlomenú ruku v sadre. „No dobre tak, aspoň sme si urobili malý lodný výlet. Nebyť zázračnej anestézie, nedostal by som sa už k tebe, bola si priveľmi dobre strážená."

„Hovorila som po celý čas s tebou?" opýtala som sa šeptom. V hrdle mi zrazu navrela guča tak veľká, až som zo seba skoro slova nedostala. Cítila som, ako sa celá slabučko trasiem.

„Ach, nie. Môj braček je tu tiež, akurát sa mi podarilo..."

„Akurát znova strkáš nos tam, kam by si nemal. Ako počas celého tvojho života, všakže, braček?" prehovoril zrazu niekto ďalší. Spoza môjho chrbta sa vynorila druhá silueta. Ďalší muž s čiernymi kučeravými vlasmi, ktorý jasne modrými očami sledoval Tiberia. „Nezniesol si, že niekto chce hovoriť so mnou a nie s tebou?"

Tiberius mykol plecami. „Nudil som sa."

„Clio, veľmi sa za toto nepríjemné vyrušenie ospravedlňujem." Venoval mi krátky súcitný pohľad a následne znova zagánil na svojho brata. Ten sa vyškieral akoby dnes bol najšťastnejší deň jeho posmrtného života. „Ak ťa to upokojí, hovorila si celý čas so mnou, nie s ním. No obávam sa, že nie som ten, koho hľadáš."

Ambrose ladným krokom prešiel ešte niekoľko metrov a otočil sa čelom ku mne. Spustil oči z Tiberia, ktorý napäto čakal na pokračovanie nášho rozhovoru. Rozhovoru, ktorý nebol určený pre jeho uši. Svoju šancu už mal, premárnil ju a akurát ma počas nej trápil. Aj teraz prišiel len preto, prekážal a narúšal súkromie nás dvoch.

„Ako to myslíš?" opýtala som sa stále v šoku, behajúc po ňom pohľadom. Pôsobil presne ako na fotke, akurát elegantnejšie. Mal na sebe tmavohnedé nohavice, kvalitné kožené topánky a bielu košeľu. Pôsobila však omnoho formálnejšie ako tá, ktorú mal na sebe jeho brat. „Mal si s manželkou syna, nie?"

„Moja manželka mala syna," odpovedal, skláňajúc pohľad k špičkám svojich topánok.

Neverila som, že sú obaja skutočne tu. Stáli predo mnou, tesne za hranicou môjho kruhu zo sviečok. Keby chcem, môžem k nim prejsť a zjavne sa ich aj dotknúť. Duchovia si totiž vždy mohli vybrať v akej forme sa niekomu ukážu a či vôbec. Niektorí preferovali iba tajomné náznaky, iní sa zjavili v celej svojej kráse – hmotnej aj nehmotnej. Všetko záležalo od ich nálady.

„Spomínala si zápisník s kresbami a fotkou," zmenil tému. Prikývla som a pomaly planžetu pustila. Vzala som do ruky zápisník a načiahla k nemu ruku. Zaváhal, prebehol očami po kruhu sviečok, ale napokon pristúpil a zápisník si vzal. „Pred cestou do Ameriky som si ho zabudol doma v Benátkach. Prišiel som na to priveľmi neskoro." Okamžite ho odbalil a vzal do rúk fotografiu. „Ako si k nemu prišla?"

„Dal nám ho Michaelov otec, tvoj vnuk. Teda..."

„Nie je to môj vnuk, ja som nebol otcom syna mojej manželky," povedal chladne, palcom hladiac fotku Evelyn. Oči mu výrazne posmutneli. Nepôsobil natoľko šťastne ako Evelyn, keď o ňom a ich láske minule básnila. „Moje dieťa nosila pod srdcom Evelyn. Spoznal som ju počas vojny, keď som sa ako pacient ocitol vo vojenskej nemocnici. Starala sa o mňa."

„A počas dlhých nočných služieb medzi vami preskočila iskra nehynúcej lásky," zatiahol Tiberius nechutne sladkým tónom.

„Aspoň som nedvoril vydatej žene," zamrmlal Ambrose nasrdene.

„Ale ty si bol ženatý."

Až ma striaslo, keď sa Ambrose zasmial. „Áno, so ženou, ktorá neváhala vliezť do postele s hocikým, kto jej prišiel pod ruku. Len Boh vie, koľký muži spali v našej posteli počas toho, ako som bol na vojne. A možno aj predtým."

Potichu som zakašľala, aby som na seba upriamila pozornosť. Zdalo sa totiž, že keby ich nechám, podpichovali by sa tu pokojne až do rána.

„Ambrose, ak si nebol otcom ty... tak kto potom?" Bola to úplne jednoduchá otázka, ktorá si žiadala jednoduchú a priamu odpoveď. Buď meno toho muža poznal, alebo skrátka nie. V takom prípade by som však narazila na ďalšiu nečakanú prekážku. „Nedáva mi to zmysel, pretože Michael sa vám obom neskutočne podobá. Keby ho postavím medzi vás, pokojne by ste mohli byť traja bratia."

„Pozri sa ešte raz na nás na oboch, zopakuj si v hlave to, čo som ti povedal a potom slová, ktoré si práve vyslovila ty sama," vyzval ma, zatiaľ čo očami stále prebodával brata.

Nepotrebovala som ani desať sekúnd, aby som si počítala dve a dve. Ľavá ruka mi okamžite v školu letela k ústam, zatiaľ čo očami som prešla z Ambrosa na Tiberia. Dúfala som, že niečo povie a vyvedie ma z omylu, ale sprvu sa ani nepohol. Zmohol sa iba na bezduché myknutie plecami.

Obaja predo mnou stáli ako prikovaní a vyhýbali sa očnému kontaktu. Už však nehľadeli ani jeden na druhého. Zrazu akoby to bolo niečo nemysliteľné. Tiberius sa radšej s rukami založenými na hrudi pozrel ponad plece za seba, zatiaľ čo Ambrose sa kochal fotkou Evelyn v jeho ruke. Nechápala som však, prečo to na jeho tvári nevyvolalo žiadnu radosť. Najmä po rozhovore s ňou. Bola spomienkami na ich lásku úplne unesená, takmer sa vznášala vo vzduchu od radosti.

Už-už som otvárala ústa, aby som prehovorila, keď sa ozval príšerne hlasný rachot. V poslednej chvíli som si všimla ako sa Tiberius celý trasie od hnevu, ktorý rozbil sklá v oknách naokolo. Črepiny sa rozleteli vzduchom do každej strany. Posledné, čo som počula, bolo ako Ambrose kričal na svojho brata. Potom sa celý svet ponoril do ohlušujúceho ticha a tmy.

Keď som oči otvorila znova, hľadela som do stropu redakcie a pod chrbtom cítila studenú podlahu. Srdce mi divoko búšilo a zlomená ruka ma bolela snáď ešte ako nikdy predtým. Dokonca ani v momente, kedy som si ju zlomila. So slzami v očiach som sa podoprela na lakťoch a pozrela sa naokolo seba.

Črepiny nikde neboli.

Sklá v oknách boli nepoškodené, presne ako niekoľko sekúnd predtým.

Zápisník ležal na zemi, kde ešte pred chvíľou stál Ambrose. Fotografiu vzduch odniesol o kúsok ďalej, ale inak vyzerala nepoškodene.

Stále zadýchane som si ľahla späť a privrela oči. Nemohla som uveriť ničomu z toho, čo sa práve stalo. Túžila som po úplne obyčajnom, pokojnom rozhovore. Namiesto toho sa mi obaja bratia ukázali vo fyzickej podobe. To by však nebol taký problém – keby príde iba Ambrose. Bolo vidno, že chcel komunikovať a bol ochotný mi odpovedať na moje otázky.

Potom ale prišiel Tiberius.

Znova všetko obrátil hore nohami.

No podľa najnovšieho zistenie bol v tom expert už zaživa.