Clio

„Mali by sme prestať," prehovoril Ryland, hladiac ma po líci. Unavene som pootvorila oči, nachádzajúc nad sebou jeho tvár.

Znova som ležala na koberci v jeho byte a v ľavej dlani mi ležala sklená guľa. Najprv som ju mala pripravenú pre Evelyn – tá ma k sebe ale nepustila. Našim druhým pokusom bol samotný Ambrose. U neho ale nastal omnoho horší problém – Ryland ho nedokázal nájsť. Nemala som poňatia ako presne to myslí ani kde ho hľadal, ale tváril sa veľmi znepokojene. Na moje prosíkanie sme to však skúsili ešte niekoľkokrát. Vždy však s rovnakým výsledkom. Obaja sme citeľne narazili na neprekonateľnú prekážku.

„Nechajme to tak, na dnes si toho mala dosť."

„Potrebujem odpovede."

„Vidíš, že nasilu sa k nim nedostaneš. Ak mŕtvi nechcú, živí ich prinútiť nedokážu."

„Naozaj nie je žiadny iný spôsob?"

„Žiadny bezpečný o akom by som vedel." Posadila som sa, sklamane mu vracajúc guľu. V čo som dúfala? Že sa na mňa aspoň raz za tento týždeň usmeje šťastie? To by som zjavne od vesmíru chcela priveľa. „Mrzí ma to, Clio. Neviem ti pomôcť."

„Čo mám teraz robiť?"

„Nechať to plávať. Vidíš koľko vecí sa ti stavia do cesty od samého začiatku, niečo to rozhodne znamená."

„Skôr mi to príde ako test mojej trpezlivosti. Skúška toho, nakoľko po odpovediach skutočne túžim." Odpoveď som tak celkom nepoznala. Túžila som prísť veci na kĺb a môcť s pokojným svedomím toto chaotické pátranie ukončiť. No vždy, keď som sa ocitla o krok bližšie, sa mi do cesty priplietli ďalšie prekážky. „Michael nevie, že som sa znova takto intenzívne pustila do pátrania. Nepovedala som mu ani to, že viem komu patril zápisník."

„Mám pocit, že aj keby mu to povieš, tak tento týždeň u neho nepochodíš."

Unavene som si povzdychla a pozviechala sa na nohy. „Teší ma, že zvládol všetky skúšky na prvý pokus. Zajtra už sa len zbalíme a sobotu ráno odchádzame do Bostonu."

„Čo bude teraz s tebou?" Mykla som plecami, oprašujúc si kožené nohavice. „Nemáš už možnosť na ďalší opravný pokus?"

„Nie, až o rok." Profesorka marketingu bola ku mne neskutočne hnusná a nekompromisná. Nedala mi ani šancu, hoci mi chýbali na teste iba dva body. Apelovala na to, že som počas semestra chýbala viac, ako bolo podľa jej normy prípustné. Pritom niektorí moju spolužiaci sa dostali k ústnej odpovedi aj napriek tomu, že test neurobili. Ak im chýbal bod či dva, privrela oči a nechala ich ešte zabojovať o konečnú známku a splnenú skúšku. Mne však hneď povedala, že sa uvidíme na budúci rok. Skutočne ju nezaujímalo ani to, že mám ruku stále v sadre a o dôvode svojho vymeškania prednášok a seminárov neklamem.

„Ale zvyšok je v pohode, nie? Nepotrebovala si žiadnu konkrétnu známku."

„Nie, éčko mi dokonale stačí." Prešla som, hotovo. Ďalej som odmietala daný predmet riešiť. Najmä po posledných dňoch, ktoré ma skoro dohnali k šialenstvu. „Som sklamaná. Akurát neviem, či z jej úbohého prístupu, alebo skôr sama zo seba."

„Ak si sa naozaj poctivo učila a dala do toho všetko, nemáš si čo vyčítať."

„Akurát si pôjdem v poslednom ročníku vytrhať vlasy," zamrmlala som nasrdene.

Urobila som však skutočne všetko, čo bolo v mojich silách. No boli tu faktory, ktoré mi bránili. Stále som sa necítila vo vlastnej koži – nemala som chuť do jedla a potom som bola stále iba unavená. Hlava sa mi išla rozletieť od bolesti, ktorá postupne prechádzala na každý kúsok môjho tela. No bolo skúškové, čo som mala čakať? Vždy ma toto obdobie poriadne vyšťavilo a celé sviatky som potom doháňala stratenú energiu.

„Do budúceho roka sa stane ešte veľmi veľa vecí."

„To je nejaká predpoveď?"

„Konštatovanie. Sama vieš ako to v živote chodí, niečo sa neustále mení." Áno, to mal pravdu. Stačilo sa obzrieť na posledné týždne a mesiace. Od septembra sa môj život v mnohých smeroch drasticky zmenil. „No dobre, stačí aj z mojich múdrych rečí. Hodím ťa domov."

„Nelezie ti to ešte na nervy? Robíš mi osobného taxikára."

„Nesťažujem sa, príjemná spoločnosť v aute je na nezaplatenie," odvetil s úsmevom a žmurkol na mňa. Upratali sme guľu, sviečky aj kryštály a vydali sa dole k jeho zaparkovanému autu.

Po ceste nám potichu hrala hudba, ktorú som však skoro vôbec nevnímala. Bola som priveľmi zamyslená. Lámala som si hlavu nad tým, ako sa dostanem k svojim vytúženým odpovediam. Ryland mi už pomôcť nedokázal. Lepšie povedané, nechcel mi už pomôcť. Vedel, že ďalšie pokusy by boli nebezpečné a chcel ma pred nimi chrániť. Moja túžba poznať pravdu ale bola priveľká. Dostala som sa už tak ďaleko, cítila som, že stojím tesne pred cieľom. A dočiahnuť naň som chcela za hocijakých okolností.

Skutočne hocijakých.

„Ďakujem ti veľmi pekne. Za odvoz aj darček." Ľavou rukou som si uhladila šál, ktorý ma hrial okolo krku. Bol čierny a podšitý jemnučkou kožušinou, pokrytý nádherne zobrazenými bylinkami a rastlinkami, kryštálmi a malou čiernou mačkou so žltými očami, ktorá pripomínala Kalifa. Látka neopísateľne nádherne odrážala svetlo a pôsobila doslova ako z toho najjemnejšieho hodvábu na svete. Už len na dotyk pôsobila draho a luxusne. Zjavne bolo lepšie, že som o cene nemala ani poňatia.

Ja som mu na oplátku darovala malý čierny čarodejnícky kotlík, do ktorého bolo osadených niekoľko maličkých kryštálov – mesačný kameň, malachit, zelený avanturín a machový achát. Išlo o kryštály vhodné do záhradky, pre lepšie prospievanie rastliniek. Kotlík bol totiž malým kvetináčom, kde sa udomácnila zatiaľ maličká mäsožravka. Tá, ktorú si Ryland pestoval niekoľko rokov, skončila polámaná počas toho, ako zlodeji prehľadávali jeho redakciu. Od tej doby sa ku kúpe novej nedonútil, tak som to teda urobila miesto neho. A zdalo sa, že lepší darček som vybrať ani nemohla.

„Užívaj hlavne v zdraví." Usmial sa a zatiahol ručnú brzdu. „Mne zostáva dúfať, že rastlinka bude prospievať minimálne tak dobre, ako jej predchodca."

„Ešte lepšie, som si istá." Naklonila som sa k nemu a pobozkala ho na líce. „Dúfam, že sviatky prežiješ čo najpríjemnejšie."

„Určite áno, neboj sa. Ty si hlavne konečne oddýchni a začni si užívať život."

„Pokúsim sa," uistila som ho a otvorila si dvere. „Ešte raz ďakujem za tvoju pomoc, znamená to pre mňa naozaj veľa."

„Kedykoľvek," ubezpečil ma. Na tvár sa mu však pri tom slovíčku natlačil výraz, ktorý som nedokázala rozpoznať. Akoby si to však uvedomil aj on sál. Narýchlo sa falošne usmial a odfrčal hneď, ako som zavrela dvere na strane spolujazdca.

Neisto som prestúpila z nohy na nohu a zaklonila pritom hlavu. Na piatom sa svietilo, Marcia aj Michael boli zjavne v kuchyni a obývačke. Možno chystali večeru a možno len tak sedeli a rozprávali sa. Chcela som sa k nim čo najskôr pridať, ale najskôr som musela ešte niečo vybaviť.

Ak mi teda Ryland nedokázal pomôcť, pomôžem si sama.

Ešte naposledy som pozrela na naše okná a potom si to namierila k najbližšej stanici metra. Zišla som do podchodu a následne nastúpila do vlaku, ktorý ma s prestupom vzal do mestskej časti Downtown Brooklyn. Neprišla som sa bezcieľne motať večernými ulicami. Mala som presný cieľ, ktorý na mňa čakal po skoro desiatich minútach chôdze. Drobný obchodík, ktorý by väčšina ľudí prehliadla. Nie však ja.

Nad dverami visela drevená tabuľa v tvare čarodejníckeho kotlíka s bielym úhľadným písmom. Obchodík niesol meno Black luck, pričom na písmenách A a C sedela drobná čierna mačka so žiarivo žltými očami. Rovnakými ako mala mačka na mojom novom šále či aké mal môj milovaný Kalif.

Vedela som, že nebude ešte zatvorené. Majiteľka totiž otvárala vždy po západe slnka a s jeho východom zatvárala.

Keď som otvorila ťažké dvere a vošla dnu, tri mosadzné zvončeky zavesené na kľučke potichu zazvonili. Upozornili starú paniu za pokladňou, že niekto prišiel. Raz mi rozprávala, že vlastniť podobný obchodík bol jej odveký sen. Splniť si ho však dokázala až po odchode do dôchodku. O to väčšiu radosť z neho však mala teraz, keď sa mu mohla venovať skutočne naplno.

„Dobrý večer," pozdravila som ju hneď, ako upriamila svoje zelenkavé oči mojim smerom. Snehobiele vlasy až po pás mala rozpustené, kombinované s niekoľkými tenkými vrkôčikmi. Práve tie si zvykla zdobiť farbenými klipmi či dokonca krúžkami s malými úlomkami kryštálov.

„Vitaj, moja milá. Vidím, že Ryland ti už darček odovzdal." S úsmevom kývla hlavou na môj nový šál.

„Malo mi napadnúť, že je práve od vás, Cyntia." Ak pre nič iné, tak pre tú malú čiernu mačku so žltými očami. Nebola som tu však už veľmi dlho a keby nie som zúfalá, zjavne sem nezavítam ani dnes. Je však pravda, že rozhovory s majiteľkou mali vždy svoje čaro.

Po prvé ma sem priviedol Ryland, ktorý sa s ňou pozná. Zostala som očarená v momente ako som vstúpila dnu. Obchodík bol maličký a veľmi tmavý – police, steny aj parkety boli čierne. Svetlo sem vnášalo niekoľko sviečok, svetelné reťaze a najmä podsvietené okná vykladané farebnými sklíčkami. Okno naľavo zobrazovalo dorastajúci mesiac, na dverách sa nachádzal mesiac v splne a okno napravo zachytávalo ubúdajúci mesiac. Ak sa na ne niekto pozrel ako na jeden ucelený obraz, narazil na znak Trojitej bohyne.

„Čože ťa sem dnes priviedlo?"

„Potrebovala by som niečo veľmi špeciálne." Niečo, čo som si bola istá, že určite zoženiem práve tu. Najmä som sa však mohla spoľahnúť, že ma predávajúca osoba nebude chcieť oklamať. „Našla by sa tu špiritistická doska?"

Cyntia sa okamžite zatvárila mierne znepokojene. Ruka jej úplne automaticky vyletela ku krku, ktorý zdobilo niekoľko kryštálov. Ona však medzi štíhle prsty vzala kúsok nebrúseného olivínu.

„Na aký účel by si ju potrebovala?" opýtala sa skôr, akoby priamo odpovedala na moju otázku.

Podišla som bližšie k pultu za ktorým stála, jedným očkom sa obzerajúc naokolo. Obchodík bol veľmi útulný a preplnený len tým najlepším. Nádhernými minerálmi a kryštálmi, zaujímavo znejúcimi knihami, sviečkami a vonnými tyčinkami, olejčekmi a najrôznejšími tematickými ozdôbkami, aké len niekomu napadli. Čo však bolo úplne najlepšie? Nech človek prišiel s hocijakým prianím, bola tu skoro istota, že Cyntia mu bude vedieť vyhovieť. Akoby útla starenka vedela už vopred, čo si budú jej zákazníci želať a vždy to zabezpečila v predstihu. Len aby nikoho nesklamala.

„Potrebujem sa veľmi súrne s niekým porozprávať. Hľadám odpovede, ktoré mi dá zjavne len ten konkrétny človek."

Ambrose Algarotti.

Nemalo cenu chodiť už okolo horúcej kaše a skúšať kontaktovať hocikoho iného. Ambrose bol ten, ktorého som tak úpenlivo hľadala a preto som sa musela pýtať jedine jeho. Spomienky nikoho inému mi nepomôžu zložiť skladačku tak, ako tie jeho. Svoj život a všetky jeho tajomstvá poznal predsa najlepšie.

„A poznala si ho niekedy aj osobne?"

Pokývala som hlavou, prechádzajúc končekmi prstov po malej soške mačky z čierneho obsidiánu. Na mieste očiek jej žiarili dva kúsky jantáru. „Minuli sme sa, zomrel krátko pred koncom roku 1918."

„Vo vojne?"

„Podľahol španielskej chrípke."

Smutne sa pousmiala. „Druhá vlna bola naozaj veľmi smrteľná. Vzala mi mnoho predkov."

„Muž, ktorého hľadám, je údajne prastarý otec môjho snúbenca. No nevieme to naisto, pretože sa po ňom ani jeho manželke nezachovalo takmer nič. Iba ich jediný syn a starý zápisník."

„A čo ten syn? Nevedel o rodičoch nič?"

„Nie, bol len bábätko, keď zomreli. Vyrastal v detskom domove a potom prišiel do Ameriky."

Nedokázala som si ani predstaviť ako sa mohol jeho starý otec cítiť. Celý svoj život prežil bez rodičov a rodiny, a následne sa ocitol rovnako osamotený vo veľkom svete. Bol odkázaný len sám na seba, než sa mu podarilo nadviazať nejaké priateľstvá a známosti, ktoré mohli ale nemuseli vydržať.

„Prečo ho hľadáš?"

„Sprvu som hľadala niekoho úplne iného." Všetko to začalo Tiberiom, ktorý mi na istý čas život obrátil hore nohami. S ním ale neprišli žiadne odpovede, len ďalšie otázky. Až som sa kľukatými cestičkami dostala až sem. Bola som si takmer úplne istá, že som v cieli. „Viete mi pomôcť? Máte tú dosku?"

Chvíľu na mne ešte lipla pohľadom, no napokon prikývla a odobrala sa do zadnej časti obchodu. Soška mačky ma zaujala natoľko, že som ju vzala do rúk a pozornejšie si ju prezrela. V zlomku sekundy som sa rozhodla, že ju kúpim a prihodím Michaelovi pod stromček.

Cyntia sa čochvíľa vrátila a v rukách niesla špiritistickú dosku zabalenú do čierneho voskového papiera. Na mieste, kde sa stretávali štyri rohy papiera, boli zabezpečené voskovou pečaťou. „Narábaj s ňou veľmi, naozaj veľmi opatrne. Svet mŕtvych nie je miesto s ktorým sa radno zahrávať."

„Ja viem, verte mi. Raz som sa už popálila."

„A práve preto by si mohla byť náchylnejšia k ďalšiemu neúspechu."

„S tým počítam," odpovedala som čo najviac sebavedome. V skutočnosti som sa však bála tak veľmi, až sa mi skrúcal žalúdok. Moje rozhodnutie pretrvávalo, ale strach každou sekundou narastal. „Ďakujem za pomoc, naozaj si to veľmi vážim."

Pousmiala sa a zamierila ku kase. Bez slova vedela, že beriem aj sošku mačky, keďže po nej siahla a priložila ju k zabalenej doske. „Viem ti pomôcť ešte s niečím?"

Na chvíľu som sa zamyslela a obzrela sa naokolo seba. Bolo tu obrovské množstvo vecí, ktoré by som si rada dopriala. Nebola som však pri peniazoch, najmä po nákupe darčekov pre Michaela na Vianoce.

„Vlastne..." spomenula som si zrazu, „mohla by som si pozrieť váš výber tarotových kariet?" Myslela som, že darček pre Marciu zaobstarám v Bostone. Aj minulý rok sa mi potvrdilo, že pár dní pred Vianocami majú obchody tú najlepšiu ponuku. Alebo minimálne ja som mala obrovské šťastie.

„Hľadáš darček?"

„Áno, pre kamarátku." Spod pultu vybrala niekoľko balíčkov ladených to rôznych tematík a farebných škál. Mne však okamžite padol od očí bledunko ružový balíček s bielo-čiernymi detailmi. Pôsobil veľmi jemne, ale pritom tajomne. Najmä potom, keď som balíček otvorila a karty vybrala. Boli na nich baletky len v tých najkrajších šatách – na ružovom pozadí sa jednoduché aj komplikované vzory na ich sukniach len tak vynímali. „Sú dokonalé."

„Pre baletku ako stvorené," šepla Cyntia.

„Áno, presne tak." Balíček mi učaroval natoľko, že zvyšným som nevenovala takmer žiadnu pozornosť. „Skvelé, to bude všetko."

„Dobre teda." Po očku som sa obzerala naokolo seba, kým mi Cyntia nablokovala tovar. Stále som mohla vycúvať. Nechať dosku tu a odísť iba s mačacou soškou a balíčkom kariet pre Marciu. Prípadne tu nechať všetko, odísť naprázdno a úplne zabudnúť na to, že som tu dnes večer bola.

Napokon som jej však podala peniaze za všetky tri predmety. Ponúkla mi aj tašku, no radšej som si všetko skryla do svojej priestrannej kabelky. Takto svoj nákup domov prepašujem určite jednoduchšie.

„Sľúb mi, že si budeš dávať dobrý pozor." Prikývla som, nútiac pery do úsmevu. „Nič nepodceň a hlavne nič nerob nasilu. Ak s tebou daná osoba komunikovať nechce, nechaj to skrátka tak."

„Budem opatrná, ďakujem," uistila som ju naposledy, ešte raz sa usmiala a otočila sa na odchod. Jej pohľad som však na chrbte cítila po celú dobu, kým som nevyšla a nezavrela za sebou dvere. Končekmi prstov som pohladila zvončeky na kľučke a vykročila smerom k stanici metra.

Doma som bola ako mihnutím oka. Kalif ma privítal hneď vo dverách, zatiaľ čo Michael a Marcia mi zakývali spred pustenej televízie. Až priveľmi intenzívne sledovali austrálsku verziu reality show Svadba na prvý pohľad. Čisto z nudy sme si občas niekoľko častí pozreli aj my dvaja – niekedy z americkej, inokedy z austrálskej.

„Ale? Chytáš inšpiráciu?" podpichla som Michaela, rozväzujúc si vysoké kožené topánky.

„Možno aj," odvetil a poslal mi vzdušný bozk. „Ako bolo s Rylandom?"

„Fajn, dostala som krásny darček." Z krku som si odmotala šál a vybrala sa k nim, aby si ho mohli prezrieť.

Michael nad ním trocha skrútil nos, ale Marcii sa okamžite rozžiarili oči. „Ten je úplne dokonalý!" zvolala, prezerajúc si potlač. Pravou dlaňou pritom hladila jemnú kožušinu z druhej strany. „Málo šéfov má takýto vycibrený vkus."

„Povedal by som, že Rylandovi sa žiadny šéf nevyrovná," zamrmlal Michael, obracajúc v ruke ovládač od televízie. Prevrátila som nad ním očami a s kabelkou sa vybrala do spálne. Kalif ma oddane nasledoval. Akoby tušil, že mám niečo za lubom.

Nedávno kúpené darčeky som skryla do skrine medzi oblečenie, kde by ich nemal do zajtra nájsť nikto. Pôvodne sme mali do Bostonu odísť v piatok, ale zhodli sme sa na sobote. Michael mal ísť zajtra večer s niekoľkými spolužiakmi trocha osláviť koniec semestra a najmä skúšok. Sprvu ísť nechcel, ale ja som ho napokon presvedčila. Po stresoch posledných dní mu to padne viac ako dobre. A ja tým získam natoľko potrebný voľný večer. Niečo naklamať Marcii zjavne nebude až také náročné.