Michael

„Kedy tam už konečne budeme?!" vyštekol som nervózne na Ryana, kontrolujúc endotracheálnu kanylu, ktorú som úspešne zaviedol do otvoru na boku Darylovej hrude. Za jej pomoci sme predišli tomu, aby sa vzduch v jeho hrudi začínal opäť hromadiť a ešte jeho stav zhoršoval.

„Asi dve minúty, vedia, že nás majú čakať a brať ho okamžite na sálu."

„Len aby do tej doby vydržal," zamrmlal som skepticky. Prvá kríza nastala krátko po odchode z miesta. Darylovi zrazu nebezpečne klesol tlak, no Ryan ho stabilizoval rýchlou dávkou norepinefrínu.

„Ani som ťa v tom chaose nestihol pochváliť, Michael. Zastaviť krvácanie z tepny kancelárskym klipom na papier by mi asi nikdy nenapadlo."

„Zjavne ani mne, keby mi o tom nehovoril otec." Večer by som mu mal zavolať a poďakovať sa za vyrozprávanie príbehu, ktorý dnes zachránil niekomu život. „Raz tak po dopravnej nehode zachránil vodičovi život."

„Takže je tiež lekár."

„Neurochirurg," spresnil som, vyhýbajúc sa detailom. Klesol som pritom na voľné sedadlo za mojim chrbtom. Mal som toho dosť, hlava sa mi išla rozletieť od bolesti. Do večera však bolo ešte veľmi ďaleko, čakala ma kopa práce. „Všetko sa rozhýbalo, keď..."

„Keď zakričal," dokončil Ryan a kývol hlavou na Daryla. Dostal lieky, dostal kyslík, krvácanie sme provizórne zastavili... zostávalo doraziť do nemocnice. Bez chirurga a operačnej sály sme my viac nezmohli. „Strelca to vyľakalo a polícii to dalo podnet na to, aby konali."

„S jedným z nich som nadviazal očný kontakt, naznačil som mu, že mám problém a málo času."

„To bol poručík Atkins, on to napokon celé zorganizoval a našiel v dave aj jeho dcéru. Podľa jej slov mi došlo, že si pri zranenom práve ty, tak som ti na vysielačku ani nevolal. Len by vás to prezradilo."

Vďačne som prikývol, skrývajúc si tvár do dlaní. Až teraz mi došlo, čo všetko sa uplynulú polhodinu stalo. Čo všetko som urobil, aby som niekomu zachránil život. Dostal som tak z hlavy myšlienky na ľudí, ktorým som ešte predtým zavesil okolo krku čierny štítok. Pre nich som nemohol urobiť už nič, ich osudy boli rozhodnuté. Daryl však stále žil, najmä vďaka môjmu pričineniu.

„Si v poriadku?"

„Hej, jasné."

„Naozaj?" Uisťujúco som prikývol, aj keď to pravda úplne nebola. Čím viac času na premýšľanie som mal, tým to bolo horšie. Tým detailnejšie som si uvedomoval všetko, čo sa stalo. Vracali sa mi spomienky na jednotlivých pacientov, na ohlušujúce výstrely a na plač Lorelai, ktorú odvádzal Alec preč. Jej krik sa mi pritom v hlave miešal s nárekmi všetkých zranených naokolo nás. S nárekmi tých, ktorí oplakávali svoje zranenia a s nárekmi tých, ktorí plakali za svojimi mŕtvymi blízkymi – ležali vedľa nich, prípadne už záchranári odniesli ich telo bokom. „Mike, pozri sa na mňa." Zodvihol som hlavu, uhládzajúc si pravou rukou vetrom rozstrapatené vlasy. „Vážne ti nič nie je? Nie si zranený?"

„Nie, som v poriadku. Len..." mykol som plecami, „vracia sa mi všetko, čo sa tam stalo. Všetko, čo som urobil, kým sme sa skrývali za tým kontajnerom a..."

„Viedol si si skvele. Na to, že nie si ešte doktor, tak ti..." Pištiaci monitor nás oboch postavil do pozoru skôr, než stihol dopovedať. „Doparoma, nie!" skríkol Ryan, búchajúc na zatiahnuté okienko, aby šofér ešte pridal. „Poďme, začni s kompresiami, ja zabezpečím dýchacie cesty."

„Epinefrín?"

„Hneď podám aj ten, ty rob, čo som ti povedal." Prikývol som, v momente vstal na nohy a postavil sa zboku k Darylovi. EKG značilo jasnú asystóliu – jej zvrátenie bolo možné jedine správne a včas začatou resuscitáciou a vnútrožilovo podávanými liekmi. „Pozor na guľku, ruky daj trocha ďalej."

Hrot ľavej dlane som na jeho hruď položil tak, aby som náhodou netlačil priamo na guľku v jeho rane. Pravá ruka prekryla ľavú, obe som nechal napnuté a narovnané, využívajúc tak váhu vlastného tela. Guľku som držal v pamäti len prvé sekundy, potom som úplne automaticky zapadol do rytmu, po očku sledujúc Ryana. Obratom sa mu podarilo zabezpečiť dýchanie cesty a podať 1mg epinefrínu.

Do nemocnice sme dorazili behom najbližšej pol minúty. Darylov stav sa ale nezlepšil. S ďalšou dávkou epinefrínu sme museli počkať minimálne tri minúty, dovtedy stále mohla zaúčinkovať prvá dávka. Ryan medzitým podal dávku atropínu – mal chrániť pred následkami hypoxie, nedostatočného prekrvenia celého tela a najmä mozgu.

„Ideme rovno na sálu, ty pokračuj v kompresiách, Michael."

„Rozumiem."

Do vrecka bundy mi strčil dve striekačky s epinefrínom skôr, akoby ma postrčil, aby som vyliezol na lôžko k Darylovi. Obkročmo som si nad neho kľakol, sústreďujúc sa jedine na svoju úlohu. Ruky ma pomaly ale isto začínali bolieť, no spomaliť ani ubrať z použitej sily som nemohol.

Ruch nemocnice ma sprvu úplne ohlušil. Prišlo mi, že na nás pristáli všetky páry očí na pohotovosti. Doktori a sestry s ktorými som posledné mesiace pracoval, moji spolužiaci, ktorí tu zostali pomáhať, všetci prítomní pacienti. Úplne všetci sledovali moju snahu o záchranu života muža, ktorý sa práve potkýnal medzi životom a smrťou. A na to som sa musel sústrediť. Jedine na záchranu jeho života. Na ničom inom nezáležalo. Na ničom, čo sa udialo na mieste činu – na strelcovi, na jeho mŕtvej rukojemníčke, na Darylovej plačúcej dcére, na tehotnej Rite, ktorú som predtým posielal do nemocnice – skrátka na nikom z nich.

„Podaj mu ďalší epinefrín!" zakričal Ryan. Na chvíľu som odtiahol zakrvavené ruky od Darylovej hrude, vytiahol jednu zo striekačiek a jej obsah vtlačil do kanyly v jeho pravej ruke. Naivne som sa obzrel ponad rameno za monitorom zloženým pri Darylových nohách, ktorý ale zostával nezmenení. „Fajn, pokračuj!"

„Potrebujeme čo najskôr krv, stratil jej priveľa. Organizmus je priveľmi vyčerpaný."

„Nevieš jeho krvnú skupinu?" Pokýval som hlavou. Mal som sa opýtať ešte na mieste. Vedel som, že po prevoze do nemocnice bude potrebovať krv, ale nespýtal som sa. Možno by... možno by mi nevedel odpovedať. Mnoho ľudí nepozná svoju krvnú skupinu. Ale keby ju on vedel a povedal mi ju, mohli sme o krv poprosiť už v predstihu.

Výťah nás vyviezol rovno na chirurgiu, kde nás už očakávali. Ryan im v rýchlosti zreferoval všetko, čo sa doposiaľ s Darylom udialo. Personál si tak mohol ešte za pochodu pripraviť plán, ktorý následne prebral hlavný chirurg a jeho rezidenti – moji veľmi dobrí známi. Bol to zázrak, že nás očakávali práve oni.

Akoby... akoby niekto tam hore vedel, že to práve ich pomoc a podporu som v tej chvíli potreboval. Im som bezhranične dôveroval na základe už predošlých skúseností. Práve pri pohľade na nich som vedel, že miesto na sále mám jasné. Že stále budem môcť byť ten, kto Darylovi zachráni život.

„Algarotti, to stačí! Choď sa umyť a pripraviť na sál, Samuel prevezmi kompresie! Okamžite mi zistite jeho krvnú skupinu, bez krvi nemá cenu ani operáciu začínať," nariadil doktor Kan rozhodným hlasom.

Rýchlo som nadviazal so Samuelom očný kontakt a keď narátal do troch, vymenili sme si pozície. On zaujal moje miesto a ja som zoskočil dole z lôžka, zadýchane si prezerajúc svoje okolie. Potreboval som len pár sekúnd, aby som sa zorientoval a popadol dych. Ruky som si takmer necítil. Takto dlho sme masáž srdca nepretržite nerobili na žiadnom cvičení. Za posledné mesiace som si však už mal zvyknúť, že prax sa nikdy nerovná tomu, čo sme preberali v škole.

Oblečený a umytý som na sálu vošiel o niekoľko minút neskôr. Po mojom boku aj doktor Kan s Andreou, ktorí sa však na nič nepýtali. Museli vidieť, že nie som vo svojej koži a navyše od záchranárov dostali všetky potrebné informácie. Na sále nás už čakali asistujúce sestričky, doktor Davids, Samuel a viditeľne stabilizovaný Daryl.

„Dobre, musíme pracovať rýchlo a všetci súčasne. Samuel, ty vyriešiš natrhnutú tepnu na stehne a nájdeš guľku. Andrea, ty sa postaráš o strelné zranenie na ramene. Michael, ty budeš pracovať so mnou, s guľkou v hrudi budem potrebovať pomoc."

„Zistil už niekto jeho krvnú skupinu?" opýtal som sa.

„Áno, do piatich minút nám prinesú štyri jednotky AB negatív," odpovedala mi jedna zo sestričiek. Vďačne som prikývol a postavil sa vedľa primára, naproti nám svoje miesta zaujali Andrea a Samuel. Sestričky sa rozdelili na tri tímy, aby sme všetci mali potrebnú asistenciu v hociktorú chvíľu.

„Začneme, ak by ste mali hocijaké otázky, pýtajte sa. Na chyby nemáme priestor, stačí jedno náhodné krvácanie a krvný obeh môže znova skolabovať."

Všetci sme súhlasne prikývli na primárove slová a operácia mohla začať. Andrea a Samuel sa do práce pustili bez čo i len najmenšieho zaváhania. Bolo na nich vidno, že podobne kritický prípad neriešili po prvé ani po druhé. Na rozdiel odo mňa. Odo dňa, kedy sme operovali Oliverovu snúbenicu po vážnej nehode na motorke, som kritickému prípadu na sále nečelil. Vždy išlo o plánované operácie.

„Pokoj, zvládneš to," povedal doktor Kan po mojom boku. „Začneme otvorením hrudníka v oblasti strelného poranenia. Rež jemne, začni tesne nad ranou."

Prikývol som. „Skalpel," požiadal som sestričku a nastavil svoju pravú ruku. Do dlane mi vložila chladný kovový nástroj, ktorý som pevne zovrel a jeho čepeľ priblížil k Darylovej hrudi. Ak som mu do hrude zarezal nedezinfikovaným nožíkom priamo na ulici schovaný za kontajnerom, tu pod dohľadom najlepšieho chirurga v celej nemocnici to bola hračka. Mal som naokolo seba všetko potrebné, boli sme v sterilnom prostredí a najmä mi mal kto pomôcť – zasiahnuť keď bolo treba a napraviť moje prípadné chyby.

Zhlboka som sa nadýchol a zarezal. Ostrý hrot skalpela som po jeho koži viedol opatrne, nepotrebovali sme prihlbokú ranu. Skôr len väčší priestor, aby sme dokázali guľku šikovne a komfortne vybrať.

„Dobre, teraz budeš držať ranu roztvorenú a ja sa pokúsim vybrať guľku."

„Vieme, kde presne je zaseknutá?" Doktor Kan kývol hlavou na jeden z veľkých monitorov za doktorom Davidsom. Na röntgenovej snímke bol zobrazený hrudník, jasne viditeľné polámané rebrá, skolabovaná ľavá strana pľúc a guľka zaseknutá medzi štvrtým a piatym rebrom, nebezpečne naklonená smerom k srdcu. Zrejme ju ale zastavilo rebro samotné.

„Ak sa pozrieš na umiestnenie rany, jasne vidíš, že guľka do tela vstúpila o niečo nižšie. Tam sa však musela odraziť smerom nahor, zjavne priamo od rebra a zasekla sa v ďalšom. To ochránilo samotné srdce."

„Nepovedal by som, že sa guľka odrazila hneď po výstrele. Keď som k nemu prišiel, rana takmer vôbec nekrvácala, guľka ju tesnila. Krvácanie sa spustilo až keď som ním neopatrne pohol. Mal som sekundy, aby som nás ukryl pred strelcom, ja..."

„Nemusíš každý svoj krok obhajovať a vysvetľovať. To nerobí žiadny lekár."

„Ale ako potom..."

„Musíš veriť svojej intuícii. V podobnej situácii beztak nemáš čas na premýšľanie, ak nekonáš hneď, je po tebe," prehovoril Samuel, nedvíhajúc však pohľad od stehennej tepny, ktorú sa snažil čo najúčinnejšie zaceliť. Asistovala mu pritom jedna zo sestričiek, ktorá postupne, kúsok po kúsku uvoľňovala klip na papier, ktorým som tepnu podchytil. „Vyrastal som v Bronxe, viem o čom hovorím."

„Ty a Bronx?" opýtala sa prekvapene Andrea z druhého konca operačného stola. „Nebola by som to do teba povedala."

„Otcova rodina tam žije dodnes. Mama sa s rodičmi rozhádala, keď si vzala môjho otca a keďže nemali peniaze na vlastné bývanie, žili pod jednou strechou s jeho rodičmi. Potom stará mama vážne ochorela, neustále potrebovala pomoc, tak sme zostali. Zomrela, keď som mal šestnásť, krátko nato sme predali dom a odsťahovali sa."

„Je to tam vážne také zlé ako sa hovorí?"

Mykol plecami a lepšie sa sklonil k otvorenej rane, zjavne aby skontroloval nakoľko dobre tepnu zacelil a či niekde krv nepresakovala. „Záleží od toho. Nehovorím, že nám pod oknami strieľali na dennom poriadku, ale občas to tam bolo vážne divoké. Vyhrážky, nevydarené obchody s drogami, prostitúcia..."

„Jeden z mojich bývalých kolegov bol z Bronxu," prehovoril primár, hľadiac pritom na röntgen – zjavne odhadoval najjednoduchší a najrýchlejší prístup ku guľke. „Zastrelili ho, keď sa vracal večer domov zo služby. Našiel na ulici zraneného chlapca a chcem u pomôcť. Miesto toho zomrel uprostred cesty vedľa neho."

Veľa dobrého som na spomínanú časť mesta nepočul ani ja sám. Našťastie som s ňou doposiaľ nemusel prísť do osobného kontaktu. Stačilo niekoľko historiek od pacientov. Neraz sa stalo, že k divokej prestrelke alebo nejakej pouličnej bitke gangov došlo v uliciach Bronxu, pričom niektorí zranení skončili u nás – o dobrých 40 minút cesty autom ďalej.

Na chvíľu zostalo na sále ťaživé ticho, ktoré prerušilo až varovanie doktora Davidsa: „Všetci musíte pridať, tlak znova nebezpečne klesá. Nemáme veľa času."

„Norepinefrín?"

„Už som ho podal, ale nepomohol," odpovedal primárovi. Stačilo, že som na pár sekúnd zahliadol jeho ustarostený pohľad. Stáli sme na veľmi tenkom ľade, ktorý pod nami pomaly ale isto začínal praskať. „Kde sa toľko flákajú s tou krvou?"

„Alex," oslovil doktor Kan vrchnú sálovú sestru, ktorá mala aj minule na starosti zháňanie krvi. „Zisti koľko im to ešte bude trvať a troška ich posúr."

„Samozrejme." Okamžite sa otočila na odchod.

Neprišla však ešte ani ku dverám, keď odznelo ďalšie, tentoraz súrnejšie varovanie od doktora Davidsa. Lepšie som pridržal otvorenú ranu, kým sa doktor Kan pokúšal uchopiť guľku. Podľa jeho slov videl jej koniec, ale nedokázal ju uchopiť dostatočne dobre na to, aby ju vytiahol. Bola šmykľavá od krvi a celkovo v zlom uhle.

„Dopekla!" zanadával primár, keď sa mu guľka znova vyšmykla.

Siahol som po najdlhšej chirurgickej pinzete akú som medzi nástrojmi na tácke videl, odstrčil doktora Kana bokom a pokúsil sa vybrať guľku sám. Nepovedal ani slovo, namiesto toho podržal otvorenú ranu presne tak, ako doposiaľ ja jemu. Najprv som o náboj len zavadil, ale na ďalší pokus sa mi ho podarilo uchytiť. Pomykal som ním, aby sa rozhýbal a potiahol smerom k sebe.

„Pomaly!" sykol primár.

Bolo však už neskoro, guľka bola vonku. Vyšmykla sa mi tesne potom, čo som ju vytiahol z rany, skotúľala sa dolu po stole a s tichým cinknutím dopadla na podlahu operačnej sály. Ranu okamžite zaplavila krv, ktorú zjavne doteraz guľka blokovala.

„Výborne, teraz to už nechaj na mňa." Ochotne som odstúpil bokom, znova si s ním vymieňajúc miesto. Krvácanie vedel lokalizovať a zastaviť rýchlejšie ako ja.

Nie však dostatočne rýchlo.

Kým ho doktor Davids upozornil, že Darylov tlak znova výrazne klesol, službu opäť vypovedalo aj jeho srdce – ďalšia asystólia, presne ako v sanitke počas cesty sem. Nečakal som, kým primár rozdelí úlohy a vydá pokyny. Naslepo som pravou nohou spod operačného stola vysunul kovový schodík, rozhodne naň vystúpil a znova začal s nepriamou masážou srdca.

„Podávam 1mg epinefrínu," zahlásil doktor Davids. Po očku som pozrel na primára, ktorý ma uprene sledoval, zatiaľ čo Samuel sa snažil ďalej pracovať. Andrea spolu so sestričkami sledovali krivku EKG, ktorá však nezobrazovala žiadny rytmus, len rovnú neprerušovanú čaru.

Po troch minútach podal doktor Davids ďalšiu dávku epinefrínu a mňa pri kompresiách vystriedal doktor Kan. Už približne po prvej minúte som pocítil únavu a bolesť v rukách – prameniace z predošlého pokusu o resuscitáciu. Musel som však vydržať, držať správne tempo a hlavne vynakladať rovnomerné množstvo sily.

Jedna zo sestričiek zatiaľ strážila a tlakom minimalizovala krvácanie z rany na hrudi. Beztak pri každom jednom stlačení hrudníka vytiekla ďalšia krv. Našťastie sa však vrátila Alex a priniesla so sebou aj sľúbené jednotky krvi k transfúzii. My sme sa zatiaľ s doktorom Kanom opäť vymenili, so zaťatými zubami som si odmakal približne ďalšie tri minúty, prenechávajúc miesto následne Andrei.

„Pán primár..." oslovil ho doktor Davids. Pozrel som na neho presne v momente, kedy bez ďalších slov pokýval hlavou. „Pomaly to bude pätnásť minút, pokračovať nemá zmysel."

„NIE!" skríkol som na neho okamžite. „Nemôžeme to vzdať. Ten človek... on... má dcéru." Okamžite sa mi pred očami vybavil obraz uplakanej Lorelai. Prišla ku mne, aby som pomohol jej otcovi. Verila mi, že to dokážem. Nemohol som ju sklamať a pripraviť o rodiča.

„Michael, sám najlepšie poznáš rozsah jeho zranení a stav v akom prišiel. Je zázrak, že sme vôbec mohli s operáciou začať," pokúsil sa mi vysvetliť, držiac však v ruke dávku adrenalínu. Nechcel to vzdať. Jeho ľudská stránka mu hovorila, aby sme pokračovali kým budeme vládať. No rokmi skúsení lekár v ňom už vedel, že to nemá cenu.

Najhoršie bolo, že to dochádzalo aj mne samotnému.

Keď som sa pomedzi jednotlivé kompresie pozrel na Daryla... bol preč. Došli mu aj posledné zvyšky síl a jeho telo sa proste vzdalo. Stratil priveľa krvi a do nemocnice sme prišli prineskoro. Nepomohlo nič, čo som v teréne urobil.

Na druhej strane som však videl jeho dcérku. Kričiacu a plačúcu Lorelai, ktorú Alec odvádzal od jej otca. V tej chvíli nemala ani poňatia, že ho nažive vidí naposledy vo svojom živote. Že bude vyrastať bez otca po svojom boku.

„Andrea, to stačí," povedal doktor Kan rozhodne. „Čas smrti..."

Odmietal som ho počúvať. Keď Andrea odstúpila, postavil som sa na jej miesto a pokračoval. Aj napriek tomu, že som si už necítil ruky. Sťažka som dýchal, očami pritom prosiac doktora Davidsa, aby mi pomohol. Aby mu podal tú prekliatu dávku adrenalínu a dal mu ešte šancu zabojovať.

„Michael," oslovil ma Samuel, ktorý mi stál naproti. Vzdal sa snahy o zacelenie tepny, nástroje položil a odstúpil od operačného stola.

„Nemôžeme to vzdať!" naliehal som, rozhliadajúc sa po všetkých naokolo seba. V tej chvíli som to však už bol iba ja, kto sa ešte snažil o záchranu Darylovho života. Všetci ostatní prijali skutočnosť, že zomrel.

„Algarotti, to stačí. Prestaň," ozval sa primár. Sám pre seba som pokýval hlavou – na znak nesúhlasu ale rovnako, aby som sa zbavil prameňov vlasov, ktoré sa mi vyšmykli spod chirurgickej čiapky a padali mi do očí. „Michael..."

„NIE!" zakričal som na neho. „Jeho dcéra..." Nesmela prísť o otca, skrátka nie. Dôverovala mi, že mu pomôžem. „Je to môj pacient a ja ho nenechám umrieť!" Mňa samého striaslo z rozhodnosti v mojej hlase. Bol som ochotný aj vypľuť dušu, ak to znamenalo, že Daryla zachránime. „Doktor Davids..." prosebne som na neho pozrel, „podajte mu ten adrenalín!" rozkázal som. On sa však ani nepohol, iba slabučko pokýval hlavou. „Prosím vás!"

„Je koniec, Michael. Veľmi ma to mrzí," prehovoril napokon a sklonil hlavu, aby sa mi nemusel pozerať do tváre.

Bol som ochotný vzoprieť sa aj samotnému primárovi – hocikomu na sále, dokonca všetkým naraz. Keď ma však primár a Samuel nasilu odtiahli od Daryla, nemal som silu im vzdorovať. Zacúval som úplne ku stene, oprel sa o ňu chrbtom a zadýchane klesol na studenú podlahu. Nevnímal som pritom však nič z toho, čo doktor Kan hovoril. Videl som, že pohybuje perami a hovorí o tom, čo sa bude diať ďalej. No ja som už nechcel byť toho súčasťou.

Opretý o stenu som sa vytiahol na trocha rozklepané nohy a bez slova vyšiel zo sály. Strhol som zo seba plášť aj rúško, vyslobodil si vlasy spod chirurgickej čapice a konečne si stiahol zakrvavené rukavice. S pevne zaťatou sánkou som všetkým šmaril do zeme, zaprel sa do najbližšieho umývadla a pustil vodu.

„Dopekla..." vydýchol som, skláňajúc hlavu. „DOPEKLA!" zreval som, čo mi hlasivky stačili, nabral studenú vodu do spojených dlaní a opláchol si tvár. Modlil som sa, aby to bol iba zlý sen. Aby sa nič z toho nestalo.

Aby sa Daryla už na mieste ujal niekto iný a ja som s ním nemal absolútne nič spoločné. Mal som skrátka nájsť iného pacienta, ktorého by som posadil s Ritou do sanitky. Tam by sa moja úloha skončila. Lorelai by odchytila niekoho iného a teraz by tu na mojom mieste premáhal vlastné pocity niekto iný.

Hocikto, len nie ja.

Stratiť Oliverovu snúbenicu pred zhruba troma týždňami bolo o niečom úplne inom. Ja som bol k jej prípadu privolaný až potom, keď ho prebral doktor Kan. Keby operuje niekto iný, nikdy by som s ňou priamo do kontaktu neprišiel. Po príchode do nemocnice som sa mal starať o Olivera, nie o ňu.

Dnes to ale bolo iné.

Daryl bol môj pacient.

Ja som bol zodpovedný za jeho život. Ja som mal urobiť všetko v mojich silách, aby bol v poriadku. Aby sa vrátil k svojej dcérke, ktorá ho tak veľmi chcela zachrániť. Miesto toho som však zlyhal a muž, ktorý mi dôveroval so svojim životom, teraz ležal mŕtvy na operačnom stole.

„Michael..." Striaslo ma, keď mi na pleci zrazu pristála niečia ruka. „Urobil si všetko, čo bolo v tvojich silách. Dokonca viac."

„V takom prípade by nezomrel," namietol som, striasajúc zo seba ruku doktorka Davidsa. Jeho reči ma absolútne nezaujímali. Boli to prázdne slová, ktoré nič neznamenali. Chcel ma nimi len uchlácholiť. „Je to moja vina. Ja som..."

„Torakostómiu som videl realizovanú niekoľkokrát, vždy to však bolo priamo na operačnej sále. V kontrolovanom a sterilnom prostredí, so správnym vybavením a kolegami, ktorí v prípade núdze pomôžu. Tvoj zákrok vykonaný priamo na ulici nebol v žiadnom smere o nič horší. Aj pod tlakom si rez viedol s chirurgickou presnosťou a zachránil mu tým život. Kedy to neurobíš, zadusil by sa skôr, než by ste prišli do nemocnice."

„Nestačilo to," precedil som cez zaťaté zuby.

„A ešte mnohokrát to stačiť nebude. No ty sa s tým musíš skrátka naučiť žiť, lebo smrťou pacienta sa pre teba svet zrútiť nemôže. Nie, ak na teba čakajú desiatky ďalších, ktorí potrebujú tvoju pomoc."

„Ako pomôžem desiatkam pacientov, ak nedokážem zachrániť ani jedného?"

„Myslím, že odpoveď poznáš aj sám." Nechápavo som sa za ním obzrel ponad plece a zastavil tečúcu vodu. Až vtedy som si uvedomil, že sa mi do očí tisnú slzy a celý sa trasiem. Bolo mi stokrát horšie, než naposledy. „Jedno pochybenie neanuluje to všetko dobré, čo si za posledné mesiace vykonal. Spomeň si už len na Marciu, na to ako sebavedome si viedol každý úkon počas jej operácie. To dievča by bez teda neprežilo."

„Zachránila ju doktorka Nelsonová, nie ja."

„Na sále možno, ale mimo nej si to bol ty. Bol som za ňou, keď sa prebrala, viem o celom prípade svoje."

„Toto ale nie je o Marcii. Ona je... ona je v poriadku, je v bezpečí u nás doma s mojou snúbenicou."

„U vás doma?" Prikývol som, zaháňajúc slzy žmurkaním. Okraje umývadla som pritom stískal tak pevne, až ma rozboleli prsty. „Tak vidíš. Pomohol si jej nielen počas pobytu v nemocnici, ale aj potom. Či mi v tejto chvíli veríš, alebo nie... bude z teba dobrý lekár. Rovnako dobrý lekár ako boli tvoj otec a starý otec. Máš v sebe všetko potrebné, o tom nikdy nepochybuj."

Nedokázal som na jeho slová reagovať. Iba som znova pustil vodu a ešte niekoľkokrát si opláchol tvár. Potreboval som zo seba zmyť celý dnešný deň. V porovnaní so včerajším večerom akoby ani nebol skutočný. Domov som prišiel zničený, ale líhal som si v najlepšej nálade za posledné dva týždne. Pri Clio a Marcii som... úplne vypol. Zabudol som úplne na všetko, na nemocnicu, školu... všetky svoje povinnosti.

A dnes?

Keby sa viac učím, keby mám viac skúseností...

Keby...

„Choď domov, Michael. Dnes si toho mal viac ako dosť."

Mykol som sám pre seba plecami, poťahujúc nosom. „Posledná prax na pohotovosti." Slzy sa mi po lícach skotúľali skôr, než som tomu stihol zabrániť. Od hnevu, ktorý sa vo mne hromadil, som buchol pravou päsťou do steny vedľa umývadla. Bolesť som však necítil žiadnu. Ani napriek tomu, že som si odrel hánky, ktoré začali slabučko krvácať. „Prečo ste mi nepomohli, keď som vás prosil? Držali ste tú injekciu v ruke, čo vám bránilo podať mu ju?!" oboril som sa na neho, vrieskajúc na celú miestnosť.

„Bolo by to úplne zbytočné."

„To nemôžete vedieť!"

„Ale áno, môžem. Na rozdiel od teba mám za sebou roky skúseností, ktoré ma pripravili na podobné situácie. Vidím, kedy je snaha o záchranu života márna, rovnako ako to videl aj primár." Nesúhlasne som pokýval hlavou, strkajúc zakrvavenú ruku pod prúd vody. Čerstvé ranky na popraskanej koži ma nepríjemne zaštípali. „Toto je najväčší problém všetkých medikov. Myslíte si, že spasíte celý svet a zachránite každého, kto vám skríži cestu. A potom sa vám pri pohľade na smrť rúca celý svet, prichádzate o svoje ideály a najradšej by ste vinili celý svet naokolo vás, vrátane seba, samozrejme. Ste najviac nahnevaní práve sami na seba a myslíte si, že týmto končí celá vaša kariéra. Ale vieš, čo?"

Na chvíľu sa odmlčal a počkal, než som sa k nemu znova otočil tvárou. Ja som však úplne hypnotizovane hľadel na tenučké pramienky vlastnej krvi ako stekajú dolu odtokom spolu s vodou.

„Tá je ešte len na úplnom začiatku. A ja stále hovorím, že čím skôr sa smrti postavíš zoči-voči, tým lepšie pre teba. Nikdy to nebudeš schopný len tak hodiť za hlavu a nemyslieť na to, či si nepochybil, či si nemohol urobiť niečo inak, niečo viac. Ale naučíš sa tie emócie zvládať a nenecháš sa nimi pohltiť. Aj keď budeš za pacientom smútiť, nedovolíš žiaľu, aby ťa ovládol. A to je kľúč, Michael. Dokázať si udržať od toho zdravý odstup, ale pritom v sebe svoje emócie nedusiť. Je normálne, ak si po niečom takomto pokričíš alebo poplačeš. Si predsa len človek a povedal by som, že mimoriadne empatický. Ale v momente, keď odtiaľto odídeš, musíš byť pripravený čeliť ďalším pacientom a ich diagnózam. Musíš dokázať konať rovnako rozhodne a pohotovo ako predtým."

„Viete ako som sa k nemu dostal ja?"

„Nie, to neviem."

„V tom obrovskom dave a chaose ma našla jeho dcérka. Motala sa medzi vydesene plačúcimi a nariekajúcimi zranenými, medzi mŕtvymi... osamote a hľadala pomoc pre svojho otca. Na mňa narazila ako na prvého, keď som hľadal pacienta s červeným štítkom okolo krku, ktorý musel čo najrýchlejšie do nemocnice. Ryan – záchranár pod ktorého som bol pridelený – mi dal za pravdu, že mladá tehotná žena musí ísť do nemocnice prednostne, hoci sa sťažovala len na bolesti chrbta po páde. A dal mi za úlohu, aby som k nej do sanitky našiel ešte jedného pacienta. Tak som hľadal, keď ma Lorelai odchytila a zaviedla k svojmu otcovi."

Spätne mi to celé prišlo ako udalosti spomaleného filmu. Akoby medzi tou konkrétnou chvíľou a súčasným momentom uplynulo niekoľko desiatok hodín, rovno niekoľko dní. V skutočnosti však na mňa zjavne len doliehala únava z celého prípadu, kombinovaná všetkým, čo sa udialo za posledné týždne. Mnoho prebdených nocí, stresujúce praxe, pridlhé prednášky a seminárne cvičenia a najmä učenie na skúšky.

„Keď sme sa skrývali za tým kontajnerom a polícia vyjednávala so strelcom, ani raz mi nenapadlo, žeby sa niečo mohlo stať mne. Bál som sa jedine o to, že Daryl sa nedostane do nemocnice načas."

„Ale dostal sa. Práve vďaka tomu, že si vedel správne konať aj v krízovej situácii. Ten nápad s klipom na papier bol geniálny. Oprav ma ak sa mýlim, ale naučil ťa to..."

„Vedel som to od otca," skočil som mu do reči. „Zjavne teda poznáte ten príbeh aj vy."

„Áno, Matteo mi ho raz rozprával. Boli sme tuším na nejakej konferencii." Znechutilo ma ako ľahko sa dokázal v danej situácii pousmiať. Aj napriek tomu, že to spôsobila spomienka na priateľstvo s mojim vlastným otcom.

Bolo preto jednoduchšie opäť zastaviť vody, utrieť si ruky do nohavíc a nechať ho tam. Mal som jeho dobre mienených rád do života akurát tak dosť. Nemal ani poňatia ako sa v skutočnosti cítim.

Horšie bolo, že som to netušil ani ja sám.