Michael

„Povedz mi, prečo som si tak naivne myslel, že naša posledná služba prebehne bez nejakej drámy?" opýtal sa Alec, zatiaľ čo si obliekal záchranársku bundu, ktorá však bola trocha pritesná a jej rukávy mu končili tak v polovici zápästia.

„Počkaj, múdra hlava. Tá je moja, táto mala byť pre teba," povedala Ava, ktorá sa vynorila spoza nás. Podala mu na vlas rovnakú tmavomodrú záchranársku bundu, ktorá však už hneď na prvý pohľad pôsobila väčšie.

„Skvelé, vďaka." Rýchlo si ju vyzliekol, podal ju Ave a vzal si od nej druhú, ktorá mu už sadla skoro ako uliata. Ava sa v tej svojej skoro utopila, čo čiastočne vyriešila vyhrnutím rukávov. „Sme na niečo podobné vôbec pripravení?"

„Nepovedal by som, ale je múdrejšie poslať do terénu nás, než keby tam idú atestovaní lekári a potom nebude mať kto slúžiť na pohotovosti, chirurgii a podobne."

„Pravda," pritakala Ava na moje slová.

Raňajšie vyučovanie prebehlo v poriadku, skončilo sa skôr, než som sa nazdal. Po nástupe do poslednej služby na pohotovosti som sa stihol postarať o niekoľko ľahších prípadov a dokonca skočiť dvakrát do laboratória. Až potom sa úplne všetko akoby obrátilo hore nohami.

Dostali sme hlásenie, že na okraji Manhattanu došlo k ozbrojenému útoku. Istá skupina ľudí skrátka začala uprostred ulice napádať okoloidúcich – strieľali, bodali a odpálili niekoľko áut. Vo veľkomeste ako New York nešlo o udalosť, ktorá by sa nikdy predtým neudiala. No predsa to každého zaskočilo, najviac teda záchranné zložky. Ranených bolo veľa, na miesto boli privolané sanitky rovno z niekoľkých nemocníc na okolí, vrátane tej našej. A keďže bolo treba ľudí nielen odnášať do nemocnice, ale rovno aj ošetrovať na mieste, potrebovali čo najviac personálu, ktorý mohol pomáhať.

Od nás z pohotovosti sa rozhodli do terénu poslať nás troch, nášho spolužiaka Adama a dve zdravotné sestry. Lekári zostali na príjme, čakajúc na zranených, ktorých budú sanitky postupne privážať.

„Hej, decká!" zakričal Adam, utekajúc našim smerom. „Nechcem stresovať, ale prečo tam poslali práve nás? Čo tam akože budeme robiť?"

„Presne to, čo robíme aj inokedy," odvetila Ava.

„Takže panikáriť a obzerať sa po niekom kompetentnejšom," zamrmlal, pridal do kroku a obehol nás, mieriac už k čakajúcim sanitkám.

Ava sa pridala k nemu, nechávajúc mňa a Aleca pokope. Cestou sme však neprehovorili ani slova, dokonca ani so záchranármi. Tí sa nám len predstavili a poďakovali, že sme im prišli na pomoc. Všetci sme boli viditeľne nervózni, odhadovali sme, čo nás asi tak bude čakať po príchode na miesto. Koľko zranených? Koľko mŕtvych? Aká miera nebezpečenstva? Podľa slov polície všetkých útočníkov stále nezadržali, preto si museli dávať všetci maximálny pozor. Najmä teda my, ktorí sme prišli odčiniť zlo, ktoré oni napáchali.

Po príchode na miesto nás čakal jeden obrovský zhluk chaosu. Krik, plač a prosby o pomoc sa miešali s rozvážnymi výkrikmi a rozkazmi policajtov, záchranárov a hasičov, ktorí pomáhali ako dokázali. Pomocnú ruku podávali aj menej zranení, prípadne náhodní okoloidúci, ktorých ale polícia prv preverila.

„Dobre, počúvajte ma," prihovoril sa nám Ryan, jeden zo záchranárov. „Vezmite si toto a choďte pomôcť s triážou. Žlté štítky ľuďom s najnižšou prioritou, zelené pre vážnejšie zranených, červené pre tých, ktorí musia prioritne do nemocnice a čierne..."

„Pre mŕtvych," dokončil som za neho, berúc mu z ruky kôpku štítkov, ktoré nám podával. Odoka som ich rozdelil a polovicu podal Alecovi. Nedokázal som odhadnúť ako sa asi tvárim, ale až tak bledý ako on som zjave nebol.

„Dávajte si pozor, prehnane neverte nikomu." Obaja sme mlčky prikývli. „Veľa šťastia. Vysielačky som vám dal, v prípade potreby ma kontaktujte."

„Vďaka," odvetil som za nás za oboch, potľapkal Aleca po chrbte a otočil sa na odchod za svojimi povinnosťami. „V pohode?" opýtal som sa svojho priateľa, keď ma dobehol.

„Áno, len... podobné scény som predtým videl v toľkých filmoch a zrazu... sme uprostred toho celého, na nás sa obracajú pohľady desiatok ľudí."

„Práve preto musíme urobiť pre nich všetko, čo je v našich silách."

To sa ale hovorilo omnoho ľahšie, ako sa robilo. Triedenie pacientov nám dalo poriadne zabrať, aj keď sme na túto úlohu boli dokopy siedmi. Na niektorých sa stačilo pozrieť a hneď sme vedeli aký štítok im zavesiť okolo krku. Iní si vyžadovali niekoľko minút navyše, museli sme ich rýchlo prezrieť a až potom sme mohli rozhodnúť, či budú aj naďalej našou prioritou, alebo môžeme prejsť k niekomu ďalšiemu.

Najrýchlejšie sa mi minuli zelené štítky, nasledovalo mnoho červených. Žltých som sa skoro ani nedotkol. Rozdal som ich možno šesť, pričom čiernych bolo až osem. Išlo o ľudí, ktorí zomreli ešte predtým, než sa k nim niekto z nás dostal. Alec však musel jednému mužovi dať okolo krku čierny štítok aj napriek tomu, že bol stále nažive. Do dvoch minút síce upadol do šoku pre obrovskú stratu krvi a zomrel, ale... keď mu ten štítok dával – keď ho tým odsudzoval na smrť – díval sa mu ešte do očí. Nemal však na výber, plnil rozkaz doktorky Clarkovej, ktorá nám pomáhala s posúdením stavu niektorých pacientov.

„Máš ešte červené štítky?"

„Hm?" otočil som sa na Aleca rozpačito, čupiac pri mladej tehotnej žene. Sťažovala sa na boľavý chrbát po páde, keďže bola pomerne blízko jedného z áut, ktoré vybuchli. Inak však vyzerala byť v poriadku, viditeľne nekrvácala nikde. Bol som však názoru, že vo svojom stave musí ísť prednostne do nemocnice. Akékoľvek vnútorné poranenie by mohlo pre bábätko znamenať smrteľné riziko.

„Či máš ešte červené štítky."

„Ešte asi dva." Vytiahol som z vrecka bundy všetky, ktoré mi zostali. Skutočne tam boli už len dva, ktoré zjavne Alec potreboval. Mohol som mu však dať iba jeden z nich, druhý som zavesil okolo krku mladej žene sediacej predo mnou. „To je všetko, prepáč."

„Ona ho nepotrebuje," namietol.

„Je v siedmom mesiaci, má silné bolesti chrbta, bola pri výbuchu jedného z áut. Nemienim riskovať, že sa jej alebo dieťaťu niečo počas čakania stane, musí čo najskôr do nemocnice, aby sa na ňu pozreli."

Alec na mňa chvíľu hľadel, ale napokon prikývol. „Máš pravdu, prepáč." Vzal si aspoň jeden zvyšný štítok a zamieril preč.

Ja som sa uisťujúco usmial na pacientku a vzal do rúk vysielačku. „Ryan, počuješ ma? To som ja, Michael."

„Áno, hovor."

„Kde ste? Vedeli by ste hodiť jednu moju pacientku na otočku do nemocnice? Je v siedmom mesiaci, sťažuje sa na výrazné bolesti chrbta. Tlaková vlna po výbuchu jedného z áut ju zhodila na zem."

„Ideme z nemocnice, sme tam do piatich minút."

„Dobre, skvelé. Vezmete ju? Nemá žiadne ďalšie viditeľné zranenia, ale..."

„Je tehotná, chápem. Patrí medzi prioritných pacientov, nemusíš svoje konanie obhajovať. Rozhodol si správne, vezmeme ju. Ale spolu s niekým ďalším, nájdi druhé pacienta, ktorý potrebuje neodkladný prevoz."

„Rozumiem, idem na to." Vysielačku som si zastrčil späť za opasok, obzerajúc sa naokolo seba. Videl som rovno niekoľko ľudí s červeným štítkom okolo krku. Otázkou bolo, kto z nich bol na tom najhoršie.

Už-už som vstával, že ich obídem znova, keď ma pacientka vzala za ruku. „Ďakujem, Michael."

„Niet zač, vy aj bábätko budete v poriadku, v nemocnici sa o vás postarajú." Nemal som jej sľubovať absolútne nič. Viditeľne však potrebovala počuť čo najviac uisťujúce slová, aby zostala pokojná a nevystavovala sa nadbytočnému stresu. Prostredie a nedávne udalosti boli beztak viac ako dosť. „Hneď som späť, musím vám nájsť spoločníka na cestu."

„Volám sa Rita. A toto tu je malý Fred." S úsmevom si pohladila pomerne veľké guľaté tehotenské brucho. „Ako Fred Weasley z Harryho Pottera. Meno vybral môj snúbenec."

„Len aby bol z toho mena taký nadšený aj neskôr, keď sa z malého vykľuje rovnaký neposedný výmyselník." Žmurkol som na ňu, pohladil ju po ruke a čo najrýchlejšie išiel pohľadať čo najviac zraneného pacienta s červeným štítkom.

Strelné poradenie stehna a ruky, škaredo krvácajúca rozbitá hlava a bodná rana na boku, pravdepodobne pomliaždené rebrá a otras mozgu, podozrenie na vnútorné krvácanie... Nemal som poňatia podľa čoho sa riadiť. Stav každého sa mohol zhoršiť behom sekundy a ak tu nebude sanitka, môžeme im rovno vymeniť červené štítky za čierne.

„Pán doktor!" skríklo na mňa asi dvanásťročné dievča a zavesilo sa mi do ľavej ruky. „Pán doktor, môj ocko vás potrebuje."

„A kde je?" Preletel som pohľadom po každom naokolo nás, až moje oči pristáli na malej. Okamžite som si k nej čupol a vzal jej tvár do dlaní. Mala škaredo rozbitú hlavu, krv jej tiekla rovno z dvoch miest. „Čo sa stalo tebe? Bolí ťa niečo?" Pootočil som jej hlavu, hľadajúc ďalšie viditeľné poranenia. Okrem tváre mala krvavý krk a golier na bledunko modrej vetrovke, ktoré som jej rozopol. Nevidel som ale žiadne strelné ani bodné poranenie, krv zjavne nebola jej.

„To je jedno, ocko vás potrebuje!" naliehala, opäť ma schmatla za ruku a ťahala za sebou.

„Počkaj moment." Očami som sa v tom obrovskom chaose pokúsil nájsť Aleca, ale nikde som ho nevidel. Obklopovali ma iba plačúci, prosiaci, krvácajúci a pomaly umierajúci pacienti. Nebolo v našich silách, aby sme pomohli všetkým. Nie načas, to bolo skrátka nemožné. „Poď, ukáž mi, kde je tvoj ocko," povedal som malej a nechal sa ňou viesť.

Čakal som, že ma zoberie k jednému z mužov ležiacich alebo sediacich naokolo, avšak ona ma rozhodne ťahala za sebou do jednej z uličiek. Polícia uzavrela pomerne veľké územie, vrátane priľahlých uličiek pomedzi obytné bytovky a obchody.

„Ocko!" zakričalo dievčatko plačlivým hlasom. „Našla som ho, ocko."

„Výborne Lorelai... výborne," ozvalo sa ako odpoveď spoza jedného z kontajnerov. Pridal som do kroku a predbehol malú. Opretý o tehlovú stenu sedel hnedovlasý muž. Hneď na prvý pohľad som si všimol tri strelné poranenia – pravé rameno, pravé stehno a takmer stred hrude, guľka ale musela minúť srdce aj pľúca, inak by bolo po ňom. „Trvala na tom, že... že nájde... doktora..." dostal zo seba ťažko a uprel na mňa krvou podliate oči. „Som D-Daryl."

„Dobre, Daryl, máte ešte nejaké iné zranenia?" V momente som kľačal pri ňom, sťahujúc si zakrvavený pár rukavíc. Mal som na rukách ešte jedny, presne ako na sále.

Sotva badateľne mykol nad mojou otázkou plecami. Keď sa totiž pokúsil prehovoriť, ústa sa mu naplnili krvou a on sa rozkašľal. Opatrne som ho odtiahol od steny, aby sa mohol predkloniť a ľahšie krv vykašľať. Aj pri tak minimálnom pohybe sa však zhoršilo jeho krvácanie na pravom stehne. Z rany sa vyvalilo veľké množstvo tmavej krvi pochádzajúcej pravdepodobne priamo zo stehnovej tepny.

„Dopekla," zašomral som.

Lepšie som mu roztrhol už beztak natrhnuté nohavice, aby som poriadne videl ranu. Tá bola úplne zaliata krvou. Naslepo som musel priamo do nej strčiť pravý palec, aby som krvácanie aspoň spomalil.

„Dobre, dobre..." vydýchol som, obzerajúc sa na dievčatko za mojim chrbtom. „Lorelai, však?" Prikývla, utierajúc si uplakané oči. Krv stekajúcu z čela až na líca si tak rozotrela po celej tvári. „Utekaj späť a nájdi ďalšieho doktora. Plač, vykrikuj ako len vládzeš, kým si ťa niekto z nich nevšimne a priveď ho sem čo najrýchlejšie. Ale nech so sebou prinesie tašku, dobre?" Nemal som pri sebe dokopy nič, vo vrecku akurát tak zostávajúc štítky a niekoľko nepoužitých obväzov či sadu na šitie, ktoré som si tam skryl po ošetrení iných pacientov.

„Ocko..."

„BEŽ!" zvrieskol som na ňu, čo mi hlasivky stačili. Nemali sme čas, ona by krvácanie neudržala pod kontrolou, aby som odbehol po pomoc a veci ja. Musel som sa spoľahnúť, že niekoho odchytí tak šikovne ako mňa.

Našťastie pochopila a rozbehla sa uličkou späť. Hnedé vlásky za ňou viali v mrazivom vetre, až kým sa mi nestratila z dohľadu. Pozornosť som obrátil späť k jej otcovi, ktorý už teraz pôsobil do tváre omnoho bledšie, než keď som prišiel. Rozhliadol som sa naokolo seba, hľadajúc hocijaké krízové riešenie, než príde pomoc.

Neďaleko od neho ležala kožená aktovka. Takmer okamžite mi niečo napadlo. „Daryl, taška je vaša?" Nereagoval, len sa prerývane nadýchol. „Hej, hej!" Voľnou rukou som ho nežne potľapkal po oboch lícach. Sťažka pootvoril oči. „To je vaša taška?"

„Áno, moja." Aj keby nebola, malo mi to byť jedno. Stále držiac krvácanie pod kontrolou som sa presunul na jeho druhú stranu. Pravou nohou som len tak-tak zavadil o tašku a posunul ju bližšie, aby som sa do nej mohol pozrieť. „Čo..."

„Čistou náhodou nemáte tie typické čierne klipy na papier, však?" Voľnou rukou som aktovku otvoril a nazrel dnu. Bolo tam niekoľko stohov nezopnutých papierov, dva modré zakladače a mnoho každodenných drobností.

„Vrecko..." zachrapčal, znova vypľúvajúc krv. Tá mu v hrubom prameni stiekla po brade, kvapkajúc na sivý pulóver. Jeho kabát ležal pohodený kúsok vedľa neho.

Rýchlo som prehmatal dve menšie vrecká, konečne nachádzajúc svoj drahocenný úlovok. Dva presne také klipy, ktoré som potreboval. Otec mi rozprával, že raz za pomoci takéhoto obyčajného klipu na papier zastavil tepnové krvácanie u jedného pacienta. Na ceste do práce bol svedkom nehody, bolo jeho povinnosťou pomôcť. Vodiča úlomky rozbitého skla poranili na ruke a narušili vretennú tepnu. Otec miesto zranenia podchytil klipom a zabránil tak tomu, aby pacient vykrvácal predtým, ako sa dostal do nemocnice.

„Daryl, bude to teraz asi poriadne bolieť, ale to zvládnete," uistil som ho, roztvárajúc klip voľnou rukou a za pomoci zubov. „Túto šikovnú vecičku použijem na dočasné stlačenie tepny, aby ste nevykrvácali."

Nehovoril som to tak úplne pre neho, skôr som sám sebe opakoval, čo musím zvládnuť. Najlepšie s chladnou hlavou a čo najmenej roztrasenými rukami. Nemal som mnoho pokusov, maximálne dva. Ak miesto pustím, aby som dokázal chytiť oba konce tepny, znova začne krvácať. A v takom prípade budem mať len sekundy predtým, než stratí priveľa krvi.

„Dobre, nadýchnite sa," povedal som čo najpokojnejšie a počkal, než roztrasene nabral vzduch do pľúc. „Na tri, dobre? Raz, dva..." Odtiahol som ruku skôr, než by som povedal tri. Z rany sa vyvalila krv a znemožnila mi všetku prácu. Čo najrýchlejšie som ranu opäť stlačil, na čo Daryl reagoval hlasným výkrikom bolesti.

„Dopekla," zanadával pomedzi prerývané nádychy.

„Skúsim to ešte raz." Urobil som tak skôr, než stihol protestovať. Ranu som pustil a s klipom v zuboch sa znova pokúsil nájsť oba konce tepny. Mal som snáď len stotinu sekundy, než krv znova všetko zaliala. „Dýchajte, Daryl, hneď to bude." Základom bolo nemyslieť. Presne ako vždy... nechať sa skrátka viesť. Podvedomím. Inštinktom. Odhodlaním. Presvedčením, že ak sa mi to nepodarí, je po ňom.

Klip zapadol na miesto, stisol oba konce tepny a minimalizoval krvácanie. Ďalší Darylov bolestivý výkrik ma len uistil, že klip ja na správnom mieste.

„Skvelé, hotovo." Povzbudivo som ho potľapkal po ľavom ramene. „Pozriem sa na zvyšné dve rany, kým sa dcérka vráti." Rameno vyzeralo v poriadku. Krvácalo, ale nie silno. Guľka bola zjavne stále na mieste, tesnila ranu a bránila masívnejšiemu krvácaniu. Väčšie vrásky na čele mi robila guľka v hrudi. Vyzeralo to, že vošla dnu pod veľmi nešťastným uhľom a srdce minula iba o milimetre.

„Nie ste... nie ste doktor... že?"

„Nie, máte pravdu. Ešte rok a pol, až potom si od vás oficiálne zaslúžim oslovenie doktor."

„Zelenáč," podpichol ma a usmial sa aj napriek tomu, že mu po brade stále tiekla krv.

Obzrel som sa ponad plece, či neuvidím pribiehať jeho dcéru aj s potrebnou pomocou, ale našim smerom sa neblížil nik. Preto ma natoľko vyviedlo z miery, keď neďaleko nás odznel ohlušujúci výstrel. V ušiach mi zvonilo ešte niekoľko sekúnd po tom, čo som sa v panike snažil nájsť pôvodcu zvuku.

Len o sekundu neskôr zaznelo niekoľko ďalších výstrelov sprevádzaných výkrikmi vydesených ľudí. Posledné, čo som videl, bol muž cúvajúci do našej uličky, ktorý za sebou za vlasy ťahal akúsi mladú ženu – doslova vrieskala od strachu a zjavne aj od bolesti. Daryla som bez premýšľania otočil bokom, aby mu spoza kontajnera netrčali nohy, prekryl mu ústa, tlmiac tak výkrik bolesti, a ja sám som sa natisol chrbtom ku stene.

Bola to doslova sekunda, žiadny čas na premýšľanie a uvažovanie, čo urobiť a ako sa zachovať. V tej chvíli som mal životy nás oboch v rukách jedine ja.

Muž ešte niekoľkokrát vystrelil a následne niečo zakričal v jazyku, ktorému som nerozumel. Zrejme išlo o jedného zo strelcov, ktorých sa polícii nepodarilo chytiť a ktorý nám práve odrezal jedinú únikovú cestu z uličky. Jedinú cestu, ktorou k nám mohla prísť natoľko potrebná pomoc.

„Čo to..." Okamžite som Darylovi znova prekryl ústa, aby stíchol. Nesmeli sme sa prezradiť, bolo by po nás.

Radšej som opatrne vykukol spoza čierneho kontajnera kontrolujúc situáciu. Polícia zahnala zranených ľudí čo najďalej a so zdvihnutými zbraňami mierili smerom na útočníka. Ak ale držal rukojemníka, nemali priveľmi na výber. Museli postupovať opatrne. Museli to hrať na čas – vyjednávať a strelca zmiasť či unaviť –, ktorý sme však my dvaja nemali.

Hlavou mi prebehlo snáď tisíc možných scenárov. Všetky ale končili menšou či väčšou pohromou. Daryl mohol skolabovať hociktorú sekundu. Ak sa strelec rozhodne zacúvať hlbšie do uličky, nájde nás. Podľa tónu hlasu bol dosť rozrušený na to, aby nás v panike zastrelil hneď, ako nás objaví. Boli sme skrátka v pasci. Kým ho polícia neodstráni z cesty, pomoc sa k nám nedostane.

„Zelenáč..." zachrčal Daryl potichu a schmatol ma za lem záchranárskej bundy. Nebola určená na dlhšie pobyty vonku v zime. Keď som sa prestal neustále hýbať a chodiť od pacienta k pacientovi, bola mi v nej poriadna zima. „Lorelai..." vyslovil meno svojej dcérky, ale ďalej nevládal pokračovať. Znova som opatrne vykukol spoza kontajnera, hľadajúc hnedovlasé dievčatko niekde za policajtmi.

Našťastie som ju nikde na okolí nevidel. Ak sa jej aj podarilo nájsť pomoc, zostala v bezpečnej vzdialenosti od strelca.

Ešte väčším šťastím ale bolo, že sa priamo na mňa pozrel jeden z policajtov. Vysoký tmavovlasý muž, ktorý by sa svojou stavbou tela nestratil zjavne ani v zápasníckom ringu. Nedal najavo, že si ma všimol, akurát uprene hľadel priamo do mojej tváre. Opatrne som zodvihol a vystrčil pravú ruku a ukázal ňou smerom na Daryla, ktorého ale nemohol vidieť. Vzápätí som ukázal na svoje hodinky na ľavom zápästní. Zostávalo mi dúfať, že pochopil – bol tu okrem mňa niekto, kto nemá veľa času. Žiadna zdĺhavá rukojemnícka dráma neprichádza do úvahy.

Policajt na mňa chvíľu hľadel, ale keď som gesto ešte raz zopakoval, sotva badateľne prikývol. Akoby nič nevidel, pohľad obrátil späť na strelca a bol pripravený konať v hociktorej sekunde. Ešte chvíľu som ho sledoval – zostal sprvu na svojom mieste, ale potom začal veľmi pomaly ustupovať, kým niektorý z jeho kolegov hovoril na strelca a zjavne sa snažil celú situáciu upokojiť.

„Vedia o nás, bude to v poriadku," zašepkal som čo najtichšie, pokladajúc Darylovi ruku na plece. Až vtedy som si všimol, že z rany na hrudi začalo vytekať omnoho viac krvi. Guľka sa musela posunúť, keď som ho narýchlo otáčal.

Zakňučal od bolesti, keď som mu vyhrnul krvou premočený pulóver. Lepil sa mu na bledú pokožku, najmä v tesnom okolí samotnej rany. To ale nebolo to najhoršie. Omnoho viac ma znepokojila obrovská červeno-fialová podliatina, ktorá sa mu tiahla od vrchnej časti brucha až cez hruď na ľavej strane. Vyzeralo to, akoby ho niekto najprv napadol a niečím udrel – kovovou tyčou alebo baseballovou palicou – a až potom ho postrelil.

„Stále ťažšie sa mi dýcha," zastonal, keď videl ako znepokojene sa tvárim. Ak by polícia nezamestnávala strelca, určite by nás započul. „Počuj, zelenáč..."

Ukazovák som si priložil k perám, nabádajúc ho, aby zostal ticho. Druhú ruku som mu opatrne, ale zato dostatočne silno pritisol na hruď, aby som potlačil krvácanie. Nemal som pri sebe veľa vecí, najmä teda použiteľných vecí, ktoré by som v tej chvíli potreboval. Okolo krku som však mal svoj stetoskop, ktorý mi len pomohol potvrdiť to, čoho som sa najviac bál. To, že Daryl tak ťažko dýchal, doslova lapal po dychu a kašľal kvôli nahromadenému vzduchu v pleurálnej dutine.

Ani napriek strelnému zranenie na hrudi sa vzduch nedostával von, lebo poškodená nebola pravá strana pľúc, ale ľavá. Zjavne v dôsledku iného traumatického poranenia – toho, ktoré sfarbilo jeho hruď do červenej až fialovej. V dobrej kondícii ale nebolo ani srdce, pracovalo prirýchlo a priveľmi náročne, hoci malo stále menšie zásoby krvi a kyslíka.

„Daryl, dobre ma počúvajte," začal som, ale rovno som aj stíchol.

Nemal som veľa možností. Najmä som však nemal čas. Mojim hrubým odhadom bolo, že máme tak desať minút. Pri ideálnom vývine situácie. Dlhšie bez podania liekov a istých zákrokov nevydrží. Potreboval som predovšetkým uvoľniť tlak v pľúcach a vypustiť vzduch, ktorý každou sekundou stále viac tlačil aj na samotné srdce. V ideálnom prípade by sme použili dekompresnú ihlu priechodnosti buď 12, 14 alebo 16G – čím nižšie číslo ihla mala, tým bola jej priechodnosť vyššia. Ideálne ju bolo zapichnúť do druhého medzirebrového priestoru na medioklavikulárna čiare. Samotný katéter musel byť umiestnený tesne nad tretím rebrom, aby sa predišlo poškodeniu nervov, artérií a žíl, ktoré ležali pod každým rebrom.

„Daryl, máte v taške nejaký nožík, orezávatko na papier... hocičo podobné?"

„No-nožík." S rukou stále pritisnutou k rane na hrudi som sa načiahol za jeho aktovkou a začal v nej hľadať. Malí skladací nožík som našiel v jednom z vonkajších vreciek. Nebol sterilný, riskoval som infekciu, ale bola to moja jediná šanca. „Čo..."

„Potrebujem, aby ste si ľahli, Daryl." Pomohol som mu odtiahnuť sa chrbtom od kontajnera, podoprel mu hlavu a krk a pomaly ho uložil na chrbát, vsúvajúc mu pod hlavu jeho aktovku. „Pomaly vytiahnite ľavú ruku z pulóvra." Potreboval som pod neho rozostrieť aspoň kúsok látky, vytvoriť bariéru medzi zemou. Zároveň som potreboval čo najlepší prístup zboku k jeho hrudi.

„Čo chceš... robiť?"

„Musíte mi dôverovať. Presne viem, čo robím, len potrebujem, aby ste spolupracovali." Ani náhodou som nevedel, čo robím. Nikdy predtým som sám pneumotorax neriešil, hlavne nie mimo nemocnice, bez potrebných pomôcok a pomoci kolegov. „Chcete, aby som vám povedal, čo presne sa bude nasledujúce sekundy diať?" Zaváhal, ale napokon slabučko prikývol, privierajúc oči. „Vašim nožíkom musím urobiť malý rez do ľavej strany hrude na úrovni štvrtého medzirebria. Uvoľní sa tlak a vypustí sa nahromadený vzduch, ktorý vám sťažuje dýchanie a zaťažuje srdce. Verte mi, že ak by tu bola iná možnosť alebo sme mali čas počkať na niektorého môjho kolegu, počkali by sme. Momentálne však ide o každú sekundu, Daryl."

Zreteľne som videl ako rýchlo sa jeho stav zhoršuje, ako stále viac lapá po dychu. Do tváre stratil úplne všetku farbu, na dotyk bola jeho koža studená ale zároveň pokrytá jemnou vrstvou potu. Celé jeho telo sa extrémne namáhalo, aby sa udržalo nažive. No čím dlhšie zotrval v takomto stave, tým bližšie bol okamih úplného kolapsu celého organizmu. A práve tomu som musel predísť.

„Pokojne dýchajte," šepol som, pokrčil mu ľavú ruku v lakti a voľne mu ju položil na zem povedľa hlavy. „Budem ale potrebovať vašu pomoc. Musím pustiť ranu na hrudi, budete si na ňu chvíľku tlačiť vy."

„Ako... silno?"

„Najsilnejšie, ako budete vládať." Pomohol som mu pohnúť pravou rukou, dávajúc pritom pozor na postrelené rameno. Dlaňou si prekryl ranu a až keď som si bol istý, že na ňu vládze tlačiť, odtiahol som svoju ruku. „Hlavne sa zbytočne nemykajte, sťažíte mi prácu a bude vás to veľmi bolieť."

S pevne stisnutými perami prikývol a znova privrel oči. Párkrát som sa zhlboka nadýchol, uchopil jeho nožík a vytesnil z hlavy všetko, čo sa netýkalo toho momentu. Pred sebou som videl iba muža v ohrození života, ktorý mal v tej chvíli iba mňa. Mojou úlohou bolo pomôcť mu, získať potrebný čas a stabilizovať ho, než sa dostane do nemocnice, kde sa o neho postarajú lepšie.

Pre istotu som dvakrát nahmatal správne miesto, naposledy sa nadýchol a urobil rez približne 5cm dlhý. V ideálnej situácii by som mal po ruke dlhé tupé nožnice zvané peán, ktorými by som vnikol dnu a nasmeroval ich kolmo na hrudnú stenu.

„Ide vám to skvele, Daryl," povzbudil som ho. Čakal som, že počas rezu vykríkne a prezradí nás. Zjavne si však dostatočne silno zahryzol do jazyka. „Rez je hotový, teraz musím preniknúť ešte trocha hlbšie. Skúste, prosím, nekričať." Cítil som ako sa mi trasú ruky, keď som pravým prostredníkom vnikol do čerstvo narezanej rany. Musel som sa po hornej hrane piateho rebra dostať až do hrudnej dutiny, zatiaľ čo som ukazovákom o niečo viac roztvoril ranu.

To však bolo na Daryla priveľa. Najprv len zakňučal a mykol celý telom, ale nasledoval bolestivý výkrik, ktorým na nás určite upútal pozornosť. So strachom sme na sebe pozreli, zatiaľ čo nezrozumiteľné vyjednávanie strelca a policajta ustalo. Akoby zrazu utíchol naokolo nás úplne celý svet.

Až kým sa nespustila streľba.

Netušil som, kto vystrelil ako prvý. Už úplne automaticky som skrčil hlavu a nahol sa nad Daryla, aby som ho v prípade potreby ochránil. V hlave mi však zostala už len jedna jediná myšlienka: Clio. Ráno som odišiel ako v každý bežný deň. Ani mi nenapadlo, žeby som sa nemusel vrátiť a znova ju vidieť.

Do reality ma uvrhol ďalší krik. Nebol to však Daryl, kto kričal. Ale polícia, ktorá viditeľne prevzala iniciatívu nad celou situáciu. Keď som pozrel ich smerom, postupovali vpred, zatiaľ čo strelec ale aj jeho rukojemníčka ležali bez pohnutia na zemi.

„Hej..." šepol Daryl, získavajúc si okamžite moju pozornosť. „Hotovo?" Potreboval som niekoľko sekúnd na otrasenie sa. Keď mi však v ušiach dozneli aj posledné tóny výstrelov, moja schopnosť sústrediť sa bola späť. Ukazovákom a prostredníkom som opäť ranu otvoril, sledujúc ako z nej vyteká krv. To však bolo dobrým znamením, najmä keď sa Daryl rozkašľal a následne nadýchol o poznanie ľahšie, než doposiaľ.

„Lepšie, však?" Prikývol, hľadiac mi však do tváre zrazu až priveľmi zmätene. Oči ani tak neupieral na mňa, skôr niekam nad moju hlavu. „Daryl?" Až keď mu hlava klesla nabok a on zavrel oči, som si všimol, že na ranu na hrudi si už zjavne istú chvíľu netlačil. Krv z nej vytekala vo väčšom množstve, než predtým. „HEJ!" zakričal som smerom k policajtom čo mi hlasivky stačili, oboma rukami prekrývajúc ranu. Museli sme okamžite do nemocnice, ideálne kým môj núdzový záchranný plán stále fungoval.

„Mike!" Ako prvý ku mne dobehol Alec, ktorý zostal priam zhrozený pri pohľad na Daryla v bezvedomí, na moje úplne zakrvavené ruky či krvavý nôž pohodený len kúsok odo mňa.

„Máme voľnú sanitku? Okamžite musíme do nemocnice!"

Nestihol mi ani odpovedať, keď sa vedľa neho zjavil Ryan aj s ďalším záchranárom. Najhoršie ale bolo, keď sa spoza nich ozval detský krik. Lorelai kričala a plakala celú cestu, až kým nedobehla k nám, nepretlačila sa pomedzi záchranárov a nepadla na kolená k svojmu otcovi. Veľké uplakané oči vytreštila na mňa, čakajúc zjavne na hocijaké slová.

„Ocko žije, neboj sa. Bol naozaj veľmi statočný, to určite po ňom si taká odvážna aj ty," dostal som zo seba čo najpokojnejšie a usmial sa na ňu. „Teraz ho musíme vziať do nemocnice, dobre? Ty zatiaľ zostaň s mojim kamarátom Alecom. Pozná veľa dobrých vtipov, zabavíte sa." Prosebne som na neho pozrel ponad plece, aby malú odviedol. Tá sa však vzpierala a kričala na svojho otca. Bolo až bolestivé sledovať ako nasilu ju Alec viedol preč od zraneného otca, ktorého život stále visel na vlásku.