Clio

„Našla si tam ešte nejaké chyby, ktoré som ja prehliadol?" opýtal sa Ryland, nervózne obhrýzajúc koniec ceruzky.

Včera som tu nebola, celý pondelňajší večer som strávila nad knihami, ale celý víkend som strávila nad finálnou verziou decembrového čísla magazínu. Najneskôr zajtra musel súbor odoslať do tlače, aby bolo všetko hotové načas a v predaji ešte pred vianočnými sviatkami. Tie sa blížili rýchlosťou svetla.

Náš byt už bol plne vyzdobený, najmä vďaka Marciinej pomoci. Potešilo ma, že bola do dekorovania rovnako zapálená ako ja. Veľmi ochotne sa chopila všetkého, čo som ja s jednou rukou nedokázala. Povešala najmä svetielka, ktoré nám vďaka maličkým kovovým háčikom zdobili veľkú časť stropu v obývačke a kuchyni.

Najväčšou zmenou však za posledné dva týždne prešla práve Marcia. Pomohla som jej nájsť tú najlepšiu psychologičku – zatiaľ mala za sebou tri sedenia, no podľa jej slov boli veľmi efektívne. Viditeľne sa jej uľavilo, keď mala na koho zhodiť svoje starosti, ktoré ju ťahali ku dnu. Mala niekoho, komu sa mohla otvorene a bez zábran vyžalovať a pred kým mohla plakať toľko, koľko len potrebovala. A ak tu nebola psychologička, nahradili sme ju ja a Michael. Najúčinnejšie, ako sme len dokázali a stíhali.

„Nie, nenašla som už žiadnu chybu. Všetky sme vychytali pri predošlom čítaní."

„Ani nevieš ako rád to počujem. Už vážne nerád by som sa k tomu celému vracal."

„To sme dvaja." Milovala som pracovať na každom novom čísle. No po niekoľkých čítaniach a neustálych korektúrach mi začalo liezť na nervy. Najmä ak som musela dookola čítať svoje vlastné články. Aj keď mi prišli dobré, po toľkom skúmaní som nad nimi len prevracala očami a nechápala, ako som mohla niečo podobné napísať. „Zajtra ani vo štvrtok neprídem. Nestíham, mrzí ma to."

„Máte skúšky, čo?"

„Mhm..." Prekliate skúšky, najhoršie obdobie každého semestra. „Nezvládam to, som hrozne unavená a nervózna. Odkedy ráno otvorím oči, až kým ich večer zas nezavriem. A potom celú noc nespím, len sa prehadzujem alebo plačem."

Od tej zlomovej noci s Michaelom sa veľa zmenilo. Nie medzi nami, my sme boli rovnako zamilovaní ako predtým. Ak nie ešte viac. Ale tak celkovo. Necítila som sa vo vlastnej koži, stále častejšie mi bývalo hrozne zvláštne a bolievala ma hlava. Zmáhala ma neskutočná únava, ale spánok bol nemožný. Nejako podobne to bolo aj s jedlom. Skoro vôbec mi nechutilo, skôr ma stále častejšie bolel žalúdok a cítila som celkovú nevoľnosť.

Pri každodennom strese zo školy som to ale brala za normálne a pred Michaelom nehovorila nič. Pretvarovala som sa, hrala to na úsmevy a láskavé slová. Vyhovárala som sa na všetko možné a stále dookola vinila školu, ktorá mi úplne padala na hlavu. Bola som hrozne pozadu a učivo sa mi neustále kopilo. Nestíhala som sa učiť na skúšky. Doposiaľ som bola skúsiť iba dve zo štyroch, ale obe dopadli neúspešne. Musela som sa zapísať na opravný termín.

„Doma je všetko okej?"

„Ale áno, s tým to nič nemá."

„Čo Marcia?"

„Dáva sa pomaličky dokopy. Dúfam, že jej terapie pomôžu čo najviac." Videla som ako veľmi sa chce postaviť späť na nohy a začať žiť. Doma mi pomáhala snáď so všetkým, najmä ak som ja nestíhala. Pritom už mala dohodnuté, že na nový rok nastúpi ako barmanka dole do kaviarne, keďže Daysha sa už späť nevráti.

„A pán doktor?"

„Pána doktorka posledné dva týždne vídam skoro výhradne v posteli. Obchádzame sa ešte viac ako doteraz."

Nebudem klamať, bolo mi z toho veľmi ťažko. Cítila som sa hrozne izolovaná od osoby, ktorú som natoľko milovala. Robila som všetko, čo som mu na očiach videla a naplno si vážila každej spoločnej chvíle. Niekoľko nocí som však strávila v slzách, lebo hoci ležal vedľa mňa, nepredstaviteľne mi chýbal. Opakovala som si, že to už musím vydržať len tento týždeň. Budúci odchádzame na sviatky k jeho rodičom, čoho som sa už nemohla dočkať. Do New Yorku sa vrátime až na nový rok.

„Takže asi čakáš sviatky ešte viac ako väčšina ľudí."

„Nevieš si ani predstaviť ako veľmi. Bude po skúškach, konečne nebude mať prax..."

„Poslednú dobu máš môj obdiv, že to s ním takto zvládaš."

Smutne som sa pousmiala. „Mám na výber? Musím si skrátka opakovať, že to tak nebude večne. Raz tá škola skončí." A potom začne rezidencia, ktorá bude zjavne rovnako časovo náročná na náš vzťah. Ak nie ešte viac. „Láska k niekomu ťa zjavne donúti robiť aj veci, aké by si pre iného človeka neurobil nikdy." Obetovala by som toľko aj pre Dereka? Nie, rozhodne nie. Bola by som ochotná takto fungovať ešte niekoľko rokov kvôli Michaelovi? Rozhodne áno. Aj napriek tomu, že som sa chvíľami veľmi trápila.

„Ak už sme pri láske a vzťahoch..." začal nečakane, pokladajúc ceruzku. „Predpokladám, že si hovorila s Dayshou."

„O vašom rande?"

Prikývol, pár rýchlymi pohybmi si zväzujúc vlasy do svojho typického drdolu. Vlasy mu opäť hrali výraznou červenou farbou, minulý týždeň si ich konečne opäť zafarbil. „Nazdávam sa, že sa jej páčilo. Pôsobilo to, že domov odchádza v dobrej nálade."

„Bola šťastná ako blcha, nemusíš sa báť."

„Ako dlho zbierala nervy, aby ma pozvala?"

„Spomínala to už dlhšie. No vážne som nečakala, žeby to skutočne aj urobila. Vieš..." Na chvíľu som zmĺkla, ale ak už som začala, bolo lepšie pokračovať. „Dúfala, že ju pozveš ty. Najmä po oslave tvojich narodenín. Akurát potom som jej hovorila, že pravdepodobne chodíš s Niou a tak sa stiahla. Jasala, keď som jej oznámila, že si single."

„A ako dlho už po mne ide?"

„Odkedy ťa po prvé uvidela." Nečakala som, že ho to tak veľmi zaskočí. No oči sa mu rozšírili od prekvapenia. „Ale keby niečo, odo mňa to nemáš!" pohrozila som mu s nadvihnutým ľavým ukazovákom.

Konečne som mohla povedať, že sa mi podarilo zvyknúť si na sadru a život s jednou rukou. Napríklad varenie mi už celkom išlo, nebola som v kuchyni natoľko nešikovná ako prvé dni. Marciina pomoc mi však padla viac ako dobre. Naučili sme sa v kuchyni fungovať spoločne, presne ako som bola zvyknutá s Michaelom alebo jeho mamou. Rozdelili sme si úlohy a tej druhej liezli do práce až vtedy, keď to potrebovala a slovne o pomoc poprosila.

„Ona je úžasná, hrozne energická a plná dobrej nálady. Ale..."

„Na teba až moc energická a dobre naladená?"

„Momentálne je všetko hrozne komplikované. A ja si nie som istý, či práve teraz je čas púšťať si k telu niekoho ako je ona. Alebo hocikoho." Tváril sa skutočne ustarostene, to sa mi na neho nepodobalo. Málo krát dával svoje pocity najavo takto viditeľne. Zväčša bol on ten s kamennou tvárou, ktorý riešil emócie náš všetkých naokolo. „No nechcem ju zraniť. Cítil som sa s ňou veľmi dobre, to musím uznať."

„A čo keby tomu dáš šancu?"

„Nie, to nie je dobrý nápad, Clio. Čoskoro ma čakajú udalosti, ktoré sám neviem ako dopadnú. A práve preto ju nechcem zbytočne namotávať."

Chcela som, aby mi povedal o čo ide. Možno by sa mu uľavilo. Avšak takmer okamžite sa obrátil k notebooku a niečo si zapísal. To značilo koniec našej konverzácie. Chvíľu som však ešte zostala sedieť na svojom mieste, ale potom bolo lepšie vrátiť sa k práci. Mala som na starosti redigovanie niekoľkých článkov a zároveň som do konca týždňa musela napísať aj dva vlastné.

O siedmej som to však zabalila, nedokázala som sa dlhšie sústrediť. Radšej som čo najrýchlejšie zamierila domov, aby som sa ešte mohla učiť na zajtra. Čakala ma ďalšia písomka, ktorú ak zvládnem, tak môžem ísť v piatok na skúšku. Ak nie, tak až v pondelok, no s tou možnosťou som nechcela počítať. Úplne mi stačilo, že ma v pondelok čakali tie dve opravné. Bude zázrak, ak sa na ne zvládnem pripraviť bez nervového zrútenia.

Michael ešte dnes a zajtra slúžil až do desiatej, čiže doma ma čakali iba Marcia a Kalif. Stala sa z nich úžasná dvojka. Akoby v sebe našli niekoho, kto im v živote dovtedy chýbal. Najmä náš kocúrik bol určite rád, že nemusel tráviť celé dni osamote. Vždy tu bol niekto, kto sa s ním hral a prípadne mu doložil jedlo alebo vodu, ak stihol zlikvidovať všetky svoje zásoby.

„Ahoj," pozdravila som, zatvárajúc za sebou dvere. Na víkend hlásili prvé sneženie. Neskutočne som sa naň tešila, doslova ako keby som sneh ešte nikdy v živote nevidela. No mala som ho skrátka priveľmi rada. Najmä ak skutočne pokryl celé mesto a ponoril ho do úplne nového šatu. Rušné veľkomesto zrazu pôsobilo nežnejšie a tichšie, akoby jeho typický ruch zostal pochovaný pod vŕzgajúcou bielou pokrývkou.

„Nehovorila som ti, že hneď bude doma? Robil si zbytočnú drámu," povedala Marcia nášmu kocúrikovi, krútiac nad ním hlavou. „Štvrťhodinu dozadu len tak mňaučal a škriabal na vchodové dvere. Nemohol sa ťa už dočkať."

„Nečudujem sa mu, posledné dni trávi poväčšine s tebou." Sotva som položila tašku, zoskočil zo stola a utekal mojim smerom. Prednými labkami sa mi zaprel do nohy a mňaukal, kým som ho nezdvihla do náruče a na chvíľu si ho nepritúlila. „Tá tvoja túžba po neustálej pozornosti," prihovorila som sa mu sladko a pobozkala ho medzi ušká.

„Aspoň vieš, že ťa má skutočne rád."

„To áno, máš pravdu." Aj s kocúrikom v náruči som prešla ku kuchynskému stolu. Pokrývali ho moje tarotové karty. „Ako to ide?"

„Kalif si ťahal karty, skúšala som ich prečítať a vyložiť bez pomoci, ale stále mi to nejde." Malú knižku, ktorá bola pôvodne priložená k balíčku, mala položenú vedľa seba. Tiež sa mi bez nej nedarilo ešte úplne fungovať. Ale za to mohla zjavne aj skutočnosť, že som priveľmi nemala čas na precvičovanie. Lepšie povedané, nepatrilo to medzi moje priority. „Stále mám hlavu niekde inde."

„Bez koncentrácie to ide ťažko. Priveľmi vnímaš len vlastné myšlienky a nie to, čo ti hovoria karty."

„Vieš, ja..." Na chvíľu sa úplne odmlčala, zasúvajúc si za pravé ucho niekoľko hnedých pramienkov vlasov. „Bola som dnes na cintoríne. Myslela som si, že... neviem, že nebudem cítiť potrebu ísť tam. Ale nedalo mi to, musela som."

„Ako si vedela kam ísť?"

„Zackova sestra minulý týždeň zdieľala na nete miesto a čas pohrebu. Zapísala som si ho, ale nedokázala som tam ísť, hanbila som sa, hoci som ju ani ich rodičov priveľmi nepoznala. Videla som ich tak dvakrát. Ale vieš... chápeš..."

„Áno, chápem." Klesla som na stoličku vedľa nej, skladajúc Kalifa na stôl medzi karty.

„Pohreb bol minulý štvrtok." Prikývla som, stískajúc pery do tenkej linky. „Nevydržala som tam dlho, ale som rada, že som išla. Asi to takto proste malo byť." Smutne sa pousmiala, žmurkaním zaháňajúc slzy. Tie jej oči zaliali zakaždým, keď svojho zosnulého priateľa spomenula. Stále bojovala so všetkým, čo sa jej posledné týždne v živote stalo.

„Som na teba hrdá, že si išla sama. Ale ak by si chcela aj nabudúce, pokojne povedz. Rada ťa odprevadím."

„Ďakujem." Načiahla som sa za jej rukou vyloženou na stole a uisťujúco ju za ňu vzala.

„Inak všetko v pohode?" Zbežne som prebehla očami po obývačke a kuchyni. Nad našimi hlavami žiarili svetelné reťaze, ktoré robili spoločnosť ostatnej vianočnej dekorácii. Sobom, vianočným škriatkom, dvom čarodejniciam vo vianočných kostýmoch, niekoľkým snehovým guliam a podobne.

Najkrajší bol aj tak náš veniec na dverách. Vyrábala som ho pred pár rokmi a od tej doby ročne hrdo visel na našich dverách. Použila som suché konáre – niektoré z nich som potrela lepidlom a pokryla ich bielymi trblietkami – nasledovali menšie biele, sivé, čierne a smaragdové vianočné gule, dvaja nalepený maličký duchovia v mikulášskych čiapkach a následne niekoľko malých závesných krištáľov v typických vianočných farbách – zelený malachit a avanturín, červený karneol a jaspis, biely selenit a horský krištáľ. Finálnou bodkou boli tri maličké guľôčky labradoritu, ktoré pri správnom uhle svetla odrážali nádherné modrasté odtiene.

„Áno, cestou domov som nakúpila. A potom aj uvarila."

„Nemusíš nám stále variť, nie si tu ako slúžka."

„Ja viem, ale aspoň si tak skrátim čas. Z domu som na varenie zvyknutá." To bolo vidno, jej jedlo chutilo zakaždým úžasne. A nebudem klamať. Niektoré dni padlo neskutočne dobre prísť domov a mať navarené čerstvé teplé jedlo. Hodilo sa to najmä vtedy, keď som prišla úplne zničená a Michael mal prísť ešte neskôr. Nemusela som sa strachovať, že nebude mať po dlhom dni čo jesť. „A hlavne tiež potrebujem niečo jesť, aj keď na to asi nevyzerám."

„Tak ak dobre viem, baletky si musia udržiavať formu."

„Moja stará učiteľka dokázala byť v tomto smere nekompromisná. Z triedy vyhodila niekoľko dievčat, ak podľa jej názoru priveľmi pribrali." Znepokojene som zvraštila obočie. „Vážne, nevymýšľam si. Celé roky som si musela dávať pozor na všetko, čo zjem."

„Lístok rovno do krajiny anorexie."

„Áno, to máš pravdu. Niektoré dievčatá do toho spadli."

„Netvrdím, balet dokáže byť naozaj nádherný. Ale nemám pocit, že by to stálo za podobné zdravotné problémy."

„Kedy si poznala ten pocit z javiska, zmenila by si názor. Je to niečo neopísateľné, krajšie ako splnený sen."

„No neviem, rozhodne nie môj splnený sen." Nemyslela som to v zlom, skrátka som na vec hľadela inými očami. Nikdy by som takto neriskovala svoje zdravie kvôli nejakému hobby.

No možno som to videla tak negatívne aj preto, že ja sama som nemala dlhé roky zdravý vzťah k jedlu. Ako mladšia som si myslela, že hladovanie urobí zázraky a ja konečne nebudem to tučné dievča z poslednej lavice, ktorému sa vždy smejú. Nie, žeby som bola v triede a na škole jediná pri tele. To ani zďaleka nie. Veľmi som však túžila po tom, aby som bola ako iné dievčatá naokolo mňa. No hladovanie viedlo akurát tak k iným zdravotným problémom, niekoľkým mimoriadne škaredým hádkam s mamou a napokon poriadne ostrému rozhovoru s obvodnou lekárkou. Otvorili mi však oči a po dlhých mesiacoch sa začalo všetko pomaly zlepšovať.

Až dokým som do toho kolobehu nespadla znova.

Keď mi z neho mama znova pomohla, bolo to skutočne definitívne. Ešte chvíľu trvalo, než som sa jedlo naučila nevnímať ako nepriateľa, ale išlo to. A hoci to bolo veľmi náročné obdobie, dalo mi toho do života veľa. Zistila som, že sa nikdy nechcem ocitnúť na rovnako mieste. Nechcem sa pri každom pohľade do zrkadla nenávidieť. Nikdy som na to nemala žiadny dôvod.

Bola som iná, ale bola som krásna.

Svojim vlastným spôsobom.

A za to som sa nemusela nikomu ospravedlňovať.

„Clio?" strhla som sa, keď ma Marcia oslovila. Natoľko som sa stratila vo vlastnej hlave, až som zabudla, že sedí vedľa mňa. „V pohode? Povedala som niečo zlé?"

„Nie, všetko je fajn. Len som sa zamyslela."

„Jedlo je v trúbe, pokojne si daj." Vďačne som prikývla a vstala. „Zapekané zemiaky, karfiol, šunka, syr, smotana... samé chutné veci."

„To znie úžasne."

Ešte úžasnejšie to však chutilo. Dokonalé jedno po dlhom dni, po ktorom som zablúdila do sprchy. Kvôli sadre som si ju stále nedokázala užiť, ale svoj efekt splnila. Horúca voda mi pomohla sa uvoľniť a najmä upokojiť. K učeniu som si sadla s čistou hlavou a pokúsila sa sústrediť čo najviac. Prešla som si niekoľko otázok zameraných na multimediálnu komunikáciu a následne poprosila Marciu, aby ma preskúšala. Mala som ten predmet skutočne rada, profesorka nám vždy rozprávala zaujímavé príhody z jej pracovného života mimo univerzity. Na skúškach ale bola veľmi prísna a na prvý pokus cez ňu dokázali prejsť iba študenti, ktorí podklady ovládali na 100%.

A medzi tých som sa ja neradila.

Kým prišiel domov Michael, Marcia bola zo mňa viditeľne zúfalá. Pomáhala mi ako vedela, ale na väčšinu otázok som sa skrátka nechytala. Akoby som ich nikdy predtým nevidela a netušila o čom sú. Veľmi som teda ocenila rozptýlenie, ktoré mi vyčarilo úsmev na tvári. Aj napriek tomu, že únavu na jeho tvári bolo vidno hneď, ako vošiel do bytu.

„Neverím, že som konečne doma," vydýchol, zhodil zo seba všetko nadbytočné a s otvorenou náručou si to namieril rovno ku mne. Objal ma akoby sme sa nevideli pokojne sto rokov, bozkávajúc ma na pery, na obe líca, na čelo a naposledy na špičku nosa. „Ja som si dnes hádam ani nesadol a hlavne som od rána nejedol absolútne nič."

„Preboha, to čo sa tam dialo?" Ustarostene som mu zhrnula niekoľko zblúdilých kučier z čela, na niekoľko sekúnd si ešte privlastňujúc jeho pery.

Bola som na neho veľmi hrdá. Z tej nešťastnej operácie, pri ktorej zomrelo mladé dievča, sa oklepal lepšie, ako som čakala. Samotná noc bola kritická, úzkosť ho ani napriek liekom nenechala poriadne vyspať, ale zvládli sme to. Pred praxou na ďalší deň som mu urobila naozaj výdatné raňajky, uvarila mu najlepší z mojich bylinkových čajov a dokonca ho do nemocnice aj odprevadila. Prišlo mi, že tak bol počas cesty menej nervózny. Najkrajší ale bol večer, keď som ho prišla počkať a spolu sme zbehli na večeru. Uvoľnili sme sa a prešli sa peši až domov. Vychutnali sme si mrazivú noc a prvú vianočnú výzdobu v uliciach mesta.

„Najprv niekoľko prípadov a potom osemhodinová operácia. Už som mal chvíľami pocit, že tam fakt skolabujem."

„Čo ste operovali?"

„Nádor na mozgu, niečo podobné ako keď som bol na sále po prvé. Navyše v úplne rovnakej zostave, to bolo na tom celom asi najlepšie. Vedel som presne koho mám naokolo seba a čo od nich očakávať."

„Zlatíčko..." Vedela som, že niekoľko bozkov ho dá trocha dokopy. „Som na teba veľmi pyšná."

Natoľko sa pred každou plánovanou operáciou stresoval a pritom mu to išlo viac ako úžasne. Najviac ma však pri srdci hrial pohľad na neho samotného. Úplne žiaril, keď mi o jednotlivých prípadoch hovoril, najmä ak vypichol momenty, kedy sa celý tím posunul dopredu najmä vďaka jeho návrhu či postrehu. Nehovorím, že každý rozhovor sa niesol v tomto duchu. To ani náhodou. Ale tie pozitívne prevažovali.

„Takže ak si celý deň nejedol, určite si hladný ako vlk," prehovorila Marcia, usmievajúc sa na nás od stola. „Ešteže som dnes varila."

„Och, ty naša kuchárka zoslaná priamo z neba." S ešte jedným mne venovaným bozkom prešiel k nej, pobozkal ju do vlasov a následne vzal útokom celú zapekaciu misu. Neobťažoval sa ani s tanierom či dokonca zohrievaním jedla. „Napadlo mi, že by sme mohli v sobotu niekam zájsť. Akože všetci traja."

„Na výlet?" vyzvedala Marcia.

„Hej, v podstate. A hlavne už po zotmení do Central Parku, na Vianoce je najkrajší."

„Dnes som išla okolo, klzisko vyzeralo veľmi lákavo."

„Kde si bola?" opýtal sa jej prekvapene.

„Na cintoríne. Potrebovala som to." Chvíľu na seba mlčky hľadeli, kým Michael s chápavým výrazom neprikývol a nepokúsil sa o maličký úsmev. Občas som medzi nimi cítila akési zvláštne napätie, ktoré ale nespôsobovalo žiadne problémy. Stále sme si skrátka zvykali, aj po skoro troch týždňoch bola celá táto situácia pre nás všetkých nová a hlavne nečakaná.

„Ja osobne sa budem od klziska držať ďalej, lebo si dolámem ešte aj niečo iné ako ruku. Ale znie to super, mali by sme niečo podniknúť."

„Inak... to tvoje stretnutie s Amber v piatok platí? Lebo ak myslíš, môžem po teba skočiť a prídeme domov spolu."

„Ach, nie. Neplatí."

Čo sa za posledné týždne udialo medzi mnou a mojou najlepšou priateľkou? Nič a všetko naraz. Odpisovala mi veľmi sporadicky a moje telefonáty zväčša ignorovala. Aj napriek tomu som sa však snažila a bola som veľmi rada, že sme sa na tento piatok dohodli. Chcela som zájsť niekam na pokojnú večeru a proste sa rozprávať. Dnes ráno však bez nejakého vysvetlenia naše plány odriekla. Počas víkendu mi napadlo, že pôjdem rovno k nej domov a možno ju zastihnem, ale podvedomie ma napokon zastavilo. Ak sa so mnou nechce rozprávať, doliezala by som zbytočne. Iba by som všetko zhoršila.

„Že ma to neprekvapuje," zamrmlal Michael s plnými ústami. „Ale to znamená, že máš viac času pre mňa." S až prekvapivo radostným úsmevom mi poslal vzdušný bozk, stále však venujúc najviac pozornosti večeri. „No?"

„Čo?"

„Prijímaš moje pozvanie na rande?"

Zasmiala som sa. „Jasné, áno." Rande bolo presne to, čo budeme obaja po tomto týždni potrebovať. Čas strávený len vo dvojici, niekde na neutrálnej pôde. Niekde, kde sa budeme akurát tak smiať a zamilovane po sebe pozerať. Niekde, kde môžeme zabudnúť na všetky skúšky – podarené aj nepodarené. „Očakávam, že ma zoberieš na veľmi luxusné miesto."

„Najluxusnejšie v celom meste, kráska." Zvodne na mňa žmurkol.

„Keby neviem ako je to medzi vami, povedala by som, že máte za sebou tak maximálne prvé rande a poriadne netušíte o čom sa spolu rozprávať. Tak dúfate, že ďalšie rande pomôže, ale nakoniec sa budete len celú dobu smiať, nič o sebe nezistíte a preto pôjdete ešte na ďalšie rande. A tak pekne dookola, kým sa do seba úplne šialene nezamilujete." Marcia sa nad svojimi slovami sladko usmievala, zbierajúc karty späť do balíčka.

„Naše prvé oficiálne rande nebolo moc bohaté na zmysluplnú komunikáciu, to musím uznať."

„A koho to bola chyba? Ja som menila témy každých päť minút a ty si mi na každú povedal tak maximálne dve vety, potom nastalo ticho. A aby to ticho nebolo pridlho, prišiel si s niečím medicínskym, na čo som sa zas ja vôbec nechytala."

„Bol som nervózny, riadne dlho som nebol predtým na rande."

„Mal si pred Clio priateľku?" vyzvedala Marcia ďalej.

Michael prikývol. „Volala sa Olivia, boli sme spolu skoro dva roky. No obaja sme usúdili, že bude lepšie rozísť sa, neklapalo to tak, ako by malo."

„Ľúbil si ju?"

„Áno, samozrejme. Bola mojim prvým dievčaťom, prvé mesiace som pre ňu úplne stratil hlavu. Ale to čaro potom akosi vyprchalo, hádali sme sa... obaja sme mali skrátka iné ambície do života. Dlhodobo by nám to aj tak neklapalo, najmä ak som chce z Bostonu preč." Vedela som o jeho bývalej priateľke pomerne veľa, niekoľkokrát mi o ich vzťahu hovoril. Z jeho rozprávania pôsobila milo, presne dievča aké by som si po jeho boku dokázala predstaviť.

„No, ešteže k tomu došlo. Inak by sme tu dnes všetci nesedeli," dodala, usmievajúc sa na nás na oboch. „Ako ste sa vy dvaja vôbec spoznali?"

„To je riadne bizarný príbeh..." začal Michael, ale v konečnom dôsledku nechal hovoriť mňa. Spomenúť moju bývalú susedku, jej odseknutý prst, moje odpadnutie na pohotovosti a jeho náhodnú návštevu u bývalého kolegu svojho otca akurát v ten deň. Bola to vážne bizarná zhoda náhod, ktorá ale vyústila v niečo skutočne krásne.

„Takže kvôli miestu vášho zoznámenia si ju požiadal o ruku na pohotovosti?"

„Pred ňou, aby som bol presnejší," opravil ju Michael, dojedajúc posledné zvyšky.

„Chcel, aby to bolo pre mňa nezabudnuteľné, čo sa mu rozhodne podarilo." Okamžite mi napadlo zájsť po Michaelov notebook, aby sme jej ukázali fotky. Videla som ich už niekoľkokrát, ale zakaždým mali na mňa priam čarovný efekt. Milovala som ich, práve pre tú neobyčajnosť.

Marci si ich všetky s úsmevom na tvári prezrela, no ku koncu som videla ako sa jej lesknú slzy v očiach. Úplne však stačilo, keď sme sa opäť pustili do reči. Strávili sme veľmi príjemný neskorý večer, po ktorom sme si všetci traja líhali do postele omnoho pokojnejšie a hlavne vo väčšej pohode.

⫷⫸

Ráno prišlo priskoro, najmä ak budík zvonil mojej polovičke už o piatej. Do nemocnice museli prísť na siedmu, mali priamo tam niekoľko prednášok a potom ešte prax. Úplne poslednú pred vianočnými prázdninami, pričom pre Michaela a niekoľkých jeho spolužiakov to bola posledná prax na pohotovosti. Od nového roka ich vystriedajú zvyšní spolužiaci, ktorí doposiaľ slúžili na rôznych oddeleniach a v rámci nich sa striedali.

Z postele som sa ospalo dívala ako si balí veci, prezlieka sa a potom mizne za dverami našej spálne. Bolo mi ho veľmi ľúto, najmä ak ja som mala dnes školu až poobede o druhej. Čakalo ma síce predpoludnie plné učenia na skúšky, ale aspoň som tak mohla robiť z postele. To bola vždy prijateľnejšia alternatíva, než vstávanie v mrazivé decembrové rána.

Jednoznačne so mnou súhlasil aj Kalif, ktorý mi oddane prišiel robiť spoločnosť hneď po Michaelovom odchode. Chvíľu si so mnou ešte pospal a potom sme sa pustili do učenia. Otvorila som si otázky zo včerajška, všetky si prečítala a potom sa na ne v náhodnom poradí pokúsila odpovedať. Niektoré išli ťažšie, niektoré snáď ešte horšie ako včera večer.

Aj preto mi padlo dobre, keď ma Kalif rozptýlil svojim mňaukaním. „Čo to máš?" opýtala som sa ho, sledujúc ako niečo obhrýza. „Kalif?" Keď ma ignoroval, položila som papiere a prešla k nemu.

Váľal sa na kope kníh a zošitov, ktoré Michael pred odchodom prehľadával. Niektoré vyhodil z tašky, iné si tam nastrkal a väčšinu z nich len hodil bokom, lebo mu skrátka prekážali.

„No, ukáž." Klesla som na parkety k nemu, hladiac ho po chrbátiku. „Nie, FUJ!" skríkla som na neho a okamžite mu z papule vytiahla roh starého zápisníka. Išlo o ten, ktorý Michael dostal od svojho otca. Ten, ktorý patril niektorému z jeho predkov.

Za posledné týždne som na nich ani nepomyslela, nemala som na to skrátka silu. Vytesnila som ich z hlavy, akoby nikdy ani neexistovali a sústredila sa jedine na súčasnosť. Pri pohľade na zápisník sa mi ale všetko vrátilo. Informácie, ktoré som naposledy zistila, naša hádka s Michaelom a všetky moje konšpirácie o tom, kto bol v skutočnosti jeho predok.

A zároveň komu patril tajomný zápisník.

„Je to možno jediný poriadny dôkaz, nesmieš ho zničiť." Zápisník som obrátila v rukách, uhládzajúc roh, ktorý som mu vytiahla z papuľky. Vtedy som si všimla, že sa mu podarilo natrhnúť kožený prebal. Keby tak ale neurobí, nikdy by som si nevšimla, že sa pod ním niečo skrýva.

Keď som zápisník odbalila, spod kože na mňa vykukli rovno dve veci – zložený papier a čiernobiela fotografia. Mladú ženu na nej som spoznala okamžite, bola to Evelyn. Usmievala sa priamo do objektívu, vlasy mala z veľkej časti skryté pod bielym čepcom, zatiaľ čo oblečenú mala sesterskú rovnošatu s veľkým krížom priamo na hrudi. Na zadnej strane fotografie ma čakalo niekoľko veľmi úhľadne napísaných slov a už skoro vyblednutý odtlačok pier.

Nikdy by mi nebolo napadlo, že uprostred vojnou spustošeného sveta nájdem to najlepšie, čo ma v živote mohlo stretnúť. Naveky ťa budem milovať, Ambrose.

Tvoja Evelyn

Pery sa mi úplne automaticky skrútili do úsmevu. Bolo to len niekoľko slov, ale pre nich dvoch v tom čase zjavne znamenali celý svet. Nájsť lásku počas vojny muselo byť... ja ani neviem. Niečo tak neskutočne čarovné v porovnaní so všetkým, čo sa naokolo nich dialo. Nedočkavo som roztvoria papier, obsah ktorého ma ale veľmi prekvapil. Išlo o skicu, ale nie hocijakú. Aj ona zachytávala Evelyn. Sedela na baldachýnovej posteli a svoje štíhle telo len veľmi decentne halila tenko pôsobiacou látkou. Vlasy mala rozpustené, troška strapaté. Svoj prenikavý a pritom zvodný pohľad upierala priamo na kresliča, ktorým bol majiteľ tohto zápisníka.

Ambrose Algarotti.