Michael

Trocha roztrasene som sa nadýchol, kým som čakal, kedy sa ku mne doktorka Hanlová obráti a ja jej budem môcť povedať to, čo potrebujem. Najprv som si však musel vypočuť ako sestrám diktuje presný čas smrti pacienta, ktorý ležal na lôžku pred ňou. Išiel som od iného prípadu, nemal som poňatia, čo sa tu mohlo stať a aká diagnóza viedla k smrti, no po včerajšku som podobné slová znova počuť nechcel. Pri rýchlom pohľade na zakrvavené telo mladého muža však bolo jasné, že inak to dopadnúť nemohlo. Ak nič iné, tak viditeľné strelné poranenie na krku by ho bolo v hocijakom prípade zabilo.

„Algarotti, povedz mi, že nesieš dobré správy," prehovorila doktorka zrazu ku mne. „Viac smrti dnes už asi neznesiem."

„Dobré, pacienta sme stabilizovali a poslali na sálu. Prevzal ho doktor Kan, je v najlepších rukách."

„Skvelé, ďakujem." Uštedrila mi úsmev, ktorý však bol skôr len zdvorilostný.

Dnes tu okrem nej slúžil iba doktor Ellis. Inak tu mala iba nás a rezidentov, na ktorých sa nie vždy dokázala ešte stopercentne spoľahnúť. Zjavne aj to ju natoľko stresovalo, nielen znova abnormálny výskyt fatálnych prípadov. Iba od môjho príchodu zomreli piati pacienti. Až som vážne nechápal, ako som sa všetkým piatim vyhol a vždy dostal na starosť niekoho iného. Aj keď v rovnako zúboženom stave, ale úspešne sme ho dali dokopy skôr, než by šiel ďalej – pod skalpel alebo na doplňujúce vyšetrenia.

„Môžeš sa vrátiť k tej administratíve. Chcem to mať čo najskôr hotové."

„Samozrejme." Padlo mi dobre znova sa chopiť stohov papierov a venovať pozornosť im. Nič nedokázalo nahradiť ten pocit, keď prišiel nový pacient a my sme mali sekundy na to, aby sme zistili rozsah zranení a určili ďalší postup, ale pokojnú chvíľu som naozaj veľmi potreboval.

Nebol som po včerajšku vo svojej koži. Zobralo ma to viac, akoby som bol čakal. Dumal som nad zbytočnou smrťou tých detí celú noc. A tak to potom dnes aj vyzeralo. V škole som len sotva dokázal dávať pozor. Od únavy, ktorá sa so mnou tiahla od minulej soboty, som nemal chuť ani na jedlo, iba som pil jednu kávu za druhou. Čo však bol rázny krok vedľa, od žalúdka mi potom bolo ešte horšie. No opakoval som si, že stačí zvládnuť dnešok a zajtrajšok. Nedeľu budem mať voľnú a od pondelka musím chodiť znova len na prednášky a semináre. Hoci pomaly začínalo skúškové a musel som sa naučiť ešte mnoho materiálov, oproti tomuto týždňu to bude ako dovolenka.

Dlho som pri papieroch nevydržal. S príchodom ďalších pacientov si ma k sebe doktorka zavolala, aby som pomáhal jednému z rezidentov – Chadovi. Nikdy sme spolu ešte nepracovali, ale bol to typ, ktorý mi sadol okamžite. Nemali sme teda žiadny problém pomáhať si a pracovať ako zohratý tím. Následne som mal snáď najdlhšiu pauzu za celý deň. Povenoval som sa ešte papierom a nenápadne sa vytratil najesť sa. Bolo to skutočne len na otočku, ale aj tá krátka prechádzka mi pomohla kúsok si vyčistiť hlavu.

Zároveň mi ale dala čas, aby som premýšľal. A hlavne sa nedobrovoľne poddal úzkostlivým myšlienkam. Nerád som dumal, čo asi ešte príde do konca zmeny. Dnes som tomu ale nedokázal predísť. Videl som pred sebou samé katastrofy, ďalšie smrti a odchod domov s krvavými rukami. Nie doslova, snáď...

„Konečne mám čas chvíľu aj na teba," povedala Ava, klesajúc na stoličku po mojom boku. Divil som sa, že ma vôbec našla. Nevolil som svoje typické nenápadné miesto, našiel som druhé. Sesterský pult na úplne druhom konci pohotovosti, ako boli dvere. Ak sa týmto smerom nik nepozrel, určite si ma tu nevšimol. Najmä, ak som sa zohol nad papiere. „Vidím, že dnes vyšla administratíva na teba. Minulý týždeň som ju tri dni robila ja," posťažovala si, prevracajúc očami.

„Nenamietam, mám aspoň kúsok pokoja."

„To je pravda, na niečo je to dobré." Viditeľne unavene si odsunula stoličku, oprel sa a nohy si vyložila na voľnú polovicu pultu. „Závidím Alecovi, že tu dnes nie je. Najmä po včerajšku. Zo školy odchádzal dosť vykoľajený."

„Ja sa čudujem, že vôbec do školy šiel." Všetci traja sme slúžili ráno a predpoludním, takže do školy sme išli priamo odtiaľto.

„Ja som sa čudovala nám všetkým." Asi nikto z nás, kto tu včera bol a mal dočinenia s tým prípadom, nebol už zvyšok dňa vo svojej koži. Nič podobné sme ešte nikdy nevideli, najmä ak išlo o deti, ktoré zomreli za tak nešťastných udalostí. „Ale ako vidím, tak ani dnes to tu nie je nič moc. Patológia si z nás už bude trhať vlasy."

„Bola si pri niektorom z nich?"

Prikývla, zakláňajúc na chvíľu hlavu. „Pri dvoch. Je to tak trocha šok. Doposiaľ nič, stále som mala šťastie na ľahšie prípady, prípadne ak aj pacient zomrel, bolo to mimo pohotovosti. Včera akoby sa spustila pomyselná lavína, ktorá stále padá." Hovorila síce o pacientoch, ale v skutočnosti mala na mysli niečo úplne iné. To skrátka nešlo prepočuť a hlavne prehliadnuť. Jej zrazu lesklé oči hovorili za všetko.

„Mrzí ma, čo sa stalo tvojmu starému otcovi. Nech odpočíva v pokoji," povedal som napokon trocha neisto. V rovnakej chvíli mi však hlavnou prebehli spomienky na môjho vlastného starého otca a jeho pohreb. Celé vnútro sa mi pri spomienkach na ten deň bolestivo skrútilo.

„O medicíne dokopy nevedel nič, celý život venoval rodinnej farme a chovu zvierat. Aj napriek tomu, že vyštudoval matematiku s červeným diplomom." Pousmiala sa, zaháňajúc žmurkaním slzy. „No predsa mi volal aspoň dvakrát to týždňa, aby sa informoval, čo nové som sa naučila a posledné týždne aj zažila na praxi."

„Muselo byť na nezaplatenie môcť mu to všetko rozprávať."

„Aj bolo, ver mi. Vždy som sa tešila na jeho telefonáty, mohla som sa nezáväzne vyžalovať a vedela som, že nech mu poviem hocičo, obráti to na niečo dobré." Snažila sa, ale boj so slzami napokon prehrala. Už úplne podvedome som siahol do vrecka nohavíc a podal jej vreckovku. Vďačne sa usmiala, snažia sa zachrániť zvyšky svojej špirály.

„Miloval som, keď mi starý otec rozprával príhody z práce. Mal ich tonu, ale vždy vybral tie, ktoré vedel, že ma budú najviac zaujímať."

„Tie si mal namiesto rozprávok na dobrú noc?"

„Áno, presne tak. Keď mal otec nočné, starký u nás doma prespával pomerne často, najmä ak dlho do večera pracovala aj mama. Zväčša sme sa zhodli, že jeden príbeh a potom idem spať. Z jedného sa vždy stali minimálne tri."

„Vtedy si sa zamiloval do medicíny?"

„Nie tak celkom. Na to malo vplyv viac faktorov, ale je pravda, že príbehy starého otca vo mne vždy iba upevnili rozhodnutie, že medicína je pre mňa to pravé."

„Povedal ti niekedy o niečom, čo ťa vystrašilo alebo aspoň trocha odradilo?"

„Áno, samozrejme." Našlo sa niekoľko takých príhod. No ich efekt trval vždy len chvíľu. Jediný, ktorý ma skutočne vydesil a dodnes som naň myslel, bol ten o jeho prvom mŕtvom pacientovi. „Určite mal aj viac príhod, ktoré by na mňa pôsobili takýmto dojmom. Ale rozhodol sa nechať si ich na neskôr." Čakal zjavne, kým budem starší. Otáľal nimi dovtedy, až bolo neskoro a následne si ich vzal so sebou do hrobu.

„Starí otcovia sú dar z neba. Bez nich nie je už nikdy nič rovnaké."

„To máš pravdu," súhlasil som, obracajúc plnú pozornosť späť k papierom.

Asi nám obom padlo lepšie, keď sme tú tému pustili. Pre ňu išlo o čerstvú ranu, pričom tá moja krvácala aj o niekoľko rokov neskôr. Snažil som sa ďalej venovať jedine potrebnej administratíve, čo ale bolo každou sekundou ťažšie a ťažšie. Keď som zahnal spomienky na starého otca, napadlo mi čo asi robí Clio, či je doma všetko v poriadku.

Ava musela ísť čoskoro pomáhať doktorke Hanlovej, zatiaľ čo ja som sa ešte viac prikrčil za stolom, aby ma nebolo vidno. Osud ma však dobehol. Doktor Ellis pri ďalšom prípade zakričal priamo na mňa, aby som mu s Chadom šiel pomôcť. Aj napriek tomu, že sa naokolo motalo niekoľko mojich spolužiakov.

„Rozdelíme sa, ja si vezmem pacienta v horšom stave, vy dvaja toho druhého. Ide o mladý pár, mali nehodu na motorke."

„Hlásili záchranári kto je na tom horšie?" opýtal som sa, naťahujúc si rukavice. Ak sme vedeli, že záchranka čoskoro príde s vážne ranenými, pripravili sme sa vopred, aby sme potom už nestrácali čas.

„Vodičova partnerka. Ale všetko sa môže obrátiť, kým dorazia," odpovedal doktor Ellis. Nepoznal som ho tak dobre ako doktorku Hanlovú, pracovali sme spolu naozaj minimálne. To ale neznamenalo, že som v ňom nemal rovnakú dôveru. Skôr som netušil, čo si u neho môžem dovoliť. „Algarotti, na teba som poslednú dobu počul samú chválu. Najmä od doktorky Nelsonovej."

„Ale, čo ty si s ňou mal?" podpichol ma Chad, drgajúc do mňa pravým lakťom.

„Operovali sme, mala ma tam miesto rezidentov."

„Iba ty a ona?" zaškeril sa, mykajúc tmavohnedým obočím. Vlasy mu postávali rovnako divoko ako často tie Alecove, no mali úplne inú farbu. Odtiene ryšavej v nej chýbali, celé hrali do tmavohnedej. „To sa ti ako podarilo? Nedokončil si ešte ani školu."

„Prirodzený šarm." Žmurkol som naňho so zazubeným úsmevom, ktorý bol ale zjavne posledný za celý zvyšok služby.

Obe sanitky dorazili behom nasledujúcej minúty. Obrnil som sa ako najlepšie to len išlo, zhlboka sa nadýchol a v hlave zatlačil do úzadia všetko, čo nesúviselo s nadchádzajúcim prípadom. Doktor Ellis si vzal na starosť dievčinu, ktorá prišla vo viditeľne horšom stave, zatiaľ čo ja a Chad sme sa venovali jej partnerovi. Tiež na tom nebol najlepšie, ale aspoň bol pri vedomí a mohli sme s ním komunikovať.

Doktor Ellis a Adam, môj spolužiak, pracovali za našim chrbtom a snažili sa zachrániť tú úbohú dievčinu. Z toho mála, čo som od nich počul, to ale nevyzeralo dobre. O to viac som sa ale sústredil na svoju prácu. Podať potrebné lieky, ktoré mi Chad prikázal, zaviesť novú kanylu, provizórne zafixovať doposiaľ nepotvrdenú potenciálnu zlomeninu a hlavne ho upokojiť, že pre jeho snúbenicu – ako mi stihol pomedzi bolestivé stony povedať – urobia kolegovia úplne všetko.

„Michael!" okamžite som sa obzrel do smeru, odkiaľ niekto kričal moje meno. Na oddelenie práve vošiel doktor Kan, viditeľne unavený z celého dňa. „Choď sa pripraviť, ideš so mnou na sálu."

„Teraz? Ale..." kývol som hlavou na nášho pacienta.

„Okamžite, bež! Samuel sa šiel pripraviť, Andrea tu už nie je, zastúpiš ju." Trocha preľakane som prikývol, odstupujúc od pacienta. Zakričal som pritom na vrchnú sestru, aby ma prišla vystriedať a pomohla Chadovi. „Doktor Ellis, čo tu máme? Stačí mi rýchla anamnéza, dostal som už podklady od záchranky."

„Ideme operovať ju?" opýtal som sa vyplašene.

„Áno, niet na čo čakať. Choď, Michael, Samuel ti povie všetko potrebné!" Bez ďalšieho namietania som prikývol a otočil sa na odchod.

Rozbehol som sa, až keď ma nikto nevidel. Vpálil so do šatne, hodil do skrinky svoj mobil, stetoskop aj hodinky, čo najrýchlejšie som sa prezliekol a upaľoval na chirurgiu. Samuela som našiel už stáť pri umývadle, ale doktor Kan tu ešte nebol.

„Si tu, skvelé."

„Vedel si, že prídem?" Prikývol, oplachujúc si ruky. Šikovne som si vzal všetko potrebné a pridal sa k nemu, čo najdôkladnejšie si umývajúc ruky. „To dievča vyzeralo dosť biedne. Minimálne z toho, čo som počul."

„Masívne vnútorné krvácanie, zjavne pretrhnutá slezina. Podozrenie na poškodenie pečene, polámané rebrá... Záchranári nám poslali zaujímavý súpis a to išlo pri niektorých zraneniach iba o odhad."

„Uzavretý pneumotorax, rebro prepichlo pľúca na pravej strane."

„Potvrdili ste to?" Prikývol som, oplachujúc si z rúk antibakteriálne mydlo. „Zasiahli ste alebo je to na nás?"

„Zasiahli, počul som ako si doktor Ellis pýtal ihlu na prepichnutie pohrudničnej dutiny. Potom ale prišiel doktor Kan a poslal ma pripraviť sa, takže netuším, či sa im to podarilo." Až natoľko som na ich prácu nedozeral. Mal som vlastného pacienta, ktorý sa metal hore-dole a všetko nám ešte sťažoval.

„Dobre, tak uvidíme, keď ju privezú."

Do niekoľkých minút sa k nám pridal aj doktor Davids. Prišiel rovnako slabo informovaný ako sme boli my dvaja, takže si nás veľmi rád vypočul, hoci nič nové nám povedať nedokázal. Trocha ma však upokojilo, že bol k prípadu pribraný práve on. Vedel som, že tá dievčina bude v najlepších rukách.

Nevedel som ani jej meno.

Keď sme vošli na sálu, bral som ju ako úplnú cudzinku, ktorá bola odkázaná na našu pomoc. Doktor Davids ju úspešne uspal, aby sme mohli začať. Spolu so sestričkami sme si prešli plán celej operácie a začali. Operovať sme však museli všetci traja naraz.

Každý z nás samostatne.

Doktor Kan urobil počiatočný rez a zatiaľ, čo on sa pustil do práce na pečeni a Samuel na slezine, ja som po nich zastavoval všetko nadbytočné krvácanie, prípadne ďalšie, ktoré som objavil. Pracoval som čo najrýchlejšie, ale zároveň najopatrnejšie. Najdôležitejšie asi bolo, že ma neviedla hlava, ale intuícia. Rozhodne mi našepkávala kde skôr zasiahnuť a ako to urobiť čo najefektívnejšie, aby neprišla o viac krvi ako bolo nevyhnutné. Všimol som si, že doktor Kan po mne aj napriek svojej práci po očku pozeral, ale zjavne nemal dôvod napomínať ma alebo opravovať. Videl, že robím presne to, čo sa odo mňa očakáva a tak sa mohol pokoje venovať svojej vlastnej časti práce.

Skrátka som nemyslel. Nenechal som sa ničím rozptýliť. Pred sebou som videl jedine svoju prácu a mladé dievča, ktoré nemohol zachrániť okrem nás nik iný.

Najväčší problém ale nastal, keď nás doktor Davids varoval, že pacientke rýchlo a veľmi výrazne začal klesať tlak. Doposiaľ pravidelne a upokojujúco pípajúci monitor sa rozhučal na celú operačnú sálu, súriac nás do ešte rýchlejšej a precíznejšej práce.

Mali sme iba niekoľko krátkych minút, ktoré sa však zdali dlhé ako celá večnosť. Tápali sme v tme, všetci traja sme hľadali jediný zdroj krvácania, zatiaľ čo pacientka umierala a doktor Davids robil všetko v jeho silách, aby nám doprial čo najviac času.

„Potrebujeme viac krvi, inak je po nej," prehovoril nakoniec. Hlas mal istý a rozhodný, no jediný rýchly pohľad prezradil mieru jeho znepokojenia. „Vedia nám poslať ešte nejakú?"

Doktor Kan pokýval nesúhlasnej hlavou. „Posledné týždne máme celkovo veľmi málo krvi, nie sú darcovia. 0 negatív nie je už vôbec a toto boli posledné dve dávky B negatív. Musia ju priniesť z inej nemocnice. Ak teda niekde majú krv navyše."

„Čiže je B negatív?"

„Áno," odvetil, berúc od sestry ďalší vatový tampón. „Zavolajte dole na transfúznu stanicu, nech obvolajú okolité nemocnice a zoženú niektorú zo skupín." Na chvíľu zodvihol pohľad od otvoreného brucha pacientky. „Čo vy, kolegovia? Nemáme tu žiadneho vhodného darcu?"

„Som 0 ale pozitív," povedala jedna zo sestričiek. Zvyšné len mlčky pokývali hlavou, spolu s nimi aj Samuel a doktor Davids.

„Ja som B negatív," prehovoril som napokon čo najhlasnejšie, aby ma doktor Kan zreteľne počul. Všetky páry očí na sále sa zrazu upriamili mojim smerom, zjavne čakajúc na pokračovanie. „Daroval som krv už niekoľkokrát, naposledy nejako koncom augusta."

„Nebol si poslednú dobu vážnejšie chorý?" pokýval som hlavou. „Nejaké chronické ochorenia, pravidelne užívané lieky?" zisťoval doktor Kan ďalej, sledujúc ma s nádejou v očiach.

„Nie, nič také."

„Tetovanie alebo piericing?"

„Obe mám dlhodobo, už niekoľko rokov." Nepoznal som naspamäť celý dotazník, ktorý dávali pred darovaním krvi vypĺňať. Ale nebol som si vedomý žiadnej prekážky, ktorá by mi mala brániť.

„Dobre, čo ja viem... piješ? Berieš drogy? Striedaš partnerky alebo partnerov?" Bolo počuteľné, že je mu nepohodlné pýtať sa ma podobné otázky, ale skrátka robil svoju prácu. V rýchlosti vypichoval základné body, ktoré by mohli brániť v podaní mojej krvi pacientke.

„Žiadne drogy neberiem a ani som nebral, alkohol pijem veľmi sporadicky a v rozumnom množstve. Okrem svojej snúbenice som vyše dva roky nespal s nikým iným."

„V tom prípade gratulujem k zásnubám a k možnosti byť hrdinom dňa. Ak teda, samozrejme, súhlasíš s darovaním krvi tejto pacientke."

„Áno, samozrejme," odpovedal som okamžite. Keby nie som ochotný jej svoju krv dať, zostal by som mlčať a tváril sa, že mám úplne inú krvnú skupinu.

„Doktor Kan, je to naozaj dobrý nápad? Nevieme, či protilátky v Michaelovej krvi nespôsobia ešte väčší problém ako máme teraz," namietol doktor Davids, behajúc očami medzi mnou a primárom. „Nerobili mu v uplynulé dni žiadne testy, ktoré by potvrdili, že je to bezpečné. Sám dobre viete, že dobré výsledky spred niekoľkých mesiacov nemusia znamenať nič."

„Som si toho veľmi dobre vedomý, ale nepríde mi, že by sme mali inú možnosť. Pacientka stále krváca a ja neviem nájsť miesto odkiaľ. Aj keby krvácanie zastavím, bez okamžitej transfúzie zlyhajú obličky aj srdce, bude nasledovať mozog a napokon zomrie."

„Ja viem, ale..."

„Doktor Davids má pravdu, pán primár," prehovoril zrazu Samuel. Ten po celý čas sotva zodvihol pohľad, natoľko sa sústredil na svoju časť práce. „Ale uznávam, že nemáme veľa iných možností. Lepšie povedané žiadnu. Ak už teraz začína upadať do šoku, nemôžeme bez krvi pokračovať, najmä ak stále krváca. Pravdepodobne je niekde natrhnutá aorta."

„To mi došlo, Samuel, ale nedarí sa mi nájsť to konkrétne miesto, lebo všetko je od tej zasranej krvi!" skríkol primár na celú sálu, až myklo ešte aj mňa. No nedivil som sa, že strácal nervy. Darmo sa sestričky snažili a krv neustále odsávali, behom sekundy prišla ďalšia vlna.

„A čo záchrana jej vlastnej krvi? Odsať ju, prefiltrovať a vrátiť nazad späť do tela? Nerieši to síce náš problém s tým, že má krvi celkovo málo, ale keď udržíme stabilné množstvo, získame čas než privezú vhodnú krv z inej nemocnice a zároveň zabránime tomu, aby začali zlyhávať orgány."

Hovoril som skôr, než som všetko domyslel. V konečnom dôsledku to ale nevyznelo ako ten najhorší nápad. Nedávno som čítal o podobnom prípade, pacientka ešte pred operáciu z náboženských dôvodov odmietla transfúziu krvi. Súhlasila ale so záchranou svojej vlastnej, takže keď prišlo na najhoršie, mohli jej do tela vrátiť prefiltrovanú vlastnú krv.

„To je skvelý nápad," uznal doktor Davids „Ešte počas rezidencie som bol pri takom prípade, pacientke to zachránilo život."

„Neverím, že mi to nenapadlo," vydýchol doktor Kan, sťahujúc si jeden pár rukavíc – boli úplne presiaknuté krvou. Pre podobné prípady nosili chirurgovia vždy viac ako jeden pár. Najčastejšie sa nosili dva páry, ale našli sa aj lekári, ktoré zniesli tri. „Dobre, urobíme to. Skvelý postreh Algarotti." Prikývol som, čakajúc na ďalšie rozkazy. „Alex, pôjdeš dole na transfúznu stanicu, povieš im, aby čím skôr zohnali krv. Zároveň im tam nechaj Michaela, nech mu vezmú krv, čo najrýchlejšie ju skontrolujú a ak je vhodná, nech odoberú ako pri bežnom darcovi – 400 až 500 mililitrov. Ak nie teraz, po operácii bude transfúzia nevyhnutná."

„Samozrejme, pán primár," odvetila Alex, okamžite odstupujúc od operačného stola.

„Choď, Algarotti. Ďakujem za pomoc, išlo ti to skvele."

„Ďakujem za šancu." Naposledy som pozrel na pacientku a taktiež od nej odstúpil. Náhlil som sa za Alex, bok po boku sme sa umyli, vyzliekli a ponáhľali sa na určené miesto.

„Si v poslednom ročníku?" opýtala sa, kým sme postávali vo výťahu.

„Nie, v treťom." Ruky som si založil do vreciek nohavíc, skláňajúc pohľad k zemi. Mimo sály sa mi dýchalo omnoho ľahšie, no na druhej strane ma hnevalo, že som nemohol zostať. „No nebola to moja prvá operácia."

„To šlo poznať. Po očku som ťa sledovala, išlo ti to veľmi dobre."

„Vďaka." Mohol som urobiť aj viac. Koniec koncov, vždy sa toho dalo urobiť viac. „Ako dlho tu už pracuješ ty?"

„Bude to pätnásť rokov. Predtým som ešte päť rokov pracovala vo Vegas, presťahovali sme sa sem kvôli manželovej práci."

„Tam to bolo zjavne ešte rušnejšie ako tu."

„Hlavne plné cudzincov, turisti sa radi opúšťali a potom končili na operačnom stole s mnohými bizarnými zraneniami." Nostalgicky sa pousmiala, zasúvajúc si za ucho prameň gaštanových vlasov. Výťah v rovnakej chvíli zastal a dvere sa otvorili. Čakali pred nimi dvaja lekári, ktorých sme pozdravili kývnutím hlavy a náhlili sa za splnením svojich povinností.

Alex osobne odovzdala odkaz doktora Kana a s pár povzbudivými slovami ma tam nechala, náhliac sa späť. Mňa sa sestričky a doktorka chopili jedna radosť. Nemal som pri sebe svoj preukaz darcu krvi, ale v systéme našli moje meno a záznamy bez nejakého problému. Dotazník sme pre šetrenie času vynechali a rovno mi vzali vzorku krvi, posielajúc ju na expresné vyšetrenie.

Kým prišli výsledky, v pokoji som doktorke porozprával o aký prípad presne ide a prečo musíme všetko robiť čo najrýchlejšie. Následne som si ja musel od nej vypočuť pokarhanie preto, že som dnes nahradil skoro všetko jedlo niekoľkými šálkami silnej kávy. Mimo iné určite prispeli k zvýšenému tlaku, ktorý ale bola ochotná prehliadnuť kvôli tiesni. Sestričky obvolali všetky nemocnice v okolí. Na našu žiadosť dokázala kladne reagovať iba nemocnica St. Charles na Long Islande. To boli dve hodiny cesty.

Ani moja krv ale nebola úplne ideálna, najmä pre mierne zníženú hladinu železa o ktorej som nemal ani poňatia. No možno aj to mohlo vysvetliť prečo som bol poslednú dobu natoľko unavený – teda mimo môj až priveľmi nabitý rozvrh. Doktorka ale v konečnom dôsledku rozhodla, že nejde o žiadne kritické hodnoty a dala mi zelenú.

Už som vedel, čo ma čaká a preto mi skôr odľahlo, keď mi sestrička konečne napichla žilu. Celé to trvalo sotva desať minúť, po ktorých mi ale nezostalo dobre. Aj napriek tomu, že ma sestričky podľa pravidiel štedro zahrnuli pomarančovým džúsom a sušienkami. Minimálne 10 minút som si mal ešte poležať a posedieť, aby mi neprišlo ešte horšie. Hlava sa mi však motala dokonca poležiačky, ešte aj so zavretými očami. Kofeín, vynechanie jedla, stres a únava sa ukázali v plnej sile.

No neľutoval som.

Zle mi prišlo aj po prvom darovaní krvi, keď som mal čerstvých osemnásť rokov. Nebol som nervózny a nečakal som, žeby sa to mohlo stať aj mne. Sotva však bolo všetko hotové a ja som mohol ísť, skoro ma hodilo o zem. Len-len že som si stihol sadnúť späť a vyčkať ešte chvíľu, než to najhoršie prešlo.

Dobrý pocit z darovania krvi bol ale silenejší než strach z toho, že mi bude zle aj nabudúce. A tak som od svojich osemnástich rokov chodil pravidelne, minimálne raz do roka. Vlani som bol dokonca trikrát, tento rok som sa ešte pred koncom roka chystal tiež. No týmto som si svoju šancu vyplytval.

Sestričky nejakým zázrakom zohnali ešte dvoch ďalších zamestnancov s kompatibilnou krvnou skupinou, ktorí boli ochotní darovať. Nezostal som však, aby som si s nimi pohovoril. Poďakoval som sa, vzal si ešte jednu sušienku na cestu a vybral sa späť na chirurgiu zistiť, čo sa za mojej neprítomnosti udialo.

Do primára som nabehol takmer okamžite po vystúpení z výťahu. Vďačne sa na mňa usmial, stručne mi referujúc udalosti na sále po mojom odchode.

Pacientka zomrela skôr, akoby operáciu dokončili.