Clio

„Môžem?" opýtala som sa v pootvorených dverách Rylandovej kancelárie. Hodinky pomaly ukazovali pol ôsmej, bol najvyšší čas, aby som sa pozbierala a išla domov. Celý deň ma však ťažil zvláštny pocit, že s ním musím hovoriť. Počkala som teda, kým každý odišiel a zostali sme tu opäť len vo dvojici.

„Ešte si tu? Myslel som, že si šla domov."

„Nikdy predsa neodchádzam bez pozdravu." Bol to zvyk už od môjho prvého dňa tu. Zakaždým som sa zastavila u neho a aspoň pár slovami mu dala vedieť, že idem domov. Prišlo mi neslušné vypariť sa bez slova, ako to robili niektorí. „Potrebovala by som sa porozprávať, ak máš na mňa chvíľku času."

„Samozrejme, posaď sa."

„Vážne?"

Nechápavo pozrel na mňa, akoby narážke nepochopil. Až potom akoby si všimol svoje dva otvorené notebooky a niekoľko stohov papierov. „Áno, pokojne poď. Aspoň si dám pauzu."

„Nerada strkám nos do súkromia iných, ale na čom v poslednej dobe toľko pracuješ? Nikdy som ťa nevidela viac zamestnaného ako posledné týždne." Sprvu mi hovoril, že má zameškané nejaké pracovné záležitosti. Čím dlhšie to však trvalo, tým menej sa mi tejto verzii chcelo veriť.

„Nikomu som to zatiaľ nepovedal, ale začal som posledných niekoľko mesiacov pracovať na vlastnej knihe. Uplynulé týždne sa ukazuje, že s niečím takýmto je omnoho viac práce, než by si mnohí mysleli."

„Na knihe? O čom?"

Unavene vydýchol, opierajúc sa na veľkej koženej stoličke. „To si pre teraz nechám ešte pre seba. Beztak som ťa po dopísaní chcel požiadať, či by si ju prešla a pomohla mi vypichnúť miesta, ktoré by sa mohli vylepšiť."

„Samozrejme, veľmi rada." Čítala som skoro všetky jeho články, najmä tie staršie, keď do svojho mesačníka ešte stíhal pravidelne prispievať. Mal talent na hranie sa so slovami, išlo mu to úplne prirodzene. Akoby si len sadol za klávesnicu a okamžite stvoril dokonalé dielo.

„Ocenil by som, keby si túto informáciu necháš pre seba. Najmä pred osobami ako Tyra a Daysha."

„Mlčím ako hrob." Ľavou rukou som pred svojimi perami napodobnila pohyb akoby som na nich zaťahovala zips.

„O čom potrebuješ hovoriť?" zmenil okamžite tému, rozpúšťajúc si vlasy. Pomerne pravidelne si ich farbil, aby červená farba nevybledla. Teraz ale bolo vidno, že ich v tomto smere zanedbával. Už neboli natoľko krvavej farby, ako som bola zvyknutá.

Ja sama som sa včera konečne dostala ku kaderníčke. Vyučovanie mi začínalo až o druhej poobede, takže predpoludnie som mohla využiť na príjemné záležitosti. Zbavila som sa tak nelichotivého plavého ombré, ktoré znova nahradili sivá a biela. Bolo skvelé cítiť sa v tomto smere opäť vo svojej koži. Najmä, ak sa mi so sebou podarilo dotiahnuť aj Marciu. Sprvu váhala, ale napokon sa dala trocha ostrihať. Navyše vypočula aj moju radu a nechala si prefarbiť vlasy na tmavšiu hnedú, ktorá jej mimoriadne lichotila.

Aké boli prvé dni spolubývania s niekým tretím? Lepšie, než by som bola kedy čakala. Hoci som nikdy nemyslela na možnosť, žeby sa k nám mal niekto nasťahovať, neprišlo mi náročné zvyknúť si. Najmä ak som videla, že Marcia je spokojná. Prípad jej bývalého jej stále robil vrásky na čele, polícia ho zatiaľ oficiálne neuzavrela, no už beztak mi prišlo, že sa cíti lepšie. Možno za to mohol skrátka fakt, že sa mala komu vyrozprávať. Konečne mohla nahlas povedať celý príbeh a pokúsiť sa tak urobiť za svojou minulosťou hrubú čiaru.

Predsa mi však niečo ohľadom nej nedalo pokoj a práve preto som prišla za Rylandom.

„Poznáš overený spôsob ako zistiť, či sme niekoho poznali v minulom živote? Vieš, hovorí sa, že ak na niekoho takého narazíme, vycítime to. Bude to, akoby sme ho poznali celú večnosť, hoci sme ho stretli pár dní dozadu."

„Áno, to je pravda. Budeš sa v spoločnosti toho človeka cítiť pokojne, príjemne a hlavne bezpečne. Nebudeš mať problém s ním komunikovať ani súcitiť."

„Môže sa stať, že sa vďaka nemu úplne zmení energia v miestnosti? Alebo napríklad v celom byte?"

Stále som nechápala, prečo som jej prebývanie u nás brala tak na ľahkú váhu. Ak som sa sprvu bránila tomu, aby u nás prespala a zaplatila jej radšej hotel, prečo tá veľká zmena? Čo bolo tým zlomovým momentom, ktorý to zapríčinil?

„Je to možné. Máš na mysli niekoho konkrétneho?"

„Marciu... tú Michaelovu pacientku. Povedzme, že od pondelka býva u nás."

Ryland prekvapene nadvihol obočie. „Prekvapivé novinky. Bez urážky, ale neprídete mi s pánom doktorom ako pár, ktorý si nechá tak ľahko nabúrať súkromie."

„Práve o to ide, Ryland. Nehovorím, že ma jej príbeh nechytil za srdce, ale... ponúkla som jej nocľah z pondelka na utorok. Ale už v ten večer sme s Michaelom obaja vedeli, že ju skrátka preč nepošleme." Ale prečo? Bolo to iba kvôli povahe nás oboch? Michael bol doslova rodený samaritán, no ani ja som nikdy nepatrila medzi ľudí, ktorí by nepodali ruku niekomu, kto pomoc skutočne potreboval. Zväčša som však bola tá obozretnejšia, nerobila som to bez váhania a uvažovania. „A keď som v utorok prišla domov zo školy a našla ju hrať sa s Kalifom, doslova ma ovalil pocit, že takto to má byť. Takto je život skrátka správny... proste dávalo dokonalý zmysel, že tam bola."

„Predpokladám, že ty ju nepoznáš ani natoľko dobre ako on."

„V pondelok som ešte nepoznala. Včera a v utorok sme sa stihli rozprávať, povedala mi nejaké veci zo svojho života a tak." Včera sme si opäť sadli aj k tarotovým kartám. Bavilo ma sledovať s akou ľahkosťou ich Marcia vykladá a následne číta. Niektorými si nebola síce úplne istá, ale to ju nijako nerozhádzalo. Skôr naopak – sústredila sa ešte viac. „Zvláštne je, že Michael mi povedal niečo veľmi podobné, keď v utorok večer prišiel."

„Takže ste sa zhodli, že jej dovolíte zostať?"

„Ukončili sme to tým, že ju nebudeme posielať preč, než sa uzavrie vyšetrovanie. Pochybujem, žeby nám chcela zostať visieť na krku pridlho, je mladá, celý život má pred sebou. Bude sa chcieť čo najskôr postarať sama o seba."

„Máš z nej takýto pocit?" Bez váhania som prikývla. Videla som, že je nám veľmi vďačná, ale pritom jej celá situácia akoby prišla trošku trápna. Svoj americký sen si pri odchode z Talianska predstavovala zjavne úplne inak. „Ako ti viem v tejto situácii pomôcť ja?"

„Jedine odpoveďou na moju prvú otázku. Ako sa viem uistiť, či som niekoho konkrétneho poznala v minulom živote?"

„Žiadny overený spôsob neexistuje. To proste cítiš, napríklad aj podobným spôsobom ako si mi práve rozprávala."

„Takže je možné, že my dve sme sa predtým poznali?"

Mykol plecami, ale následne prikývol. „Celkom vysoká pravdepodobnosť. Som si viac ako istý, že pri úplnom cudzincovi by si sa takto necítila."

„Veď práve." Nervózne som sa zahniezdila na stoličke, nepohodlne si opierajúc zlomenú ruku o stehno. Dnes dostala tiež poriadne zabrať a takto navečer mi to dávala pocítiť. „Možno z toho robím zbytočnú drámu len kvôli tomu, čo sa poslednú dobu dialo."

„Nečudujem sa, najmä po tej skúsenosti s Tiberiom." Chcela som sa s ním podeliť o novinky, ktoré som vypátrala. Zavibroval mi však telefón, oznamujúc, že Michael ma už čaká dole. Písal mi pred odchodom z nemocnice a keď zistil, že som stále tu, nastúpil na druhé metro a prišiel mi naproti. „Ak cítiš, že si urobila dobre a je vám tam spolu príjemne, nemá cenu si nad tým lámať hlavu. Navyše nezabúdaj, že ty si tam doma. Ak ti začne prekážať, môžeš ju poslať preč."

„Áno, to máš pravdu."

„Viem, že to nemáte ľahké. Ale skús si konečne znova život aj trocha užívať. Už dlhšie nie si vo svojej koži a začína to byť stále viac vidieť."

„Ako si mám užívať život, Ryland? Rúca sa mi priateľstvo, Michael je skoro stále preč, v škole som toho príšerne veľa zameškala a vlastná matka odmieta prísť domov na sviatky, hoci dobre vie, čo sa mi len nedávno stalo."

Frustrovane som vydýchla a sklonila hlavu. Nechcela som a neho takto vybaliť všetky svoje problémy. Nezaslúžil si to. Aj mňa samú však zaskočili posledné slová. Podvedome ma stále trápilo, že mama si už urobila plány a mňa do nich nezahrnula. No netušila som, že ma to ťaží natoľko, aby som nariekala pred vlastným šéfom.

„Nikdy nič nebude dokonalé, Clio. Najmä nie život."

„Ale..." Nemala som silu už ani namietať. Bolo by to viac ako zbytočné. „Radšej pôjdem, Michael čaká dole. Zajtra musím odísť troška skôr, súhlasila som, že pôjdem s Tyrou a babami von."

„Nia mi vravela, že Tyra pozvala aj ju. Takže sa zjavne uvidíte."

„Skvelé, od tých rituálov sme spolu aj tak nehovorili." Hneď som sa ohľadne celej akcie cítila lepšie. Ju uvidím znova veľmi rada. „Máte s Dayshou nejaké plány?"

„Tento víkend nie, možno budúci," odvetil nezaujato, znova hľadiac do notebooku.

„Fajn, tak jej napíšem, či by nešla s nami. A určite sa opýtam aj Marcii, podobné povyrazenie by jej mohlo pomôcť." Ak nič iné, spoznala by nových ľudí. Moje kolegyne, Nia aj Daysha boli dobrá spoločnosť, určite by si s nimi skvele rozumela.

„Zoznámenie s novými ľuďmi jej určite padne dobre, no najväčšou oporou jej teraz musíte byť vy dvaja. Ak vám verí dostatočne na to, aby u vás na istý čas zostala, určite nebude mať problém zdôveriť sa aj s inými vecami."

„Ako to myslíš?"

„Pochopíš, neboj sa." S neistým úsmevom na perách počkal, než som sa otočila na odchod a nechala ho v kancelárii samého.

S ešte väčším chaosom v hlave som si teda pobalila svoje veci, poriadne sa poobliekala do decembrového večera a s hlasným pozdravom odišla. Pomerne husto mrholilo, keď som išla sem. Teplota sotva nad nulou a mimoriadne chladný vietor sa teda postarali o to, aby sa chodníky, vrátane našich schodov, začali meniť na klzisko. Bolo teda skutočnou výzvou dostať sa dole bez toho, aby som si nedolámala ďalšiu časť tela.

Michael to, samozrejme, videl a zdola sa na mňa šibalsky usmieval. Na posledných dvoch schodoch ku mne vystrel ruku, aby mi pomohol dole a rovno ma vzal do náruče. Miesto bozku na privítanie ale vytiahol spoza chrbta druhú ruku a podal mi nádhernú kyticu bordových ruží.

„Tie sú nádherné, Michael!"

„Spomenul som si, že cestou je jedno kvetinárstvo otvorené až do deviatej, tak som vystúpil skôr a urobil radosť ako predavačke, tak teraz tebe."

„Ďakujem." Lepšie ako slovami som sa mu odvďačila poriadne dlhým bozkom, ktorý ma dokázal zahriať aj napriek tomu, že do nás zboku narážal silný vietor. „Asi máš za sebou dobrý deň, ak ti napadlo priniesť mi kvety." Vtisla som mu ešte rýchlu pusu na zmrznuté líce a bola pripravená vykročiť domov, no Michael ma zastavil. Pevnejšie ma objal, opierajúc si hlavu o vrch tej mojej. „Čo sa deje?" Odtiahla som sa od neho, končekmi prstov pravej ruky ho vzala za bradu a donútila ho tak pozerať mi do tváre. „Stalo sa niečo v nemocnici?"

„Mňa to síce obišlo, ale... dnes som videl viac smrti, než by som dokázal len tak prehliadnuť. Patrí k našej práci, ja viem, že áno... no dnes umierali aj deti, Clio."

„Preboha," zašepkala som zhrozene. „Nejaká nehoda?"

Pokýval hlavou, bozkávajúc ma na čelo. „Rodinná tragédia, nazval by som to. Otcovi preplo, najprv sa snažil postrieľať svojich päť detí a manželku, napokon zabil samého seba." Striaslo ma pri počúvaní jeho slov. Znelo to ako námet na kriminálny film, nie skutočná udalosť, následky ktorej musel pomáhať riešiť. „Ku mne sa dostala najstaršia dcéra, ktorú postrelil do stehna a do boku, tesne minul obličku. Ako jediná bola pri vedomí a vedela povedať, čo sa vlastne stalo. Ona... ona volala aj záchranku."

„Koľko mala rokov?"

Sťažka preglgol. „Dvanásť." Pod zúfalým tónom jeho hlasu som privrela na sekundu oči, snažiac sa upokojiť vlastné rozrušenie z nepríjemnej témy. Od septembra mi hovoril o skutočne rôznych prípadoch, ale neprišlo mi, žeby ho niektorý z nich vzal takto veľmi. „Matka prežila, ale zvyšným štyrom deťom sa už... nedalo pomôcť. Otec bol mŕtvy na mieste, strela do hlavy to istila."

„Ak chcel zomrieť, nemal so sebou na druhý svet ťahať aj zvyšok svojej rodiny."

„Počul som už o podobných prípadoch, správy sú ich občas plné. Ale nikdy som si nemyslel, že tomu budem čeliť aj takto priamo."

„Takže to dievča a mamou budú v poriadku? Aspoň teda po tej fyzickej stránke?"

„Áno, mali by sa uzdraviť. Nechcem však radšej ani pomyslieť na to, čo budú prežívať po zvyšok života. Čo asi mohlo matke v tej sekunde prebehnúť hlavou? Pätnásť rokov žila s mužom, ktorý sa zrazu z milujúceho manžela a otca stal vrahom svojej vlastnej krvi."

„Nevravela, či sa na niečo liečil?"

„Bola v bezvedomí, keď ju priviedli. Že boli spolu pätnásť rokov viem od jej dcéry, údajne mali nedávno výročie. Boli celá rodina na dovolenke v Disneylande."

„Mikey..." Zozadu som mu vkĺzla do vlasov, skláňajúc mu hlavu bližšie ku mne. „Hlavne sa tým nenechaj zožierať. Je to obrovská tragédia, ktorá sa nikdy stať nemala, ale nesmie ťa to rozhodiť."

„Alec aj Ava boli úplne mimo, nemali toľko šťastia ako ja."

„To verím." Nedokázala som si ani predstaviť čo asi prežívali všetci jeho spolužiaci, prípadne nové sestričky či lekári, ktorí sa ešte s podobnou udalosťou nestretli. Rozhodilo by to aj ostrieľaného veterána, nieto začiatočníkov. „Urobili ste všetko, čo bolo vo vašich silách. Ja tomu bez nejakých pochýb verím."

Chvíľu to trvalo, ale napokon prikývol. Z miesta sme sa však nepohli. Michael ma zostal pevne objímať ešte niekoľko minút, zatiaľ čo ja som ho hladila po chrbte. Nemala som žiadne vhodné slová. Na podobný prípad vhodné slová zjavne ani neexistovali. Bolo omnoho lepšie zostať rovnako potichu a byť tu pre neho tak, ako to v tej chvíli potreboval.

⫷⫸

„Úprimne? Ešte nikdy ma nikto nelíčil, to skôr ja som zvykla svoje kamarátky alebo občas aj mamu," povedala som s privretými očami. Marcia sprvu moje pozvanie von zamietla, ale keď som sa začala pripravovať, zmenila názor. Sama uznala, žeby jej to mohlo padnúť dobre.

„Michael mi hovoril, že máš mejkap veľmi rada. Výrazné linky, trblietavé tiene, čierny rúž..."

„Áno, najmä ten čierny rúž." Nemala som problém nosiť ho čisto so špirálou a podkladovým mejkapom. Nie vždy som si potrpela na výrazné líčenie očí. Tmavý rúž – najmä teda čierny – bol však mojou neoddeliteľnou súčasťou už niekoľko rokov. „Mám aj tmavomodrý, tmavofialový alebo nádherný vínový, ak by si mala záujem. Myslím, že tmavý odtieň by ti veľmi pristal."

„Niky som rúže priveľmi nenosila, hnevať ma vie ešte aj obyčajný balzam na pery, netuším prečo."

„Sila zvyku, povedala by som." Dymové líčenie som už mala hotové, Marcia odviedla skutočne skvelú prácu. Zveriť sa jej s očnými linkami ale bolo niečo omnoho iné. Nie každý ich vedel tak šikovne a precízne dotiahnuť do dokonalosti. Ja sama som sa to učila niekoľko rokov. „Sľubujem ti, že nebudeš ľutovať. Moje priateľky a kolegyne sú skvelé, zapadneš medzi ne."

„Ak ti to ale nebude vadiť, pridlho sa asi nezdržím."

„Nútiť ťa, samozrejme, do ničoho nebudem." Výhrou bolo už len to, že súhlasila. Lebo hoci sa to snažila skrývať, po nociach som počula ako plače nad všetkým, čo sa stalo. Vzhľadom na okolnosti ale išlo o normálnu reakciu. Zvláštne by bolo skôr to, keby sa vôbec netrápi a proste si užíva život akoby sa nič nestalo. „Tiež sa zjavne dlho nezdržím, idem len aby som nesklamala kolegyňu." Tyra by mi neodpustila, kedy jej dám košom. Kim a Amy by to prežili, no zjavne by mi tiež ušetrili niekoľko slov o tom ako si neužívam život kým som mladá.

„Počuj..." začala po krátkej chvíli ticha. „Chcela som sa ťa to opýtať už včera, ale nejako som potom nenabrala odvahu. Neber to v zlom, ale nepoznáš tu v meste nejakého dobrého psychológa? Ženu, muža... to je mi úplne jedno."

„Z vlastnej skúsenosti nie, prepáč. Poznám len psychiatričku, ktorá zvykla Michaelovi predpisovať lieky na úzkosť, ale posledné mesiace k nej už nechodí." Hoci sám zjavne uvažoval nad tým, či by jej nemal znova ísť zaklopať na dvere. „Ale môžem sa ti po niekom pozrieť, možno aj Michael by vedel poradiť."

„Ja vás tým vážne nechcem zaťažovať, vidím koľko toho máte a..."

„Nie, žiadny problém. Ak cítiš, že potrebuješ s niekým hovoriť, veľmi rada ti pomôžem nájsť tú správnu osobu," uistila som ju a na jej pokyn otvorila oči. Siahla som po zrkadle položenom vedľa seba na sedačke. „Neprestávaš ma udivovať. Tie linky sú dokonalé," hlesla som nadšene, podrobne skúmajúc obe. Boli trocha hrubšie, než som si ich zvykla robiť ja sama, ale k očným tieňom ladili viac ako skvele. „Naozaj ti veľmi ďakujem."

„Za málo, už ani neviem kedy som naposledy niekoho líčila."

„Ak ti to urobí radosť, môžeš ma nalíčiť každé ráno pred odchodom do školy. Nie som zvyknutá chodiť tam nenamaľovaná, takže tento týždeň bol v tomto smere riadnou skúškou."

Niektorí spolužiaci mali nekonečné otázky ohľadne mojej ruky. Akoby čakali nejaký super úžasný príbeh, ktorý sa k zlomenine viazal. Pre mňa však nešlo o nič hodné neustáleho opakovania. Stále ma to celé akurát tak znepokojovalo a niektoré noci bolo podnetom na nepríjemné sny. Aj napriek tomu, že ruka sa hojila a Kalif bol doma.

„Mala by som si čo najskôr nájsť nejakú prácu, nie tu len celé dni vysedávať."

„Robila si niečo aj predtým?"

Prikývla, prezerajúc si moju hojnú ponuku rúžov. „Pracovala som v jednej kaviarni, ale koncom septembra som dala výpoveď. Zmenil sa majiteľ a tento bol viac ako odporný, odišli sme skoro všetky čašníčky."

„Momentálne sa síce nemám na čo sťažovať, ale tiež som mala za šéfku riadnu harpiu. Bolo to v jednom butiku, vydržala som tam sotva mesiac. Nenávidela som tú ženu. Komentovala každý môj pohyb a zhadzovala ma za všetko, čo som urobila. Pomyslenie na vlastné peniaze bolo veľmi lákavé, ale za tie nervy a ponižovanie pred zákazníkmi to nestálo."

„Takže teraz si v redakcii spokojná?"

„Áno, veľmi. Lepšieho šéfa som si priať ani nemohla. Sme skôr priatelia dokonca aj na pracovisku, nie nadriadený a podriadená." Včera som jej pred odchodom nechala na kuchynskom stole niekoľko výtlačkov, ktoré som mala doma. Podľa toho, čo mi večer hovorila, sa jej veľmi páčili a zabavila sa ich čítaním na skoro celý deň.

Nebudem klamať, trocha ma znepokojovalo odchádzať na celé dni a ju tu nechávať samú, ale všetko vyzeralo byť v poriadku. Neprišlo mi, žeby tu počas našej neprítomnosti robila niečo zlé. To by som zjavne vycítila. Navyše včera v noci som nenápadne skontrolovala niekoľko náhodných miest, najmä zásuviek v našej spálni. Všetko dôležité ale bolo na mieste. Papiere, odložené peniaze a podobne. Zjavne to bola iba zbytočná paranoja, ale v dnešnom svete asi nebolo na škodu občas viac preverovať ako dôverovať.

„Nevieš o nejakej práci?"

Na chvíľu som sa zamyslela. „Nevadila by ti ďalšia práca v kaviarni?"

„Ani nie, bolo to celkom super. Som rada medzi ľuďmi." Daysha mi akurát dnes písala, že od pondelka jej začne plynúť dvojtýždňová výpovedná lehota. To znamenalo, že šéf bude na jej miesto potrebovať náhradu.

„Moja kamarátka, ktorá pôjde s nami von, práve končí v starej práci. Je to milá, veľmi útulná kaviareň v rovnakej budove ako naša redakcia. Rylandovi chodím po kávu a niečo sladké pod zub pomerne často."

Trocha neisto sa pousmiala, konečne vyberajúc jeden z rúžov. „To znie fajn."

„Ak myslíš, skús sa jej potom popýtať." Bez ďalších slov prikývla, berúc ma pravou rukou za bradu. Opatrne a veľmi precízne mi naniesla na pery čierny matný rúž, ktorý zakončil celé moje líčenie. Vlasy som si zvládla vyžehliť aj jednou rukou, takže mi zostávalo sa akurát obliecť.

Kým sa následne Marcia nalíčila tiež – omnoho jemnejšie ako ja, hoci zvolila vínový rúž – ja som sa pohrabala v šatníku. Hľadala som veľmi konkrétne čierne zamatové šaty a k nim kožený korzetový opasok. Šaty boli síce trocha kratšie, ale zato bez vyzývavého výstrihu s veľkými, takzvanými netopierími rukávmi, ktoré boli dostatočne široké, aby mi do nich bez problému vošla sadra. Krátkosť šiat som vykompenzovala tesne pod kolená vysokými opätkovými čižmami a mierne trblietavými čiernymi silonkami.

Po toľko váľaní sa doma som aj zabudla akú radosť mi robí takto sa vyobliekať. Zbožňovala som to, hranie sa s detailmi a rôznymi látkami. Najmä ak prišlo na doplnky. Svoje milované malachitové náušnice v tvare malých mesiacov som vymenila za väčšie, visiace s výraznými zelenými kameňmi, ktoré pripomínali smaragdy. Farebne navyše krásne ladili s olivínom na retiazke.

Medzi mojimi šperkmi som však zahliadla niečo, čo som pôvodne nekúpila sebe. Páví prsteň som Amber stále nedala. Minule na to nebol vhodný čas a do kaviarne som jej ho zabudla vziať. Písala som jej, či nechce a nami dnes von, ale moju správu si ani neotvorila.

Než som sa nazdala, na dvere zvonila Daysha. Trocha som sa bála otvoriť a mala som na to zjavne dobrý dôvod. Marciu vzala útokom a rovno ju objala, akoby sa poznali už roky. Tá z toho zostala taká zaskočená, až na chvíľku zabudla dokonca hovoriť. Vrelo sa však na ňu usmiala a na chvíľu zmizla za dverami kúpeľne.

„Nečakala by som, že vy dvaja si nájdete spolubývajúcu," povedala Daysha a na chvíľu sa hodila na sedačku. Urobila to však opatrne, aby si nepokrčila sukňu od fialových šiat. K jej tmavej pokožke išiel odtieň červeného hrozna priam dokonalo.

„To skôr ona si našla nás. Bláznivý príbeh, čo ti budem hovoriť."

„Ako si vedela, že jej môžeš natoľko veriť? Nepoznáš ju," povedala o niečo tichšie, berúc do náruče Kalifa.

„Nevedela a stále to neviem. Proste som to tak cítila." Spýtavo nadvihla obočie, obmotávajúc si okolo pravého ukazováka pramienky vlasov. Dokonca nechty mala zladené k svojim šatám. „A Michael to berie rovnako, prekvapivo."

„Takže ste si do bytu nasťahovali cudzie dievča na základe toho, že máte z nej dobrý pocit?"

„Je to zložité, Daysha."

„No dobre, ako myslíš. Je to váš život."

„Veď práve," vydýchla som zamyslene a radšej znova vstala na nohy.

Vrátila som sa do spálne po mobil, aby som napísala Michaelovi. Včera sa mu podarilo vybaviť si prax ešte ráno pred školou. Síce začínal už o pol siedmej, ale aspoň tam nemusel byť do noci. Miesto toho ešte po vyučovaní šiel do knižnice, aby zbúchal dokopy seminárnu prácu. Dnes však mohol ísť do nemocnice až po vyučovaní a slúžiť tam mal až do polnoci.

Ahoj, snáď služba ubieha v pohode. My ideme čoskoro von, Marcia ma krásne nalíčila, ide jej to úžasne. Už sa teším, keď prídeš domov. Milujem ťa, dávaj si pozor a zachráň čo najviac životov. V tom si najlepší.

Tyra mi poslala do správy adresu baru, kde sme sa mali stretnúť. Nikdy som tam ešte nebola, no zjavne tam už ani nikdy nepôjdem. Okamžite po vstupe na mňa pôsobil priveľmi hlučne a preľudnene. A hoci sme našli prázdny stôl pomerne ľahko, najmä vďaka Tyre a jej výrečnosti, môj pohľad na miesto sa nezmenil. Hudba vrieskala ako o život a z toľkých meniacich sa svetiel by pokojne dospal epileptický záchvat aj človek, ktorí nikdy netrpel na epilepsiu.

„Zamlada som podobné miesta milovala, no zjavne som už pristará," posťažovala sa Daysha. Musela mi však pomaly vrieskať do ucha, aby som ju počula. „Čo hovoríš?"

„Nepovedala som ani slovo," zakričala som jej späť a mávla rukou, aby to nechala tak. Dievčatá boli úplne nadšené, že prišla aj ona. Predsa len sa poznali z kaviarne. Z oslavy si ju pamätala aj Nia, ktorá sa viditeľne potešila, že som prišla tiež.

Viac ako ja, ju však viditeľne zaujala Marcia. Zvítala sa s ňou veľmi vrelo a hlavne omnoho pokojnejšie ako Daysha. Akoby hneď na prvý pohľad videla, že na ňu nesmie prirýchlo vybehnúť. Niežeby to bol jej štýl. Skôr mi prišlo, že vždy má dokonalú kontrolu nad všetkým, čo robí a čo sa naokolo nej deje. Dokonca počas nášho nepodareného vyvolávania duchov. Bála sa, ale predsa sa dokázala ovládať lepšie, než ja. Presne vedela ako konať, rozvážne ma poslala preč a dostala všetko pod kontrolu skôr, než by odišla nájsť Rylanda.

„Neľutuješ, čo? Je to tu úplne skvelé!" zakričala na mňa Tyra, usmievajúc sa ako slniečko na hnoji. Nechcela som jej kaziť radosť, hoci najradšej by som sa zdvihla a išla domov. Stačil mi jeden pohľad na Marciu, ktorá sa tu cítila rovnako nepohodlne.

To však len do chvíle, než si s babami vypila niekoľko pohárikov. Viditeľne sa jej tešili a práve preto sa ju rozhodli správne pripiť do nálady, aby ju potom odtiahli na tanečný parket, kde pôsobila úplne ako doma – nechávala sa unášať, pôsobila úplne slobodne, akoby na svete nemala ani jeden jediný problém. Kim si so svojim šarmom a ohnivými kučerami nemala problém nájsť rovno dvoch tanečných partnerov naraz, pričom Amy sa držala s Tyrou a Marciou. Divoko sa však vlnila v rytme vrieskajúcej hudby a bezstarostne pritom pohadzovala dlhými plavými vlasmi. Daysha ešte chvíľu posedela pri stole, ale hudba ju následne zlákala a išla tiež za dievčatami.

„Nepôjdeme na chvíľu von?" opýtala som sa Nii, ukazujúc smerom ku dverám. Prikývla a nasledovala ma preč od stola. Dala som si iba jeden miešaný drink, na toľko pojedených analgetík som sa bála si dať niečo silnejšie. Rovnako sa mi však hnusil aj cigaretový dym, ktorý sa vznášal v celom bare.

Až keď sme prišli von mi došlo, ako hrozme mi treští od toľkého hurhaju hlava. Na podobnom mieste som snáď ešte nikdy nebola. Ak som s niekým aj do baru vyrazila, vždy to prebiehalo pokojnejšie. Vypili sme si niekoľko drinkov, rozprávali sa a potom tancovali na normálnu hudbu, nie to najhoršie, čo mohol hudobný svet ponúknuť.

„Prepáč, ale nedalo sa to tam už vydržať."

„Som rada, tiež to nie je môj typ zábavy," odpovedala Nia a ladne sa vyhupla na nízky múrik. Pravú nohu si prehodila cez ľavú, uhládzajúc si béžovú látku šiat.

„Predpokladám, že si netušila kam pôjdeme."

Pokývala hlavou. „Tešila som sa, že niekam po dlhej dobe vypadnem. Už ani neviem, kedy som bola len tak nezáväzne niekde vonku s priateľkami."

„Žeby na Rylandovej oslave?" podpichla som ju. Iba ona vedela, čo presne sa tam v ten večer stalo. A tak to bolo zrejme najlepšie. „Veľmi ti ďakujem za to, čo ste urobili. Od tej doby je doma konečne znova pokoj."

„Iba doma?"

Odmlčala som sa, spomínajúc na môj sen z nemocnice. „Nie, tak celkovo. Nevravím, že som na neho prestala myslieť, ale..."

„Ale?"

„Našli sme nejaké nové informácie ako o Tiberiovi, tak o jeho bratovi. Volal sa Ambrose."

„Ten Ambrose, ktorého si spomínala?"

„Áno, presne ten." Stále mi to prišlo celé neskutočne bizarné. Najmä ak som si spomenula nakoľko Tiberius jeho meno zatajoval a nakoľko ho nahnevalo, keď som sa ho opýtala, či mal brata menom Ambrose. V tej dobe to bol slepý výstrel, ktorý však jeho zjavne zasiahol na citlivé miesto. „Ja viem, mala by som to pustiť z hlavy, no nie je to také ľahké." Najmä po informáciách, ktoré som objavila naposledy. Od tej doby som mala mnoho iných starostí, ale niekde v podvedomí som stále myslela na fotku dvoch bratov pred vojenskou nemocnicou.

„Ak by si chcela pomôcť, urobím to veľmi rada. Ale žiadne ďalšie vyvolávanie duchov skúšať nebudeme."

„Ako inak by som sa vedela s nimi spojiť? Ambrose by bol možno povoľnejší, mohol by mi odpovedať na otázky. Beztak mám pocit, že práve on je ten, koho sme hľadali, nie Tiberius."

„Lebo?"

„Cítim to." Najviac ma však v tomto tvrdení ubezpečoval ten zápisník, ktorý som však radšej nespomenula. Nebol môj a navyše Michael ho strážil ako cenný rodinný poklad. Stále bol v jeho taške, nemala by som sa k nemu ako dostať a ukázať no Nii. „Navyše som sa dočítala, že mal syna. A to by mohol byť Michaelov starý otec."

„Vieš ale na sto percent, že Tiberius syna nemal?" Pokývala som hlavou a tiež sa oprela o múrik na ktorom ona sedela. Možno za to mohla tá troška alkoholu alebo závetrie tvorené vysokými budovami, ale dnešná noc mi neprišla priveľmi chladná.

„Nie, pretože sa tej otázke stále vyhýbal. A potom sú tu jeho oči..."

„Čo je s nimi?" opýtala sa nechápavo, sťahujúc si z hlavy karamelovú šatku. Po prvé som ju tak mohla vidieť s rozpustenými vlasmi. Nemala ich zapletené do niekoľkých tenkých vrkôčikov ako naposledy. Dokonca aj vtedy mala zjavne príčesky, aby jej vlasy pôsobili dlhšie. Teraz ich mala tesne pod plecia, ale zato mimoriadne husté a kučeravé.

„Sú sivé. Rovnako sivé ako mal Michaelov starý otec a ako má aj on."

„To ešte nemusí nič znamenať."

„Skús to vysvetliť budúcemu pánovi doktorovi," zamrmlala som. Aj minule sme sa pochytili práve na tejto téme. „Navyše nevieme, či..." Bola by som pokračovala, keby sa spoza môjho chrbta zrazu nevynorí Marcia. Schytila ma za pravú ruku a potiahla za sebou, až som skoro zvrieskla od bolesti. „Počkaj, počkaj!" skríkla som na ňu.

Obzrela sa na mňa ponad plece, takže som hneď mohla vidieť, že má červené oči a po lícach jej tečú slzy. „Poďme domov, Clio." Až pri pohľade do mojej pokrútenej tváre si zjavne uvedomila, že ma v tom zhone vzala za zlú ruku. „Prepáč, ja... nechcela... nechcela som." Okamžite ma pustila, utierajúc si chrbtom ruky slzy. Skoro úplne si pritom rozmazala mejkap.

„Čo ten zhon? Stalo sa niečo?" opýtala sa jej Nia a zoskočila z múrika.

Pokývala hlavou, stále však prosebne hľadiac na mňa. Nestihla som sa jej ani prihovoriť, keď sa od dverí klubu ozval Tyrin prenikavý hlas. „No tak, Marcia, robila som si žarty. Nemyslela som to v zlom."

„Je mi fuk ako si to myslela, daj mi proste pokoj!" zakričala jej späť omnoho rozvážnejšie, než by som čakala. „Clio, prosím..." obrátila sa späť ku mne.

„Dobre, jasné," prehovorila som konečne, stále v šoku z toho celého. Obrátila som sa však na svoju kolegyňu a ospravedlňujúco na ňu pozrela. „Vďaka za pozvanie, ale radšej pôjdeme. Vy sa ešte bavte."

„Clio, nechaj ma to vysvetliť. Vážne som to nemyslela v zlom."

„Daj mi skrátka pokoj!" skríkla na ňu Marcia znova.

„Poďme, to bude najlepšie," prehovorila napokon Nia, ktorá vzala Marciu okolo pliec a zakývala Tyre na rozlúčku. Chvíľu som tam stála ako prikovaná, ale napokon som sa pobrala za nimi. Dobehla som ich krátko predtým, než Nia bez väčších problémov stopla taxík. Ona s Marciou si sadli dozadu a ja vedľa vodiča, dávajúc mu našu adresu.

Niekoľkokrát za jazdy som sa obzrela na zadné sedadlá, ale Nia mala všetko pod kontrolou. Stále Marciu objímala a utešujúco ju hladila po vlasoch. Počula som, že si niečo medzi sebou šepkali, no nerozumela som ani slovo. Radšej som teda vytiahla mobil z kabelky a pozrela sa, či mi nepísal Michael. Jediná správa bola od Dayshi, ktorá mi písala, že ju celá tá záležitosť s Marciou mrzí a zajtra mi to vysvetlí.

Kým sme prišli pred našu bytovku, Nia ju úspešne uchlácholila a donútila prestať plakať. Pozvala som ju hore na šálku čaju, ale zdvorilo odmietla a zaplatila taxikárovi extra príplatok, aby odviezol domov aj ju.

„Nechceš mi povedať, čo sa tam stalo?" opýtala som sa odomykajúc dvere. Zvončeky na kľučke potichu zazvonili, až mi z toho zvuku prebehol mráz po chrbte. Už úplne intuitívne som sa obzrela ponad plece, nachádzajúc tam však iba Marciu.

„Nechcem o tom hovoriť."

„Tyra vie mať veľké ústa, povie aj čo nechce a nemyslí práve tak, ako to vyslovila."

„Dobre viem ako to myslela," zamrmlala a pretlačila sa naokolo mňa dnu skôr, než by som vošla ja.

Hodinky ukazovali krátko po jedenástej. Myslela som, že skočím do sprchy, ale Marcia zamierila rovno do kúpeľne a dokonca zamkla za sebou dvere. Chvíľu som načúvala, zachytila som znova jej plač, ale následne pustila vodu, šum ktorej už neprepustil žiadny zvuk. S povzdychom som sa teda vyzliekla a vyzula, mieriac do spálne. Kalif spal skrútený medzi perinami, zatiaľ čo vedľa neho ležali myška na hranie a kúsok jantáru. S náznakom úsmevu na perách som sa rovno v šatách uložila k nemu a v tme sa zahľadela do stropu, načúvajúc pustenej vode v kúpeľni.