Clio

„Vážne nechápem, čo po mne chceš, Clio."

„Ale prečo? Povedala som ti predsa, aby si na ten papierik napísala prvé, čo ti v spojitosti s Rylandom napadne."

„To ale nie je iba jedna vec." Nešťastne som vzdychla, podopierajúc si hlavu ľavou rukou. Daysha sa k nám dovalila ako prívalová voda, pripravená do detailov mi porozprávať aké bolo jej rande s mojim šéfom. Ich pôvodná schôdzka pred dvoma týždňami sa zrušila, zato si ju však vynahradili včera večer. Sotva sme prišli s Michaelom domov, už aj mi zvonil telefón a prichádzali od nej fotografie šiat, ktoré si chcela obliecť, ale nedokázala sa rozhodnúť. Keby nežije hodinu od nás, zjavne by prišla na módnu konzultáciu osobne. „Ja neviem, čo mi napadne ako prvé, keď na neho pomyslím. Absolútne všetko. Budúcnosť, ktorú by som chcela."

„No vidíš, tak to nejako sformuluj do pár slov."

„Ale..." Otrávene položila pero, zachádzajúc si do vlasov.

„A čo ti napadne ako prvé, keď si vybavíš včerajší večer? Ako si sa cítila, keď po teba prišiel? Aký si mala z toho celého pocit už doma, keď si ležala v posteli?"

„Bola som v siedmom nebi a potom ma prepadli výčitky, že som sa chovala ako úplný idiot. Ústa sa mi celý čas nezavreli a zjavne som sa priveľmi smiala. A to aj na veciach, ktoré neboli až také vtipné."

S úsmevom som nad ňou pokývala hlavou, berúc do rúk malú sklenenú fľašku – jej korková zátka ležala iba kúsok od zápaliek a ružovej sviečky. Vo vnútri bola namiešaná zmes z lupeňov ruží, ktoré jej včera Ryland priniesol, dva maličké strapce z mojej levandule, tri lístky bazalky, jeden menší ruženín a rovnako maličký avanturín. Chýbal jedine zrolovaný papierik, ktorý ale musela zaplniť Daysha. Po vložení a zazátkovaní zostávalo zapáliť sviečku a roztopeným voskom fľašku zapečatiť.

Nešlo o nič prevratné, len šikovnú pomôcku, ktorou som jej a Rylandovi chcela veci troška uľahčiť. Napadlo mi to ešte včera, keď mi po schôdzke písala, že prišla domov a dnes sa zjavne zastaví. Poprosila som ju teda, aby mi priniesla z ruží, ktoré jej Ryland daroval a z ktorých bola úplne namäkko.

„Robila si niečo podobné aj keď si začínala randiť s Michaelom?" opýtala sa, kývajúc hlavou na obsah stola.

„Áno, mala som veľmi podobnú zmes." Jej zloženie som si, samozrejme, troška prispôsobila a fľašku potom nosila neustále so sebou. Mojim najväčším pomocníkom ale bol krásny brúsený plát ružovo-bieleho rodochrozitu, ktorý sa mi podarilo nešťastne zlomiť v deň, keď som ho spoznala. Bolo to znamenie, aby som si jednu polovicu nechala ja a druhú nenápadne podstrčila jemu. Našiel ju až o niekoľko mesiacov neskôr, kedy bol však už pevne lapení v mojej sieti a my sme bývali pod jednou strechou. „Vesmír ti vždy dopraje všetko, čo si zaslúžiš a čo má byť tvoje. Nikto ale nehovoril, že si k tomu nemôžeš troška dopomôcť."

„Lenže nie každý vie ako na to."

„Ešteže máš mňa." Zasvätene som na ňu žmurkla, načahujúc pravú ruku za Kalifom, ktorý sedel na kraji stola – nemala som to rada, ale dnes si skrátka nedal povedať, darmo som ho odháňala rovno niekoľkokrát. Včera sme mu cestou domov boli kúpiť žrádlo a mne padla do oka rozkošná myška na hranie. Sprvu ňou pohrdol, no dnes sa jej už len sotva pustil. Bola som úprimne zvedavá ako dlho mu vydrží.

„Nehovorila si s ním?"

„Nie. Naposledy sme si písali začiatkom týždňa."

„Ach, tak. Myslela som si, že sa bavíte denne."

„Väčšinou áno, ale..." Od stredy sa diala jedna kuriozita za druhou. Navyše aj Ryland mal kopu svojej práce, ktorá bola prednejšia ako četovanie so mnou. „Bolo to bláznivých pár dní."

„Ani nehovor, nemohla som sa dočkať včerajšieho večera. A nielen kvôli nášmu rande. Môjmu šéfovi asi preskočilo, celý týždeň nabiehal na náhodné kontroly, neustále šomral nad nepodstatnými hlúposťami a podobne. Včera poobede som mala chuť odísť so slovami, aby ma v pondelok už nečakal. Ešteže tento víkend mám voľno."

„Prečo už neodídeš?"

„Ešte nemám na to, aby som sa postavila na vlastné nohy."

„Ale môžeš sa zamestnať niekde inde. Nehovorím, že by si nám tam nechýbala, no ak sa necítiš dobre a šéf je idiot, mala by si ísť ďalej." Sprvu svoje miesto milovala. Začínala krátko predtým, ako ja v redakcii. Do oka sme si padli hneď, ako ma Ryland po prvé poslal pre kávu.

„Je pravda, že už minule som sa pozerala po nejakých ponukách."

„A oslovilo ťa niečo?"

Mykla plecami, znova berúc do rúk pero. „Ani moc nie. Nie som náročná, ale predsa viem, čo by som nikdy v živote robiť nechcela a nezvládla."

„Napríklad?"

„Pracovať v pohrebnej službe."

Na jej prekvapenie som sa skutočne od srdca zasmiala, zachádzajúc pritom spomienkami do svojej minulosti. „Predposledný rok na strednej som brigádovala v pohrebnej službe. Konkrétne som zákazníkom ukazovala a ponúkala typy truhiel, urien, náhrobkov a podobne." Mama mi inzerát na túto prácu poslala zo žartu. Skoro jej padla sánka, keď som prišla domov so slovami, že ma vzali a nastupujem hneď na ďalší deň. „Bola som tam len cez letné prázdniny, ale mala som to tam rada. Majitelia boli veľmi milí, vždy sme si mali čo povedať a ak som niečo potrebovala, vyšli mi v ústrety."

„Žartuješ?"

„Nie, myslím to smrteľne vážne." Nemala som dôvod o niečom podobnom klamať. No Michael mal podobnú reakciu, keď som mu túto skutočnosť povedala. Myslel si, že si z neho len uťahujem. Práca pre pohrebnú službu zjavne nie je medzi mladými až taká bežná.

„Dobre, toto mi len viac potvrdilo, že dozaista nie si z našej planéty."

„Tak krásny kompliment som dlho nepočula." S úsmevom som zaklipkala mihalnicami.

„To je ono..." zašepkala Daysha takmer okamžite a sklonila sa nad papierik, aby ho konečne zapísala. Jeho obsah ale mohla vedieť len ona. Preto som sa zbytočne nepýtala a vzala ho od nej, až keď bol zrolovaný a zaistený maličkým kúskom lepiacej pásky. „A teraz?"

„Teraz ho vložíme dnu." Nasledovala korková zátka a následné škrtnutie zápalkou. Dlhá ružová sviečka sa rozhorela a sotva sa vosk okolo knôtu roztopil, nakvapkala som ho priamo na zátku. Uschol mihnutím oka, vytvárajúc tak účinnú pečať. „Nos ju pri sebe a hlavne jej sile dôveruj. Vložila som do jej výroby iba dobré úmysly a prianie, aby vám to vyšlo." Spokojne som jej fľašku podala, vkladajúc do nej jednu poslednú pozitívnu myšlienku.

„Máš pocit, že Ryland je muž, ktorého vieš takto očariť?"

„Máš snáď pocit, že nie je?" Mykla pochybovačne plecami. Kvôli spôsobu, akým si fľašku obzerala, by som sa ani nebola divila, keby účinky jednotlivých ingrediencií nefungujú. Boli mocné samé o sebe, mali to vo svojej podstate. No človek v ne musel aspoň do istej miery veriť, aby dosiahol požadovaných účinkov. „Hlavne nebuď taká skeptická, pôjde vám to."

„Vôbec mi nenaznačil, žeby mal záujem o ďalšie rande."

„No tak ho znova pozveš ty, kde je problém?"

„Že ak ho budem neustále pozývať ja, ako mám vedieť, že sa mu páčim?"

„No ak pozvanie prijme, tak s tebou čas tráviť chce. Akurát s návrhom nepríde ako prvý."

„Takže to znamená, že ak ma nepozve sám, tak po mne úplne nešalie, iba ma toleruje a preto nepovie nie, ak pozvem ja jeho."

„Priveľmi to komplikuješ," zahriakla som ju, vstávajúc od stola. Kalif okamžite spozornel, ale keď videl, že si idem iba napustiť vodu, znova sa posadil a vrátil sa k svojej myške. „Dúfala som, že po prvom rande sa trocha upokojíš. No viditeľne je to ešte horšie."

„Ja vážne neviem, čo sa so mnou deje, ak príde na neho. Nikdy som nič podobné pri nikom necítila, Clio."

„Úplne sa meníš na zamilovanú stredoškoláčku, keď o ňom spolu hovoríme. Nedokážeš si udržať pokojný výraz tváre." Ale to nie iba teraz, išlo to takto od samého začiatku. Asi dva týždne po našom zoznámení šiel Ryland do kaviarne spolu so mnou a to bola chvíľa, kedy sa po prvé stretli. Okamžite som videla, že Daysha na ňom išla oči nechať. A od tej doby to bolo len horšie. „Prečo si vlastne toľko čakala? Ideš po ňom od samého začiatku."

„Lebo som si nikdy nebola istá, či je slobodný. Potom som sa riešila s tamtým bývalým susedom a keď odišiel, dala som si od randenia pohov. Snažila som sa na Rylanda nemyslieť, brať ho ako obyčajného zákazníka. No počas leta sa to vo mne zas zlomilo a som do neho ešte viac ako predtým."

„Čo váš vekový rozdiel? Dvanásť rokov je v pohode?"

„Nevidím v tom žiadny problém, hoci rodičia a sestry by zjavne namietali."

„Ja osobne stojím za názorom, že starší alebo rovnako starý partner je vždy lepší, ako mladší."

„Nikdy som nechodila s mladším."

„Ani ja, no nikdy mi to ani neprišlo ako lákavá možnosť." Michael bol starší skoro o pol roka. Narodeniny mal na konci marca, pričom ja začiatkom augusta. Nebol to žiadny kolosálny rozdiel, ale pre pokoj mojej duše úplne postačoval. „No kto vie? Láska sa rodí aj na najmenej očakávaných miestach."

„Ak už hovoríme o láske... kedy príde Michael?"

„Až večer." Odišiel ešte pred desiatou, lebo pred začiatkom praxe mali prednášku priamo v nemocnici. Potom ťahal až do ôsmej do večera. Takže ak zas nepríde nejaká práca na poslednú chvíľu, domov sa dostane najskôr okolo deviatej. „Takže ak chceš do tej doby zostať a robiť mi spoločnosť, budem ti veľmi vďačná."

„Jasné, rada. Pomôžem ti s niečím?"

„Ak už sa pýtaš..." Odišla som do spálne a vyhrabala si z peračníka nezmývateľnú čiernu fixku. Vrátila som sa s ňou ku stolu a podala ju priateľke, ktorá zvedavo čakala na vysvetlenie. „Ozdobíš mi sadru?" Vystrela som k nej aj ľavú ruku a vytiahla si rukáv Michaelovej mikiny, aby si prezrela moje tetovanie. „Niečo takéto, aby mi obe ruky spolu pekne ladili."

„Prečo si myslíš, že som na to tá správna osoba?"

„Máš pocit, že to nezvládneš?"

Okamžite pokrčila obočie, kývajúc nesúhlasne hlavou. „Nie, to si ani náhodou nemyslím. No tú sadru budeš mať ešte pekne dlho a ja nechcem byť dôvod, pre ktorý sa na ňu budeš mračiť ešte viac ako teraz."

„Uisťujem ťa, že to sa stať nemôže." Nenávidela som ju, prekážala mi pri všetkom, čo som robila. Nedokázala som sa ísť ani poriadne osprchovať, čo ma frustrovalo úplne najviac. Milovala som dlhé minúty postávať pod horúcou vodou a práve takýmto spôsobom vypustiť po dlhom dni paru. „Takže sa pokojne vyblázni."

„No dobre, to mi dvakrát hovoriť nemusíš." Zazubene sa usmiala, stiahla z fixky vrchnák a posunula si bližšie stoličku.

„Počkaj ešte moment." Zbehla som späť do spálne a priniesla si malý vankúš, na ktorom som mávala ruku vyloženú aj v noci – teda vtedy, keď som ju nemohla mať pohodlne položenú na hrudi môjho milovaného snúbenca. „Takto to bude dlhodobo lepšie."

„Potrebuješ ešte niečo, aby si sa cítila pohodlne?"

„Nie, takto postačí," uistila som ju čakajúc, kedy nakreslí prvú linku.

Trocha váhala, videla som ako sa jej mierne trasie ruka, ale keď už raz začala, neprestávala. Sadru čoskoro zdobili podobné krištále ako pokožku na mojej zdravej ruke. Pomedzi ne prerastali listy najrôznejších tvarov a veľkostí. Tesne pred koncom sadry na predlaktí sa z ich dlhých stoniek sformoval pentagram s piatym cípom nahor. Naokolo neho sa tiahol už typický kruh, rovnako formovaný zo stoniek.

„Inšpirovala som sa tým, ktorý máš na retiazke," prehovorila potichu, iba mierne dvíhajúc hlavu, aby sa naň pozrela. „Počula som o ňom mnoho povier... akože o jeho pôvode a význame."

„Je ich mnoho, to máš pravdu. No kreslí sa skutočne jedným ťahom, presne ako si to urobila." Išlo o dôležitý detail, ktorý ale mnoho ľudí prehliadlo. „Práve táto neprerušená linka predstavuje celistvú silu, ktorú nemôže narušiť absolútne nič."

„A je pravda, že pentagramom sa nazýva len samotná hviezda? Čo je potom ten kruh okolo?"

„Ten je symbolom zjednotenia človeka s Duchom, myšlienka vesmírnej jednoty."

„Dobre vedieť, čo som v skutočnosti nakreslila." S úsmevom pokračovala ďalej.

Jej sústredenosť prilákala aj Kalifa, ktorý potichučky podišiel k nám a ľahol si mne na dosah, aby som ho mohla ľavou rukou hladiť. Až vtedy som si všimla, že okrem myšky mal aj inú hračku – jeden z mojich jantárov. Stále som však nedokázala pochopiť, prečo sa mu natoľko páčili. Ani jeden z mojich kamienkov ho natoľko nezaujímal, od samého začiatku to boli iba jantáre.

„Miláčik, čo ty máš stále s tým jantárom? Kedy si pre neho vôbec bol?"

„Hráva sa s ním často?"

„Áno. Mám ich niekoľko a pomerne často ho vidím s niektorým z nich." Aj teraz ale urobil presne to, čo vždy. Keď som nastavila dlaň, aby mi ho vrátil, urobil tak bez námietok. Vždy som ich potom dôkladne prezrela, či nie sú poškodené od jeho zúbkov. Bol s nimi maximálne opatrný. Akoby vedel, že ich nesmie zvierať v papuľke prisilno. „Napadlo mi, či to nie je kvôli tej farbe. Je výrazná, hneď udrie do oka."

„Berie si aj iné?" Pokývala som hlavou, obracajúc jantár v ruke. Nevidela som na jeho povrchu ani ten najmenší škrabanec. „Ako si ho to naučila?"

„Nenaučila, akosi to vedel úplne automaticky."

„Teda..." Zazrela na Kalifa a brnkla mu po nose. „Ty si ale múdry." Hlasno na ňu zamňaukal, ale viac ju nerušil. Nechal ju v pokoji dokončiť svoje dielo. Medzi listy šikovne ukryla malého netopiera a salamandru.

Veľmi ochotne mi následne pomohla začať s prípravou večere, ktorú som však musela dokončiť sama. Dayshu po telefóne prepadla najstaršia sestra, ktorá potrebovala súrne postrážiť trojročnú dcéru. Nemala teda na výber, musela sa čo najrýchlejšie zbaliť a utekať k nej domov. Nechala ma stáť pri šporáku nad syrovou omáčkou a vriacou vodou s cestovinami. Zlievali sa mi pomerne ťažko, ale napokon som Michaela čakala s hotovou večerou, ktorú už bolo treba len zohriať.

Dvere za sebou zatvoril uťahaný snáď ešte viac, než počas dní pred Vďakyvzdaním. A to už bolo čo povedať. Ráno pritom odchádzal v pomerne dobrej nálade, tešil sa na prax a na návrat do diania. Miloval to tam, bolo to na ňom vidno. Síce ho prax na pohotovosti zozačiatku na smrť desila, našiel sa v nej.

„No poď, už som sa na teba veľmi tešila." S úsmevom som k nemu vystrela ruku hneď, ako sa zložil a zavesil si kabát. Dnes mi spoločnosť robila Daysha, ale zajtra bude zjavne len na mne, aby som sa celý deň zabavila. „Čo ťa natoľko zničilo?"

„Všetko. Každý mal dnes toľko debilných, zbytočných rečí..." Prevrátil očami, priťahujúc si ma k sebe. Tuho ma objal, bozkávajúc ma do vlasov. „Mám rád, keď sa so mnou pacienti podelia o svoj život a podobne. Aspoň na tú chvíľu ich spoznám a viem sa s nimi počas ošetrenia normálne rozprávať. Ale dnes som narážal na prípady, ktoré by mali smerovať rovno na psychiatriu, nie domov alebo na iné oddelenie."

„To ma mrzí, zlato." Láskyplne som mu odhrnula vlasy z čela, konečne na pár sekúnd spájajúc naše pery. Doslova som cítila ako z neho v ten moment opadol celodenný stres.

„Teraz je už všetko lepšie."

„Počkaj si ešte, kým ti naložím večeru."

„Zjem hocičo, naposledy som jedol okolo pol druhej. Potom som bol rád, že mi vôbec zostal čas dýchať."

„Ver mi, bude ti to chýbať, keď pôjdeš na nový rok praxovať inam."

„Ja viem, že bude. Mám to tam fakt rád, človek sa tam stretne skutočne s rôznymi prípadmi a veľa ho to naučí. Ale niektoré dni sú aj nad moje sily."

O to spokojnejšie som sa však cítila ja, keď som videla s akou chuťou sa najedol. Pridala som sa, prekonala som stále trvajúcu nechuť, ale jedine tak pre jeho pokoj. Spoločnosť nám robil aj Kalif, ktorý sa ešte aj počas jedla hral so svojou novou hračkou. Pôvodne sme sa rozhodovali medzi dvoma verziami, ktoré sa mi zapáčili. Bola som ale vážne rada, že som vybrala túto a nie tú druhú, ktorá vydávala ešte aj zvuk. Zjavne by nám s ňou veľmi rýchlo začal liezť na nervy.

„Ale... ani som si nevšimol, že máš pokreslenú sadru," povedal Michael, sotva si konečne zaliezol ku mne do postele. Kým bol v sprche a telefonoval ešte s mamou, ja som sa venovala svojej knihe tieňov. Chcela som si do nej zaznamenať – písmom aj jednoduchými kresbami – čo sme dnes s Dayshou robili. Nešlo o žiadny konkrétny a zaručene fungujúci recept na privolanie lásky. Skôr o šikovnú kombináciu jednotlivých ingrediencií a ich prirodzenej sily.

„Bola tu Daysha, tak som ju poprosila o láskavosť."

„Má voľný víkend?"

Prikývla som, už úplne automaticky sa posúvajúc bližšie k nemu. „Navyše mi musela prísť porozprávať ako dopadlo jej včerajšie prvé rande s Rylandom."

„Daysha a Ryland boli na rande?"

„Áno, konečne. Je to neho zamilovaná odkedy sa spoznali." Určite som to pred ním už spomínala. Aj napriek tomu sa však tváril mimoriadne prekvapene.

„A Ryland si to konečne uvedomil a pozval ju na rande?"

„Nie, ona pozvala jeho. Pôvodne mali ísť ešte pred dvoma týždňami, mala som s ňou ísť nakupovať na ďalší deň, ako som si zlomila ruku. No napokon boli až včera."

„Nech sa snažím akokoľvek, nedokážem ich vidieť ako pár, prepáč." Pousmial sa, berúc ma za pravú ruku. Prezrel si výtvory na mojej sadre, ukazovákom pritom jedným ťahom obkresľujúc pentagram. „K nej sa mi hodí úplne iný typ. A k Rylandovi rovnako. Majú si vôbec čo povedať?"

„Zjavne áno, Daysha hovorila, že sa rozprávali celý večer." Teda... hovorila hlavne ona. Bola som si však istá, že keby Rylanda jej slová ani trocha nezaujímajú, povedal by jej to. Neprišiel mi ako typ, ktorý sa bude pretvarovať, len aby nezranil niekoho city. Aj v práci bol zvyčajne priamočiary, povedal svoj názor nahlas a nič zbytočne nebalil do cukrovej vaty. „Ja im to prajem. Podľa mňa by spolu mohli byť šťastní."

„Je v pohode aj s tým veľkým vekovým rozdielom?"

„Tiež som sa jej pýtala, ale údajne v tom nevidí problém." Dvanásť rokov nebolo málo, pre niekoho by to predstavovalo neprekonateľné rozdiely. No niekto by sa nad tým ani nepozastavil. Vo vzťahu sú predsa dôležitejšie veci, než vek partnerov. „Mám pocit, že v pondelok mi Ryland bude tiež chcieť porozprávať ako to išlo."

„Už sa tešíš späť, čo?"

„Neskutočne. Do školy ma to neťahá, poslednú dobu sa mi tam už hrozne nechcelo chodiť. Ale do redakcie sa už teším. Boli to dlhé dva týždne." Úprimne som sa tešila aj na tú obrovskú kopu práce, ktorá na mňa bude čakať. Určite budem musieť dopísať niekoľko článkov, keďže za tento mesiac som ich priveľa nestihla. Hlavne teda nie do decembrového čísla, ktoré Ryland chce každoročne skompletizovať a poslať do tlače ešte pred sviatkami. No bude príjemné vrátiť sa do bežného života. So všetkým, čo k nemu patrí.

„Inak... Marcia sa ti neozvala?"

„Má na mňa číslo?" opýtala som sa prekvapene.

„Nie, nemá. Zabudol som, prepáč." Pokýval nad svojimi slovami hlavou, pretáčajúc sa z boku na chrbát. „No neozvala sa ani mne, pritom som jej včera hovoril, aby pokojne napísala alebo zavolala."

Pritúlila som sa k nemu, skladajúc si hlavu na jeho rameno. „Zjavne ti nemala čo povedať."

„Dúfam, že najneskôr v pondelok budeme vedieť výsledky pitvy. Rád by som to celé uzavrel čo najskôr."

„Čo bude ak sa ukáže, že... že sa nepredávkoval?" Odpoveď som tušila. No predsa som ju chcela počuť aj z jeho úst. Čisto preto, aby som vedela, že pesimisticky nepremýšľam iba ja.

„S veľkou pravdepodobnosťou obvinia ju. Aspoň kým nedokážu, že za to môže niekto iný."

„Myslíš si, že je do toho zapletený niekto tretí?" opýtala som sa prekvapene, dvíhajúc hlavu. Nie, žeby to nenapadlo aj mne samotnej. No túto myšlienku som takmer okamžite zavrhla. Až tak komplikované prípady sa predsa diali len vo filmoch, nie? Záhadné vraždy neboli každodennou súčasťou života. Rozhodne nie pre úplne obyčajných ľudí ako sme my.

„Ja si radšej nemyslím už nič. Nikdy by som nebol pri našom prvom stretnutí povedal, že sa kvôli nej ocitneme v takejto situácii." Chápavo som prikývla, bozkávajúc ho na líce. Mala som na srdci ešte niekoľko otázok a poznámok, ale bolo múdrejšie zostať mlčať.

Počkala som, kým Michael zaspal a následne sa z izby vykradla do kuchyne. Posadila som sa za stôl, pred seba položila peračník plný ceruziek a pier, znova otvorila svoju knihu tieňov a venovala jej svoju plnú pozornosť. Dlho som odkladala záznam toho, čo sa udialo na Rylandovej oslave. Snažila som sa zabudnúť. Na konkrétnu udalosť, ale aj na všetko, čo nasledovalo. Dnes v noci mi ale prišlo správne vrátiť sa do tých dní a zaznamenať si, čo presne sa stalo.

⫷⫸

Michael odišiel do nemocnice znova pred desiatou – aj dnes mali ešte pred nástupom na prax povinnú prednášku. Vyprevádzala som ho s prianím omnoho pokojnejšieho dňa, než mal včera a pre istotu mu do vrecka kabátu vložila menší kúsok čierneho turmalínu. Pozeral na mňa pomerne skepticky, ale napokon mi sľúbil, že si ho vloží do vrecka počas služby. Vybrala som ho špeciálne preto, aby nemal deň ako včerajší. Konkrétne čierny turmalín bol totiž mimoriadne dobrý na odvracanie negatívnej energie všemožného druhu – vrátane tých najhorších pacientov. Rovnako však podporoval pozitívne naladenie bez ohľadu na okolnosť v akej sa nositeľ ocitol. Čiže aj v tej najhoršej možnej spoločnosti by mu mal pomôcť odbúrať stres a napätie.

Ja som celkom šťastne obišla potraviny a nakúpila všetko, čo nám chýbalo. Na večer som mala veľké šéfkuchárske plány. Ráno počas prechádzania sociálnych sietí som narazila na neodolateľne vyzerajúci recept – dusené krátke hovädzie rebrá v čili zo sladkých zemiakov, navyše posypané syrom. Obaja sme mali radi pálivé jedlá a prišlo mi, že ide o ideálny recept na studený nedeľný večer.

Venovala som niekoľko hodín aj škole, snažila som sa opäť dohnať zameškané. Po každej prejdenej stránke učiva mi ale prišlo, že nemám šancu. Skrátka som chýbala priveľa na to, aby som sa zorientovala a zvládla skúšky, ktoré boli doslova za rohom. Polka decembra tu bude o dva týždne, čo bolo v niektorých prípadoch pekelne málo času.

No ani toto vedomie ma pri učení neudržalo toľko, koľko by som chcela. Išla som sa radšej trápiť do kuchyne. Pripraviť suroviny mi dalo zabrať, hlavne teda šúpanie zemiakov. Keď bolo však všetko hotové a ja som musela čakať približne hodinu, kým zmäkne mäso, opäť som sa posadila k notebooku. Nie však, aby som sa učila. Miesto toho som si otvorila internet a do vyhľadávania zadala talianske slová stregone veneziane. Zjavne za to mohla moja včerajšia aktivita pred spánkom, ale dnes mi Tiberius neschádzal z mysle.

Dúfala som aspoň v niečo. Pár článkov, prípadne nejaké odporúčania na knihy, ktoré by mi o ňom prezradili niečo viac. Sprvu to vyzeralo na prehratý boj. Potom sa mi ale podarilo nájsť krátky článok, ktorý sa venoval starým značkám cigariet. Práve tam som našla aj tie jeho. Krabičku na fotke v skoro dokonalom stave s jasne viditeľným logom jeho tváre. Na trh prišli v roku 1916, počas prvej svetovej vojny, a mimoriadny úspech nemali iba v Benátkach či Taliansku, ale aj okolitých krajinách. Údajne boli veľmi obľúbené aj medzi americkými vojakmi. Pochvaľovali si ich účinky, ktoré často až prekonali očakávania.

„Tie prekonané očakávania sme si už skúsili," zamrmlala som sama pre seba, hľadajúc ďalej. V ďalšom článku ma opäť čakal skoro rovnaký text o obľúbenosti jeho cigariet – nič viac. Nič, čo by ma niekam posunulo.

Až kým som sa však z toho článku nepreklikla na zdroj, ktorý patril k časti o Tiberiovi a ktorý predchádzajúci autor neuviedol. Bol písaný po taliansky a podľa dátumu pridaný necelé tri týždne dozadu, čiže až potom, čo som sa naposledy snažila o ňom niečo nájsť na internete. Dala som ho automaticky preložiť a cielene vyhľadala jeho meno. Vysvitlo, že ide o spomienkový článok k výročiu ukončenia prvej svetovej vojny. Meno Tiberius Algarotti figurovalo pod jednou jedinou fotkou. V zátvorke za jeho menom bola jeho prezývka - Stregone Veneziane.

On ale nebol hlavným zameraním, autor článku mu venoval sotva dva riadky textu pod fotkou. Spomenul jeho pochybnú kariéru šarlatána a prosperujúci tabakový biznis. Skutočný hrdina, ktorému bol venovaný pomerne veľký priestor, stál na čiernobielej fotke vedľa neho. Obaja mali oblečené vojenské uniformy, pričom Tiberius mal cez pravé plece prevesenú pušku. Po jeho pravici stál na pohľad rovnako starý muž s knihou v ruke, ktorý sa ale neusmieval. Tiberius mal už klasicky pery skrútené do úškrnu, ktorý mi už prišiel ako jeho poznávacie znamenie. Spolu s cylindrom, samozrejme. Ten mu však na fotke chýbal. Mohla som jasne vidieť jeho husté kučeravé vlasy.

Bez pochýb identické tým, ktoré mal muž stojaci vedľa neho.

To ale nebolo všetko. Aj slepý by okamžite spoznal, že po jeho pravici pózoval jeho brat. Obaja mali veľmi podobné črty tváre, hlavne pier. Rovnako hlboko vsadené oči, rovnako husté obočie.

Rovnaké priezvisko.

Tiberius Algarotti (tiež známy ako Stregone Veneziane) a jeho brat, vojenský doktor Ambrose Algarotti. Vojenská nemocnica Vicenza, Taliansko 1918.