Clio

„Čo, miláčik? Nepáči sa ti niečo?" opýtala som sa Kalifa, škrabkajúc ho medzi ušami. Od rána sa na mňa pozeral nejako škaredo, no aj napriek tomu mi robil spoločnosť na každom jednom kroku. „Včera sme sa ti nevenovali, ja viem." No včerajšok bol úplne ako mimo realitu. Doteraz mi poriadne nedocvaklo, čo sme stvárali a hlavne ako sme sa tam dostali. Prišlo mi bizarné, žeby za to mohli tie cigarety.

Ich vôňu som sa z bytu snažila dostať celý deň. Vetrala som, zapálila som vonnú sviečku a následne vsadila na svoje obľúbené vonné tyčinky – dračiu krv. Michael ráno poodkladal vypraté veci zo včera, zatiaľ čo ja som sa posnažila sama urobiť raňajky. Trvalo mi to, ale bolo to omnoho lepšie ako minulý týždeň. Pomaly som naozaj začínala prichádzať na to, čo a ako po novom robiť.

„Príde Amber, možno sa ti kúsok povenuje." Ak sa teda vôbec ukáže. Nebola som si úplne istá, vyjadrila sa dosť nejasne. Zbytočne som si teda veľké nádeje nerobila a radšej som sa znova pustila do robenia školských vecí. Stále mi zostávalo pomerne veľa doháňania, najmä ak som sa musela pripraviť aj na písomku, ktorú som napokon nepísala kvôli pobytu v nemocnici.

Nič ale nešlo tak, ako by malo. Od rána ma akosi pobolievala hlava a energie som mala minimum. No zjavne za to mohlo aj priam odporné počasie za oknami. Od včera pršalo neustále, chvíľami menej a chvíľami nebolo vidno ani na druhú stranu ulice. Viac ma však znepokojovalo hrmenie. Sem-tam išlo o rany, ktoré až rozvibrovali sklá v oknách. Ani som sa Michaelovi nedivila, že sa mu nechcelo do školy. Byť na mne, udržala by som ho pri sebe v posteli až do zajtrajšieho rána.

„Nechcem si ani predstaviť, čo by si robil v takomto počasí vonku." Beztak som sa aj počas suchých nocí bála, že je na neho vonku priveľká zima. Nebol zvyknutý, doma spal v pelechu rovno pod radiátorom alebo v našej teplej posteli. Darmo ho Michael predtým našiel vonku na ulici, od tej doby žil úplne inak a hlavne neboli až také veľké zimy. „Ešteže si znova pekne s nami doma."

Na chvíľu som odsunula notebook stranou a vzala do náruče Kalifa. Zvalila som sa s ním do mäkkých perín, sledujúc ako nasrdene krčí ňufákom. Rozhodne nebol v nálade na maznanie sa, skôr na syčanie a oháňanie sa pazúrikmi. Dlho som ho teda objatiami a pusinkami netrápila, pustila som ho, nech ide kade vidí. Odbehol niekam von, ale po chvíľke napochodoval späť, vyskočil späť na posteľ a pritúlil sa k môjmu pravému stehnu.

Na chvíľku som sa teda ešte vrátila k učeniu. Prepísala som si poznámky od spolužiačky, no plne som nevnímala ani slovo. Bolo to iba úplne automatické prepisovanie, aby sa mi míňali povinnosti. Potom som ale siahla po svojom dobre známom ametyste – jednom z viacerých – a pokúsila sa na chvíľu uvoľniť meditáciou. Rušilo ma však úplne všetko. Klopanie dažďa na parapete, fučanie vetra, Kalifove tiché pradenie a dokonca môj vlastný dych. Aj na pozadí voňavej dračej krvi som cítila sladkastú arómu cigariet, ktorá mi motala hlavu. Nebála som sa však, žeby mohla mať rovnaký efekt ako včera. Prišlo mi, že to isté by sa už neopakovalo ani v prípade, keby vyfajčím rovnaké množstvo.

Všetky moje pokusy o meditáciu zmarilo hlasné zvonenie. Kalif namrzene zamňaukal, ale zoskočil z postele a vybral sa ku dverám, akoby ich dokázal sám otvoriť. S miernou nechuťou som odložila ametyst späť na parapet nad posteľou, hodila na seba svoj čierny chlpatý župan a pobrala sa otvoriť. Takmer naisto som vedela, kto bude za dverami čakať.

S hlbokým nádychom som položila ľavú ruku na kľučku, usmiala sa a otvorila. Na chodbe sa od zimy klepala Amber, ktorej z dáždnika kvapkala voda rovno na sivé gumáky. „Ahoj."

„Ahoj, Clio. Môžem?" opýtala sa neisto. Odstúpila som z dverí, púšťajúc ju dnu. Už úplne automaticky som jej vzala dáždnik z rúk, aby voda zbytočne nekvapkala na podlahu. „Vonku je úplne otrasne, ale to asi vieš aj ty sama."

„Áno, okná mi ešte slúžia pomerne dobre."

„Milujem jeseň, ale normálnu jeseň. Studenú, ale suchú a farebnú. Vieš, ako ju vídaš vo filmoch alebo na internete. Toto je len hlúpa fraška, počasie akurát tak na spanie a nie normálne fungovanie." Znechutene si vyzliekla kabát a stiahla z nôh gumené čižmy. Nedávala však pozor kam ich hádže, až keď Kalif hlasno zavrčal, lebo mu jednu čižmu položila na chvost. „Prepáč mi, chlpáč. Nevidela som ťa," ospravedlnila sa mu hneď, no pohladiť sa od nej nenechal. Urazene odbehol do spálne.

„Dnes je náladový, z toho si nič nerob."

„Prská aj na teba?"

„Áno, asi ho hnevá počasie." A hlavne to hrmenie, či hocijaké iné priveľmi hlučné zvuky. Nezniesol ani hlasnejšie pustený televízor či hudbu. Nie, žeby sa to u nás stávalo často, ale pri pár incidentoch sme to stihli postrehnúť. „Dáš si niečo na zohriatie? Čaj, horúcu čokoládu? Kakao?"

„Ani si nespomínam, kedy som naposledy mala kakao."

„Dobre, tak si dáme." Tiež som mala chuť na niečo sladké. Raňajky som dnes ráno vynechala, ale obed som si dala spolu s Michaelom, hlavne pre jeho pokoj. Nevarili sme ale nič luxusné, rýchlu polievku zo sladkých zemiakov. „Nie si hladná?"

„To nie, bola som so spolužiačkami na obede."

„Švédskej stoly ti ponúknuť neviem, ale niečo by sa určite našlo." Snažila som sa byť milá a bolo vidno, že sa o podobné chovanie snaží aj Amber. Obe sme cítili napätie, ktoré medzi nami zostalo ešte od zásnub.

Trocha nešikovne som vybrala dve šálky a dala zohrievať mlieko. Dnes som si vzala iba dve tabletky, môj nový rekord. Nie, žeby bola bolesť lepšia. Skrátka som sa snažila, vzala som si k srdcu slová lekára a myslela na to, že sa to už bude len zlepšovať.

„Nechceš pomôcť?" opýtala sa Amber od sedačky. Snažila som sa, ale zjavne postrehla, že mi veci nejdú až tak prirodzene, ako by mali. „Prečo robíš všetko ľavou rukou?" Začula som jej kroky za chrbtom ako mieria ku mne.

„Taká hlúpa nehoda," odvetila som, otočila sa k nej a vytiahla si rukáv na župane. Doposiaľ skrýval sadru viac ako dobre. „Ešte som si tak úplne nezvykla."

Amber na chvíľu do tváre úplne zbledla. Akoby neverila, že o niečom podobnom doposiaľ nevedela a nič si nevšimla. „Čo sa ti stalo? Kedy?"

„Už dobré dva týždne dozadu, nie je to až také čerstvé, hoci sadru mám len dva dni. Spadla som... vonku na ulici." Mykla som plecami, znova si sťahujúc rukáv županu. „Prepadli ma, lepšie povedané. Dvaja chlapi, vzali mi tašku, sotili ma na zem a utiekli," dokončila som, znova sa obracajúc k linke. Mohla som si za to sama, tiež som sa nešla pretrhnúť, aby som ju za ten čas kontaktovala. No snaha tu nebola ani z jej strany. Nezaujímala sa o mňa, aj keď nemohla vedieť, že sa mi stalo niečo podobné. Ale to, čo vyčítala ona mne, praktizovala úplne rovnako. „V ten večer sa stratil aj Kalif. Mala som ho v taške, ktorú mi ukradli."

„Clio..." šepla zarazene. Podišla ku mne, zapierajúc sa oboma rukami do linky. „Veľmi ma to mrzí. Netušila som... ja..." Netušila. Rovnako ako netušila čo v tej chvíli povedať. Ja som toho mala na srdci neskutočne veľa. No najprv som chcela dať priestor jej. „Prečo si mi nedala vedieť?"

„Skoro týždeň som nemala mobil, ten môj sa rozbil. Písala som ti na Vďakyvzdanie a... čo ja viem? Dúfala som, že mi odpovieš nejako inak, ako len fotkou bez jediného slova. Hlavne ak som ti písala z nového čísla." Dúfala som, že ju bude zaujímať, prečo som sa zrazu rozhodla zmeniť telefónne číslo, ktoré som používala už mnoho rokov. Lenže ňou to ani nehlo.

„Nepremýšľala som nad tým, prečo si zrazu zmenila číslo. Skrátka to tak bolo, oznámila si mi to a hotovo. Tam to pre mňa haslo."

„Veď práve."

„Mrzí ma to, Clio."

„Si si istá?" vyšlo zo mňa bez premýšľania. „Naozaj ťa to mrzí a praješ si, aby si reagovala inak... alebo to hovoríš proste preto, lebo si myslíš, že tie slová chcem počuť?" Nedvíhala som na ňu hlas, dávala som veľký pozor na čo i len náznak sarkazmu. Vyvolávať hádku nebolo to, čo som chcela. Potrebovali sme sa v pokoji porozprávať. Avšak bez toho, aby sme zahovárali a klamali.

„Prajem si, aby som sa chovala inak." Cítila som, že váhala. No predsa ku mne pristúpila bližšie a objala ma okolo ramien. Presne tak, ako inokedy. „No bola som nahnevaná. Na seba. Na teba. Skrátka na celý svet."

„Ale prečo? Ja to nechápem, Amber."

„Pokúsim sa ti to vysvetliť. Mala som to urobiť už dávno."

Sotva badateľne som prikývla a vrátila sa k príprave kakaa. Amber ma však nežne odtisla stranou a všetkého sa chopila miesto mňa. Vďačne som ju sledovala, až kým sme sa obe neusadili na dobre známu žltú sedačku. Hrnčeky sme položili na stôl, kde sa z nejakého dôvodu povaľoval aj jeden z mojich jantárov. Zjavne ho tam priniesol Kalif, práve jantár mal veľmi rád a neraz sa už stalo, že som ho našla ako sa s niektorým hrá. Zjavne ho priťahovala práve hrejivá zlatistá až oranžová farba.

„Hovorila si, že sa stratil aj Kalif. Ako ste ho našli?" začala napokon.

„Cez inzerát," odvetila som krátko, obzerajúc sa za pootvorenými dverami do spálne, kam sa Kalif utiahol. „Michael bol minulý piatok po neho, ja som bola u jeho rodičov. Nechceli sme tráviť sviatky osamote."

„Myslela som si, na fotke to nevyzeralo ako váš stôl."

„Aj napriek všetkému nám padlo veľmi dobre ísť k nim, potrebovali sme to. Boli to až priveľmi bláznivé dni." Takto spätne som ani neverila, že sme tým celým prešli. Zo všetkých dní som si najväčšmi spomínala akurát tak na bolesť, únavu a nezáujem o všetko naokolo. Bola som hnusná a náladová, trápila som Michaela a využívala ho aj napriek tomu, že mal svojich vecí vyše hlavy. Tvrdil mi, že to robí s láskou a veľmi ochotne, ale... „Ale zvládli sme to, Michael vybavil všetko, čo sa len dalo. Od lekárov a okamžitej operácie, až po moje nové doklady a tašku."

„Ešte pekne, ak už je to tvoj snúbenec," zamrmlala, načahujúc sa za teplým hrnčekom.

„Dobre, ak už si to načala... prečo? Prečo si sa ku mne chovala tak odporne práve v deň, ktorý sa mal stať jedným z najkrajších v mojom živote? Michael ťa o pomoc požiadal preto, lebo si moja najlepšia priateľka. Veril ti, že mu pomôžeš urobiť ten deň pre mňa nezabudnuteľným."

Už som neskrývala, že ma to stále veľmi ťaží. Nedokázala som jej odpustiť slová, ktoré v ten deň povedala. Dobre, hnevala sa na mňa. Ale nemala žiadne právo ma obviňovať, že mám niečo s Rylandom a navrhovať, aby som skúsila trojku s ním a Michaelom. Veľmi sa ma tým dotkla. Možno ešte viac ako tým, že sa mi ani nesnažila následne ospravedlniť.

„Michael ti to nepovedal?"

Zmätene som pokývala hlavou. „Čo mi mal povedať?"

„Už je isté, že odchádzam do Európy. Schválili mi výmenný pobyt." Mojou prvou reakciou bolo, aby som sa usmiala. To predsa chcela, nie? Zmeniť prostredie, zažiť niečo nové. Práve pre Európu sme sa pochytili aj hneď po prvé. „Idem do Paríža, Clio."

„Wow... krásne mesto."

„Zjavne tam zostanem aj na letné kurzy a nejakú tú prax. A možno... možno aj potom, neviem ešte. Práve teraz tam idem s tým, že chcem zostať čo najdlhšie."

„Pred čím utekáš?" Túto otázku som jej chcela položiť už minule. Ale neodvážila som sa, bála som sa, že takáto otázka rozpúta zbytočné vášne.

„Prečo máš pocit, že utekám?"

„Ja viem, že si chcela ísť cestovať a spoznávať svet, predsa sme o tom spolu hovorili na strednej veľmi veľa. Ale práve teraz mi príde, že sa z Ameriky škriabeš zubami nechtami. Robíš všetko, aby si odišla čo najďalej. Odmietaš mi ale vysvetliť prečo a iba sa urážaš, že s tebou nechcem ísť."

Pousmiala sa, fúkajúc stále horúce kakao. „Ja sa neurážam, som sklamaná, Clio."

Nepohodlne som sa zahniezdila, privierajúc na pár sekúnd oči. Chcela som, aby prišla, ale zároveň som sa stretnutia neskutočne bála. Chcela som sa vyhnúť pocitom, ktoré ma zmáhali práve v tej chvíli. Neistota, úzkosť, napätie... Vlastný jazyk mi prišiel neskutočne ťažký, sotva som zo seba dostavala všetky slová, ktoré z mojej strany odzneli. Bála som sa, bolo mi z celej situácie akurát tak do plaču a najradšej by som to mala celé už za sebou. Vedela dôvod, prečo sme sa sem dostali. Niečo mi však šepkalo, že ani potom mi nebude o nič lepšie. Zostanú ma ťažiť rovnaké pocity, lebo si vypočujem slová, ktoré počuť nechcem. Slová, ktoré ma znova len rania. Presne ako mnohokrát predtým.

„Prečo utekám? Chceš to vedieť?" prehovorila znova, potichu položila hrnček a natočila sa ku mne. Pravou rukou si vošla do kučeravých vlasov, nervózne poťahujúc za hrubší prameň. „Utekám preto, lebo som maximálne nešťastná a nespokojná. Utekám preto, lebo to tu už nemôžem vydržať. Neviem čo mám so svojim životom robiť, čo by ma skutočne dokázalo zaujímať a živiť. Všetky moje plány sa zrútili ako domček z karát len preto, lebo som nemala dostatočnú výdrž. Keby naozaj chcem, vydržím to. Zostala by som na žurnalistike s tebou. Lenže ja som nechcela, Clio, nezaujímalo ma to. Nič ma nezaujímalo, hlavne nie hlúpa škola. No rovnako ani nájdenie si práce, lebo..." na chvíľu prestala, aby chytila dych. Na jej tvári sa pritom ale usídlil výraz plný paniky z toho, koľko mi práve prezradila. Nebesky modré oči sa jej leskli slzami. „Lebo ma na smrť desí, že zapadnem do stereotypu, ktorý ma bude pomaličky ale isto zabíjať. Nechcem denne vstávať do práce, ktorú nenávidím, chodiť z nej domov úplne zničená a na druhý deň opakovať to isté. To nie je život."

„Prečo si myslíš, žeby to mal byť tvoj život? Si hrozne šikovná, nemala by si najmenší problém nájsť si úžasnú prácu."

„Nemám školu, nemám prax... nemám nič, Clio. Ty budúci rok končíš, už teraz máš úžasné miesto s ktorým môžeš rátať aj do budúcna."

Pokývala som hlavou. „To nemôžeš vedieť, predsa..."

„Úprimne si myslíš, žeby ťa Ryland poslal preč? Zbožňuje ťa."

„Možno by ma preč neposlal, ale čo ak budem chcieť odísť ja? Niekam sa posunúť, zmeniť smer svojho pôsobenia. Nič v živote nie je isté, Amber. Stojím na rovnako tenkom ľade ako ty."

„Si šťastne zamilovaná, Michael ťa požiadal o ruku..."

„Čo to s tým má? Čo majú moje zásnuby spoločné s tým, že ty si nešťastná a nevieš čo robiť so svojim životom?" Nechápala som to, každou sekundou som bola iba viac a viac frustrovaná. Znova sme sa zamotávali do tých istých kruhov.

„To, že žiarlim, dobre?!" zvrieskla zrazu na celý byt, až myklo nás obe. „Žiarlim na všetko, čo máš ty a ja nie! Závidím ti, že si natoľko šťastná a všetko ti vychádza. Nedokážem sa na teba pozrieť bez toho, aby som necítila znechutenie z vlastne neschopnosti." Posledné slová z jej pier unikli sotva počuteľne. No aj keď ju viditeľne desilo, že to konečne povedala nahlas, nezakryla vlnu úľavy. Tá sa jej tváre zmocnila dokonca skôr, než prišla nejaká reakcia z mojej strany. Po lícach jej potichu stieklo niekoľko sĺz, ktoré predo mnou chcela ukryť obrátením hlavy.

„Odľahlo ti?" opýtala som sa napokon, sťažka naberajúc vzduch do pľúc.

Amber chvíľu bojovala so slzami, než sa im konečne poddala. Predklonila sa, lakťami sa zaprela do kolien a ruky si ponorila do vlasov. Chvíľu som sedela ako obarená, nedokázala som sa pod náporom pravdy ani pohnúť, ale keď som videla, že od plaču sotva vládze dýchať, posunula som sa k nej a pevne ju objala. Bolo to účinnejšie ako hľadať slová, ktoré skrátka neprichádzali.

Cítila som... ja ani neviem. Všetko naraz a pritom úplne nič. Do popredia sa vkrádala bolesť prameniaca zo zlomeniny, ktorú ale vzápätí striedalo utrpenie rozpínajúca sa v celom mojom vnútri. Ničilo ma vidieť ju takto, v slzách a úplne vydesenú zo slov, ktoré práve povedala nahlas. Zároveň som však bola vďačná, že to konečne povedala. Odhalila koreň problému a mali sme sa tak od čoho odraziť.

„V-veľmi ma... ma to... mrzí," dostala zo seba, opierajúc sa o mňa. Plakať ale neprestávala, až slzy skutočne zaliali aj moje oči. Snažila som sa ich však žmurkaním zahnať. „Clio, ja ťa mám... veľmi... veľmi rada... ale..."

„Nerozprávaj teraz, potom mi to povieš."

„Nie, ja..." Pokývala som hlavou a s pevne zovretými viečkami som ju pobozkala do vlasov. Ani cez všetok hnev a krivdu, ktorú som cítila, mi nerobilo žiadnu radosť vidieť ako sa trápi. Nezaslúžila si to. Nerobila to schválne. Vždy bola viac citlivá ako ja, drobnosti ju dokázali rozhodiť mihom oka. Neúspech si pripúšťala snáď rovnako veľmi ako Michael.

„Ďakujem, že si mi konečne povedala, kde je problém. Všetko vyriešime, keď sa trocha upokojíš, hm? Určite to nejako pôjde, porozprávame sa a..." A čo? Ako som jej chcela pomôcť, ak problémom som bola ja? Ak vo mne videla svojho nepriateľa, mohla som byť ja tá, ktorá jej podá pomocnú ruku? „Vyriešime to, sľubujem."

Bez slova prikývla, sledujúc ma uplakanými očami ako som sa postavila a zašla jej po balíček vreckoviek. Vďačne sa usmiala, poutierala si slzy a vyfúkala nos, berúc jednu vreckovku za druhou. Ticho medzi nami prerušil Kalif, ktorý hlasno zamňaukal a vyskočil na sedačku medzi nás. Obtrel sa o moju pravú ruku, ponúkajúc následne útechu Amber. Tá sa od neho sprvu odtiahla, no napokon ho vzala do náruče a objala ho ako plyšové zvieratko.

„Kedy... kedy príde Michael? Nerada by som... nechcem sa s ním vidieť. Hanbím sa za to, čo som urobila."

„Ten príde až okolo siedmej, máme kopu času." Nebolo ešte ani pol šiestej, sotva mu začala druhá prednáška. Nebolo navyše vôbec isté, že po škole príde hneď domov. Odchádzal skôr, aby skočil ešte do knižnice a možno tam skončí ešte aj po vyučovaní. „A nemyslím si, žeby po tebe nejako krivo zazeral. Ten večer dopadol krásne, budeme na neho spomínať jedine v dobrom. Jeho kamarát Alec nám urobil nádherné fotky."

„Nepovedala by som, že chalan vie fotiť. Vyzeral skôr ako typ, čo má len veľké ústa." Pousmiala som sa, hladiac Kalifa v jej náruči.

„Je šikovný, to sa musí nechať." Mal svoje chyby, vlani mi neskutočne liezol na nervy, keď tu stále bol, ale mala som ho rada. Bolo vidno, že s Michaelom si rozumejú v škole aj mimo nej. Obaja ťahali toho druhého a nútili sa byť stále lepším. Skutočne mali medzi sebou to správne, zdravé priateľstvo, ktoré inšpirovalo a dávalo, nie bralo.

V celej obývačke sa vznášalo neskutočné dusno, ktoré naše náhodné táranie ešte zhoršovalo. Obe sme sa zjavne cítili nepríjemne a nepohodlne, mimo komfortnej zóny. Aj preto mi odľahlo, keď sa znova rozozvučal zvonček. Nechcela som ani hádať, kto by to mohol byť. Za hocijaké vyrušenie som ale bola v tej chvíli viac ako vďačná.

Z nejakého nepochopiteľného dôvodu ma však prepadol pocit, že spoločnosť čakajúca za nimi nebude príjemná. Čakala som, že za nimi uvidím Tiberia – jeho pošahaný úškrn a tvár natoľko podobnú môjmu milovanému partnerovi. Za dverami ale čakal niekto iný. Dievčina, ktorej sa zmáčané hnedé vlasy lepili na tvár, až som ju sotva spoznala.

„Marcia, preboha, čo tu robíš?"

„Michael... je doma?" Pokývala som hlavou, načahujúc k nej ruku. Bola celá mokrá a zmrznutá, nechcela som ju dlhšie nechávať na studenej chodbe. „Clio, musím hovoriť s Michaelom, hneď teraz. Prosím ťa, prosím..." S plačom sebou trhla, keď som ju vzala za ruku.

„Poď dnu, prosím ťa." Odstúpila som jej z cesty, aby pokojne vošla aj bez mojej pomoci. Ona však zostala stáť ako prikovaná. Vyvaľovala na mňa svoje vyplakané hnedé oči, ktoré sa natoľko podobali mojim vlastným. „Marcia, dovoľ mi, aby som ti pomohla. Poď dnu, zohreješ sa a ja zatiaľ napíšem Michaelovi. Je v škole, ale určite príde."

„Nehnevaj sa, ja som nevedela... nevedela, kam inam ísť. Michael mi dal... vašu adresu a... Vážne ho veľmi potrebujem, Clio. Chcela som... mu zavolať, ale..." Pokývala hlavou nad vlastnými slovami, zhŕňajúc si mokré vlasy z tváre. Na zopár miestach bolo stále vidno slabé stopy po modrinách, ktoré mala ešte v nemocnici. „Prepáč, Clio. Vážne sa nehnevaj, ale ja som... ja som nemala kam inam ísť a Michael..."

„Ani náhodou sa nehnevám. Vážne ťa ale prosím, aby si išla dnu a nepostávala zbytočne na zime. Urobím ti čaj, prezlečieš sa do niečoho suchého a dovtedy určite príde aj Michael." To nebolo vôbec isté, ale nejako som ju skrátka musela obalamutiť. Chcela som jej pomôcť, viditeľne to potrebovala. „Marcia..."

Neisto prestúpila z nohy na nohu, ale keď som zo zeme dvihla jej batoh a podala jej ho, konečne ma poslúchla. Vzala ho do náruče, zatiaľ čo ja som sa chopila ťažkej čiernej cestovnej tašky a zakopla za nami dvere. Už len podľa tašiek to vyzeralo, že nech prišla skadekoľvek, nemala v pláne sa tam vrátiť. Aspoň teda nie priskoro.

„Pokojne sa zlož, dvere naproti sú od kúpeľne."

„Clio?" oslovila ma Amber zmätene, stále uplakane sediac na sedačke s Kalifom. Bolo to až smiešne. Ja sama som mala slzy v očiach, pričom na mňa z oboch strán pozerali dve uplakané dievčatá, ktoré obe potrebovali moju pomoc a pozornosť.

„Sekundu, napíšem Michaelovi a hneď sa vám obom venujem."

Marcii som tašku položila vedľa komody a už aj zamierila do spálne po mobil. Nechcela som mu volať, to by ho počas hodiny zjavne nahnevalo. Rýchla správa bola lepšou voľbou. Obsahovala všetko potrebné a Michael si ju takmer hneď aj prečítal. Spätná odpoveď ale neprišla.

„Fajn, písala som mu, správu videl, takže... snáď čoskoro príde," povedala som späť v obývačke, hľadiac pritom na Amber. Tá stále úplne obarene sledovala uslzenú Marciu, ktorá sa hrabala vo svojej taške. Takmer na špičkách som podišla k nej, čupla si a veľmi nežne jej položila ruku do stredu chrbta. „Máš niečo suché na prezlečenie?" Pomedzi vzlyky prikývla, vyťahujúc z tašky nejaké kúsky oblečenia. No miesto toho, aby sa postavila a skutočne išla prezliecť, pustila všetko z rúk, dosadla na parkety a s tvárou v dlaniach sa znova nekontrolovateľne rozplakala. „Amber, prosím ťa..." Otočila som k nej hlavu, ukazujúc na deku poskladanú na kraji sedačky.

Schytila ju, bez slov formulujúc otázku, kým podišla k nám. „Kto to je?"

„Známa," odvetila som rovnako bez použitia slov, len pohybom pier. To som však už rozprestierala deku, ktorú som prehodila Marcii cez plece, poriadne ju do nej zabalila a vtiahla si ju do objatia. Myslela som, že sa odtiahne, ale urobila presný opak. Oprela sa o mňa, skladajúc si hlavu na moje plece. „Michael tu hneď bude, neboj sa. Nech ide vážne o hocičo, tu si v bezpečí."

„Ja asi pôjdem, nechám vás," prehovorila znova Amber. „Čo keby sa stretneme zajtra a doriešime to?"

Prosebne, možno až trocha vydesene som na ňu uprela oči. „Nezostala by si, prosím, kým príde Michael?" Nechcela som tu zostávať sama. Nemala som poňatia, čo sa deje a čo sa diať bude. Preto mi natoľko odľahlo, keď Amber prikývla, bez slova sa otočila a zašla urobiť Marcii čaj. Kalif sa k nám úplne nepozorovane prikradol a zamňaukal až keď sa prednými labkami zaprel Marcii do pravej nohy. Tá na neho pozrela cez zaslzené oči, ľahučko ho berúc do náruče, zatiaľ čo zostala opretá aj o mňa, až kým Michael skutočne neprišiel.