Clio

„Je mi už lepšie, mami. Pomaly si zvykám, Michael mi naozaj veľmi pomáha, ešte viac ako inokedy," odvetila som, hladiac pritom Kalifa po hlave. Celý deň sa odo mňa ani nepohol. Zrána mi robil spoločnosť v posteli, keď Michael odišiel, následne až veľmi trpezlivo ma sledoval pri všetkom, čo som sa snažila urobiť. Veľa toho ale v konečnom dôsledku nebolo. No aj poutieranie prachu, naloženie práčky a uvarenie čaju bolo tak akurát na jeden deň. Hlavne ak som sa potom posadila rovno k veciam do školy. Podarilo sa mi od spolužiakov získať všetky materiály, ktoré som zmeškala a potom ich zladiť s tými, ktoré som mala vždy zálohované a vďaka tomu o ne neprišla spolu s notebookom. Dnes ráno mi kuriér konečne priniesol nový, potreboval mnoho dolaďovania a nastavovania, ale aspoň som už mala znova na čom pracovať. „Od pondelka sa už vrátim aj do školy a do redakcie."

„Nepochybujem, že pobyt medzi ľuďmi ti prospeje, ale nepreháňaj to priveľmi."

„Je to predsa len zlomené zápästie, nie smrteľná choroba," pripomenula som jej. Tak troška som si tým ale krivdila sama sebe. Išlo o zlomené zápästie, no bolesť s ním spojená mi dávala zabrať viac ako dosť, dokonca po dvoch týždňoch. „Nemôžem si dovoliť dlhšie chýbať už nikde. Rylandovi som hovorila, aby mi na tento týždeň už niečo poslala, ale odmietal sa so mnou do pondelka baviť na tému práce."

„To preto, lebo má viac rozumu ako ty, zlatko."

„Mami..."

„Ja to myslím v dobrom, Clio." Áno, každý stále myslel všetko v dobrom, ale zabudol sa pritom na dané situácie pozrieť aj z môjho uhľa pohľadu. „Ako bolo v Bostone? Mali ste sa dobre?"

„Skvele ako vždy. Minule sa nám to nepodarilo, ale teraz sme konečne obaja trocha vypli a užili si to tam." Už teraz som sa tešila na Vianoce a Silvester. Vlaňajšie sviatky nemali chybu a tento rok som dúfala vo veľmi podobné. „Obaja boli veľmi šťastní z našich zásnub. Asi bolo aj dobré, že sme im to nepovedali minule, ale až teraz. Počas večere to malo skrátka ten správny efekt." Inú reakciu som skutočne nečakala. No predsa ma veľmi tešilo, že boli Eni a Matteo natoľko nadšení myšlienkou, že čoskoro aj oficiálne budem súčasťou ich rodiny.

„Mrzí ma, že som tam nebola s vami."

„Bol by to určte ešte lepší večer." Nedúfala som, že príde. Ohromne by ma to ale potešilo, hlavne aj pre udalosti posledných týždňov. Áno, bola som dospelá a pomaly samostatná osoba, ale občas som túžila po maminom objatí viac, než po hocičom inom. „Ako to vidíš s Vianocami? Neprídeš ani vtedy?"

„Už mám... už mám nejaké plány, zlatko."

Sťažka som preglgla, „Aha, jasné." Bola som sklamaná? Viac, než by to boli slová schopné opísať. Chystala som sa však preto robiť s mamou cirkus? Nie, ani náhodou. „Tak snáď potom. Rada by som išla svadobné šaty hľadať s tebou aj Eni spoločne."

„Hovorili ste s Michaelom už o nejakom dátume?" opýtala sa nadšene, akoby mi len chvíľu dozadu neoznámila, že nepríde domov na ďalšie sviatky. „Alebo ich máte viac a neviete sa rozhodnúť? Veľmi rada vám poradím."

„Nie, o dátume svadby sme ani náhodou nehovorili. Posledné dni sme mali úplne iné problémy." Veľavýznamne som pri týchto slovách pozrela na kocúrika, ktorý súhlasne zamňaukal a spokojne sa ponaťahoval. Michael mal pravdu, budeme ho musieť trocha vykŕmiť, aby bol ako predtým. No s tým problém zjavne nebude, domov sa vrátil s poriadnym apetítom. „A nemáme to v najbližšej dobe ani v pláne."

„Prečo? Keby sa do toho pustíte, do leta by ste mohli všetko naplánovať a vziať sa ešte pred nástupom do školy."

„Nechceme do leta stihnúť všetko naplánovať a vziať sa ešte pred nástupom do školy."

„A prečo nie?" vyzvedala s nechápavým tónom v hlase. „Ak si mu povedala áno, snáď si ho chceš aj zobrať. Nevodíš ho, dúfam, za nos."

Nasrdene som vydýchla, líhajúc si medzi kopu mäkkých vankúšov. „Nikoho za nos nevodím, mami. Mala som pocit, že máš o mne vyššiu mienku."

„Tak som to predsa..."

„Povedz mi jeden dobrý dôvod, prečo by sme sa mali so svadbou ponáhľať? Čo sa zmení ak sa vezmeme o rok alebo o dva?" Absolútne na tom nezáležalo. Hlavne ak som vedela, že Michael nie je pripravený o nič viac, ako ja. „Svadba bude, keď budeme obaja pripravení." S týmito slovami som tému uzatvárala, nemalo cenu motať sa v tom istom kruhu. „Asi už pôjdem, chcem ešte stihnúť porobiť veci do školy, než príde Michael."

„Clio, nechcela som ťa nahnevať alebo..."

„Zavolám ti zajtra, hej? Dávaj na seba pozor, mami. Ľúbim ťa."

„Aj ťa ľúbim, zlatko. Pozdrav Michaela." Frustrovane som plesla mobilom medzi vankúše, zatvárajúc na pár sekúnd oči.

Nebolo odo mňa fér, že som reagovala takýmto spôsobom. Ale jej slovami ohľadne sviatkov ma opustila všetka radosť zjavne na celý zvyšok dňa. Tak veľmi som dúfala, že povie niečo iné. Že jej nedávne udalosti dajú dostatočný dôvod, aby prišla domov a konečne so mnou strávila niekoľko dní – najkrajšie dni v celom roku. No ona už mala plány. Plány, ktoré jej boli prednejšie, ako vlastná dcéra.

„Naštvalo by ťa to, nie?" opýtala som sa Kalifa. „Keby chceš, aby som s tebou strávila Vianoce a ja by som ti povedala, že mám lepšie plány. Nevidela som ju od marca, nemám pocit, žeby som bola sebecká ak chcem, aby konečne prišla. Celý rok lietala niekde po svete a žila svoj najlepší život. No ja by som si vážne priala, aby doň konečne zahrnula aj mňa. Dopekla, som jej jediná dcéra a..." Kalif hlasno zamňaukal, skáčuc mi tak do reči. No možno to bolo aj lepšie, sťažnosti by nikomu nepomohli, hlavne nie mne. „Ešteže ja ti košom na Vianoce určite nedám." Šikovne som ho schmatla ľavou rukou, ľahla som si späť a jeho si zložila na hruď. Odkedy bol späť s nami, maznal sa ešte radšej ako predtým.

Chvíľočku sme si spolu poležali a keď Kalif zaspal, opatrne som ho uložila do perín a vyšla zo spálne. Vyprané oblečenie potrebovalo vyvešať, aby čím skôr uschlo. No rozložiť sušiak na bielizeň a všetko povešať bolo zjavne na dnes priveľa. Hlavne ak sa mi veľmi šikovne podarilo buchnúť zlomenou rukou do sušiaka. V skutočnosti to nebola veľká rana. Mnou ale otriasla tak intenzívne, až som si v tom momente do krvi prehryzla peru, len aby som sa zdržala výkriku alebo nadávok.

Chvíľu som zostala sedieť na zemi pred sušiakom, zhlboka dýchala a snažila sa vnímať hocičo, len nie ukrutnú bolesť. Tá sa však nevytrácala, skôr sa ešte začala stupňovať, až mi znova začali opúchať a tŕpnuť prsty. Vystrašilo ma to, nemalo cenu tvrdiť opak. Do niekoľkých minút som sa ale postavila a dokončila vešanie oblečenia, vracajúc sa následne do spálne. Dúfala som, že keď si ľahnem a vyložím si ruku, bude to lepšie.

Kalif si skoro hneď všimol, že som sa vrátila a pritúlil sa ku mne. Už úplne automaticky som si prsty ľavej ruky ponorila do jeho srsti, pomaly a upokojujúco ho hladkajúc po chrbte. Michael mal prísť každú chvíľu, sľúbil mi, že dnes príde po škole rovno domov. Nepotreboval ísť do knižnice, učiť sa vraj bude radšej doma, čo ma jedine potešilo. Hlavne ak mi bol stále dlžný preklad textu na škatuľke cigariet. Včera sa na ňu pozrel iba zbežne, pred spaním sa mu už nechcelo mordovať s prekladom nejakého textu. Údajne boli dobré na okamžité zlepšenie nálady, celkové upokojenie ale aj na tlmenie bolesti. Úľava pre telo aj dušu.

Práve z tohto dôvodu mi ku škatuľke zablúdili oči. K jej hnedo-červenému baleniu, ktoré pútalo pozornosť. Úplne podvedome som sa za balíčkom načiahla, znova ho obracajúc medzi prstami. Palcom som prešla cez malé logo, zachytávajúce Tiberiovu tvár. Bola som si na sto percent istá, že je to on. S jeho smiešnym cylindrom a úškrnom, ktorý nebolo jasne vidno – ja som však vedela, že sa s ním nechal zvečniť.

Nálepka, ktorá zapečaťovala škatuľku, bola doposiaľ neporušená. Vydržala tak zjavne celé storočie, až do chvíle, kým som ju nestrhla a nenahliadla dnu. Zvedavosť mi nedala. Jednu z desiatich som vytiahla a privoňala k nej. Na strednej škole som skúšala fajčiť, no dostalo ma to akurát do problému, od tej doby som sa cigariet ani nedotkla. Mohla som však odprisahať, že táto voňala úplne inak. Vábnejšie. Už samotná vôňa mala zjavne presvedčiť, aby si ju kupujúci zapálil čo najskôr.

Než som sa nazdala, s úsmevom na perách som vstala na nohy a zamierila do kuchyne po zápalky. Kalif ma s hlasným mňaukaním nasledoval. Nemal ale v úmysle mi brániť, bol len zvedavý. Rovnako ako ja. Hypnotizovane sme hľadeli na plamienok zápalky od ktorého sa chytila aj veľmi precízne ušúľaná cigareta. Zapálením sa jej vôňa ešte znásobila.

Bola sladšia.

Vábnejšia.

Neodolateľnejšia.

Uprene som sledovala, ako pomaličky horí a míňa sa bez toho, aby som jej k tomu ja dopomohla. Ruka sa mi triasla, keď som vzala cigaretu medzi pery a zľahka z nej potiahla. Spokojne som privrela oči, vychutnávajúc si každú sekundu. Dym ma príjemne popálil v hrdle skôr, než by sa mi usadil akoby v celom zvyšku tela. Od hlavy až po päty.

„Dopekla," vydýchla som potichu, dvíhajúc si cigaretu do úrovne očí. Zacúvala som k linke a oprela sa o ňu, znova si ju vkladajúc do úst. Stačilo niekoľko ďalších sekúnd, aby sa dostavili sľubované účinky. Odľahlo mi, tak neskutočne veľmi mi odľahlo. Cítila som sa šťastná, voľná... A hlavne úplne bez bolesti. Žiadna zlomenina ma už netrápila, akoby sa mi nikdy ani nič nestalo. „Až taký podlý klamár zjavne nie si."

S cigaretou medzi zubami som vytiahla spod trička Rylandovu retiazku. Prišla mi smiešna. Načo mi vôbec bola? Rozopla som ju jedinou rukou a znova zapla okolo krku Kalifovi. Ten ma s doširoka otvorenými očami sledoval dofajčiť cigaretu a následne si zájsť po ďalšiu. Zmizla rovnako rýchlo ako tá prvá, zatiaľ čo mne sa uľavilo o to väčšmi. Konečne... konečne ma po dvoch týždňoch nič nebolelo. Nebola som unavená. Nemátali ma spomienky na ten večer, dokonca ani Kalifove zmiznutie.

Existovala len prítomnosť.

Dokonalá, sladká a ničím nerušená prítomnosť.

Známe steny nášho bytu, miesto, kde som vyrastala a ktoré som tak dôverne poznala.

Chvíľami sa ale všetko z toho vytrácalo. Steny bytu sa strácali, nahrádzala ich lodná paluba a valiaca sa chladná voda, ktorá mi obmývala nohy až po členky. Nemala som solídnu strechu nad hlavou, len otvorené nebo. Samé mračná, nekonečnú sivú v najrôznejších odtieňoch. Zaklonila som sa, aby som na ne lepšie videla. Alebo som možno hľadala slnko, neviem. Takmer okamžite sa mi ale zatočila hlava. Ešteže ma zábradlie lode podoprelo a mohla som s ním za chrbtom skĺznuť až do vody.

Nie.

Bolo to pozdĺž kuchynskej linky, vďaka ktorej som dosadla na drevené parkety. Suché drevené parkety. Nie zmáčané slanou morskou vodou. Jej aróma sa ale vznášala po celom byte, lichotila cigaretovému dymu. Prisahala by som, že som ich videla spolu tancovať v priestore pred sebou. Rovno nad konferenčným stolíkom.

„Kalif..." obzrela som sa, hľadajúc ho naokolo seba. „Poď sem... prosím." Hlasno zamňaukal niekde za mojim chrbtom. Po chvíľke sa mi však usadil na stehnách. Maličký olivín na konci retiazky sa mu hompáľal zavesený na krku. „Láska..." Bez väčšieho problému som ho pohladila oboma rukami. Necítila som pritom absolútne nič, ani ten najmenší náznak bolesti.

Ani neviem ako, ocitla som sa znova na nohách. Teraz už po kolená v mrazivo studenej vode som sa brodila až ku dverám našej spálne. Keď som ich ale otvorila, voda sa opäť vyparila. Nahradilo ju tichučké stonanie starej drevenej podlahy, ktoré ma odviedlo až ku skrini plnej dobre známeho oblečenia. Teda... to som si aspoň myslela. Pod mojim dotykom však pôsobila každá jedna látka cudzo. Nespoznávala som jednotlivé kúsky, akoby som ich nikdy na sebe ani nemala. Videla som iba more čiernej, ktorú veľmi sporadicky prebíjala nejaká bledšia farba.

Čo som vlastne hľadala vo svojej skrini?

Za chrbtom mi zamňaukal čierny kocúrik, ktorý sa staval na zadná labky a prednými sa zapieral do mojej pravej nohy. Cítila som jeho pazúriky, ako sa mi zarývajú do nohy, ale nič viac. Ani najmenší náznak bolesti.

Obrátila som pozornosť späť ku skrini, opäť prechádzajúc končekmi prstov po jednotlivých látkach – hrubých aj tenších, chladivých, mäkučkých, všedných aj slávnostnejších. Látky priehľadné, trblietavé, priliehavé aj voľnejšie, pletené, zamatové, saténové, ale aj obyčajná čierna rifľovina a niekoľko čipových kúskov. Práve tie moju pozornosť zlákali najviac. Body v nádhernej vínovej farbe, s hlbokým výstrihom, ktorý ale predsa neukazoval priveľa. Bol to decentný kúsok, ale na druhej strane veľmi ženský a zvodný. Nie na každý deň, skôr na výnimočné chvíle.

Výnimočné ako táto.

Michael bude čoskoro doma. Po nudných hodinách presedených v laviciach určite ocení pohľad na niečo krásne. A navyše... po posledných dvoch týždňoch sa zjavne nenechá dlho prosiť. Už včera som z jeho chovania vycítila, žeby mal konečne chuť na sex. To však neprichádzalo do úvahy.

Ale dnes...

Dnes som sa nemohla dočkať, keby príde domov.

Obliekla som sa s neskutočnou ľahkosťou, bez väčšieho problému používajúc aj svoju zlomenú ruku. Nebolela, stále nová sadra mi nerobila ani ten najmenší problém. Za pár sekúnd som sa namaľovala, ľahšie ako hocikedy inokedy. To všetko počas toho, ako kúpeľňu zaplavovala voda do výšky pása. Prišla mi stále chladnejšia, dokonca som cítila, ako v nej plávajú menšie či väčšie ryby. Obtierali sa mi o stehná a nohy. Kalif pritom sedel na kraji umývadla a sledoval ma doširoka otvorenými očami – žiarili ešte jasnejšou žltou, než inokedy.

Keď som skončila, ladným krokom som sa vrátila do spálne. Vrátila som sa ku skrini, hľadajúc v nej ešte niečo. Niečo veľmi konkrétne. Kratučký saténový župan čiernej farby so širokými trojštvrťovými rukávmi, ktorý mal na chrbte striebornou niťou vyšité fázy mesiaca. Patril medzi moje najobľúbenejšie darčeky, ktoré mi Michael kúpil. Hlavne preto, že ma v ňom videli jedine jeho oči.

Obraz, ktorý na mňa čakal vo veľkom zrkadle, sa mi mimoriadne páčil. Znova som sa cítila vo svojej koži, hlavne pri pohľade na svoju tvár. Cnelo sa mi po mojom typickom, už každodennom mejkape – výraznom a pozornosť pútajúcom čiernom rúži a po precízne nakreslených očných linkách, ktoré zvýrazňovali moje beztak tmavé oči.

„Čo myslíš?" opýtala som sa Kalifa, ktorý už opäť sedel na kraji postele. Akoby bolo jeho nepísanou úlohou sliediť mi v pätách. „Bude sa mu to páčiť, však?" Otočila som sa okolo vlastnej osi, obzerajúc sa z každej strany. V župane aj bez neho. Všetko bolo ako má, body mi sedelo viac ako dokonale, decentne zakrývalo iba toľko, koľko som nechcela, aby bolo na prvý pohľad vidno. Pritom ale odhaľovalo všetko ostatné. Dostatok na to, aby Michael nemal šancu odolať.

Z nočného stolíka som si vzala balíček cigariet a vytiahla ďalšiu, nechávajúc v nej ešte sedem. V kuchyni som ju zapálila, opierajúc sa počas jej fajčenia o linku. Tá sa opäť premenila na zábradlie lode, ktorá sa jemne kolísala na vlnách. Dokonca počas toho, ako sa podpalubie a samotná paluba plnili vodou. Pritekala zo všetkých strán a pomaličky, svojim vlastným tempom, sťahovala tony železa pod svoju hladinu, rovno na neprebádané dno oceána. Do hĺbky takej veľkej, že tam už neprenikalo slnečné svetlo.

Loď pred úplným potopením zachránilo zaštrnganie kľúčov v zámke.

S očami upretými na dvere som znova potiahla z cigarety, zaklonila hlavu a dym vyfúkla vysoko nad hlavu. Cigaretu som podržala medzi perami, zaväzujúc si opasok na župane. Nechcela som predsa, aby Michael videl všetko hneď ako vojde dnu.

So zvodným úsmevom na perách som čakala, než vojde dnu a presmeruje svoju pozornosť mojim smerom. Ako prvé určite pocítil neodolateľnú arómu cigariet. Tá sa už stihla dostať do každého kútiku bytu, len aby tu s nami zostala čo najdlhšie. Pokojne navždy.

„Ahoj," pozdravil ma neisto, vešajúc si kabát. Až o sekundu neskôr si všimol, čo stále držím medzi prstami. „Clio, nehovor mi, že to sú tie storočné cigarety." S úsmevom som pokývala hlavou, znova si z cigarety zľahka poťahujúc. „Zbláznila si sa?!" zrúkol a okamžite sa vybral ku mne. Skôr ale, než by mi cigaretu vytrhol z ruky, som si ju preložila do tej pravej. Voľnou ľavačkou som šikovne schmatla golier jeho mikiny a pritiahla si ho k sebe tak prudko, že nemal na výber, jedine ma pobozkať. Jeho pery sa sprvu vzpierali, ale napokon sa poddali tým mojim, vítajúc ich po dlhých hodinách odlúčenia.

„Naparádila som sa iba pre tvoje oči," zašepkala som, hľadiac ho bruškom palca po spodnej pere. Jeho sivasté oči skúmali moju tvár, ktorá znova vyzerala tak, ako som ja mala najradšej.

„Nesmieš... nesmieš..." vydýchol namáhavo, skláňajúc hlavu a žiadostivo tisnúc pery k môjmu krku. „Clio, tie cigarety..." Nedokončil. Pobozkal ma, naslepo mi rozväzujúc opasok na župane. Netušil, čo má pod ním čakať. Ale ani ho to nezaujímalo. Ľahučkú chladivú látku mi stiahol z pliec a na obe ma pobozkal skôr, než by perami skĺzol do výstrihu môjho zvyšného sporého oblečenia. „Toto si na sebe nemala celú večnosť."

„O to viac si vychutnaj tento moment," nabádala som ho, zahrabla mu do vlasov a zdvihla mu hlavu. Jeho tvár sa ocitla znova len kúsok od moje, jeho pery o sekundu znova láskavo stretli tie moje. Naslepo mi vylovil dohorievajúcu cigaretu spomedzi prstov, vkladajúc si ju medzi pery hneď, ako sa odo mňa odtiahol.

„Začínam chápať, prečo za ne chcel ten chlap sto dolárov." Dym vyfúkol rovno mne do tváre, zahadzujúc ohorok do drezu za mojim chrbtom. Za môjho radostného smiechu skĺzli jeho ruky na môj zadok a než som sa nazdala, sedela som na voľnej ploche našej kuchynskej linky. Už úplne automaticky som rozkročila nohy, jeho si znova za golier na mikine priťahujúc čo najbližšie.

Po posledných dňoch mi ani len nenapadlo, žeby som si zrazu natoľko mala užívať pocity jeho pier na mojom tele. Zrazu to ale bolo takmer jediné, čo som dokázala vnímať v celom vesmíre. Jeho stále náruživejšie bozky na mojej rozhorúčenej pokožke, za ktorých som mu šikovne pretiahla cez hlavu mikinu aj čierne tričko pod ňou. Ľavou rukou som pohladila veľkého vytetovaného havrana, zakrádajúc sa prstami až k opasku jeho na kolenách potrhaných čiernych riflí.

„Myslím, že v spálni nám bude lepšie," vydýchol, berúc ma za ruku. Na sekundu ho zaujal snubný prsteň, ktorý pohladil palcom. V ďalšej sekunde však boli jeho pery späť na mojich a jeho ruky na mojom drieku. Pridržal ma, kým som sa zošuchla dole z linky a následne sa nechal zaviesť rovno do spálne.

Pravou nohou som za nami zakopla dvere, aby sme mali úplné súkromie. Zacúval ešte niekoľko krokov, po ktorých ma ale vzal okolo pása, prudko sa so mnou v náruči otočil a sotil ma do rozhádzaných perín.

„Ale, ale... niekto sa nevie dočkať..." zatiahla som, opierajúc sa o lakte. Pravá ruka mi stále slúžila ako inokedy, necítila som v nej ani tú najmenšiu bolesť.

„Čuduješ sa mi?" opýtal sa, skláňajúc sa ku mne. Pravým kolenom si kľakol na kraj paliet, bozkávajúc ma medzi prsia, rovno do výstrihu. „Videla si sa v zrkadle? Neodolal by ti ani slepý, nieto ešte ja." Na palety si kľakol aj druhým kolenom, vystupujúc úplne z chladivej vody. Tá sa v pokojných vlnách obtierala o posteľ a celú ju slabučko rozkolísala. Presne akoby sme boli na lodi. „Takto by si ma mohla vítať každý boží deň."

„Urobím si poznámku." Zasmial sa, dostávajúc sa drobnými bozkami späť k mojim perám. Rukami sa zaprel po bokoch mojej hlavy, viditeľne si užívajúc svoje dominantné postavenie. To ale netrvalo dlho. Stačil mi jeden bozk na odvedenie pozornosti a pár sekúnd, aby práve on skončil chrbtom pritisnutý k matracu. „Dnes to nebudeš mať také ľahké, Algarotti." Obkročmo som sa na neho posadila, zabraňujúc mu tak v prípadnom úteku.

„Fajn, tak sa predveď..." pravý kútik úst nadvihol od úsmevu. Z jeho očí pritom ale sršal jedine hlad, ktorý som v tej chvíli mohla uspokojiť iba ja. „Ale poriadne, musíš mi vynahradiť posledné dva týždne." Z tónu jeho hlasu bolo zrejmé, že žartuje. No predsa... bola v tých slovách aj dávka pravdy.

S maličkým úsmevom som ho vzala za pravú ruku a preplietla si s ním prsty. Do chrbta mi narážal chladný vietor, chladnejší ako vody oceánu. Keď som zaklonila hlavu, nevidela som náš biely strop, ale oblohu zamračenú a sivú ako Michaelove oči. Tie kĺzali po mojom tele, zatiaľ čo som si za pomoci jeho ruky postupne stiahla obe ramienka spodnej bielizne.

Pobozkala som ho postupne na brušká všetkých piatich prstov, znova sa skláňajúc k nemu. Pohladila som ho po brade a nosom sa obtierajúc o jeho líce zašepkala: „Vynahradím ti omnoho viac, ako len posledné dva týždne."

Boli to slová do boja.

Chcela som ho viac, než kedykoľvek predtým. Nikdy, dokonca ani pred našim prvým milostným stykom, som natoľko netúžila po jeho bozkoch a dotykoch na svojom tele. Bola to krásna noc, dodnes som si na ňu spomínala, ale následne ju prekonalo mnoho ďalších. Omnoho uspokojivejších, intenzívnejších a vášnivejších. Ani tá najkrajšia z nich sa ale nedokázala vyrovnať tomu, čo som cítila teraz.

A to som behom nasledovných chvíľ dala svojej polovičke najavo všetkými možnými spôsobmi, ktoré v nás oboch vyvolali pocit nekonečnej spokojnosti.

A najmä zápalu pre ďalšie pokračovanie.