Clio

Bolestivejšiu, dlhšiu a horšiu cestu do Bostonu som ešte nikdy nezažila. Je pravda, že som nikdy nemala privysoký prah bolesti, no táto zlomenina skutočne testovala všetky moje hranice a rozhodla sa ich posúvať. Veľmi dobre som vedela, že nemôžem jesť toľko analgetík, ale bez nich to proste nešlo dlhšie, ako niekoľko hodín. Občas som nevydržala ani toľko, koľko sa odporúčalo počkať medzi jednotlivými tabletkami. To robilo vrásky na čele hlavne mojej drahej polovičke, ktorá všetko prežívala po mojom boku.

Od piatka sa toho zomlelo skrátka priveľa. Zúrila som, kričala aj plakala nad vlastnou nemožnosťou. Nič mi nešlo tak, ako som očakávala a často som bez pomoci nezvládla úplne banality. Michael mal síce trpezlivosti na rozdávanie, avšak ja nie. Cítila som sa neskutočne frustrovane a následkom toho stratila motiváciu robiť takmer všetko. Dni som radšej len preležala a prespala, keďže lieky na bolesť ma vždy robili ospalou a unavenou.

Michaela ale zjavne najviac trápilo, že som od piatka sotva jedla. Veľmi ochotne som mu asistovala – alebo skôr zavadzala – pri varení, ale jedenie som napokon nechala na neho. Pri pohľade na skoro všetko sa mi obracal žalúdok a veľmi lepšie som nad tom nebola ani čisto s vôňou hocijakého jedla. Práve preto som posledné dni tak často pálila doma šalviu alebo niečo iné, hlavne teda po jeho varení. Potrebovala som sa rozlezenej arómy jedla v celom byte zbaviť čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. A čo by bolo teda lepšie, ako ju nahradiť niečím príjemnejším?

Po príchode do domu jeho rodičov som sa rovno utiahla do jeho starej izby a zapadla do postele. Celú cestu sem som myslela jedine na ňu. Michaelov otec sa venoval dvom študentom, ktorých tu mal na doučovaní a jeho mama chystala večeru. Michael bol chvíľku so mnou, no potom si ho otec zavolal k sebe a jeho študentom. Ak to boli len budúci uchádzači, zjavne aby im trocha priblížil ako bude štúdium v skutočnosti vyzerať.

„Neruším ťa, zlatíčko?" opýtala sa zrazu Eni z pootvorených dverí. „Nespala si?"

„Nie, pokojne poď." Michael mal pravdu, že práve jeho mama bude najviac zhrozená z mojej nechuti do jedla. Jedlo nám ponúkala hneď, ako sme prišli a nechápala, prečo som nad všetkým akurát tak krútila hlavou. „Naši chlapi ešte vyučujú?"

„To už zjavne nie, dobrých desať minút sa spoza dverí ozýva už len smiech."

„Nech, treba sa aj zabaviť."

S úsmevom na perách vošla dnu, nesúc v rukách šálku. Jej obsah som podľa vône spoznala okamžite. Levanduľový čaj z jej vlastných levandúľ. „Nebudem ti nasilu núkať jesť, ale daj si aspoň čaj. Tento si mala vždy rada."

Neochotne, ale pomaly som sa posadila a vzala si od nej hrnček. Poslednú tabletku som mala tesne potom, ako sme prišli sem, dobré štyri hodiny dozadu. Už som však znova začínala cítiť tŕpnutie prstov a hlavne odpornú trhavú bolesť od zápästia smerom nahor. Bolo to doslova akoby mi niekto svaly aj mäso trhal od kosti. No nie rýchlo a šetrne, ale po maličkých kúskoch, aby to bolelo čo najviac.

„Nepotrebuješ ešte niečo?" opýtala sa láskavo, sadajúc si ku mne. S ustarosteným pohľadom mi zasunula vlasy za ucho, hladiac ma po líci. „Nechceš si pred večerou troška pospať? Vyzeráš veľmi vyčerpane, Clio. Rany sa ťažko hoja aj kvôli nedostatočnému odpočinku."

„Nespí sa mi posledné noci dobre." Veľmi často som sa budila zo snov, ktoré prinášali späť spomienky na samotné prepadnutie. Nie konkrétny incident, ale pocity, ktoré sa s tou udalosťou spájali – strach, neistota, úzkosť, nebezpečenstvo. Najhoršie ale bolo, že na pozadí toho všetkého stál Tiberius. Cítila som jeho prítomnosť a niekde v diaľke počula jeho hlas. Nerozumela som mu však ani slovo a on sa zjavne priblížiť nedokázal. Bránili mu v tom prívesky od Rylanda. A za to som bola rada.

„Nechcem ťa nahovárať na ďalšie tabletky, ale možno by si mohla skúsiť niečo na spanie. Aspoň raz, nech si poriadne oddýchneš."

„Nie, to radšej nie."

„Radšej sa budeš trápiť?" Prikývla som a odpila si z čaju. Bol skvelý ako vždy, hlavne s domácim medom od jej dobrej priateľky. „Michael mi hovoril, že sa takto zle cítiš od piatka, nie od operácie."

„Prišli sme v piatok domov, obaja si ľahli a potom okolo večera to začalo."

„Netvrdím, že nemáš dôvody takto sa cítiť, ale..." odmlčala sa, nervózne si pravou rukou uhládzajúc dlhé kučeravé vlasy. Okrem farby neboli také, aké mal jej syn. Mala ich ešte hustejšie a omnoho kučeravejšie. Už tu bolo jasne vidno jej polovičný nigérijský pôvod. „Nenapadlo ti, že je tu ešte iná príčina?" Prekvapene som pokývala hlavou, pomaly usrkávajúc z čaju. „Nemôžeš byť tehotná, Clio?"

„Určite nie, Eni. Minulý týždeň som si odtrpela svoje dni a pred operáciou som si musela urobiť aj tehotenský test, bol negatívny." Iný výsledok som ani nečakala. Dávali sme si predsa zakaždým veľký pozor.

„Bol negatívny minulú stredu, to už teraz platiť nemusí."

„Ale určite to platí."

„Viem, že každá žena má iné príznaky, ale ja vychádzam sama zo seba. Tiež mi niekoľko týždňov nechutilo jesť, stále ma pobolievala hlava a bola som unavená. Potom ma veľmi príjemne prekvapil pozitívny test."

„Som si viac ako istá, že zle sa cítim kvôli tej zlomenine a toľkým liekom proti bolesti, nie je za tým žiadne tehotenstvo." Ku dnu ma ťahali aj výčitky a stále neskutočný strach o Kalifa. Nevedeli sme o ňom nič nové a to ma každou ďalšou prejdenou hodinou zabíjalo. „Viem, že by si veľmi chcela vnúča, ale to sa teraz nekoná."

„Dôležité je, čo chcete vy dvaja." S týmito slovami ma pobozkala vo vlasov a s úsmevom plným materinskej lásky ma znova nechala v izbe samú.

Pomaly som si dopila čaj, vzala si tabletku a zahrabala sa späť pod periny. Nájsť si pohodlné miesto ale bolo nemožné. Nezniesla som zrazu dokonca ani váhu paplóna a hlavne nie ruku vyloženú na vankúši alebo hocikde inde. Aj preto sa mi zaspať skrátka nedalo. Načúvala som zvukom domu a preto som presne zachytila moment, kedy sa Michael vybral smerom ku dverám.

„Ahoj," zašepkal hneď ako vošiel dnu. Vonku sa už zotmelo a keďže žiadne svetlo som nezapla, bolo tu priveľké šero, aby som mu videla do tváre. „Konečne som utiekol, zdržal som sa dlhšie, než som mal v pláne." Po tme sa domotal do postele a zaľahol vedľa mňa. Ráno vstal skôr ako ja a oboch nás pobalil na niekoľko dní ešte skôr, než som sa ja vôbec zobudila. Bez problému sa mi podarilo totiž zaspať až krátko po piatej ráno, takže následné vstávanie bolo viac ako nepríjemné a náročné. „Ale priniesol som späť niečo mimoriadne zaujímavé." Z veľkého predného vrecka čierne mikiny vytiahol nejaký starý zápisník a zapol svetlo na nočnom stolíku, aby sme naň dovideli.

„Čo by to malo byť?"

„Dal mi ho otec, údajne minule úplne zabudol, že ho má založený u seba v pracovni. No patril starému otcovi, asi ešte keď bol mladý."

„To je skvelé." Išlo snáď o prvé správy, ktoré ma za posledné dni dokázali nadchnúť. Bol to veľmi príjemný pocit. „Už si pozeral čo je vnútri?"

Pokýval hlavou, pomohol mi posadiť sa a zápisník zložil medzi nás. Kožený prebal bol viditeľne starý niekoľko desaťročí, zošúchaný ale inak nepoškodený. Stránky výrazne zožltli, ale keď sme ich opatrne pretáčali, stále sme na nich našli čitateľný text.

„Všetko je písané v taliančine."

„Je to jeho rukopis?" opýtala som sa, opatrne prechádzajú po jednej z dvojstrán bruškami prstov. Mne osobne slová zmysel nedávali. Videla som iba riadky textu bez zmyslu, presne ako keď som otočila škatuľku cigariet od Tiberia.

„Nie som si istý, príde mi akýsi zvláštny. No možno to písal ešte veľmi zamlada, každého rukopis sa predsa časom trocha mení." Áno, to mal pravdu. A, koniec koncov, jedine on z nás dvoch poznal ako jeho starý otec písal. Ako malý videl a študoval niekoľko jeho lekárskych zápisníkov, určite by jeho písmo spoznal. „Niektoré písmená mi prídu úplne identické, ale niektoré si neviem predstaviť napísané jeho rukou."

„Čo tam vôbec písal?"

Michael vzal zápisník do oboch rúk a na chvíľu sa zahĺbil do čítania niekoľkých strán. Viditeľne mu to nešlo až tak ľahko, ako keby číta v angličtine. Ale to bolo normálne, predsa len sa s taliančinou nestretával denne a ak aj áno, skôr v hovorenej forme, než písomnej.

„Prevažne zážitky z práce a vojny, nejaké úvahy o živote a budúcnosti."

„Aj on bol na vojne?"

Prikývol a zalistoval o niekoľko strán dozadu. „Toto podľa kontextu vyzerá, že bolo písané priamo v nemocnici. Alebo je to možno len spomienka, to už neviem. No keď vypukla druhá svetová vojna, starký bol ešte len študent. Najprv si musel na školu tu v Amerike zarobiť, nemohol teda začať študovať hneď, ako prišiel z Talianska. Peniaze zarobené tam minul na lodný lístok a na prvé týždne života tu. No podarilo sa mu docieliť, aby ho neposlali niekam na front, ale mohol zostať pomáhať v jednej z bostonských nemocníc."

„Taká skúsenosť mu vydala zjavne za všetky hodiny praxe počas štúdia."

„Práve v tej dobe sa zamiloval do práce chirurgov a o inej špecializácii už nechcel ani počuť. Nabral zručnosti, ktoré by inak možno nikdy nezískal." Milovala som, keď o ňom hovoril s takou hrdosťou v hlase. Skutočne ho mal za svojho hrdinu. „Zvykol mi hovorievať ako to v tej dobe vyzeralo, čo všetko zažil, aké kritické prípady videl a tak. Často sme spolu pozerali aj staré vojnové filmy a keď sa tam mihli zábery z nemocníc, upozorňoval ma na chyby, ktoré filmári urobili alebo mi vysvetľoval ako to fungovalo konkrétne v ich nemocnici."

„Koľko mal rokov, keď sa narodil tvoj otec? Vieš, ak hneď nezačal študovať, bol na vojne a tak. Zjavne si rodinu priskoro nezakladal."

„Popravde netuším, kedy sa mohli zosobášiť so starou mamou. Ale môj otec sa im narodil, až keď mal starký okolo päťdesiatky. Stará mama bola od neho ale o dobrých pätnásť rokov mladšia, čiže..."

„Takže viac detí ani nestihli, čo?"

„Podľa toho, čo mi hovoril, tak viac detí ani mať nemohli. Ale už si nepamätám presne z akého dôvodu." Chápavo som prikývla, vzala si notes a zalistovala v ňom ďalej. Nasledovalo ešte niekoľko popísaných dvojstrán, ktoré ale následne vystriedali skice perom aj ceruzkou či uhlíkom. „Aha," drgla som Michaela lakťom ľavej ruky, „nikdy si mi nehovoril, že starý otec rád kreslil. A bol v tom celkom dobrý, pozri sa na tie detaily." Hľadeli sme na dve kresby menších vojenských lietadiel. Pri jednom z nich postával aj pilot vo svojej uniforme, ten však bol načrtnutý len veľmi zbežne. Skôr akoby sa jeho maličkosťou malo podtrhnúť to, aké veľké stroje brázdili oblohy počas druhej svetovej vojny.

„Nehovoril, lebo som to nevedel. Nikdy mi to nespomínal."

„Zvláštne." Hlavne vzhľadom na ich mimoriadne blízky vzťah. „No išlo mu to naozaj dobre, tie kresby sú krásne."

Pomaly som listovala ďalej, nachádzajúc ešte niekoľko skíc lietadiel, nejakých zbraní, vojakov, lodí, ale aj prírody a akéhosi mesta, zjavne Bostonu. Išlo však len o budovy, o ľudí v jeho oknách a skôr o obraz normálneho života, než poznačeného vojnou. Ku koncu sme našli niekoľko skíc Benátok. Najmä vďaka svojmu snu som ich spoznala hneď.

„Ako sa cítil, keď opúšťal domov? Vyrastal tam bez rodičov a rodiny, ale predsa v meste, kde sa narodil."

„Veľmi dlho premýšľal, či zostane alebo skúsi šťastie na druhej strane oceánu. Lákal ho veľký svet plný možností na lepší život. A v Taliansku ho nedržalo priveľa vecí, bol tam cudzincom rovnako ako tu v Amerike. Aspoň tak mi hovoril."

„Každopádne som mu za tak odvážne rozhodnutie veľmi vďačná, bez neho by sme sa nikdy nestretli." S náznakom úsmevu som ho pobozkala na líce, opierajúc si hlavu o jeho plece. Za objavenie zápisníka som mu bola viac ako vďačná, konečne ma niečo dostatočne zaujalo na to, aby som na chvíľku upriamila pozornosť inam.

„Keby nepríde, ja ani nie som na svete. Nevzal by si moju starú mamu, nenarodil by sa im môj otec, ten by si nevzal mamu a tak by som nebol ani ja."

Prekvapene som nadvihla obočie. „Teoreticky máš pravdu."

„Aj prakticky. Každá spermia a každé vajíčko majú v sebe jedineč..." Skôr, než by dohovoril, som ho umlčala pusou, ktorú však s radosťou prijal. Než som sa nazdala, prsty jeho pravej ruky boli zozadu zamotané do mojich vlasov, zatiaľ čo druhou rukou mi opatrne podoprel zlomené zápästie. Zrazu sa ku mne nakláňal tak náruživo, až som skončila ležiac v perinách s ním týčiacim sa nado mnou. „Pochopil som dobre? Nechceš odborný výklad ale rovno prax?" opýtal sa šeptom, prechádzajúc perami po línii mojej sánky a brady.

„Ja som vás potrebovala akurát tak umlčať, pán doktor. Váš výklad ma momentálne vôbec nezaujíma."

„Tieto slová sa ma veľmi dotkli, krásna slečna."

„Onedlho už vaša krásna pani."

„Vieš čo?" opýtal sa, na pár sekúnd si znova privlastňujúc moje pery. „Clio Algarottiová znie nehorázne krásne a sexy," zatiahol, bozkávajúc ma znova na pery, na líce a následne za ucho. Tam však skončil skôr, než by som ja niečo povedala. S láskyplným úsmevom sa zvalil vedľa mňa, nepokúšajúc sa o nič viac. „Mali by sme to našim povedať skôr, ako zas odídeme späť do New Yorku."

„Asi by sa už patrilo."

„Zajtra počas večere?"

„Napríklad zajtra počas večere." K tej budem musieť sadnúť spolu s nimi. A hlavne počas nej aj niečo zjesť. Dnes sa mi tomu však podarilo vyhnúť, k stolu som poslala iba Michaela a ja na neho radšej počkala v posteli.

⫷⫸

„Zlatíčko, daj si ešte. Jedla máme požehnane," ponúkala ma Eni ja už ani neviem koľký krát. Pritom som ale slušne ochutnala z väčšiny jedla, ktoré naservírovala. Išlo dole ťažko, aj napriek jeho lahodnej chuti. No aspoň som jedla, oproti posledným dňom to bol veľký pokrok. Rozhodne som to ale nechcela preháňať, potom by som sa ďalšiu noc nevyspala preto, lebo by mi len bolo nevoľno od žalúdka. „Sladké zemiaky predsa miluješ, sotva si sa ich dotkla."

„Na teraz mi stačilo, ďakujem ti veľmi pekne." Povzbudzujúco som sa usmiala, berúc radšej do rúk pohár vody. Kvôli liekom som odmietla ponúkané víno a radšej sa držala starej dobrej klasiky. „Všetko bolo úplne famózne. Ako vždy."

Dala si záležať, presne ako minulý rok, počas môjho prvého Vďakyvzdania u nich doma. V strede stola sa vynímal veľký pečený moriak, ktorého obkolesovalo mnoho menších tanierov a misiek s rôznymi prílohami. Od kaše zo sladkých aj klasických zemiakov, cez brusnicovú omáčku a karamelizovanú cibuľku, až po dusenú mrkvu na mede a zelené fazuľky. Chýbať nesmelo, samozrejme, ani čerstvé pečivo a na celý byt rozvoniavajúci tekvicový koláč.

„Však ju nechaj, sama najlepšie vie, kedy jej stačilo," povedal Matteo s tanierom snáď rovnako plným, ako mal jeho syn. Chvíľami mi prišlo, že si dali preteky v tom, ktorý z nich toho zje za dnešný večer viac. „Počítam s tebou po polnoci na extra porciu koláča," dodal potichu, šibalsky pritom na mňa žmurkajúc. Aj vlani sme sa tu úplne náhodne zišli krátko po polnoci, lebo obaja sme mali ešte chuť na božský tekvicový koláč. Skončili sme sediac v zimnej záhradke, kde sme sa rozprávali skoro až do tretej nad ránom.

„Prídem," odvetila som rovnako ticho, no pritom čo najnápadnejšie.

„Nie, že mi preberieš priateľku, otec," šepol Michael rovnakým štýlom ako my dvaja predtým, hravo sa pritom mračiac na svojho otca. Ten nad ním akurát tak so smiechom pokýval hlavou a ďalej sa venoval jednu na svojom tanieri.

Atmosféra bola príjemná, aj keď sme tu boli znova len my štyria. Prestreté sme však mali pre piatich. Bola to ich rodinná tradícia, prestrieť aj pre niekoho, kto už s nami večerať nemohol. Aj bez vysvetlenia navyše bolo jasné, komu piaty tanier patril.

Pred večerou som znova volala s mamou. Potrebovala som na chvíľu počuť jej hlas, lebo práve v dni ako tento na mňa omnoho viac doľahla skutočnosť, že je stále tak ďaleko. Následne som jej odfotila prestretý stôl a poslala jej aj fotku nás všetkých štyroch spolu. Mohla byť v tomto smere skutočne pokojná, bola som v dobrých rukách, v spoločnosti tých najláskavejších ľudí pod slnkom. Fotografiu prestretého stola som okrem nej poslala aj niekomu ďalšiemu – Amber. Bola to taká naša hlúpa každoročná tradícia, ktorú som nechcela porušiť ani tento rok. Dokonca ani po našich hlúpych hádkach a fakte, že od zásnub sme spolu nehovorili. Zároveň som jej takto poslala svoje nové číslo.

„Teda..." začal Michael znova, keď sa slova nik iný neujal. „S Clio by sme vám chceli niečo veľmi dôležité povedať." Láskyplne ma vzal za ľavú ruku, na prstenníku ktorej sa mi leskol snubný prsteň.

„Chceli sme vám to povedať už pri minulej návšteve, ale všetko sa vyvinulo akosi inak," dodala som, konečne s naozaj úprimným úsmevom. Bolo mi o kúsok lepšie, to sa muselo nechať. Dokonca som sa na dnešný večer aj úprimne tešila a to bol voči uplynulým dňom výrazný posun. „Krátko predtým sme sa..."

„Krátko predtým som požiadal Clio o ruku." Michael, mi pevnejšie stisol ruku, prepletávajúc si so mnou prsty. „Povedala áno, samozrejme," dokončil, naklonil sa ku mne a pobozkal ma na líce. Ja som však takmer okamžite otočila k nemu hlavu a vypýtala si aj jednu poriadnu pusu.

„Bude svadba!" zvolala som na celú kuchyňu radostne, keďže jeho rodičia na nás zostali mlčky pozerať. Nemyklo nimi ani keď som pred nich otrčila ruku, aby si mohli prezrieť môj snubný prsteň.

„Vy sa netešíte?" opýtal sa napokon Michael.

„Neviem ako tvoja mama, ale ja čakám na moment, kedy nám poviete, že ide skrátka o žart. Vieš, na oživenie pekného rodinného večera," prehovoril napokon Matteo, stále sa vidličkou hrabúc medzi kúskami dusenej mrkvy a karamelizovanej cibuľky.

„My nežartujeme, otec. Vážne sme sa zasnúbili."

Pochybovačne nadvihol pravé obočie. „Vážne?" Prebehol očami po svojom synovi a potom prešiel na mňa, pozorne si všímajúc našich výrazov. Našiel v nich ale zjavne iba zmätenosť. Ani jeden z nás si nepredstavoval, že to pôjde presne takto.

„Deti moje, nerobíte si z náš žarty, všakže? Vážne sa idete brať?" Prehovorila napokon Eni, keď predýchala prvotný šok. Už sa načahovala ponad plný stôl za mojou ľavou rukou, aby si pozrela prsteň. „Clio, naozaj sa ideš vydať za môjho syna?" opýtala sa tak dojato, akoby to bol najväčší zázrak na celom svete.

„Áno, idem sa vydať za tvojho syna. Neviem ešte kedy, ale eventuálne to bude." Až ma dojalo koľko radosti som videla v jej tmavých očiach. Od prvého stretnutia som videla, že je stelesnením všetkého dobra na planéte, ale vo chvíľach ako táto to dávala najavo ešte snáď stokrát zreteľnejšie. „Budeme oficiálne rodina."

„No dobre, začínam vám veriť, decká," prehovoril znova Matteo, teraz už taktiež s viditeľnou radosťou v tvári.

Tieto slová ale odštartovali vlnu radosti, ktorá naplnila celý dom od pivnice až po posledné škridle na streche. Michaelovi rodičia sa usmievali od ucha k uchu a nadšene počúvali, ako k tomu došlo. Matteo pobavene vynadal synovi, že ma natoľko naplašil predtým, ako si kľakol a opýtal sa ma niečo tak seriózne. Ale uznal, že išlo o skutočne originálny nápad a k nášmu zoznámeniu tak akurát. Jeho mama bola úplne unesená z môjho prsteňa, zatiaľ čo nás oboch dusila v objatiach a so slzami šťastia v očiach bozkávala na líca či do vlasov.

No pri toľkej úprimnej radosti sa slzy nepodarilo zadržať ani mne. Inú reakciu som z ich strany nečakala, ale predsa mi odľahlo. Celú ma naplnila neskutočná vďaka za to, že práve mne sa dostalo toľko šťastia a lásky. Pár rokov dozadu som neverila, že niekedy budem mať niečo podobné. A teraz bolo všetko realitou, stále som držala za ruku milovaného snúbenca, zatiaľ čo jeho rodičia nás spovedali ohľadne zásnub a zisťovali, či už máme vyhliadnutý dátum svadby. Moja budúca svokra sa vyžívala v predstavách ako mi pomôže s výberom svadobných šiat, zatiaľ čo Michaelov otec mu už dával mimoriadne cenné rady ohľadom organizácie, rovnako ako skvelé typy na svadobnú cestu.

Zvyšok večera sme teda vďaka radostným novinkám strávili všetci vysmiati a v tej najviac pohodovej atmosfére, akú som za poslednú dobu cítila. Aj keď ťažko, podarilo sa mi zatlačiť problémy posledných dní do úzadia, a práve vďaka tomu som si mohla naplno užívať prítomný moment. Ten bol na prasknutie preplnený všetkým najkrajším, čo len život mohol ponúknuť.