Michael

„Doktorka Hanlová, mohol by som ešte na slovíčko?" Neveril som, že dnešok konečne končí a ja sa už nemusím hnať od pacienta k pacientovi. Tým, že Alec vypadol, bolo mojej práce snáď dvakrát toľko. A to som po toľkých, skoro úplne prebdených nociach, nezvládal práve najlepšie. „Potreboval by som si najbližšie tri dni praxe presunúť na niekedy inokedy."

„A dôvod?"

„Spomínal som, že snúbenica je na chirurgii so zlomeným zápästím. Zajtra ide s veľkou pravdepodobnosťou domov, no na vlastnú žiadosť. Nerád by som ju nechával hneď prvé dni samú, nie je ešte zvyknutá na fungovanie jedenou rukou. A tak celkovo by som ju rád mal pod dohľadom."

„Nemôže s ňou byť nikto iný? Čo rodičia niekoho z vás?"

Okamžite som pokýval hlavou. „Jej mama je pracovne v Afrike a moji rodičia žijú v Bostone. Otec je dlhodobo chorý, mama nemôže odísť na viac dní." Do detailov sa mi zachádzať nechcelo. Rodičia boli skrátka mimo. Moji o celej udalosti ani nevedeli, dnes ráno som písal akurát tak mame Clio. Sľúbil som, že sa jej zajtra z domu ozveme, keďže Clio stále nemala telefón. Jedným dychom som zavolal aj jej šéfovi, aby na ňu zbytočne v redakcii nečakal. „Máme len jeden druhého, neviem k nej zavolať nikoho iného."

„Kedy si odrobíte tie tri dni, Algarotti?"

„Môžem si ich pripísať za nadchádzajúcu prax. Tá je až po sviatkoch, to by sme už mali vedieť fungovať znova normálne." V obmedzenom režime, ale predsa dostatočne normálne na to, aby sme sa vrátili do zabehaného stereotypu. Veril som, že Clio postačí tak týždeň, aby sa zorientovala a prišla na to, čo môže, čo nie a čo musí troška prispôsobiť svojmu momentálnemu stavu. „Naozaj veľmi by nám to obom pomohlo, pani doktorka." Nechcel som prosíkať, ale na podávanie rozumných argumentov som bol priveľmi unavený. Dnes to nebol už len pocit nepríjemnej vyčerpanosti, ale aj iné, horšie symptómy spánkového deficitu. Hlavne ak som do seba lial jednu kávu za druhou, len aby som zostal dostatočne pri zmysloch a neurobil zbytočnú chybu.

„No dobre, súhlasím. Ale nemyslite si, že sa z toho stane nejaký stereotyp, Michael. Ide o jednorazovú výnimku."

„Samozrejme, ďakujem Vám veľmi pekne. Dobrú noc." Vďačne som sa usmial a konečne sa otočil na odchod.

Za Alecom som zbehol pred začiatkom služby – zajtra ide, našťastie, domov aj on. Na Marciu mi dnes ale čas nezostal. Stále však platilo, že keby sa niečo stane, zavolajú mi. Keďže ma ale nik nekontaktoval, predpokladom som, že je v poriadku. Už som nemal silu ju ísť pozrieť. Zašiel som si do šatne po veci a zamieril rovno hore na chirurgiu. Najviac na svete som chcel ísť domov a padnúť do našej postele, no dnes som to ešte musel vydržať tu.

Modlil som sa jedine za to, aby Clio konečne spala. Lebo ak bude hore rovnako ako predošlú noc, priveľmi sa nevyspím ani ja. Nedokázal som sa dostatočne uvoľniť, bol som v strehu pri každom jej pohybe, či niečo nepotrebuje. Pri zmysloch ma ale držali aj úzkostlivé myšlienky z celej udalosti. Neveril som, že sa to naozaj stalo. Bolo to tak bizarné, no predsa reálne. Až priveľmi reálne mala Clio zlomené zápästie a až priveľmi reálne sme stále netušili, kde sa nachádza náš kocúrik.

Sestričkám som pri vchode na oddelenie ukázal študentský preukaz, no možno by im dokonale stačila aj moja rovnošata. Nechcelo sa mi zdržiavať sprchou v šatni, ak sme mali maličkú kúpeľňu k dispozícii aj tu.

S úľavou som potichu otvoril dvere, za ktorými ma čakala tma. Hneď som sa potešil, že Clio určite spí. Stačilo však, keď som podišiel bližšie a všimol si, že posteľ bola prázdna. Dvere od kúpeľne boli pootvorené a za nimi takisto tma. V momente som sa otočil vo dverách a vyšiel von. Stačila sekunda, aby sa mi myšlienky v hlave rozbehli len tými najhoršími možnými smermi. Presne toto sa stalo, keď som išiel pozrieť Marciu. Prázdna izba a po nej ani stopy.

Nestihol som však urobiť ani dva kroky, keď som skoro vrazil do Clio. „Ahoj, Mikey," pozdravila ma veselo, okamžite pristupujúc ku mne a naťahujúc krk pre pusu. „Nemohla som sa ťa dočkať. Deň sa hrozne vliekol."

„Kde si bola?"

„Troška sa prejsť, nebavilo ma už ležať." Neveriacky som nadvihol obočie, hladiac ju však po líci. Bolo zreteľné, že sa cíti lepšie, aj napriek unavenému pohľadu. „Sestričkám som povedala, že budem len tu na chodbe. Prešmykla som sa naokolo bez nejakého problému." Ľavou rukou sa chopila mojej a zaviedla ma späť do izby, za dverami ktorej sme mali súkromie. „Bola som pozrieť Marciu."

„Kdeže si to bola?!"

„Pozrieť Marciu, bola som na ňu zvedavá." Nechápavo som pokýval hlavou a čo najopatrnejšie si ju za ľavú ruku pritiahol k sebe. „Čo si taký vyhúkaný z toho? Obom nám to padlo dobre."

„To je veľmi milé, láska, ale sama si nemala chodiť tak ďaleko."

„Mám zlomené zápästie, nie nohy," oponovala provokačne, hryzúc si pritom do spodnej pery. Snažila sa ma všemožne uistiť, že sa má lepšie. Otázkou zostávalo, či to bola skutočne pravda alebo či to robila čisto preto, aby mohla ísť zajtra domov. „Nič sa mi nestalo, dávala som dostatočný pozor."

„Si príšerná pacientka, len aby si vedela. Doma ti takého chovanie tolerovať nebudem."

„Doma budem poslúchať, pán doktor. Sľubujem." Poslala mi vzdušný bozk a zamierila k posteli. Masku ale zhodila o sekundu skôr, ako mala. Všimol som si ako pokrivila tvár od bolesti, keď si myslela, že ju už nevidím. Nepovedal som však nič. Radšej som jej pomohol vyzliecť si župan a ľahnúť si. „Počkaj, počkaj!" Z vrecka vybrala svoje milované čarovné kamienky skôr, než by som jej bol župan odložil stranou.

Ráno som sa šiel skoro zblázniť, keď som ich hľadal po byte. Povedala mi síce kde ich nájdem a na pomôcku som sa riadil obrázkami z internetu, no predsa som mal pocit, že som vzal niečo iné, ako som mal. Nechápal som ako dokáže držať v hlave výzor, názov a dokonca účinky toľkých kameňov. Po byte sme ich mali doslova všade. Pri dverách, pod aj nad posteľou, v kúpeľni, v skrini a dokonca v niektorých kvetináčoch. No úplne najbizarnejšie miesto? Kalifova miska. Všetky tri jeho misky na vodu zohnala na bohvieakej stránke a zaplatila za ne riadnu sumu len preto, že po obvode zvonka obsahovali kúsky... kremeňa? Nebol som si stopercentne istý. Spomínal som si s akým nadšením mi hovorila, že našla aj veľmi podobné mačacie obojky. Zatiaľ ale žiadny nekúpila, Kalif jej prišiel ešte na niečo také primalý a chcela počkať, než sa prejaví jeho osobnosť, aby pre neho vybrala správny kameň.

„Nechýba ti jeden? Štyri som ti doniesol."

„Heliotrop som darovala Marcii, momentálne je pre ňu ako stvorený."

Trocha skepticky som sa opýtal: „Potešila sa?" Bez váhania prikývla, hľadajúc si pohodlné miesto. Nerád som maľoval čerta na stenu, ale ani napriek jej unaveným očiam mi neprišlo, žeby chcela spať. „Ďakujem, že si išla za ňou, ja som to dnes nestihol."

„To nič, padlo mi to skutočne dobre. Je veľmi milá a hlavne krásna, ako bábika. Hovorila mi, že chce byť baletka, tancuje už odmala."

„To by som na ňu nebol povedal." Mala pravdu, že je milá a krásna, to nešlo poprieť. No niky by som do nej nepovedal, že sa venuje tancu tak delikátnemu a zároveň náročnému.

„Mne sa to k nej veľmi hodí."

Unavene som klesol na kraj postele, prepletajúc si s ňou prsty. Tie na pravej ruke už nemala ani zďaleka natoľko napuchnuté ako včera. „Takže si dokážeš predstaviť byť s ňou kamarátka?" Bez váhania prikývla. „Mám pocit, že nás bude potrebovať aj po prepustení z nemocnice. Ak je pravda, že nikoho nemá... neviem, nepáči sa mi myšlienka, žeby som o nej nemal už nikdy počuť. Hlavne, ak stále neviem, čo sa jej mohlo stať."

„Nepovedala mi nič konkrétne. Len toľko, že tento rok skončila strednú školu a potom prišla z Talianska sem. Jedným z dôvodov bolo ďalšie štúdium, no tam to uťala."

„Predsa je to viac, ako bola doposiaľ ochotná povedať mne."

„Ženské čary."

„Tie by som si veľmi rád už užil aj ja." Sklonil som sa k nej pre bozk, zasúvajúc jej vlasy za ucho. Dnešok bol veľmi náročný, ale teraz už bolo dobre. Aj napriek tomu, že sme stále boli v nemocnici. Boli sme spolu, to bolo zo všetkého najdôležitejšie. „Hladná nie si? Čo bolo na večeru?"

„Rizoto s kuracím, ale ani som sa toho nedotkla. Radšej som išla preč."

„Máš na niečo chuť teraz? Myslím, že donášku by mali robiť v pohode aj do nemocnice." Mykla plecami, znechutene krčiac nosom. „Ani ja som od poobedia nejedol, no od únavy nemám ani chuť."

„Tak dnes budeme mať diétny večer. Nemám pocit, žeby mi to uškodilo."

„Stratila by si možno zo svojej zvodnosti, to by bola veľká škoda," oponoval som jej okamžite. Miloval som ju presne takú, aká bola. Troška pri tele, ale o to viac sebavedomú a v harmónii s tým, ako vyzerá. Prirodzene mala aj ona dni, kedy na seba a svoje telo nedokázala pozerať s rovnakou láskou ako som to robil ja. Práve vtedy som ju všemožne uisťoval o to viac, že pre mňa je viac ako dokonalá a to sa nikdy nezmení. Koniec koncov... miloval som ju pre omnoho viac ako len jej výzor. Ten bol iba rozkošou a krásnou drobnosťou navyše. „Vážne si nič neprosíš?"

„Nie, ďakujem," uistila ma. „Ty mi budeš dokonale stačiť." Znelo to ako výzva do boja. V skutočnosti ale túžila akurát tak po mojej pozornosti, ktorú si musela väčšinu dňa odopierať.

„Idem do sprchy, potom už som jedine tvoj. Ak nezaspíš, kým sa vrátim."

„Spať budem zajtra doma, konečne v našej posteli." Práve toho som sa bál. No na druhej strane to bolo aj plne pochopiteľné. „Ale... od koho máš slnečnice?" Doposiaľ som si ich ani nevšimol, až keď som si na stolík pri posteli zložil okuliare aj hodinky.

„Bol tu Ryland, on ich priniesol."

„Mal som vedieť, že sa zastaví, ak mu poviem, že si v nemocnici." Skôr by ma prekvapilo, keby ju pozrieť nepríde. So slnečnicami sa ale trafil do čierneho, čo ale určite viac ako dobre vedel. Koniec koncov, čo jej dokonalý šéf nevedel? „Ráno som mu zavolal, aby na teba zbytočne nečakal. Dal som vedieť aj tvojej mame a sľúbil jej, že sa zajtra ozveme, keď už budeme doma."

„Takže mi vážne dovolíš odísť na vlastné riziko?" Oči sa jej pri tejto otázke úplne rozžiarili. Ani keby ako chcem, nedokázal by som jej povedať nie. „Samozrejme, ty na mňa budeš prvotriedne dozerať."

„To si píš, nie nadarmo som si presunul prax."

Sklonil som sa k nej po ešte jednu pusu, ktorá mala byť posledná. Sprcha ma už nedočkavo volala. Clio ma však šikovne vzala za lem vrchného dielu a spod neho vytiahla dve retiazky. „Tú druhú si prosím späť. Ráno som si ju zabudla vypýtať, myslela som len na prsteň."

„Mne pentagramy aj tak nepristanú." Šikovne som si ju rozopol, zapínajúc ju okolo krku jej.

Potom som sa už konečne dostal do sprchy. Voda bola snáď ešte lepšia ako tá naša doma. Konečne som zo seba mohol zmyť všetky dnešné prípady, spory, výmeny názorov a ešte mnoho iného. Byť doma, spokojne si ľahnem do postele a zaspím zjavne do desiatich minút. Tu som si však znova ustlal v roztiahnutom kresle a vzal Clio za ruku. Musela vidieť, že sotva žijem, lebo jej ani nenapadlo pýtať sa na nejaké podrobnosti z praxe.

Nech som ale bol hocijako veľmi unavený, zaspať sa mi nepodarilo. Znova. Striehol som jedine na to, kedy sa Clio pohla a či niečo nepotrebovala, či nemala zbytočné bolesti a podobne. Sestrička jej, ani neviem kedy, priniesla na noc lieky, no to nemuselo ešte vôbec nič znamenať. Zlomenina bola stále veľmi čerstvá, po operácii nebola ani dvadsaťštyri hodín.

Niečo omnoho horšie ale prišlo krátko pred polnocou. Celým oddeleným sa rozniesol hlas z reproduktorov na chodbe, ktorý zamestnancom oznamoval modrý kód. K tomu prišlo, keď pacient prestal dýchať alebo prišlo k zástave srdca. V takej chvíli sa všetko obracalo hore nohami, k pacientovi bolo privolaných rovno niekoľko zamestnancov, z ktorých všetci mali svoju predurčenú rolu.

Najhoršie bolo, že k tejto situácii prišlo zjavne na vedľajšej izbe. Až priveľmi jasne sme počuli všetky príkazy, ktoré lekári kričali na svojich kolegov a kolegyne. Nikdy som pri niečom takom v skutočnosti nebol, videl som jedine modelové situácie na hodinách urgentnej medicíny. Byť ale od umierajúceho pacienta a zdravotníkov, ktorí robili pre jeho záchranu maximum, oddelení len jednou stenou, bolo v tej chvíli viac ako nepríjemné.

Nepokoj som ale nepociťoval len ja. Clio moju ruku stískala pomaly tak silno, až to začínalo bolieť. „Ľahol by si si ku mne?" opýtala sa napokon potichu. Priveľmi potichu. Akoby sa bála, že nás budú za dverami izby počuť a práve to ich nejako vyruší pri práci.

„Myslíš, že sa zmestíme? Nebudeš si mať kam dať ruku."

„Budem, neboj sa," uistila ma a rovno sa aj posunula, aby mi urobila pri sebe miesto. Nenamietal som teda, nechal som kreslo tak a vzal si so sebou akurát tak deku, ktorú mi včera dali. Uložil som sa na prázdnu polovicu lôžka, no neľahol si skôr, ako si pohodlie urobila aj Clio. Tá si následne hlavu zložila na moje rameno a zlomenú ruku opatrne položila na moju hruď. Tá skvele poslúžila miesto vankúša.

„Leží sa ti dobre?" Prikývla, uisťujúco ma bozkávajúc na líce. „Hlavne nepočúvaj ten ruch, hm? Ty si v poriadku, to je najhlavnejšie." Pootočil som hlavu a pobozkal ju do vlasov, tuho pritom zatvárajúc oči. Skutočne som sa v tej chvíli nemodlil za nič iné, len aby sme už mohli byť doma. V tichu, pokoji a hlavne pohodlí.

„Aj o tomto je medicína."

„Áno, to máš pravdu."

„Učili vás ako sa s tým popasovať? Prvá smrť je určite veľmi psychicky deptajúca."

Nedokázal som si ani plne predstaviť ako veľmi. Každý asi pochopí až vtedy, keď tá chvíľa príde a on ju prežije na vlastnej koži. „Niektorí prednášajúci nám zvykli rozprávať svoje skúsenosti. Hlavne tí, čo pracujú v odvetví, kde smrť neustále číha za dverami." Samozrejme, existovali aj pokojné odvetvia medicíny, kde niečo podobné len tak nehrozilo. Potom tu ale skutočne boli pozície, cez ktoré mohol lekár prísť denne aj o niekoľko pacientov. Aj napriek tomu, že on a jeho tím urobili všetko, aby každého jedného z nich zachránili. „Na otca si prvá smrť počkala až počas rezidencie. Často sa ocitol ako výpomoc na pohotovosti, hlavne, ak sa tam objavil neurologický prípad."

„Na ten príbeh si spomínam, raz mi ho rozprával. Zomrela mu pacientka s vážnymi popáleninami. Nedokázali jej pomôcť, len tlmiť bolesti. On bol vtedy pri nej, lebo jej rodina sa nestihla dostaviť načas." Až mi zovrelo hrdlo pri predstave, žeby som bol na mieste manžela či priateľa tej ženy. Ako dlho by som si bol vyčítal, že som neprišiel dostatočne rýchlo, aby som sa naposledy rozlúčil s láskou svojho života?

„Starký mi hovoril, že jemu prvý pacient zomrel priamo na operačnom stole, tiež už ako rezidentovi. Bol to muž v strednom veku, snažil sa zarobiť dostatok peňazí pre svoju rodinu a tak sa zaplietol s nie práve najlepšou partiou. Použili ho namiesto streleckého terča. Vraj bol zázrak, keď prežil vôbec do príchodu do nemocnice. Vedeli, že je to vopred prehraný boj, ale pravidlá kázali, aby sa ho pokúsili zachrániť. Údajne stihli odstrániť dve guľky, než upadol do ťažkého šoku a do niekoľkých minút skonal."

„Ako to niesol?"

„Nie až tak zle, mal okolo seba úžasný kolektív a ten ho neskutočne podržal. Údajne medzi sebou s troma ďalšími rezidentmi veľmi súperili, ale aj napriek tomu dokázali kryť jeden druhému chrbát a podporiť sa, ak to ten druhý potreboval."

„Taká súdržnosť sa niekedy nevidí ešte ani medzi priateľmi, nieto kvázi rivalmi." Áno, to mala pravdu. Videl som to aj na svojich spolužiakoch. Kopa z nich sa tvárila, že sú s niekým najlepší priatelia, pričom mu nohy podkopli takmer okamžite, ako dostali šancu.

„Nevolal som ešte otcovi, aby som mu povedal o tej operácii v pondelok a o tom, čo všetko mi primárka dovolila robiť, ako si asistovať pozvala len mňa a nie svojich rezidentov."

„Akosi sa od tej doby dialo stále niečo iné."

To áno, ale ja som svojimi slovami mieril niekam úplne inam. „Určite bude rád, o tom nepochybujem. No vŕta mi v hlave, čo by asi tak povedal starý otec. Určite by si ma bol posadil na poriadne dlhý rozhovor, chcel by vedieť všetky detaily a tak."

„To rozhodne. Vyspovedal by ťa ako nikto." Predstava to bola viac ako krásna, avšak nie reálne splniteľná. Tejto myšlienky som sa preto nepokúšal ani držať. Viedla by len k niečomu podobnému, čo sa odohralo iba niekoľko dní dozadu na cintoríne. A moje náreky nám v momentálnej situácii skutočne k dobru nechýbali. Skôr naopak. „Môžeš mu to počas sviatkov zájsť všetko povedať."

„Zvládneš takto ísť k našim?"

„Samozrejme, to je ešte skoro týždeň. Dovtedy si nejako zvyknem."

„Nútiť ťa nechcem, ak by si radšej zostala doma..."

Umlčala ma pritisnutím svojho ukazováka krížom cez moje pery. „Ani náhodou nechcem prísť o Vďakyvzdanie s tvojimi rodičmi. Ani teba obrať o možnosť, aby si bol s nimi. Padne nám dobre znova na pár dní vypadnúť."

„Myslel som, žeby sme odišli v stredu a vrátili sa až v pondelok." Súhlasne prikývla, bozkávajúc ma znova na líce. Cítil som ale pritom jej nepokoj, prameniaci hlavne z toho, čo sa stále dialo za dverami izby a na druhej strany steny, iba niekoľko metrov od nás.

V rovnako nepokojnom duchu sa ale niesla celá noc. Nespal ani jeden z nás. Mlčali sme, držali sa jeden druhého a dúfali, že ticho vydrží až do rána. To sa ale nestalo. Modrý kód sa znova opakoval a keď všetko napokon utíchlo, z rozhovoru personálu som vyrozumel, že pacient zomrel. Po niečom takom už rozhodne nehrozilo, žeby sa mi podarilo zaspať. Striehol som na všetko, čo sa naokolo nás dialo, než nesvitlo na nový deň.

Východ slnka sme si opäť pozreli na konci chodby, presne ako ráno predtým, počkali na príchode lekára a Clio mu následne povedala, že odchádza domov na vlastné riziko. Upokojilo ma, keď povedal, že zajtra by ju už beztak pustili. Nemali dôvod dlhšie si ju tu držať, všetky ostatné výsledky mala dobré, po anestézii sa zotavila veľmi šikovne. Počkali sme ešte na fyzioterapeuta, ktorý jej vysvetlil nakoľko je dôležité, aby prstami pravej ruky hýbala, aj keď zvyšok ruky až do prostriedku predlaktia, mala znehybnený. Predíde tak zbytočným opuchom prstov a hlavne krvným zrazeninám. Na tie jej doktor predpísal aj injekcie na riedenie krvi, minimálne do doby, než sa nevyberú stehy a nedajú jej sadru. Nešlo o nič komplikované, nebolo ich potrebné podávať do žily, úplne stačilo do svalu na ramene, prípadne do brucha či stehna.

No aj keby ide o intravenóznu medikáciu, nevidel by som v jej podávaní absolútne žiadny problém. Už neraz si Clio odo mňa vypočula kompliment, že má priam ukážkové žily na akých by bola radosť učiť sa. S ihlami navyše žiadny problém nemala, jednu injekciu niekoľko dní by rozhodne zvládla. Podobný postup nebol úplne bežný, ale v jej prípade chirurg rozhodol, že to takto bude lepšie, vyhneme sa zbytočnému riziku.

Domov sme obaja prišli úplne vyšťavení a netúžili sme po ničom inom, ako po našej posteli. Tašky, kabáty a všetko ostatné sme zhodili pri dverách a zabuchli ich za sebou. Najhoršie ale bolo, že nás doma nik nevítal. To už bol veľký nezvyk. Stále nám zostávalo dúfať, že niekto zavolá a my si po neho môžeme prísť.

Dovtedy sme si však mohli akurát konečne ľahnúť do vytúženej postele a držiac sa za ruky zaspať skôr, než by sa vonku spustil lejak tak hustý, že nebolo vidno na druhú stranu cesty.