Clio

Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomila, že krik a ruch už nepochádzajú z môjho sna. Boli skutočné, diali sa niekde za dverami mojej nemocničnej izby. Aj napriek tomu, že hodiny na stene ukazovali krátko pred pol treťou v noci. Na príchod sem som si priveľmi nespomínala. Iba toľko, ako si Michael robil svoj nocľah v rozťahovacom kresle, ktoré bolo pôvodne pod oknom. Po jeho zásahu skončilo vedľa postele, aby sme sa na moju žiadosť mohli držať za ruky. Aspoň trocha mi to pripomínalo pocit spania vedľa neho v našej posteli.

„Mikey..." oslovila som ho, šmátrajúc v tme po jeho ruke. Bola som zmätená a hlavne ubolená. Rukou mi trhala príšerná bolesť a znova mi celá tŕpla. Cítila som, že mám znova napuchnuté aj prsty. „Michael, prosím ťa... veľmi ma bolí ruka." To ale nebolo mojim jediným problémom. V jednej chvíli som mala pocit, že zomriem od neskutočného tepla a dusného vzduchu, no vzápätí mi bola príšerná zima. Akoby som počas tej najchladnejšej noci ležala niekde na ulici iba v tenučkom pyžame.

„Čože?" zamrmlal ospalo, dvíhajúc hlavu z vankúša.

„Hrozbe ma bolí ruka," zopakovala som a pokúsila sa podoprieť ľavým lakťom. Všetko sa mi však príšerne točilo. Bolo bezpečnejšie ľahnúť si späť. „Vedia mi dať ešte niečo na bolesť?"

„Áno, určite... skočím za sestričkou, daj mi sekundu." Ospalo sa posadil a pretrel si oči. Ak už ja nie, spal aspoň on. Hocikoľko krát som sa prebudila a pozrela na neho, spal ako zabitý. No predsa len nie natoľko tvrdo, aby ma nepočul, keď som k nemu hovorila. „Je ti ešte niečo? Ako sa cítiš?"

„Neviem, je mi hrozne zvláštne"

V momente bol pri zmysloch, vstal a zapol svetielko nad mojou posteľou. „Ako to myslíš?"

„Všetko sa mi motá a všetko bolí. Hlava, hrdlo, oči, hruď, chrbát, nohy... všetko." Bolo mi neskutočne nepohodlne, avšak nielen v posteli, ale vo vlastnom tele. A hlavne vo vlastnej hlave, ktorá bola úplne zmätená a plná Kalifa či udalostí dnešného večera. Zároveň sa v nej dopredu predierali spomienky na moje sny s Tiberiom. Konkrétne som si spomínala iba na ten s potápajúcou sa loďou. Pamätala som si všetko, čo mi povedal, dokonca balíček jeho cigariet. Z tých ostatných snov som si však pamätala iba toľko, že tam bol. Žiadne konkrétne miesto či konkrétny rozhovor. „Je mi hrozne nepohodlne."

„Idem ti vypýtať nejaké lieky."

„Počkaj!" Načiahla som k nemu ľavú ruku. „Pomôžeš mi posadiť sa?" Myslela som si, že mi to nejako pomôže. Opak ale bol pravdou. Horší nápad som ani dostať nemohla a ronila som pomaly slzy, než som si svojpomocne ľahla späť, kým bol Michael preč.

Sestrička, ktorá s ním prišla späť, ale bola ako anjel zoslaný priamo z neba. Vymenila mi infúziu za nejakú účinnejšiu a dala mi snáď tie najlepšie lieky na bolesť, aké len nemocnica mala. Do desiatich minút som o svojej ruke skoro ani nevedela. No takmer ani o zvyšku môjho tela, čo bolo nenormálne príjemné. Aspoň teda čo sa potláčania bolesti týkalo.

„Znova sa mi snívalo s Tiberiom," prehovorila som znova do tmavej a tichej izby. Ruch konečne ustal aj za dverami a chirurgia sa ponorila do nočného pokoja. „Mal brata, boli spolu na vojne. Ten sa zranil a Tiberius potom dezertoval, šiel do Benátok nejakými okľukami."

„To všetko ti povedal, hej?"

„Hej." Jediné, čo ma neprestalo vôbec bolieť, bola moja hlúpa hlava. V tej som stále cítila obrovský tlak. „Ľuďom na lodi a aj mne ponúkal cigarety, údajne jeho vlastnej výroby. Bola to taká hnedá papierová škatuľka a červenou na nej bol náčrt benátskeho kanála a akéhosi malého mosta. Vyzeral trocha ako ten spred jeho rodičovského domu." Minule predsa hovoril, že mal rád miesto, kde vyrastal. Chcel sa tam vrátiť ešte pred smrťou. „A vzadu bol nejaký text, ale taliansky."

„Spomínaš si na názov tých cigariet?"

Sama pre seba som pokývala hlavou, čo len znásobilo silný pocit závrate. „Bolo tam hore nejaké logo a zjavne aj názov, ale boli strhnuté."

„Takže sme tam, kde sme boli," zamrmlal ospalým hlasom. Chcela som ho nechať vyspať a oddýchnuť si pred ďalším náročným dňom. Chcela som zaspať aj ja sama. To bolo ale zrazu nemožné. „Chceš mi o ňom povedať ešte niečo?"

„Na tej lodi niečo vybuchlo, celá sa zrazu prevážila a jej nos sa začal potápať. Ľudia kričali, snažili sa utiecť... a Tiberius to vedel. Hovoril niečo o putách. Zaujímalo by ho, aké by to bolo bez nich."

„Čo?" opýtal sa zmätene. „Láska, uvedomuješ si, že to nedáva zmysel?" Uvedomovala som si to veľmi dobre. Ale zároveň som si bola istá, že všetko z toho sa stalo. Len v mojej hlave, v mojom podvedomí, ale stalo sa. Bola som tam, videla ako sa loď nakláňa a počula, ako sa na tom Tiberius smeje.

„Stalo sa to presne tak, ako hovorím," trvala som na svojom, upierajúc oči do šerého stropu. Pripadala som si ako späť na lodi, všetko sa knísalo zo strany na stranu. „Povedala som mu, že sa na seba podobáte akoby ste boli bratia."

„A čo ti na to odpovedal?" Nebral ma vážne, počula som to na jeho hlase. Počúval ma len preto, aby som si nepripadala hlúpo. V skutočnosti mu to však bolo zjavne iba na smiech. Možno keby nie je taký vyčerpaný, zasmial by sa.

„Že jeho brat zomrel na vojne, z nej sa vrátil niekto úplne iný." A ďalej nasledovalo to, čo som mu už povedala. Odznova som začínať nechcela, pomaly mi vadilo počuť dokonca vlastný hlas.

Dúfala som, že Michael niečo povie. Nevyšla z neho však už ani hláska, držiac moju ruku znova zaspal. Alebo sa tak len chcel tváriť, jeho pohľad som na sebe totiž cítila zakaždým, keď som sa pohla. Lieky účinkovali dlho, ale nie dostatočne dlho. Celková nepohoda sa vrátila ešte intenzívnejšie. Nevládala som ležať, ale ani sedieť – či už opretá o Michaela, alebo bez jeho pomoci.

„Vieme si tu niekde pozrieť východ slnka?" opýtala som sa krátko pred pol siedmou. Znova som sa celá triasla od zimy, hoci som mala cez seba prehodený paplón a pod ním ešte deku, ktorú dostal Michael na noc.

„Na konci chodby," odvetil, bozkávajúc ma do vlasov. Po posledných hodinách bolo náročné hádať, kto z nás dvoch bol zúfalejší z toho, že nespím. „Chceš sa ísť prejsť?"

„Ja už neviem, čo chcem. Takto zúbožene som sa necítila snáď ešte nikdy v živote. Najradšej by som sa úplne zvliekla z kože alebo ja neviem."

„Potom by ti bola ešte väčšia zima," oponoval mi s tichým smiechom, upokojujúco ma hladiac po chrbte. Neskutočne som si vážila jeho trpezlivosti, hlavne po posledných dňoch. Mal všetky práva si konečne ľahnúť a vyspať sa, hlavne ak o pár hodín nastupoval znova do služby. Oddane sa však trápil celý čas so mnou a dával pozor, či sa nevyskytnú nejaké vážne komplikácie. „Ideme teda?"

„Mhm..."

„Dobre, ale pomaly." Na to slovo som začínala byť alergická. Opakoval mi ho celú noc, keď mi pomáhal si sadnúť alebo zájsť do kúpeľne. „Deku si nechaj prehodenú cez seba." Za jeho pomoci som vstala na ubolené nohy, pravú ruku držiac pokrčenú v lakti a opretú o brucho. Michael ma jednou rukou vzal okolo pása a dovolil mi oprieť sa o neho, zatiaľ čo ľavou rukou som sa uisťujúco zaprela do stojana s infúziou.

Sestričky nad nami sprvu pokrútili hlavou, ale nechali nás tak. Videli, že som v dobrých rukách. Doslova v najlepších. Kým sme prišli, slnko sa akurát už tlačilo na oblohu. Niekoľkými lúčmi prežarovalo husté oblaky a pokúšalo sa dnešok urobiť o niečo krajším, než bol predošlý deň. Prekvapivo bolo počas chôdze o niečo lepšie aj mne, hoci pri každom kroku mi ruka zabrnela novou vlnou bolesti.

„Zvládol noc vonku, však?" opýtala som sa, túliac sa k Michaelovi, sotva sme zastali pred veľkými oknami. Netušila som na koľkom poschodí sme, ale výhľad bol celkom pekný. Miešanina nižších aj vyšších budov, hordy okien a za nimi ľudia presne ako my dvaja.

„Určite áno. Možno ho niekto odchytil a vzal do útulku."

„Zavolajú nám potom, že?"

„Som si istý, má predsa čip." Zničene som privrela oči, vychutnávajúc si jasné slnečné svetlo na viečkach. Po toľkom trápení počas noci bolo až neuveriteľné, že som znova na tvári cítila slnko. Bolo krásnou pripomienkou, že aj po tom najhoršom dni, tu bol vždy nový. Dával nám šancu začať úplne odznova, byť lepšími, odvážnejšími a milovať ešte úprimnejšie, než kedykoľvek predtým. „Skočím ti na otočku domov po nejaké veci, dobre? Porozmýšľaj či potrebuješ niečo špeciálne."

„Ja chcem ísť domov, Michael. Spať vo vlastnej posteli, tu sa to nedá." Odmietala som tu zostať ďalšiu noc. Nech mi dajú nejaké lieky na bolesť a pustia ma domov. Každému potom bude lepšie. „Vybavíš to?"

Pokýval nesúhlasne hlavou. „Dnes určite nie, zostaneš ešte tu. Skončím večer a dohodnem sa s doktorkou Hanlovou, že si piatok a víkend nahradím niekedy inokedy. Na noc zostaneme ešte tu a ak ti bude ráno dobre a oni ťa domov nepošlú, môžeš podpísať reverz. Ostanem s tebou doma."

„Nerob si problémy, zvládnem to."

„Nechcem, aby si to zvládala, keď máš mňa." Zodvihla som k nemu pohľad, špúliac pery pre pusu. A potom pre ďalšiu. A ešte jednu. „Snúbenec by sa mal starať o svoju snúbenicu, nie?"

„Nie som tvoja snúbenica." Zmätene pokrčil obočím. „Vzal si mi prsteň a nevrátil mi ho," pripomenula som mu s úsmevom.

„Och, tak." Okamžite si môj snubný prsteň stiahol z malíčka a na moje pobavenie si s ním opäť predo mňa kľakol. „Tak teda ešte raz. Clio, chceš sa ešte stále stať mojou manželkou a stráviť so mnou zvyšok života?"

„Áno, ešte stále sa chcem stať tvojou manželkou," odpovedala som bez nejakého váhania. Nebolo o čom premýšľať. Ani posledné dni ma neprinútili zmeniť názor. „Milujem ťa." Pobozkala som ho hneď, ako sa postavil a opatrne ma objal. „Ďakujem ti."

„Ja ďakujem, že sa ti nič vážnejšie nestalo." Unavene som si oprela čelo o jeho hruď, periférne ale vnímajúc jedine slnečné lúče. Vychutnali sme si ich, až kým sa slnko znova neskrylo do hustej masy oblakov. Oboch nás ale stihlo nabiť potrebou pozitívnou energiou.

Michael ma odprevadil späť do izby, podelili sme sa o moje raňajky a on sa následne pobral domov. Ja som si opätovne ľahla, konečne zatvárajúc oči s nádejou na pokojný spánok. Bez nezmyselných snov a hlavne bez šarlatána na potápajúcej sa lodi.

⫷⫸

Deň mi plynul pomaly. Hlavne preto, že ma nikto nenechal spať. Sotva som na pár minút zadriemala, prišiel niekto z personálu kvôli liekom, vypytovať sa a podobne. Keď odišli a ja som oči zavrela znova, ruch začal na oddelení. Takto to išlo až do večera, kým za mnou neprišla nečakaná návšteva. O to viac som sa ale potešila, keď sa vo dverách zjavil Ryland aj s obrovskou kyticou slnečníc.

„Ahoj," pozdravila som ho. „Čo ty tu?"

„Volal mi Michael, aby som sa po tebe zbytočne nezháňal."

„Prečo ma neprekvapuje, že má na teba číslo?"

„Starostlivý vo všetkých smeroch." Kým som sa stále pomerne ťažko posadila, on podišiel ku mne a klesol na voľný kraj postele. S vrelým úsmevom mi podal kyticu, ktorá mi okamžite zodvihla náladu. Pohľad na rozkvitnuté žlté nádhery ma nedokázal omrzieť. „Ako sa cítiš?" Naklonil sa ku mne a veľmi opatrne ma objal, bozkávajúc ma pritom do vlasov.

Úprimne? Nemala som ani poňatia. Bolo mi už horšie, ale rozhodne aj lepšie. Stále som sa cítila akási otupená z liekov, ale zároveň dostatočne pri zmysloch, aby som sa celý deň strachovala o nášho kocúrika.

„Lepšie, ako keď som včera prišla." To klamstvo nebolo. Od rána som v pravidelnom intervale dostávala lieky na tlmenie bolesti, ktoré už ale neboli natoľko silné, ako tie v noci. Zaberali mi ale pomerne dobre, čo bolo najdôležitejšie. „Najradšej by som už išla domov, tu sa nedá ani poriadne vyspať."

„Michael ti to nedovolí?"

„Ten mi dal ponuku, ktorá znela pridobre na to, aby som ju neprijala." Hovorila som okolo obeda priamo s chirurgom, ktorý ma uistil, žeby sa všetko malo zahojiť a po nejakej dobe by mi už toto zranenie nemalo pripomínať nič – až na dve jazvy po operácii. Nevedel mi však povedať ako dlho tu zostanem. A ja som mu radšej nehovorila, že zajtra ráno mám v pláne odísť na vlastnú žiadosť. „Dnes tu musím zostať, on si na konci praxe vybaví na nasledujúce tri dni voľno a ak mi bude dobre, ráno podpíšem reverz a pôjdem domov. Ak dobre viem, najbližšiu prax má až po Vďakyvzdaní, dovtedy sa nejako naučím fungovať s jednou rukou."

„Damiano mal raz zlomenú ruku, keď sme boli deti. Už ani neviem, čo robil. Nechal sa obskakovať celých šesť týždňov, čo mal sadru."

„To rozhodne nebude môj prípad." Doma sa budem musieť naučiť fungovať čo najrýchlejšie. Keby nechám všetko na Michaela, nedopadlo by to zrejme dobre. „Horšie to asi bude v škole. Hlavne čo sa písania poznámok týka."

„Spolužiaci?"

Prevrátila som očami. „Nehovorím, že je to s nimi beznádejné. Ale rozhodne nie sme partia v akú som dúfala." Nenašla som si medzi nimi priateľov, akých som chcela . Tí do môjho života prišli z iných smerov. No ak som niečo potrebovala, vždy sa našiel niekto, kto mi pomohol. No zjavne len preto, že tiež som bola podobnej povahy. Nezištne som pomáhala vždy, keď sa dalo a dúfala, že keď príde rad na mňa, niekto sa rovnako zľutuje nado mnou.

„Ako sa to vôbec stalo? Michael mi žiadne detaily nepovedal."

Končekmi prstov som prešla po sýto žltých lupeňoch jednej zo slnečníc. Kým som mala myseľ zahmlenú bolesťou a následne zvyškami anestézie, nemyslela som na konkrétny moment, kedy sa to všetko stalo. Čím viac sa mi ale ten moment v spomienkach vracal, tým nepríjemnejšie som sa cítila. Rovnako vydesená a bezmocná, ako keď ma jeden z nich držal za vlasy a druhý sa ma pokúšal zhodiť a vziať mi tašku.

„Ani ja sama si nie som úplne istá. Zabočila som za roh a tam ma za vlasy chytil nejaký chlapík." Michael mi vždy hovoril, aby som si dávala pozor. Mama mi vždy hovorila, aby som si dávala pozor. Ja sama sebe som si opakovala, aby som si dávala pozor. No ani jeden z nás nemohol vedieť, že k tomu skutočne príde. „Druhý ma hodil na zem, vzali mi tašku a bežali. Možno sadli do auta, neviem. Ruka ma po páde bolela priveľmi na to, aby som sa sústredila na niečo naokolo."

„A to si vyčítaš, že?"

„Áno. Úplne som zabudla v tej panike na Kalifa. Spal mi v taške." Pri vyslovení jeho mena sa mi zatriasol hlas. Zatiaľ som náhradný telefóne nemala, ale veľmi silno som pochybovala, že by niekto Michaelovi volal. „Zachovala som sa ako zbabelec, mala som bežať za nimi. Pomôcť mu, pohľadať ho. Čo ak ho vyhodili po ceste? Celú noc sa motal niekde v meste, sám a vystrašený v tej pekelnej zime."

„Určite je v poriadku, Clio. Našli ste ho predsa na ulici, či nie?" Prikývla som, stále hľadiac na slnečnice v mojom lone, nie do tváre môjho šéfa. „Postará sa o seba, má to v sebe odmalička."

„Hrozne sme ho rozmaznali."

„Beztak si myslím, že pár dní na ulici prežije. V New Yorku sú odpadkové koše na každom kroku, jedlo si určite nájde. A určite je dosť múdry na to, aby sa dokázal niekde ukryť pred zimou." Chcela som v to veriť. Nebol hlúpy a ani nešikovný. Akurát v porovnaní s mestom a jeho nástrahami primalý a hlavne zvyknutý na život v byte. V pohodlí, v teple a bezpečí.

„Má čip, ale ten nám nepomôže skôr, než ho nájdu a vezmú do útulku."

„To sa môže veľmi ľahko stať."

„Alebo aj nie." Veľmi som chcela v tomto smere myslieť pozitívne a nestrácať nádej. Momentálne mi to ale išlo veľmi ťažko. „Nechcem na to radšej ani myslieť, lebo sa zbláznim."

„Hovorila si s nejakým odborníkom? Psychológom alebo psychiatrom?"

„Nie, nikoho takého za mnou neposlali."

„Možno by ti to padlo dobre, predsa len išlo o dosť traumatizujúci zážitok." To áno, ale nemala som záujem zverovať sa s ním len tak hocikomu.

Prácou odborníkov na psychické zdravie som nepohŕdala, to ani náhodou. Michaelovi chodenie na terapie a branie liekov predsa pomohlo. Ale momentálne som sa necítila pohodlne pri myšlienke na to, že spomienky z toho večera by som mala s niekým preberať. Hlavne, ak by sa daný lekár chytil čo i len najmenších detailov a začal rozoberať celý môj život, každé moje rozhodnutie.

„Nechcem ťa tlačiť do ničoho, to určite chápeš." Ponad slnečnice sa načiahol za mojou zdravou rukou a uisťujúco ma za ňu vzal. „No keby si hocičo potrebovala, som tu. Pokojne mi zavolaj, aj keď sa budeš potrebovať len porozprávať. Od toho predsa sú priatelia." Vďačne som sa pousmiala, opätujúc mu pevný stisk ruky. Mohla som mu veriť. Každému jeho slovu. Myslel ich na stodesať percent vážne.

„Je tu ešte niečo," vyslovila som potichu. Ponad jeho plece som sa zahľadela smerom ku dverám. Nechal ich pootvorené, ale na chodbe bol prekvapivo pokoj. „Bol tu Tiberius. Nie fyzicky, ako to robieval predtým, ale... dostal sa mi zas do hlavy. Čakal ma hneď, ako som zavrela na sále pred operáciou oči. A potom tiež."

Ryland si sťažka vzdychol, hladiac mi ruku pozdĺž palca. „Nie je to až tak prekvapujúce. Celková anestézia je zvláštny stav, nejaké to rozhranie života a smrti. Nejde o klasický spánok, no zároveň netušíš, čo sa naokolo teba deje. Vždy som si stál za názorom, že práve v takomto stave je človek najzraniteľnejší."

„Myslíš v takom tom mystickom smere?"

„Áno. Ako som hovoril... je to niečo ako rozhranie života a smrti. Duše z druhej strany majú k tebe podstatne bližšie."

„Hlavne Tiberius," šepla som skôr len pre seba. Od toho sna na lodi mi dal pokoj. No vždy, keď som zavrela oči, cítila som ho striehnuť niekde nablízku. Vyčkával a rozhodoval sa, či mi odhalí zo svojho života ešte niečo. „Nechápem, čo to malo znamenať. Hovoril mi o bratovi a vojne, o tom ako dezertoval a vrátil sa do Benátok. Ale boli sme pritom na nejakej lodi, ktorá sa ku koncu začala potápať."

„Myslíš, že išlo o nejakú udalosť z jeho života?"

Mykla som plecami. „Možno. Pohyboval sa tam veľmi sebavedome a zdravil ľudí naokolo nás. Videli ho, ale mňa nie. Rozdával im cigarety, vraj jeho vlastná výroba." O niečo jasnejšie som si spomínala na toho mladého muža na lavičke. Sedel tam úplne ako bez života a triasol sa. Možno od nervozity, možno od strachu. Stačilo mu však potiahnutie z darovanej cigarety a razom bol ako vymenený. „Bolo to zvláštne. Hlavne ten koniec."

„Nemohla si mať počas operácie žiadne šperky, však?"

„Nie, prsteň aj retiazku mi strážil Michael. Vlastne..." Vrátil mi len prsteň. Retiazku som si zabudla vypýtať späť, myslela som len na svoj snubný prsteň. „Retiazka je stále u neho."

„Nech ti ju vráti, keď príde večer. Nemala si problémy, keď si ju nosila, že?"

„Nie. Od nedele bolo všetko v poriadku, presne ako pred vyvolávaním."

„Istý čas ju ešte nos, pre istotu. Lebo ako vidím, tak on sa nevzdáva ľahko." A práve to ma desilo. V noci som si to natoľko neuvedomovala, ale teraz mi to začínalo dochádzať o to viac. Znova si našiel ku mne cestu. Aj napriek zábranám, ktoré som naokolo seba rozostavila a hlavne napriek tomu, že ho Ryland a Nia poslali späť tam, odkiaľ prišiel. „Viem pre teba urobiť ešte niečo?"

„Ruku mi asi dokopy nedáš, čo?" Nadvihla som ju, čo ale nebol dobrý nápad. Dala mi to najavo skoro okamžite.

„Také nedokážem, prepáč. Ale keď dostaneš sadru, veľmi rád ti ju ozdobím." Vďačne som sa usmiala, pokladajúc slnečnice na stolík pri posteli. Chcela som si ľahnúť späť, bolo mi tak o niečo pohodlnejšie. Viac to vyhovovalo hlavne mojej hlave, ktorá sa stále točila a tupo pulzovala bolesťou. „Pôjdem, nechám ťa oddychovať. Budúci týždeň ani nemysli na to, že by si chodila do práce, jedine tak na návštevu."

„Pokojne mi pošli nejaké podklady na články alebo nejaké texty na korektúry, to zvládnem."

S prísnym pohľadom pokýval hlavou. „Určite by si to zvládla, ale zvládneš to aj po týždňovej PN-ke." Nemalo cenu sa s ním naťahovať. On už rozhodol.

Chvíľu sme sa ešte rozprávali, no ako minúty plynuli, na mňa začala konečne znova doliehať hrozná únava. Ani neviem, kedy Ryland odišiel. Onedlho ma však zas vyrušila sestrička, ktorá sa aj s večerou dovalila ako prívalová voda. Nervózne si niečo mrmlala pod nosom a dvere izby za sebou zabuchla tak intenzívne, až sa so mnou mykla celá posteľ.

Nazrela som pod poklop na tácke, ale obsah taniera ma nelákal ani trocha. Rizoto s kúskami kuracieho mäsa nevyzeralo zle, skôr naopak. No od vyčerpania som nemala chuť skrátka na nič. Radšej som si len dopila vodu v pohári a následne sa odšuchtala do kúpeľne po ďalšiu. Nie ale na pitie, vložila som do nej slnečnice.

Do postele som sa ale už nevrátila. Využila som, že mi akurát netiekla žiadna infúzia, obliekla som si čierny župan, ktorý mi ráno Michael priniesol z domu, a vybrala sa na menšiu prechádzku. Sestričkám so sľúbila, že budem len niekde tu na chodbe. V skutočnosti bol ale cieľ mojej cesty úplne iný.