Michael

„Na teraz sme si všetko zapísali, zavolajte nám, keď bude snúbenica po operácii a schopná vypovedať. Prídeme za ňou."

„Jasné, dám vedieť. Ďakujem vám."

„Za málo, pán Algarotti. Partnerke prajem skoré uzdravenie. Dovidenia."

„Ďakujem, dovidenia." Hovor s policajnou dôstojníčkou som neskladal o nič pokojnejšie. Zjavne sa celý incident nahlasoval zbytočne, hlavne ak Clio nevideli do tváre ani jednému z tých chlapov, ale za pokus to zjavne stálo. Do útulkov nemalo cenu už po desiatej večer volať, nikto by mi to nezdvihol. Beztak som dúfal, že ak má Kalif čip a skončí v útulku, zavolajú nám a my si budeme môcť po neho zájsť.

Clio bola na sále už dobré dve hodiny. No pri spomienke na komplikovanú zlomeninu, ktorú odhalil röntgen, som to videl ešte na minimálne ďalšiu hodinu. Opakoval som si, že je v dobrých rukách, ale paranoja ma neopúšťala. Niečo vo mne mi stále šepkalo, že sa to celé stalo kvôli mne. Bol to trest pre mňa za moje otrasné chovanie k nej. Akurát prečo potom musela trpieť ona? Keď už si na mňa karma brúsila zuby, mala mi to poriadne spočítať nejako inak, nie ubližovať Clio.

Pokúsil som sa vydržať v čakárni čo najbližšie k operačným sálam, ale sotva tam sestrička priviedla rodičov s dvoma deťmi, musel som preč. Ich rozhovory a náreky som nedokázal počúvať a tak som zamieril dole na pohotovosť. Doktorku Hanlovú som odchytil na poslednú chvíľu predtým, než jej skončila služba a ona by išla domov. Štvalo ma, že som jej Aleca nechal na starosti a ďalej sa o neho nezaujímal, ale v tej chvíli som mal plnú hlavu jedine Clio. Ona bola jediná a najdôležitejšia priorita, ktorej som musel pomôcť.

Napokon ma ale upokojila a poslala za Alecom na interné. Tam ma o takom neskorom čase nevideli radi, ale na chvíľu ma k nemu pustili. „No nazdar, milovník," pozdravil som ho, zatvárajúc dvere na izbe. „Ako to ide?"

„Zatiaľ žijem, ale od infarktu som údajne ďaleko nemal."

„Nazrel som do tvojej karty. Napichali do teda dosť veľa vecí, aby ťa dali dokopy." Mykol plecami, načahujúc sa za mobilom. Odomknutý aj s otvorenou správou mi ho podal, aby som sa pozrel. „Ja viem, že to aj tak neurobíš, ale mal by si ju za tie drogy udať. Veď ťa to mohlo zabiť." Bola to správa od jeho čarovnej Liny, ktorá sa pýtala, kedy dnes môže prísť. Údajne by si veľmi rada zopakovala predošlú noc. „Radšej nechcem myslieť na to, čo by sa stalo niekomu, kto skolabuje mimo nemocnice. Mal si sakra šťastie, že ti doktorka Hanlová vedela okamžite pomôcť."

„Takže to bola ona... myslel som, že ty."

Pokýval som hlavou a vrátil mu mobil. „Ja som len zabránil tomu, aby si si pri páde rozbil hlavu. Potom som trielil za Clio."

„Dopekla, veď jasné. Šiel som za tebou kvôli nej." Zničene som klesol na koniec nemocničnej postele, skrývajúc si na chvíľu tvár do dlaní. Nespomínal som si, kedy som naposledy spal, zjavne v nedeľu ešte u rodičov. Keby neboli posledné dni natoľko plné drámy a stresu, už by som sa na nohách zjavne ani neudržal. No musel som. Zrazu ma už v tomto smere nepotrebovala len Marcia, ale aj Alec a hlavne moja Clio. „Je v poriadku? Prečo nie si s ňou?"

„Operujú ju, má zlomené pravé zápästie."

„Čo robila?"

„Prepadli ju na ulici. Zápästie si údajne zlomila pri páde." Čím viac som na to myslel a predstavoval si ako sa ten incident asi stal, tým viac hnevu som cítil. Vždy som sa bál, žeby sa niečo takéto mohlo stať. Mesto bolo pod rúškom tmy zradné. No ani v tom najhoršom sne som nečakal, žeby k tomu skutočne došlo. „Na röntgene to vyzeralo na nestabilnú zlomeninu, kosti boli celé poposúvané."

„Au," zastonal, krčiac tvár do bolestivej grimasy. „Čo všetko tam mala zlomené alebo na zlom mieste?" Ani trocha ma neprekvapilo, že sa takto zaujímal o detaily. Vedieť úplne všetko do detailov by chcel aj na smrteľnej posteli.

„Lakťová kosť vyzerala byť v poriadku, ale vretená bola posunutá. Najhoršie vyzerali hlavičkatá a háková kosť. Trojhranná a zvyšné pod ňou si to až tak neodniesli, ale o to viac člnkovitá a tie vyššie, smerom k prstom. Aj tie mala dosť škaredo napuchnuté, ale inak celé a na mieste."

„Už len tá predstava je bolestivá, chúďa dievča."

„Tak veľmi plakať a kričať som ju nevidel ešte nikdy." Stále mi behali zimomriavky po chrbte, keď som si spomenul na jej bolestivý výkrik hneď, keď som jej prvýkrát prehmatal ruku. „Nechápem to, prečo ona?"

„Nemyslím si, že na to ti niekto odpovie. Radšej by si mal byť rád, že sa jej nestalo nič horšie. Sám vieš, ako niektoré prepady dopadnú, videli sme tu nejeden taký prípad."

Prikývol som, zaháňajúc myšlienky na niekoľko dievčat či žien, ktoré tu skončili po podobnom prepadnutí v omnoho horšom stave. Stačilo, ak som si spomenul na Marciu, ktorej sa pravdepodobne stalo niečo veľmi podobné. Čo by chúďa dala iba za zlomené zápästie a oškreté kolená po páde.

„Vážne jej neurobili nič iné? Vieš... vieš asi na čo narážam."

Prikývol som. „Som si istý, že inak sa jej nedotkli. Nenaznačila mi to a v stave v akom bola, by to zjavne zatajiť ani nevedela." Hovorila chvíľami piate cez deviate, bolesť a lieky na jej potlačenie jej až priveľmi rozviazali jazyk. No aspoň sa ešte viac unavila a keď dostala injekciu na upokojenie, tá účinkovala ešte lepšie ako som čakal.

„Ona sa oklepe, neboj sa. Je to silné dievča."

„Ja viem." Nepochyboval som, že to predýcha, hlavne ak sa jej zahojí zápästie. Zjavne si tú spomienku v sebe ponesie do konca života, ale nedovolí, aby ju to nejako obmedzovalo. Nebola skrátka ten typ. „Prišla o notebook, peňaženku aj doklady, ale... je to horšie. V taške mala nášho malého kocúra."

Alec prekvapene nadvihol obočie. „Kto nosí kocúrov po taškách?"

„Clio," odvetil som jednoducho. „Hovoril som jej, aby to nerobila. Kalif si na to priveľmi zvykne a keď už bude priveľký, nepochopí, prečo s tým zrazu sekla." Nebol som proti tomu, aby ho rozmaznávala. Tiež som to robil rád. Ale odtiaľ potiaľ. Navyše keby ma počúvne, nemali by sme na krku tento bizarný problém. „Nemám poňatia ako ho nájdeme."

„Má čip, nie?"

„Má, ale ten bude na niečo dobrý, až keď ho niekto vezme do útulku." Dovtedy nám žiadny čip nepomôže. „Vážne nechcem byť skeptik, no po New Yorku sa potuluje priveľa mačiek na to, aby všetky skončili v útulku. Bude zázrak, ak odchytia práve jeho a kontaktujú nás, že sa našiel." Ani náhodou sa mi však nepáčila myšlienka na to, že akurát náš krpec sa niekde motá nocou a nevie, kadiaľ by sa dostal späť k nám domov. Na niečo také bol proste primalý ešte, hlavne v tejto pekelnej zime.

„Tebe sa nejako tie problémy posledné dni len tak sypú na hlavu. Najprv tá tvoja Talianka, potom ja s Clio a nakoniec ešte aj váš kocúr. Hráš so zlými kartami, Mike."

Mykol som plecami, kontrolujúc hodinky. Prešla skoro ďalšia hodina, mal by som sa vrátiť pre prípad, že by už skončili. Sľúbil som predsa Clio, že budem pri nej, keď sa preberie. Ani náhodou som ju nechcel sklamať a zbytočne rozrušovať.

„Pôjdem, snáď už končia," povedal som napokon aj nahlas a vstal na nohy. Tie ma však už sotva držali. „S tebou tu bude akože čo?"

„Dobrá otázka, netuším. Snáď ma zajtra pustia. Je mi už lepšie, ale stále tak trocha na zomretie."

„Povedali ti, čo to bolo vôbec za drogy? To som si v tvojom spise nevšimol." Určite to tam zapísané bolo, ale na to som po obsahu preletel očami prirýchlo. Sústredil som sa hlavne na dôvod jeho prijatia na oddelenie a spôsob liečby.

„Zaujímavý kokteil... nejaký druh extázy a mimoriadne pochybné afrodiziaká." Nemohol som si pomôcť, musel som sa zasmiať. Aj napriek tomu, kam ho ten mix dostal, mi to prišlo mimoriadne zábavné. „Vieš, čo je najhoršie? V krvi som toho mal toľko, že mi to musela podstrčiť rovno dvakrát. Ak nie aj viac, nedivil by som sa, keby v tom skvelom miešanom drinku na rozlúčku od Cartera tiež niečo bolo."

„Snáď si sa konečne poučil a nebudeš domov z barov ťahať hocijakých cudzincov."

„Však čo, aspoň budem mať svojim deťom o čom rozprávať."

„Ak sa nejakých takýmto tempom dožiješ." Povzbudivo som ho pobúchal po pleci a nechal ho, aby si oddýchol. Mal toho za sebou viac ako dosť a hoci to hral už na dobrú náladu, ja som vyčerpanie a slabosť v jeho očiach videl. Akurát sa zjavne ešte nedostali k jeho vždy urečneným ústam.

S vnútornosťami skrútenými od stresu a strachu som sa pobral späť na svoje miesto do čakárne, kde som už znova bola, našťastie sám. Posadil som sa hneď ku dverám, kontrolujúc hodinky pomaly každú minútu. Veľmi som dúfal, že čoskoro niekto príde. Chcel som si vydýchnuť, zhodiť z pliec aspoň nejakú ťarchu. Hlavu som mal na prasknutie. Veľmi som sa bál o Clio a zároveň si lámal hlavu nad Kalifom. Nervózne som na ľavom malíčku obracal jej snubný prsteň, sústreďujúc sa pritom jedine na moment, kedy jej ho vrátim. Znova jej ho navlečiem na prst s vedomím, že je všetko v poriadku a nás spolu čaká šťastná budúcnosť.

Keď ma ale nechali čakať skoro ďalšie dve hodiny, moje myšlienky sa zatúlali skutočne všetkými smermi. Hlavne k tým najhorším možným scenárom z ktorých mi prišlo až fyzicky zle a ja som mal chuť vytrhať si vlasy. Z hľadiska rizikovosti išlo o banálnu operáciu. Z hľadiska nepredvídateľnosti osudu mohlo prísť k fatálnej komplikácii behom sekundy.

Preto mi natoľko odľahlo, keď sa vo dverách konečne zjavil doktor Davids a na perách mu pohrával náznak úsmevu. Okamžite som vyskočil na nohy a pobral sa k nemu. „Hotovo, išlo to pomerne hladko. Aspoň teda z mojej strany, chirurg sa natrápil."

„Bolo to ešte horšie ako na röntgene?"

Prikývol. „Ale všetko je späť na mieste, ruka je zatiaľ v dlahe, potom keď odpuchne a vyberú sa stehy, tak jej zjavne dajú sadru. Aspoň na tie štyri týždne, nech je to tam stabilnejšie počas hojenia."

„Čo myslíte, budú z toho nejaké následky?"

„Neviem ti povedať, to nie je moja parketa. Určite si pohovor priamo s chirurgom, ten ti povie viac." Stále trocha neisto som prikývol. No pocit, že sa môžem konečne o niečo voľnejšie nadýchnuť, bol na nezaplatenie. „No môžeš ísť so mnou, ak ju chceš vidieť."

„Áno, určite áno." Bolo zbytočné pýtať sa. „Ďakujem Vám." Z jednej strany len konal svoju prácu, no z druhej strany som sa mu predsa cítil neskutočne zaviazaný. Určite by som to celé znášal omnoho horšie, keby tam je niekto úplne cudzí. „Nebol žiadny problém zobudiť ju?"

„Nie, žiadny problém. Akurát..." Preľakane som pozrel na neho. „Poznáš niekoho menom Tiberius? Nejakého jej kamaráta alebo príbuzného? Pýtala sa na neho asi aj päťkrát." Prekvapene som nadvihol obočie. Nebolo nezvyčajné, že bol pacient po anestézii mimo a rozprával hlúposti, ale... toto ani nebola taká veľká hlúposť, akoby sa možno mohlo niekomu zdať. „Nie je to práve typické meno, preto mi to prišlo zvláštne."

„Povedzme, že niekoho takého poznáme. Je to trocha komplikované."

„Jasné, to je medzi vami dvoma. Len mi to prišlo vtipné, to je celé." Ja som však dôvod na úsmev nemal. Nie, keď som si spomenul na ten jej sen s Tiberiom. Zjavne na neho musela myslieť až priveľmi často, ak sa jej podvedomie k nemu stále vracalo. Dokonca po udalostiach, ktorými si prešla dnes.

Všetky pochyby a špekulácie mi však vyfučali z hlavy hneď, ako ma doktor Davids zaviedol k jej lôžku. Opatrne som sa k nej posadil, berúc jej ľavú ruku do svojich. Pravú mala stabilne zafixovanú a vyloženú na menšom vankúši. Spať sa odporúčalo s rukou práve v takej polohe, aby sa predišlo zbytočnému opuchu prstov a prípadným krvným zrazeninám.

„Ahoj," zašepkal som, hladiac ju po vlasoch. „Som na teba veľmi hrdý, láska. Zvládla si to skvele. Už bude dobre, všetko sa zahojí." Usmial som sa okamžite ako sťažka pootvorila oči a pozrela mi do tváre. Na sekundu sa zdalo, akoby netušila na koho hľadí, ale potom sa tiež slabučko usmiala, stískajúc mi ruku. „Ako sa cítiš?"

„Unavene."

„Môžeš si pokojne pospať, ak chceš. Minimálne dnes v noci tu aj tak musíš zostať."

„Nemôžem... nemôžem spať," oponovala mi, krčiac pritom ale tvár do bolestivej grimasy. Veril som jej, že sa určite cíti maximálne nepohodlne. No podľa doktora Davidsa dostala dostatočné množstvo analgetík, aby ju ruka priveľmi nebolela. Bolesť sa úplne odstrániť nedala, preto sa vždy sústredilo na jej minimalizovanie, aby pacientovi nebránila oddychovať a zaspať. „Čaká tam na mňa."

„Kto?"

„Tiberius..." Veľavýznamne sa mi zahľadela do tváre, než by znova zavrela oči. „Vyzerá úplne ako... ty."

„Ja viem, to sme si predsa obaja pomysleli hneď, keď sme ho po prvé uvideli," odvetil som čo najpokojnejšie, nahol sa k nej a pobozkal ju na čelo. Odmietal som si z toho robiť ťažkú hlavu. Skrátka ešte nevedela, čo hovorí. To bolo úplne normálne. „Kašli ale teraz na neho, musíš oddychovať, aby si čo najskôr nabrala silu a mohla ísť domov."

„On príde aj tam, Michael."

„Dobre, pokojne môže prísť aj k nám domov," uistil som ju. „Teraz mu ale odkáž, aby ťa nechal vyspať, inak nech si ma neželá."

Chvíľu neodpovedala, až som začal dúfať, že možno zadriemala. Potom ale trocha zachrípnuto prehovorila znova: „On sa ťa nebojí. On sa nebojí nikoho... ani Rylanda."

„No neviem, povedal by som, že Rylanda sa boja skoro všetci, čo ho poznajú." Nešla z neho hrôza, ktorá by ľuďom rozklepala kolená. Ale mimoriadne silný rešpekt, ktorý vyzýval k úctivému správaniu. „Prosím, pusti ho teraz z hlavy."

„Nedovolí mi to," namietla a nepohodlne sa zahniezdila, hľadajúc si pohodlnejšie miesto. Pomohol som jej trocha sa natočiť na pravú stranu, dávajúc ale pozor na jej ruku. Zjavne to ale pomohlo, lebo nepovedala už ani slovo. Chvíľu po mne ešte pozerala pootvorenými očami a potom bez ďalších námietok zaspala.