Clio

Variť doma bola jedna vec. V našej kuchyni som presne vedela, kde čo mám a dokázala by som sa tam pohybovať aj so zavretými očami. Tu ale bolo všetko iné. Michaelova mama Eni mala hlavné slovo a ja som sa musela riadiť podľa nej. Nemala som si však na čo sťažovať. Cítila som sa v ich útulnej bordovej kuchynke príjemne, za čo určite mohla aj moja spoločnosť. S Eni sme prebrali stovku tém cestou z obchodu aj späť, ale stále nám ich zostalo dostatok aj počas varenia večere.

Jediný problém bol, že Eni pre nás chcela prichystať snáď kráľovské hody. Vône boli viac ako lákavé, ale pri predstave, žeby som mala zo všetkého ochutnať, sa mi robilo trocha nevoľno už teraz. Michael a jeho otec sa vyparili do záhrady, odkiaľ sa zjavne vydali na prechádzku po okolí, lebo keď som ich naposledy bola pozrieť, záhrada bola prázdna. Motal sa po nej jedine Kalif, ktorý sa ale vrátil k nám dnu, vyskočil na jednu z dvoch barových stoličiek a odtiaľ nás strážil. V skutočnosti si však zjavne robil chúťky na kačicu v rúre.

„Michael mi hovoril, že toho bolo poslednú dobu veľa na vás na oboch. Mali ste vôbec na seba nejaký čas?"

Trocha smutne som sa pousmiala. „Ani veľmi nie. Mrzí ma, že sa väčšinu dní vídame len skoro ráno a potom až večer, niekedy skutočne až v posteli." Omnoho iné to nebolo ani predošlé roky. Michael trávil veľa času v škole a v knižnici, ja v škole a redakcii. Tento školský rok bol ale predsa omnoho iný. Viac uponáhľaný a neskutočne stresujúci. Radšej som si nechcela ani predstaviť, čo nás oboch čaká od budúceho septembra. „Chvíľami to začína byť vážne náročné. Hlavne, ak teraz občas má prax ešte aj cez víkendy. Doposiaľ sme mali aspoň tie."

„Tiež som bývala smutná, keď na mňa Matteo nemal kvôli škole čas. Ja hlúpa som si ešte aj nahovárala, že možno sa ani toľko neučí, ale skrátka je s nejakou inou."

„Nad niečím podobným určite nepremýšľam, to by Michael nikdy neurobil."

Z dosky na krájanie som zhrnula kúsky červenej kapusty do misky, kde som si predtým nakrájala už dobrú polovicu klasickej bielej. Dobrovoľne som sa chopila prípravy šalátu, kým sa Eni venovala zvyšku menu. Bola rada, keď som varila s ňou, ale svojou priveľkou energiou jasne ukazovala, kto je tu šéf.

„Samozrejme, že nie. Nechcem ti naznačovať nič, čo nie je pravda," vyhŕkla hneď, hladiac ma upokojujúco po chrbte. „Len viem aké je to byť na tvojom mieste. Život s lekármi je riadne náročný."

„Musím si zvyknúť, že medicína bude vždy na prvom mieste," zavtipkovala som. Samozrejme, že to tak nebolo doslova. No od prvého dňa som sa musela naučiť byť trpezlivá. Ak som chcela, aby medzi nami niečo vzniklo, musela som pochopiť koľko času, úsilia a energie on musí najprv venovať svojej budúcej kariére. „Ale nemenila by som. Som s ním šťastnejšia, než kedykoľvek predtým." Všetko to prispôsobovanie a obmedzovanie stálo za tie nádherné chvíle, ktoré sme spolu prežili. Ktoré ma predvčerom presvedčili, aby som mu povedala áno.

Načiahla som sa za kvetináčmi, ktoré boli postavené na širokej parapete v dvoch radoch a odtrhla si niekoľko lístkov mäty a bazalky. Letmo som zablúdila očami na chladnú ulicu za oknami. Bola omnoho tichšia, než tá pod našimi oknami. Nechodilo tam toľko áut ani chodcov. Keby nič nerobíme a len tak si sadneme, mohli by sme sa vyžívať v krásnom tichu, pričom veľkomesto bolo len niekoľko kilometrov za našimi chrbtami. Akoby to však bol úplne iný svet na inej planéte.

„Viem, že som ti to hovorila už mnohokrát, Clio, ale som tak nesmierne rada, že ste sa našli. Obaja ste zjavne potrebovali práve to, čo ste našli v tom druhom."

„U nás sa doslova potvrdzuje, že protiklady sa priťahujú." Na prvý pohľad, ale hlavne pri našich povahách a pohľadoch na svet. „Nehovorím, že si občas neskočíme do vlasov pre hlúposti, ale..."

„To k tomu patrí. Ak by ste stále vo všetkom len súhlasili, začalo by vám to veľmi rýchlo liezť hore krkom."

„Tiež som názoru, že k zdravému vzťahu patria občasné hádky a hlavne schopnosť sa potom pomeriť a uznať svoj chyby." Znelo to veľmi ľahko, ale v skutočnosti to tak vôbec nebolo. Priznať si chybu bolo chvíľami veľmi náročné, hlavne ak sme obaja dokázali byť veľmi tvrdohlaví a neústupní.

Vedľa mäty som na parapete našla ešte potrebné lístky koriandru. Ako som ale siahla po rastlinke, zazdalo sa mi, že sa za oknom niečo mihlo na ulici. Najbližšia pouličná lampa bola o niekoľko metrov ďalej, takže v mojom zornom poli bolo pomerne šero. Predsa som ale na niekoľko sekúnd zostala hľadieť priamo pred seba až na druhú stranu vozovky.

Nik tam ale nebol. Človek ani zviera.

„A rozmýšľali ste už aj o tom, čo bude ďalej?" opýtala sa nenápadne, odvracajúc pozornosť k miešaniu jazmínovej ryže. Vďaka niekoľkým bylinkám voňala viac ako božsky. „S Michaelom sme minule trocha načreli tému budúcnosti."

Trocha rozpačito som zažmurkala, privierajúc na sekundu oči a odvracajúc pozornosť od okna. „Tak občas príde reč aj na takúto tému, ale..." Mykla som plecami, nútiac pery do úsmevu. Mala som obrovskú chuť načiahnuť k nej ruku a ukázať jej svoj prsteň, ale odolala som. Chceli sme to urobiť spolu a oznámiť im to obom naraz. „Neponáhľame sa, sme ešte mladí."

Mladosť nie je garancia ničoho...

Skoro mi vypadol nôž z ruky, keď moju hlavu naplnil známy hlas. Úplne otrasene som sa obzrela za seba, kde ale nik nebol. Eni bola pri šporáku a Kalif sedel na svojom mieste, odkiaľ doširoka otvorenými očami hľadel okienkom dnu do rúry na pečúcu sa kačicu.

Tiež som bol mladý. A mladý som aj umrel, aká to škoda. Celý život som mal pred sebou a svet mi ležal pri nohách.

„To vieš, ja len tak vyzvedám. Vnúčatku by sme sa už potešili." Znova ma myklo, keď zrazu prehovorila Eni.

Chvíľu mi trvalo, než mi vôbec došlo, čo povedala a než som si premyslela, čo odpoviem. Ona si však ničoho nevšimla. Zjavne nič nepočula. „Eni, nechcem ťa sklamať, ale ja sa na materstvo vôbec necítim." Nemala som s deťmi problém, veď aj včera sme na túto tému žartovali, ale predstava vlastného potomka ma desila. Asi viac, než by bolo pre mladú ženu v mojom veku normálne. „Je to zásadná životná zmena a to radšej ani nehovorím o tom, čo narodeniu dieťaťa predchádza."

„Ako to myslíš?"

„Chápem, že pre ženu by malo byť pomyslenie na tehotenstvo normálne a prirodzené. Ale ja sa na to takýmito očami nedokážem pozerať. Desí ma to. Celková predstava tých deviatich mesiacov." Nechať vo svojom tele vzniknúť úplne nový život bolo niečo magické a krásne. Ale pritom niečo nepredstaviteľne strašidelné. Nebola som si istá, či by som niečo podobné dokázala. Byť na tak dlhú dobu pri každom jednom pohybe zodpovedná nielen za seba, ale aj za ďalšie živé stvorenie. „Snáď o pár rokov na to budem mať iný pohľad. Vieš, keď povedzme ľudia naokolo si začnú zakladať rodiny, keď sa matkami stanú moje priateľky a tak."

Sotva som dopovedala, okolo pravého ucha mi presvišťal jemný vánok. Kuchyňa akoby sa zrazu naplnila mrazom zvonka. Dokonca Kalif si zmeny všimol. Najprv len zamňaukal, ale potom nepokojne zachrčal, odhaľujúc pritom zuby. Urobil to už aj doma. Práve vtedy, keď som si bola viac ako istá, že Tiberius stojí za dverami.

„A Michael zdieľa tvoj názor?"

Potriasla som zmätene hlavou. „Čože?" Počula som, že niečo hovorí, ale nevnímala som ani slovo. „Prepáč, zamyslela som sa."

„Pýtala som sa, či Michael zdieľa tvoj názor. Vieš, aby ste obaja mali v tomto smere jasno a vedeli s čím do budúcna počíta ten druhý."

Znova sa mi zazdalo, že sa za oknom niečo v tme pohlo. Bola som ale priveľmi paranoidná na to, aby som sa pozrela. Naslepo som teda stiahla žalúzie, pevnejšie stískajúc rukoväť noža. Šalát bol skoro hotový, zostávalo mi postarať sa ešte o niekoľko ingrediencií, ale zrazu som mala pocit, že sa nezmôžem už na vôbec nič.

Akoby si mi tým mohla nejako ublížiť. Nevieš ani odkiaľ k tebe hovorím, nieto aby si proti mne mala šancu s nejakým smiešnym nožom.

Nechala som teda krájanie zeleniny tak, utrela si ruky a otočila sa k Eni. Bála som sa, že na mojej tvári niečo spozná. Pre istotu som sklonila hlavu a zadívala sa na veľké sivé kachličky na podlahe. „Michael je zjavne ešte viac vystrašený z predstavy, žeby sme sa mali v dohľadnej dobe stať rodičmi. Koniec školy, rezidencia, žiadne peniaze..." Dávala som pozor na každé jedno slovo. Nechcela som znieť priveľmi napäto ani vystrašene. Vysvetliť jej, čo ma natoľko znepokojilo, by bolo asi poriadne náročné. Náročnejšie, než jej synovi.

„Za našich čias to bolo o toľko ľahšie. Život nebol ešte taký drahý. A mladí nemuseli stále dookola opakovať tie isté výhovorky."

Výhovorky, výhovorky...

Kalif znova zaprskal a zoskočil dole zo stoličky. Obe sme pozreli na neho, ale Eni sa nad ním len pousmiala a vrátila pozornosť k šporáku. Nevidela to, čo ja. Nevidela ako na druhej barovej stoličke sedel Tiberius. S rukami prekríženými na prsiach a tentoraz aj so svojim cylindrom, ktorý mu hlavu zdobil aj na ilustrácii v knihe. Spod jeho tieňa na mňa upieral sivasté oči, pery skrútené v typickom úškrne. Občas som vážne mala pocit, že aj sekundy pred smrťou sa takto dementne uškŕňal a preto mu to zostalo aj v posmrtnom živote.

Dalo mi zabrať, aby som sa sem dostal. Ryland odviedol skvelú prácu, hlavne s tou krásou, čo máš okolo krku. Ešteže mám svoje vlastné spôsoby.

Olivín a pentagram ma doposiaľ uisťujúco chladili na koži pod hrubým pleteným rolákom – milovala som ho nosiť s koženými nohavicami, ktoré zas na mne miloval Michael. Oba prívesky však zrazu nepríjemne hriali. Akoby pri jednom pohľade do jeho očí stratili na sľubovanom účinku.

Minule sme spolu neskončili, Clio. Snáď si si nemyslela, že sa ma len tak zbavíš. Naša hra sa sotva začala. Potreboval som akurát chvíľu času, aby som sa prispôsobil novým pravidlám. Včera som to skúšal u Rylanda, aby som pravdu povedal. Veľmi ma zaujal ten váš rituálik, ktorý ste skúšali. Skutočne vie, čo robí. K nemu by sa nedostal snáď ani samotný diabol, nieto ešte nešťastná zblúdilá duša ako ja.

Skutočne úprimne a od srdca sa zasmial. Mne však do smiechu nebolo ani náhodou, skôr naopak. Pri pohľade do jeho tváre ma ovalilo čisté zúfalstvo. Nemal tu byť, nemal mať možnosť priblížiť sa ku mne. Navyše ešte viac, než u nás doma. Tam sa Nia hneď postarala, aby nesmel vstúpiť do bytu. Tu mu nič nebránilo, mohol si robiť, čo sa mu zachcelo.

Snáď o to viac ma sklamalo, že nič, čo Ryland urobil, mi nepomohlo tak, ako sľuboval. Ale prečo? Ak okolo seba vystaval obrany, ktorými Tiberius neprenikol, prečo nedokázal tak účinnú ochranu zabezpečiť aj mne? Včera ma predsa uisťoval, že budem v poriadku a už mi nič nehrozí. Prečo potom Tiberius sedel len niekoľko metrov odo mňa? A prečo som sa na neho musela silene zaškeriť a pokračovať v rozhovore s Michaelovou mamou, akoby sa nebolo nič dialo? Akoby v jej kuchyni nesedel storočie mŕtvy muž?

„Teraz sa mladí pomaly nemajú šancu rozhýbať, lebo všetko riadia len peniaze." Nedokázala som si ani predstaviť ako by sme si platili spoločné bývanie, keby je moja mama doma a my si chcem nájsť niečo svoje, aby sme mali súkromie. Takto sme sa aspoň tejto ťarchy zbavili. Aj keď posledný týždeň sa k nám snažil dostať nezvaný spolubývajúci. „Dokončíme školy, zamestnáme sa a potom sa uvidí."

„Len aby ste si pridlho nehovorili, že ešte máte čas. Podmienky nikdy nebudú dokonalé, drahá. Musíte sa naučiť pohybovať aj v chaose, čakanie na pokoj je to najhoršie, čo môžete urobiť. Aj keď si teraz ešte myslíš, že ste mladí a máte všetok čas sveta."

„Určite si na to dáme pozor."

Usmiala som sa na ňu, ale zostalo mi z preberanej témy neprirodzene ťažko. Žartovať a provokovať Michaela bola jedna vec. Ale skutočne sa zamyslieť nad materstvom niečo úplne iné. Donedávna som nedokázala vidieť vo svojom živote ani to, čo mám dnes. Milujúceho a chápajúceho priateľa, ktorý ma bude úprimne milovať a nebrať iba ako jednu z možností. Po rozchode s Derekom som sa bála, že už nikdy nebudem schopná nikomu dôverovať. Viac ako na neho som sa hnevala sama na seba. Že som nevidela, čo robí poza môj chrbát a ako sa chová. Spätne som videla mnoho náznakov, ktoré som predtým ignorovala.

„Prepáč, ak som ťa sklamala," šepla som, zrazu priveľmi bolestivo naberajúc vzduch do pľúc. Cítila som na sebe pohľad tretej osoby, ktorá tu byť nemala. Ktorá robila atmosféru naokolo nás neskutočne dusnú a mrazivú zároveň. Všetka príjemná atmosféra bola nenávratne preč. Minimálne pre mňa určite.

„Nesklamala si ma, Clio," uistila ma okamžite a podišla bližšie pre objatie. „Chápem, že to nemáte ľahké. A rovnako chápem tvoje dôvody." Láskavo mi zasunula vlasy za ucho, usmievajúc sa na mňa skutočným materským úsmevom. „Je mi ľúto, ak som sa ťa dotkla, to som vážne nechcela."

„Nič sa nestalo," uistila som ju.

Potrebovala som sa však na chvíľu vzdialiť. Ospravedlnila som sa a zavrela sa na chvíľku do kúpeľne. Nechápala som, prečo ma to natoľko rozhodilo. Mohol za to Tiberius? Mohla som za to ja? Išlo o úplne obyčajnú tému, ktorá mi nikdy nerobila problémy. Veľmi ma ale mrzelo, čo som jej povedala. Sklamala som ju, hoci to nedala najavo. Kto by chcel od svojej budúcej nevesty počuť podobné slová? Žiadna normálna a milujúca matka, ktorá si želá, aby sa jej syn dobre oženil a založil si vlastnú rodinu.

Možno keby sme tam len dve, reagujem inak. Pokojnejšie, dôkladnejšie by som vyberala slová a citlivo jej to vysvetlila. S extra párom očí to ale bolo o niečom úplne inom. Nedovolil mi sústrediť sa, hlavu mi naplnil tisíckami otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. Na ktoré odpoveď možno nepoznal ani Ryland. Nechcela som veriť tomu, žeby sa dostatočne nesnažil mi pomôcť. Určite to tak nebolo.

Zapretá do umývadla som sa párkrát zhlboka nadýchla a dopriala si niekoľko minút. Ruky som si na chvíľu ponorila pod studenú vodu a akoby nič, vrátila som sa do kuchyne. Úsmevom som uistila Eni, že je všetko v poriadku a môžeme sa vrátiť k vareniu. Barové stoličky boli prázdne, po Tiberiovi ani stopa. Akoby tu nikdy nesedel a nesnažil sa narušiť pokojnú rodinnú atmosféru na ktorú som sa natoľko tešila. Ktorú som po posledných dňoch tak veľmi chcela a potrebovala cítiť.

Nech som sa snažila akokoľvek, ťaživý pocit ma neprešiel už po zvyšok večera. Mlčky som sedela pri večeri, tváriac sa, akoby sa nič nestalo. Chvíľami som sa paranoidne obzerala ponad plece, kontrolovala každý kúsok domu naokolo nás, držiac si pod dozorom aj Kalifa. Verila som, že keby niečo hrozí, nejako by nás varoval. Zdal sa byť dobrý, ak prišlo na striehnutie na nadprirodzené javy. Svorne si plnil úlohu, ktorú mu Nia zadala.

Michael po mne chvíľami znepokojene zazeral, ale rozhodol sa nepovedať nič. Zato však dbal na to, aby ma ubezpečil, že je tam pre mňa. Úplnými drobnosťami, prese ako inokedy. Pohladením, držaním za ruku, pusou a podobne. Pripomínal mi, že v ňom za všetkých okolností nájdem útechu a natoľko potrebnú oporu.

V konečnom dôsledku sme ale strávili pomerne príjemný večer. Veľa sme sa rozprávali a ja som sa zas a znova úplne zbytočne pokúsila poraziť Michaelovho otca v šachoch. Vždy som mala pocit, že mama ma ich naučila hrať viac ako dokonale – ona bola, koniec koncov, niekoľkonásobná šampiónka zo svojich školských čias. To sa ale zmenilo, keď som spoznala Michaelovho otca a po prvé sme si zahrali proti sebe. Za dva roky sa mi ani raz nepodarilo k výhre dostatočne priblížiť. A to sme minimálne dve partičky rozohrali pri každej príležitosti. Dnes boli moje myšlienky priveľmi rozlietané. Volila som samé zlé ťahy, ktoré predčasne zmarili moju šancu na výhru. Aj preto som si veľmi vydýchla, keď sa jeho rodičia okolo desiatej pobrali do postele a my sme sa utiahli do jeho izby.

„Chceš si pohovoriť?" opýtal sa Michael hneď, ako zavrel za nami dvere. Takmer okamžite ich ale musel znova otvoriť, keďže vymkol Kalifa. Neexistovalo, aby spal niekde inde ako my. Možno nebol zárukou pokojnej noci, ale jeho prítomnosť pôsobila aspoň trocha upokojujúco. „Pri stole bolo veľmi dusno."

Posadila som sa na kraj jeho postele, zapierajúc sa lakťami do kolien. Hrozne som sa sem tešila a zrazu som mala pocit, akoby na mňa doľahla únava a frustrácia celého sveta. „Prepáč, pokazila som celý večer." Kalif prešiel naokolo neho, obtierajúc sa o moju pravú nohu. Keď som ho nezdvihla, vyskočil na posteľ sám.

„Mali ste s mamou nejaké nezhody?"

„Nie, tak by som to nepovedala."

„Tak potom?" Keď som nereagovala, podišiel bližšie a kľakol si predo mňa, berúc ma za ruky. Palcom prešiel po snubnom prsteni, ktorý bol stále novinkou zjavne ešte aj pre neho. „Hovor so mnou, prosím. Neznášam, ak ťa niečo trápi a neviem ti pomôcť."

„Nevieš mi pomôcť, Mikey." Preplietla som si s ním prsty a z postele sa zosunula k nemu na tvrdé parkety. Tak neuveriteľne ma ťažilo mať pred ním podobné tajomstvo, ale priznať som sa nemohla. Keby mu poviem, že som Tiberia videla aj mimo svojich snov, vypytoval by sa ako je to možné. A potom by cesta späť už neexistovala. Sám mi navyše povedal, že si neželá, aby som vyvolávala duchov a niečo sa ich vypytovala. Mala som ho skrátka poslúchnuť a nie si zas a znova ísť za svojou hlavou. „Nebolo to nič také, len mi tá téma padla akosi nedobre, to je celé."

„Aká téma?"

„O deťoch." Skutočne ma mrzelo, čo som jej povedala. A hlavne ako som to povedala. Prehrávajúc si tie slová spätne, mala som akurát chuť vytrhať si vlasy. S úbohejšími výhovorkami som snáď už ani prísť nemohla. „Pýtala sa ako sme zvládli teraz to, že sme nemali na seba priveľa času a či sme už premýšľali, čo bude ďalej. Vraj by sa vnúčaťu už potešili."

Michael s nešťastným povzdychom pokýval hlavou, zasúvajúc mi vlasy za ucho. „Mám pocit, že tie zásnuby ich zajtra upokoja a uspokoja aspoň na istý čas."

„Možno keby ešte dodáme, že do konca roka sa stíhame aj vziať."

„Teoreticky by sme to stihli, ak by si veľmi chcela. Ja popravde nemám ani poňatia ako chcem, aby vyzerala naša svadba."

„Ja tiež nie." Nejaké predstavy som mala, ale nič konkrétne. Jediné, čo som vedela už niekoľko rokov, bolo, aké šaty by som chcela mať oblečené. Či také ale v skutočnosti aj nájdem, to zostávalo otázne. „Povedzme moja mama sa ani nepýtala, či už máme nejaký dátum. Asi počíta s tým, že sa nikam neponáhľame."

„Nemyslela si, že si tehotná a preto zrazu?" Pokývala som hlavou, vyslobodila si pravú ruku a pohladila Kalifa, ktorý sa votrel medzi nás. Keby neviem, že na nás má dávať pozor, bola by mi jeho prítulnosť veľmi podozrivá. „Pozri, dátum svadby aj bábätko sú čisto našou záležitosťou. Obe budú, keď na to budeme pripravení a keď budeme cítiť, že je správny čas. Sľubujem, že nedovolím, aby nás do jedného alebo druhého niekto dotlačil."

„Ja viem, že je to na nás. Tvoja mama to nemyslela v zlom, som si viac ako istá. No... neviem, skrátka mi padlo akosi zle sa nad tým celým zamyslieť." A možno boli moje emócie natoľko rozhádzané a nepokojné len preto, že mi na krk dýchal duch. Veď som ani poriadne nedávala pozor na to, čo poviem. Iba som skrývala strach a nezvanú spoločnosť. „Mala by som to nechať tak, pokazím nám aj zvyšok víkendu."

„Nikomu nič nekazíš," ubezpečil ma, nakláňajúc sa bližšie pre pusu. „Naši úplne žiaria, lebo sme tu. Navyše nikde nie je napísané, že musíme mať dobrú náladu 24/7. Tiež som s otcom prebral niekoľko vážnejších tém, aj to k podobným návštevám patrí."

„O čom ste hovorili?"

„Povedal som mu o Marcii." Veľmi som sa snažila od prvého dňa pochopiť nakoľko mu na jej zotavení záleží. No predsa som mala pocit, že sa drží možno falošnej nádeje. Sám mi hovoril ako zle na tom to dievča je a zjavne jej pomôže už len zázrak. „Mal pravdu, nie je dobré viazať sa na svojich pacientov. A predsa sa každú sekundu modlím, aby mi nezazvonil mobil."

„Ako videl jej prípad on?" Oboma rukami som mu zašla do vlasov, letmo ho bozkávajúc na pery. Parkety začínali byť poriadne nepohodlné.

„Sme asi na rovnakej vlne. Nevidí to ružovo, ale nehádže ani flintu do žita. Musíme skrátka čakať. Na taký alebo onaký koniec."

„Ak sa na to pozrieš veľmi povznesene a bez citov, oba konce prinesú niečo dobré. Ak to zvládne, uzdraví sa a bude môcť ďalej žiť. Ak nie, aspoň sa už nebude trápiť."

„Možno by som sa na to vedel pozerať takto, keby som na tvojom mieste. Teraz mi to ale priveľmi nejde."

„Pochopiteľné." Znova som ho pobozkala, posúvajúc sa bližšie k nemu. „Milujem ťa," zašepkala som, pevne okolo neho ovíjajúc ruky. Nechcela som počuť už ani slovo, o ničom. Iba zavrieť oči a byť si istá, že je tam so mnou. Jedine on, nikto tretí. Nikto mimo nášho sveta.

Keď som ale pootvorila oči a nazrela ponad jeho plece do šerého kúta izby, jasne som v ňom rozoznala postavu. Celú ma pri pohľade na neho striaslo. Michael si zjavne myslel, že za to mohla zima, lebo jeho jedinou reakciou bolo, že ma lepšie schoval vo svojej náruči a pobozkal ma do vlasov. Nemal ani poňatia, čo sa odohrávalo za jeho chrbtom. Na čo som hľadela dovtedy, než mi slzy úplne nerozmazali videnie.

„Na teba museli byť posledné dni ešte tvrdšie, než si mi dala najavo," zašepkal zrazu Michael, upokojujúco ma hladiac po chrbte. Prstami po ňom pomaličky kĺzal hore-dole. „Nezvykneš len tak plakať." Chcel sa odtiahnuť, pozrieť mi do tváre, ale to som mu nemohla dovoliť. Doslova som cítila, že pocity strachu a zúfalstva mám v tej chvíli nezmazateľne vyryté do tváre. „Dúfam, že to nie je kvôli Amber."

Pokývala som hlavou. Aj cez slzy som sa snažila držať očný kontakt s Tiberiom alebo aspoň hľadieť priamo do jeho tváre. Možno to robilo len veľké šero, ale prišlo mi, že sa ani náhodou netvári ako zvyčajne. Skôr ako vtedy, keď medzi dverami po prvé uvidel Michaela. Zmätene a prekvapene. Akoby hľadel do zrkadla, priamo na svoj trocha pokrútený obraz.

„Na ňu vážne nemám silu myslieť. Pochybujem, žeby som pochopila jej správaniu, nikdy takáto nebola." Je ale pravda, že chvíľami to s ňou bolo veľmi náročné. Pravidelne tu boli dni, kedy mi naše priateľstvo viac bralo ako dávalo. Hovorila som si ale, že je to normálne. Deje sa to určite mnohým. Po našich posledných konfrontáciách som ale začínala mať pochyby.

Uvidíme sa neskôr.

Než som znova žmurkla, bol preč. Zostal po ňom len tmavý roh vedľa vysokej skrine.

O niečo pevnejšie som objala Michaela, tuho privrela oči a snažila sa niekoľko najbližších minút plakať tak potichu, ako to len bolo možné.