Clio

Benátky cestou na Piazza San Marco úplne ožili. Hoci sa ulicami a kanálmi premávali ľudia – siví duchovia – bez toho, aby si nás všímali, priniesli to potrebné čaro. Chvíľami som si skutočne pripadala, akoby som tu bola na dovolenke. Ako keby mám celý deň na spoznávanie mesta a všetkých jeho magických zákutí.

„Clio, máme už len pár minút."

„Prosím?" Obrátila som sa trocha rozpačito na Carlottu. Spolu s Adrianom stáli o kúsok ďalej a sledovali, ako sa úplne očarená obzerám okolo seba.

Mala pravdu, toto miesto bolo nevýslovne nádherné. Omnoho krajšie než na fotkách alebo videách. Pôsobilo priam giganticky, dokonca aj napriek pomerne veľkému množstvu ľudí. Keďže som však každého videla len v mdlých odtieňoch šedej, farby miesta pôsobili ešte o niečo intenzívnejšie.

Majestátna Bazilika svätého Marka, jednoduchý a pritom veľmi krásne zdobený Dóžov palác, vysokánska oranžovo-červená zvonica svätého Marka a dlhá budova Knižnice Marciana mi úplne vyrazili dych. Zjavne ako každému jednému turistovi, ktorý toto miesto videl naživo prvýkrát. Do oka mi veľmi výrazne padol aj velikánsky ciferník hodín z hodinovej veže. Kombinácia modrej a zlatej farby padla do očí hneď. Hodiny mali však ešte jednu veľmi špeciálnu vlastnosť – okrem minút a hodín zobrazovali aj zmenu ročného obdobia, polohy Slnka vzhľadom na znamenia zverokruhu a aj samotné fázy mesiaca.

Z celého srdca som si priala, aby tam so mnou bol aj Michael. Aby sme sa touto krásou mohli kochať spoločne. Už niekoľkokrát sme si sľúbili, že spolu niekam do zahraničia vycestujeme a urobíme si peknú dovolenku. Doposiaľ sme však nikdy nemali dostatok peňazí a tak sme boli radi aj za menšie výlety na okolí alebo skrátka za prázdniny strávené v Bostone u jeho rodičov.

„Nezostáva ti už veľa času."

„Vieš, že pri tejto kráse je mi to veľmi ľúto?" Chcela som tu ešte zostať. Nasávať atmosféru mesta a necítiť žiadnu bolesť. Proste len existovať, cítiš slnečné lúče na tvári a usmievať sa tak široko, až ma budú bolieť líca. „Je to tu nádherné."

Celé mesto bolo nádherné. Najmä asi preto, že som ho videla v takejto podobe – bez rušivých elementov, ktoré by mi v skutočnosti mohli tento zážitok negatívne skresliť. Bolo to, akoby sa mesto prispôsobovalo mne, nie ja mestu. Akoby vynakladalo maximálne úsilie len preto, aby si získalo moje srdce.

„Mali by ste s Michaelom niekedy prísť."

„Raz sa nám to snáď podarí."

„Michael tu už raz bol," povedal Adriano. Carlotta sa pravou rukou stále držala jeho ramena, aby si jeho prítomnosť vychutnala čo najviac. „Mal päť rokov, netuším, koľko si z toho ešte môže pamätať."

„Boli ste tu vtedy aj vy, pán Algarotti?"

S maličkým úsmevom pokýval hlavou. „Ja už nie, moja drahá. Na tak dlhé cesty som bol pristarý. Navyše niekto musel zostať doma a starať sa Eni o jej kvety a bylinky."

„To áno, máte pravdu."

„Michael mi ale priniesol späť mnoho pohľadníc, fotografií a magnetiek. Celé hodiny básnil len o tom, ako hrozne sa mu Benátky páčili a ako ho mrzelo, že som nebol s nimi."

„Boli ste tu niekedy po vojne? Napríklad s vašou pani manželkou?" Obaja pomalým krokom prešli ku mne a kývli mi hlavou, aby som ich nasledovala. Cez celé námestie sme si to vychádzkovým krokom mierili až k prístavnému mólu.

„Nie, nebol som. V osemnástich rokoch som odtiaľto odišiel, mesto som na vlastné oči už viac nevidel."

„Nič ťa sem neťahalo?" opýtala sa ho Carlotta. „Spomienky, starí priatelia..."

„Občas aj áno, ale zjavne nie natoľko, aby som sem prišiel. Život som v tomto smere trocha premárnil, necestoval som veľa. Venoval som sa práci a výskumu, zaškoľoval rezidentov, doučoval študentov a celé noci písal štúdie a publikácie. Hovoril som si, že na chodenie po svete bude dostatok času aj potom."

„Ale zjavne nebol," povedala som.

„Svoju ženu som spoznal až krátko pred štyridsiatkou. Už som si v niektorých chvíľach ani nemyslel, že nájdem skutočnú lásku."

Pousmiala som sa, skláňajúc hlavu. Bola som výrazne mladšia, ale po rozchode s Derekom som si takisto myslela, že už nikdy nebudem schopná nikoho milovať. Budem sa neustále báť, že ma podvedie a ublíži mi úplne rovnako. Ako mávnutím čarovného prútika sa všetky podobné obavy vyparili hneď, ako som prvýkrát pozrela Michaelovi do očí. Vôbec som ho v tej chvíli nepoznala, nevedela som dokonca ani jeho meno, ale už som cítila niečo, čo nikdy predtým. A čo som od tej doby nepocítila pri nikom inom.

„Potom prišli rôzne životné udalosti – ďalšia práca, svadba, zdravotné problémy, Matteo... a tak ďalej. Vždy niečo bolo a do sveta sme sa už nedostali. Zrazu už som bol na dôchodku, užialený vdovec a prvýkrát som držal v náruči vnuka."

„Znie to, že si mal pomerne rušný život, synček."

„Áno, ale zjavne by som nemenil nič. Miloval som svoju prácu a svoju rodinu."

Už-už som otvárala ústa, aby som sa ho opýtala, čo sa stalo s jeho manželkou. Michael o nej nehovoril skoro nikdy. Nepoznal ju, zomrela ešte predtým, než sa narodil. V poslednej chvíli som si ale zahryzla do jazyka. Nebolo slušné pýtať sa podobné veci. Ak o tom duch nehovoril sám, rovnako ako o svojej vlastnej smrti, ja som nemala právo vyzvedať.

Ešteže sa takmer hneď našlo niečo, čo upútalo pozornosť nás všetkých. Niekto... lepšie povedané. Pomedzi elegantne oblečené Talianky a veľmi slušne pôsobiacich Talianov k nám mierili dvaja ľudia. V dave úplne žiarili – čiernovlasý muž, ktorého som už dobre poznala, a jeho hnedovlasá manželka v dlhej, jasne oranžovej sukni. Luciana som spoznala okamžite, jeho manželku Alessandru až o pár sekúnd neskôr. Pôsobila iným dojmom ako na rodinnej fotografii zo svadby Ambrosa a Carlotty.

„Spomínala som ti, že ešte niekto ťa chcel vidieť. Hoci už len na chvíľku," prehovorila Carlotta a pustila sa svojho syna. Radostne vykročila naproti manželskému páru, ktorý si ju s úsmevom vtiahol do vrelého objatia. Akoby sa vítali s vlastnou dcérou.

Neprestávalo ma udivovať koľko lásky táto rodina vyžarovala. Nech už sa medzi nimi udialo hocičo, mali sa veľmi radi. Naozaj úprimne radi.

„Neboj sa, Matteo s Eni ťa veľmi vrelo prijmú do rodiny. Sú to úžasní ľudia," prihovoril sa mi Adriano a pravou rukou ma objal okolo ramien. „O to viac, keď im dáš prvé vnúča. To život človeka zmení naozaj zásadne."

„Ako ste sa cítili, keď sa Michael narodil?"

Nad dieťatkom som priveľmi nepremýšľala. Nedokázala som si to ešte natoľko pripustiť. Možno až po návrate domov. Keď sa budem pozerať na pozitívny tehotenský test alebo na oficiálne lekárske výsledky.

„Stále som veľmi smútil za manželkou. Zdravie jej neslúžilo dobre už niekoľko rokov, ale predsa zomrela nečakane. Matteo sa vtedy veľmi obával, že ma ten žiaľ zabije. Denne som bol zavretý doma, často som nekomunikoval dokonca ani s ním. Michaelovo narodenie bolo takým malým veľkým zázrakom, ktorý ma konečne postavil na nohy. Znova som začal veriť v to, že život ešte môže byť krásny."

„Pán Algarotti... toto celé sa začalo kvôli mne. Ja som začala pátrať po Tiberiovej minulosti, po nejakých informáciách, či by mohli byť s Michaelom príbuzní. To ja som napokon vyvolala jeho aj Ambrosa." Chápavo prikyvoval, ale do reči mi neskákal. Musel počuť, že beztak každé jedno slovo vyslovuje akosi ťažko. „Keby sa pokúsim vyvolať vás... vášho ducha... no..."

„Áno, prišiel by som rovnako ako oni dvaja," dokončil za mňa.

„Neviem, či budem mať dostatok odvahy niečo takéto Michaelovi vôbec navrhnúť. Som si viac ako istá, že by vás veľmi rád opäť videl a objal. A hlavne vám toho veľa povedal. Ale..."

„Neviem odhadnúť, ako by to celé znášal. Najmä ďalšie lúčenie."

„Veď práve." Tešil by sa, určite áno. Bol by radosťou bez seba, hoci by ich stretnutie trvalo možno len pár hodín. O to viac by ho ale mohlo bolieť opätovné lúčenie. „Ale keby k tomu prišlo..."

„Keby si nabrala odvahu a Michael súhlasil, ja vás veľmi rád navštívim."

„Veľmi vám ďakujem, pán Algarotti." V očiach ma začali páliť slzy, ktoré som chcela zahnať žmurkaním. Potom som však oči radšej privrela a hlavu si oprela o jeho rameno.

Bola som neskutočne vďačná za možnosť spoznať ho. Za možnosť na vlastnej koži zažiť jeho vrelú a láskavú povahu. Už som sa naozaj ani prinajmenšom nedivila, prečo ho Michael natoľko miloval a prečo za ním smúti ešte aj po toľkých rokoch. Stratiť takéhoto človeka muselo priniesť pomaly smrteľnú dávku bolesti. Lebo hoci spomienky naňho boli krásne, akoby išlo len o zamaskované bezodné studne smútku a žiaľu.

„Clio..." oslovil ma doposiaľ neznámy ženský hlas. Pomaly som nadvihla mihalnice a vyzrela spod nich na tri postavy predo mnou. Manželia Algarottiovci stáli zrazu priamo tu. V celej svojej kráse.

„Dobrý deň, pani Algarottiová. Veľmi rada vás konečne osobne spoznávam." Bola čarokrásna, naozaj áno. Nehádala by som jej viac ako štyridsaťpäť rokov, akoby našla tajomstvo večnej mladosti ešte pred smrťou a teraz sa z nej mohla tešiť až do konca vekov.

„Predpokladám, že si ma videla na fotografii u Carlotty."

„Áno, na svadobnej," pritakala som. „Vás poznám trocha lepšie, pán Algarotti," povedala som Lucianovi s rovnako láskavým úsmevom.

„A teraz už aj my konečne poznáme teba," odvetil. „Nebudeme ťa dlho zdržiavať, chceli sme ťa len na chvíľočku vidieť."

„Od vašich synov som o vás už počula. Veľmi sa na vás na oboch podobajú." Sprvu som v nich videla len Luciana. Teraz som ale zmenila názor. Alessandra mala nádherné modré oči, ktoré boli akoby presnou kópiou tých Ambrosových. Nos mala tiež veľmi podobný ako on. Pery a bradu mala úplne ako Tiberius. „O dobré gény v tejto rodine núdza niet."

Obaja sa zasmiali. „Sme všetci o to radšej, že sa budú znova dediť ďalej. Gratulujeme."

Takmer okamžite som nad jej slovami sklonila hlavu. „Ďakujem," šepla som.

„Moja milá, prajeme vám s Michaelom všetko len to najlepšie do života. Rodina bola pre nás pre oboch vždy na prvom mieste, to zjavne vieš už aj od našich synov." Hneď som prikývla. Ich dobrá a láskyplná výchova bola na správaní oboch poznať. Aj napriek tomu, že mali svoje chyby. Srdce mali na pravom mieste a bolo v ňom mnoho lásky.

„Sme na Michaela veľmi hrdí, kráča po stopách svojich predkov a ctí si rodinné meno," povedal Luciano a pozrel pritom na Adriana po mojom boku. „Deň tvojho narodenia bol jeden z najšťastnejších v celom mojom živote, vnúčik. Je mi veľmi ľúto, že sme spolu nestrávili viac času. Urobil som všetko, aby som teba a tvoju mamu ochránil, keď na to prišlo. O to viac ma mrzí, že to tak celkom nevyšlo." Voľnou rukou objal Carlottu, ktorá mala oči plné sĺz ako ja.

Nepočula som, čo Adriano svojmu starému otcovi odpovedal. Moje oči totiž uvideli niečo, čo si úplne ukradlo moju pozornosť. Pomedzi miestnych ľudí sa prepletal drobný čierny kocúrik. Nepôsobil ako súčasť tohto sveta. Prenikavo žltými očkami hľadel priamo na mňa. Volal si ma k sebe.

Bol to Kalif.

„Zlatíčko moje..." Okamžite som odstúpila od Adriana a rozbehla sa k svojmu kocúrikovi. Kalif prebehol pomedzi mladý pár, chvostíkom zavadil o sukňu staršej panej a potom skočil priamo do mojej náruče, sotva som si kľakla na zem. „Čo tu robíš, hm?" Láskyplne som ho pobozkala na vrch hlavičky, ktorú si skoro okamžite natisol pod moju bradu. V tej chvíli nebolo pochýb, že je to on. „Ako si sa sem vôbec dostal?"

„Poslal ho Ryland," odpovedala Carlotta. Od sĺz šťastia som ani na jedného z nich poriadne nevidela. Vnímala som len maličké chlpaté stvorenie vo svojej náruči, ktoré som tak dôverne poznala a z celého srdca ľúbila. „Odvedie ťa späť domov, Clio."

Sťažka som preglgla. Hovorila mi, že mi zostáva pár posledných minút. Tešila som sa domov, chcela som vidieť Michaela a počuť o všetkom, čo zažil. Zrazu mi však srdce oťaželo pri predstave, že ich tu všetkých budem musieť nechať. Boli skvelí, úžasní. Omnoho lepší než by som bola čakala. Mala som obrovské šťastie, že čoskoro budem súčasťou práve ich rodiny. Aj keď oni po našom boku už tak úplne nebudú.

„Užila som si každú jednu sekundu s vami. Nikdy na toto tu nezabudnem," dostala som zo seba cez stiahnuté hrdlo. Cez slzy som sa ešte raz obzrela naokolo seba. Či už sem niekedy prídem, alebo nie, už nikdy toto miesto nebude mať rovnaké čaro. „A hlavne nikdy nezabudnem na nikoho z vás."

„Vždy budeme po vašom boku, dávať na vás pozor. Aj keď nás vidieť a vnímať nebudete," uistila ma Allesandra. Ona a Carlotta ma prišli objať ako prvé. Poriadne ma vystískali a pobozkali na obe líca. Luciano ma s objatím pohladil po chrbte, zatiaľ čo prstami pravej ruky poškrabkal Kalifa po hlave. Ten sa mu za prejavenú pozornosť odvďačil spokojným zamňaukaním.

Najťažšie mi ale prišlo, keď ma do náruče vzal Adriano. V ňom som Michaela videla úplne najviac a nič som si v tej chvíli neželala viac, než aby sa mohol vrátiť so mnou. „Ľúbte sa a dávajte na seba pozor, dobre? Pozdrav ho odo mňa a povedz mu, že ho veľmi ľúbim a som hrdý na všetko, čo dosiahol. Vyrástol z neho ešte lepší, úspešnejší a vytrvalejší mladý muž, než som kedy čakal."

„Je taký hlavne vďaka vám."

Pousmial sa a tiež pohladil Kalifa. Akoby však aj on cítil, že Adriano je niekto veľmi špeciálny. Natiahol k nemu krk a mňaukaním sa dožadoval ďalšej pozornosti. „Nerobte si ohľadom bábätka ťažkú hlavu. Verím, že vám to pôjde skvele, hoci podmienky nemáte úplne ideálne." Nežne ma pobozkal do vlasov a naposledy ma pohladil po chrbte. „Deti potrebujú najmä lásku a tej máte obaja na rozdávanie."

S týmito slovami odo mňa odstúpil a vrátil sa k svojej mame – k svojej rodine. Carlottu, ktorá zrazu v pravej dlani držala sklenenú guľu, objal okolo ramien. Tváre všetkých žiarili. Boli úprimne radi, že som tu s nimi pobudla a mohli ma spoznať. Zjavne nemali nič proti tomu, aby som sa do ich rodiny pridala.

„Sľubujem, že sa nevidíme naposledy," povedala som skôr, než by guľa dopadla na zem. Roztrieštila sa na drobučké kúsky, ktoré odleteli ľuďom naokolo pod nohy.

„Veľmi radi prídeme na svadbu, Clio!" zakričal mi Luciano skôr, než by sa realita naokolo mňa roztrieštila.

Od móla sa k nám prihnal silný vietor, ktorý akoby chcel potrhať celý svet na márne kúsky. Ponad záliv sa nezadržateľne blížila temnota, ktorú som len nedávno sledovala a dumala nad jej prítomnosťou.

„Poďme domov," šepla som Kalifovi, sklonila hlavu a tuho privrela oči. Veľmi som sa bála, hlavne keď som pocítila neskutočný chlad. Veselý život Benátok bol nenávratne preč. Všetci duchovia zmizli a vzali so sebou aj rodinu môjho snúbenca. Slnko zhaslo, smiech a rozhovory utíchli. Mesto sa akoby rozsypalo na popol priamo pod mojimi nohami.

V temnote nebolo nikoho. Mohla som sa držať len svojho kocúrika a dúfať, že ma privedie domov presne tak, ako mal Ryland v pláne.

⫷⫸

„Clio..."

Nebola som si istá či niekto vyslovil moje meno, alebo som si to len nahovárala. Všade bola stále tma. Nekonečná temnota a prázdnota.

Samota.

Zrazu už ani Kalif nebol v mojej náruči. Vyparil sa, akoby tam nikdy ani nebol. Akoby som len snívala, blúznila a celé si to len nahovárala.

„Clio..."

Pomaly som nadvihla viečka. Vysoko nad mojou hlavou bol zdobený strop. Plný zrkadlových úlomkov, ktoré vytvárali hviezdu s piatimi cípmi v kruhu. Keď som sa zhlboka nadýchla, zacítila som jemnú vôňu kamiliek a zhoreného vosku. Na hrudi som pocítila známu váhu, ktorú sprevádzalo tichučké mňaukanie.

„Kalif," zašepkala som a chcela zdvihnúť ľavú ruku, aby som ho pohladila. V dlani ma ale chladili kúsočky rozbitého skla. Zápästie som mala niečím zviazané. Teda priviazané k...

Sťažka som otočila hlavu doľava. Vedľa mňa ležal Michael – jeho pravá ruka bola priviazaná k mojej, oči mal zatvorené a na čele nakreslený akýsi zvláštny symbol troch špirál.

„Clio," oslovil ma niekto znova. Zľakla som sa a natočila hlavu za hlasom.

„Ryland..." Nebol tu sám, vedľa neho sedeli Nia a Daysha. „Je po všetkom?" Uisťujúco prikývol, dvíhajúc pravý kútik úst do úsmevu. Pôsobil veľmi vyčerpane, oči mal podliate krvou, ale plné sústredenia. Nia po uisťujúco podopierala, zatiaľ čo Daysha na mňa preľakane vyvaľovala oči. „Kedy ste prišli vy dve? Prečo?"

Na odpoveď som ale nepočkala. V skutočnosti ma absolútne nezaujímala. Pohľadom som sa vrátila k Michaelovi. Ležal tam úplne bez pohybu, akoby skrátka spal. Kalifa som si na hrudi pridržala rukou v sadre a naklonila sa k Michaelovi, bozkávajúc ho na líce. Neverila som, že ho opäť vidím a som pri ňom. Po tom všetkom...

„Je v poriadku? Kedy sa zobudí?" opýtala som sa, znova obracajúc pohľad na Rylanda.

Pomaly sa mi začalo všetko vybavovať až priveľmi jasne. Môj obrovský strach, keď som hovorila bratom, že ho s nimi pustiť nemôžem. Desila som sa toho, že jeho nevedomosť a neochota uveriť mu veľmi ublížia a dostanú ho do problémov.

„Za chvíľu. Tiberius ešte stále žije."

Sťažka som preglgla a poobzerala sa po miestnosti. Okrem nás tu nebol nik, bratia tu s nami neboli.

„Tak prečo som ja už späť?"

Ryland sa sťažka nadýchol a povystieral si zjavne ubolený a stuhnutý chrbát. Koľko tu už nad nami sedel a dával pozor? „Bol som si istý, že teba zvládne priviesť späť len Kalif. Ale s Michaelom možno budem potrebovať aj tvoju pomoc." Prikývla som, aj keď som významu jeho slov tak celkom nerozumela. „Zatiaľ oddychuj, naber sily."

Ako na povel som privrela oči. Takmer hneď som pred sebou opätovne videla Benátky a všetko krásne, čo ma ešte niekoľko minút dozadu obklopovalo. Až potom mi v hlave zazneli posledné slová, ktoré mi Adriano povedal. Ak mal on aj všetci ostatní pravdu, čakal nás a Michaelom veľmi vážny rozhovor.

„Ďakujem, že si pre mňa prišiel, miláčik," šepla som po chvíľke Kalifovi a trocha nemotorne ho pohladila po chrbátiku. Jeho váha na mojej hrudi pôsobila veľmi uisťujúco.

„Bol to môj nápad poslať jeho. Už minule sa osvedčil ako dobrý strážca a užitočný pomocník," prehovorila Nia. Mala pravdu. Na jej žiadosť ma Kalif aj naposledy chránil pred Tiberiom. „Aj teraz bol veľmi šikovný."

Viditeľne ho chcela na pochvalu pohladiť tiež, ale napokon sa ani nepohla. Až vtedy som si všimla, že ležím v kruhu veľmi podobnom, aký Ryland už niekoľkokrát použil. Teraz bol znova prispôsobeným potrebám momentálneho diania, ktoré mi stále pretekalo pomedzi prsty.

„Neporež si ľavú dlaň, máš v nej črepiny," prehovoril znova Ryland. „Predpokladám, že Carlotta vedela, čo s guľou robiť."

„Áno, bola úžasná." Ambrose ma uisťoval, že na mňa dá dobrý pozor a bude mi robiť spoločnosť. Mala som mu dôverovať. „Veľmi veľa som sa dozvedela." Pootočila som hlavu doľava a znova sa pozrela na Michaela. Chcela som, aby konečne otvoril oči a pozrel sa aj on na mňa. Aby sa usmial a konečne mi znova povedal, že ma miluje. „Jeho starý otec bol perfektný človek. Je mi ľúto, že som ho už nestihla spoznať."

Slzy sa mi z očí vykotúľali skôr, než som voči nim stihla zakročiť. Istý čas mi zjavne zaberie, než celý ten zážitok spracujem. Lebo nech som verila na hocičo za hranicami reality, ani moje najdivokejšie predstavy nesiahali na miesto, aké som len pred chvíľou opustila. A to najmä vďaka ľuďom – dušiam –, ktoré mi tam robili spoločnosť.

„Už sa teším ako mi vynadáš, že som vzal nohy na plecia a utiekol od neho."

Preľaknuto som sa mykla a zodvihla hlavu. Pri našich nohách, tesne za hranicou kruhu, postávali bratia. Ambrose s neutrálnym výrazom na tvári hľadel na Michaela, zatiaľ čo Tiberius sa na mňa uškŕňal presne tak, ako počas nášho prvého stretnutia.

„Nie, žeby to Michael neurobil rovno niekoľkokrát. Robilo mu veľkú radosť hádzať mi o hlavu moje životné chyby a zlé rozhodnutia."

Neodpovedala som. Jeho slová ma v tej chvíli ani prinajmenšom nezaujímali. Pretože ak boli oni už tu....

Opatrne som sa podoprela na lakťoch a otočila sa k Michaelovi. Kalif namrzene zaprskal a zoskočil dole z mojej hrude. Končekmi prstov pravej ruky som ho pohladila po líci, kam som následne znova pritisla svoje pery.

„Daj mu chvíľu," povedal Ryland. Kalif bez nejakých pokynov precupital k Michaelovi a uložil sa mu na hrudi presne tak, ako predtým mne. „Bude v poriadku." Roztrasene som prikývla, poťahujúc nosom. Od sĺz som na jeho tvár pomaly ani nevidela.

„Clio," oslovil ma Tiberius, „hlavne pokoj."

Minúty ubiehali bolestivo pomaly. Pomaly som nevládala nabrať vzduch do pľúc, taká napätá a nervózna som sa cítila. Panika vo mne nekontrolovateľne rástla každým úderom srdca. Nič sa nemenilo, Michael oči neotváral a vzduch naokolo mňa stále iba hustol a hustol.

„Mikey..." zašepkala som a znova privrela oči. Čelom som sa oprela o jeho rameno a zo všetkých síl som sa pokúsila potlačiť tras v hlase. „Láska, počúvaj ma. Neviem, kde teraz môžeš byť a čo môžeš prežívať. Ale musíš to už nechať tak a vrátiť sa, počuješ? Musíš sa... musíš sa vrátiť ku mne." Pravú ruku som posunula k jeho krku a spod čiernej mikiny vyslobodila retiazku s dvoma príveskami, ktoré som pevne zovrela v dlani. „Zabudni na všetko a všetkých. Sústreď sa iba na mňa, prosím. Potrebujem ťa. Potrebujem... potrebujem, aby si sa vrátil."

Bolo mi jedno, že tam nie sme sami a každý môže počuť moje náreky a prosíkania. Záležalo mi jedine na tom, aby sa toto celé už konečne skončilo. Áno, všetko som pokazila a do tohto nás zatiahla hlúpymi chybami. Už som za to ale zaplatila, veď som skoro prišla o život. Čo viac sa odo mňa ešte očakávalo?

„Michael," oslovila som ho znova. Nevedela som však, čo povedať ďalej. Na jazyk mi neprichádzali žiadne slová. „Milujem ťa." Ľavú dlaň som zaťala v päsť aj napriek úlomkom skla, ktoré mi okamžite prenikli do kože a prebodli ju. „Veľmi, veľmi ťa milujem a som tak neskutočne vďačná za to, že v tomto obrovskom svete som mohla stretnúť práve teba. Že práve do teba som dostala šancu sa zaľúbiť," pokračovala som, stále silnejšie zvierajúc ľavú ruku v päsť. Krv ma nepríjemne zahriala na dlani. „Nechcem o to prísť. Nechcem prísť o teba a o všetko, čo medzi sebou máme. Milujem byť po tvojom boku, s tebou zaspávať a pri tebe sa aj zobúdzať. Milujem ti pomáhať s učením do školy a potom počúvať o všetkých tvojich úspechoch aj neúspechoch. Milujem to, ako sa pri tebe každý deň cítim. Ako sa len vďaka tebe dokážem tešiť na budúcnosť. Na deň, kedy ti konečne poviem áno a stanem sa tvojou manželkou."

Pomaly som svojim slovám už cez slzy a vzlyky ani nerozumela. Predsa som ale o niečo tichšie pokračovala.

„O pár mesiacov budeme rodičia. Ty a ja." Celou hruďou sa mi pri vyslovená tých slov rozliala ostrá bolesť. „Nechcem, aby naše maličké vyrastalo bez otca. Bez teba. Nechcem, aby... aby si prišiel o možnosť byť otcom." Nie po tom, čo som pri pohľade na Tiberia so synom živo videla pred sebou svoju budúcnosť. Budúcnosť po ktorej som veľmi, veľmi túžila. Snáď viac, než kedykoľvek predtým v mojom živote.

Kalif hlasno zamňaukal, sotva doznelo moje posledné slovo. V nádeji som zodvihla hlavu a zahľadela sa do Michaelovej tvári. Absolútne nič sa v nej ale nezmenilo. Iné boli akurát pohľady ľudí naokolo mňa.

Vydesené.

Neisté.

Sklamané...

a plné ľútosti.