Clio

Slnečnicové pole som spoznala okamžite. Bolo rovnako krásne ako vtedy, keď som sa v ňom prechádzala s Evelyn. Teraz tu so mnou nebola, spoločnosť mi robil jedine Ambrose, ktorý sa naokolo seba obzeral veľmi nostalgicky. Evelyn spomínala, že tu prežili nádherné chvíle, týždne plné lásky vytrhnuté z krutej vojnovej reality. Výraz jeho tváre mi prezradil, že tieto pocity zdieľal.

„Je to tu rovnako krásne, ako vtedy. Ak nie ešte krajšie," prehovoril, načiahol ľavú ruku za veľkou slnečnicou a prešiel po jej lupeňoch. „Miloval som toto miesto, hoci sme tu strávili iba niekoľko týždňov."

„Kedy si zistil, že je Evelyn tehotná?"

„Asi týždeň po príchode sem. Ona to tušila už o niečo skôr, ale chcela si to nechať ešte chvíľu pre seba."

„Tešil si sa?" Bez váhania prikývol, skrúcajú pery do úsmevu.

„Veľmi, naozaj veľmi som chcel byť otcom, Clio. O to viac, že raz som ním už skoro bol, že som držal v náruči mŕtveho syna a následne ho musel pochovať."

„Nevieš si ani predstaviť ako veľmi ma to mrzí." Bolo nemožné predstaviť si, ako sa asi s manželkou v tých dňoch cítili. Obaja museli prežívať obrovskú bolesť. Najmä ak tak túžobne očakávali narodenie ich prvého potomka. „Vieš... alebo tušíš aspoň, prečo sa to mohlo stať? Nie vždy sa to dá zistiť, ale..."

„Neviem, nikto to nevie. Ako som ti minule hovoril, všetko sa zdalo byť v absolútnom poriadku, s otcom sme na moju ženu dozerali ako sa len dalo." Nečakane, ale zasmial sa, založil si ruky do vreciek hnedých nohavíc a pomaly sa pobral smerom k domu. „Tak hrozne jej to liezlo na nervy, všetci sme ju obskakovali a stále jej pripomínal, čo smie a čo nie. No mal som pocit, že ak to budem robiť, všetko bude v poriadku. Čakal som, že o deväť mesiacov nám porodí krásne zdravé dieťa." Pomaly som ho nasledovala, obzerajúc sa naokolo seba. Prišlo mi zvláštne, že sme tu boli osamote. Bez Tiberia. „Bol som pri pôrode, hoci nie ako lekár. No snažil som sa na všetko dohliadať, keby niečo nebolo v poriadku, zasiahol by som. Ale všetko išlo hladko, do troch hodín bol koniec."

„Prečo Tiberius..."

Musel vedieť, čo sa chcem opýtať. Preto hneď pokýval hlavou, aby ma umlčal. „Náš otec mal rovnaký dar ako on. Ale už minule sme ti hovorili, že oživiť mŕtvych nedokáže nikto. Dokonca ani mágiou obdarený človek." Striaslo ma pri čo i len najhmlistejšej predstave na ten deň. Na všetko, čo sa v ten deň udialo. „Obaja Carlotte pomohli tlmiť bolesti, kým rodila. Ale viac pre ňu urobiť nemohli."

„Nepríde mi to spravodlivé."

„Prečo?" opýtal sa, zatiaľ čo sme sa bok po boku blížili k domčeku. Bol naozaj nesmierne krásny – poschodový, biely s oranžovou strechou, veľkými oknami, verandou okolo celej stavby a s priestrannou záhradkou.

„Čo viac by si liečiteľ mohol priať, ako zvrátiť smrť? A nielen liečiteľ... hociktorý smrteľník."

„Smrť nejde zvrátiť, to nedokáže nikto."

„Tomu neverím," namietala som ďalej. Nemala som žiadne rukolapné dôkazy, ktoré by moje tvrdenia podporovali. Beztak som si však myslela, že na nich môže byť štipka pravdy. „Musí sa to dať, Ambrose. Mágia predsa dokáže všetko, nie?"

„Clio, mi nehovoríme o mágii, akú pozná vaša moderná kultúra."

„Ja viem, že nehovoríme o mávaní čarovnými prútikmi a o neviditeľných plášťoch. Ale nechce sa mi veriť, že by bola smrť skutočne až natoľko mocná. Najmocnejšia zo všetkého, čo naokolo nás je."

Frustrovane si povzdychol, ale napokon už nepovedal ani slovo. V tichosti sme došli až k verande domu, ktorou sa niesol radostný ženský smiech. Ambrosa spred sto rokov aj s Evelyn sme našli postávať v objatí, zatiaľ čo hľadeli niekam do diaľky, rovno na oblohu ponárajúcu sa do nádherných farieb končiaceho sa dňa. Modrá pomaličky ustupovala a do popredia púšťala žltú, oranžovú a jemnučkú ružovú.

„Už ani neviem aké to bolo sledovať západ slnka na mori. Bolo to tak dávno," povedala Evelyn, odvracajúc pohľad od oblohy. Miesto nej sa pozrela do tváre svojho milovaného partnera. „Stále máš čas, aby si si to premyslel. Zajtra môžeš na loď nastúpiť spolu so mnou."

Ambrose sa usmial, hladiac ju po vlasoch. „Dobre vieš, že to nemôžem urobiť. Ešte ma tu potrebujú, vojna sa neskončila."

„Aj doteraz si bez teba poradili," namietla. „Nie si posledný lekár v Taliansku, niekto ťa zastúpi, som si istá."

„Je mojou povinnosťou ostať a pomáhať."

Evelyn znova nesúhlasne pokývala hlavou. Vzala Ambrosa za pravú ruku a položila si ju na brucho. Mala na sebe rovnaké biele šaty ako minule. Už mierne vykúkajúce tehotenské brucho v nich neskryla. „Tvojou povinnosťou je zostať s nami. S našim bábätkom."

„Sľúbil som ti, že kým sa narodí, tak do Ameriky prídem za vami. Hodlám svoje slová dodržať," ubezpečil ju, bozkávajúc ju pritom do vlasov. „Chcem byť s tebou. Chcem, aby sme boli rodina, len my traja."

„Tak kašli na vojnu, Ambrose, prosím ťa." Počula som zúfalstvo v jej hlase. Akoby smiech, ktorý sa okolím ozýval len pred chvíľou ani nepatril jej. „Poď zajtra so mnou. Zhruba o mesiac sa vylodíme v Amerike a pôjdeme domov k mojim rodičom. Uvidíš, budú tebou očarení."

„To by som nepovedal."

„Prečo?" opýtala sa prekvapene. „Si uznávaný lekár – tu aj doma v Benátkach –, vojnový hrdina... úžasný, statočný, láskavý a milujúci muž. Povedz mi, čo viac by si rodičia priali od partnera svojej dcéry?"

„Zabúdaš, že som ženatý, Evelyn. A že podľa všetkého mám syna." Krásne črty jej tváre sa okamžite skrútili hnevom a znechutením. Keby neviem celú pravdu, určite by som zostala viac v šoku. Takto som jej reakcii chápala až pridobre. „Nemalo by cenu tajiť to pred tvojimi rodičmi, dozvedeli by sa pravdu."

„To dieťa predsa nie je tvoje," sykla a odstúpila od neho, hladiac si brucho. „Prečo by sme mali my trpieť za niečo, čo urobil tvoj brat? Nech je veľký chlap aj teraz a nezakrýva pravdu. Nech sa prizná, že to dieťa je jeho."

Ambrose sa zasmial. „Ty Tiberia absolútne nepoznáš. Nikdy by niečo podobné neurobil. Nie pre mňa, nie pre hocikoho iného."

„Prečo? Ak mu nerobilo problém liezť do postele s manželkou jeho vlastného brata, tak by nemal mať problém priznať sa k výsledkom svojich činov."

„Lenže má, pretože je to zbabelec. Vždy utekal pred záväzkami, srdcia lámal kade chodil už odkedy mal šestnásť. Niekoľko dievčat z okolia si išlo pre neho oči vyplakať, lebo ich len namotal a potom poslal kade ľahšie."

„Prečo je taký? Ublížila mu niekedy nejaká žena tak veľmi, že..." Chvíľu hľadala vhodné slová, ktoré ale napokon nenašla.

„Neviem o nikom, ale možno aj áno. Veľa cestoval, mohol stretnúť hocikoho."

Na chvíľu som od nich odvrátila pozornosť, obracajúc ju na Ambrosa, ktorý tu bol výhradne kvôli mne. „Nikdy si sa to nedozvedel, čo?"

„Či bol taký sukničkár preto, že mu niekto škaredo zlomil srdce?" Prikývla som a vyšla troma schodmi na verandu. Ambrose ma nasledoval. „Nie, nedozvedel som sa. Ale postupom času mi napadlo, že v tom zjavne nebola žiadna žena. On bol skrátka taký. Priveľmi miloval vlastnú slobodu a možnosť ísť hocikam a hocikedy."

„Odkiaľ mal peniaze? To sa mu ako šarlatánovi darilo tak dobre?"

Iba kúsok od nás sa ozval tichý smiech. „Darilo, predstav si. Pretože tam, kde bežne zaužívané šarlatánske praktiky končili neúspechmi, som ja prinášal oslnivé výsledky, ktoré hovorili samé za seba." Prekvapilo ma, že sa k nám zrazu pripojil. Opretý o bielu fasádu domu nás pozorne sledoval, pričom vrch hlavy mu konečne zdobil jeho milovaný cylinder. Hneď mi viac pripomínal tú verziu samého seba, ktorú som spoznala pred niekoľkými týždňami.

„Takže si zneužíval rodinný dar na to, aby si klamal ľudí?"

„Och, nie. Ja som nikdy nikoho neklamal, Clio. Nemal som na to žiadny dôvod."

„Nechápem," priznala som a podišla k nemu. „Šarlatáni klamali, vodili ľudí za nos. Narobili viac škody, než úžitku." Opäť sa zasmial, snímajúc si cylinder z hlavy. „Čo tak vtipné som povedala?" rypla som do neho, zakladajúc si ruky na hrudi.

„Dejiny ma majú za šarlatána len preto, lebo nikto o našom dare nevedel. Okrem rodiny, samozrejme. Ja som nikdy nikoho neklamal, šarlatánskymi praktikami som len maskoval to, že nie som obyčajný smrteľník."

„Viezol si sa na vlnách všetkého, čo sa v tej dobe objavilo v týchto kruhoch," dodal Ambrose. „Nos si strkal do každého pochybného biznisu."

„Ako inak som si mal udržať imidž?" opýtal sa sarkasticky. „Ty ani otec ste to nikdy nechápali. Ja som chcel robiť to, čo vy. Akurát po svojom."

„Ak si chcel pomáhať a liečiť, mal si ísť na medicínu, keď ťa rodičia posielali. Pomohol by som ti, to dobre vieš."

Zjavne nás oboch nasrdilo, keď sa Tiberius opätovne zasmial. Úplne nám pritom unikali slová, ktoré druhý Ambrose a Evelyn za našimi chrbtami hovorili. „Lenže ja som nestál o tvoju pomoc, braček. Nechcel som byť len ďalší Algarotti v poradí, ktorý poslušne vyštuduje medicínu a potom sa bude moriť s pacientmi až do skonania. Mňa medicína fascinovala odmalička, ale v úplne inom svetle. Akurát vy ste ma nikdy nepočúvali, najmä teda náš otec."

„On len robil to, čo od neho predkovia očakávali. Oboch nás smeroval k rodinnému poslaniu."

„Vieš čo?" opýtal sa a mykol pritom plecami. „Možno keby dar liečiť zdedíš ty a ja nie, tak by som na medicínu šiel. Vedel by som, že nemám priveľmi iné možnosti." Ľahučko odtiahol chrbát od steny a pohol sa vpred. Akoby si tiež chcel vychutnať západ slnka v celej jeho nefalšovanej kráse. „So vzácnym kusom starodávnej mágie mi však pri nohách ležal celý svet. Nikdy by som si neodpustil, keby túto možnosť zahodím. Otec to dokázal a mnohí ďalší pred ním tiež, ale ja nie."

„Jasné, ty si musel byť vždy iný. Vytŕčať z radu za každú cenu," odvetil jeho brat znechutene, upierajúc oči na Evelyn a seba samého. „Mal som ju počúvnuť, nastúpiť s ňou na loď a skrátka odplávať do Ameriky. Otcovi by som poslal list a potom po vojne by sme prišli... už všetci traja na návštevu."

„Ale do Ameriky si sa po vojne dostal, Evelyn mi to hovorila."

„Dostal som sa, to áno. Lenže sme spolu strávili už iba veľmi krátky čas. Ani zďaleka som jej nestihol povedať všetko, čo som chcel. Nikdy som nedostal šancu jej zabezpečiť život po akom túžila, aký si zaslúžila."

„Vravela, že si do Ameriky neprišiel sám. A práve v tom bol problém." Tiberius sa zachichotal hneď, ako som dohovorila. Nasrdene som po ňom zazrela. Začínal mi liezť na nervy, nemal za nami vôbec chodiť. Najmä ak mu všetko prišlo zrazu až priveľmi smiešne.

„Skoro ma zavraždila pohľadom, keď sme sa vylodili."

„Čože?" opýtala som sa šarlatána. „To ty... ty si bol tou neželanou spoločnosťou?"

„Chytil som sa prvej možnosti vycestovať. Za Benátok sme odišli koncom októbra, krátko pred oficiálnym koncom vojny."

„Takže si nepočkal, kým sa vojna skončila?" obrátila som sa na Ambrosa. „Ani napriek tomu, že si pôvodne kvôli nej zostával?"

„Španielska chrípka sa šírila závratnou rýchlosťou. Počas tých najhorších dní vo Filadelfii zomieralo skoro osemsto ľudí behom dvadsiatich štyroch hodín. Musel som sa na cestu vydať čím skôr. Beztak som vedel, že plavba nám potrvá skoro mesiac."

„Chápem."

„Priepustku mi vystavili na počkanie. Zjavne by mi ju boli dali aj koncom augusta, keby o ňu požiadam. Moje zranenia boli dosť vážne na to, aby ma úplne vyradili z vojenskej služby."

„Ale ty si sa proste musel vrátiť do svojej milovanej poľnej nemocnice, čo?" rypol doňho Tiberius.

„Nemá cenu ti to vysvetľovať, nepochopil by si." Ambrose nad ním mávol rukou a znova sa obzrel na seba samého s Evelyn. Už sa nehádali, znova stáli v pevnom objatí a sledovali posledné zvyšky západu slnka. Krajina naokolo nás potemnievala, pričom niekde veľmi ďaleko akoby doznievala streľba. To som si však možno len nahovárala. Hovorila mi predsa, že tu boli v bezpečí.

To, čo som prvotne mala za streľbu, boli napokon hromy. Letná búrka sa prihnala behom krátkych minút a z oblohy zmazala takmer všetky zvyšky ružovkastého západu slnka. Vzdorovalo iba niekoľko obláčikov, ktoré sa až rozprávkovo premiešali s tmavými mračnami. Oblohu prežiarilo niekoľko menších bleskov, svet naokolo nás sa roztriasol pod hlasným hromobitím, až dusný vzduch konečne osviežil dážď.

Evelyn vzala Ambrosa za ruku a s úsmevom na tvári ho odviedla preč z verandy, rovno do stále hustnúceho dažďa. Zhlboka sa nadýchla neodolateľnej vône mokrej zeminy a zaklonila hlavu, nastavujúc tvár padajúcim kvapkám. Akoby dážď videla prvýkrát vo svojom živote.

„Smiem prosiť, očarujúca slečna?" opýtal sa jej Ambrose s koketným úsmevom, uklonil sa a načiahol k nej ruku.

„Ach, samozrejme," odpovedala so šťastným dievčenským chichotom, vkladajúc svoju ruku do jeho dlane. Ambrose si ju k sebe opatrne pritiahol, dávajúc obrovský pozor na jej tehotenské bruško. „Ale varujem ťa, nie som žiadna tanečnica."

„Tak to máš šťastie, ani ja nie som žiadny tanečník." Aj napriek tomu však jeho prvé kroky pôsobili pomerne sebavedome. Dvojica sa pomaly roztancovala do tónu neexistujúcej piesne, zatiaľ čo všetko ich oblečenie premokalo dažďom. Obom sa na čelo a tvár lepili mokré pramene vlasov a pod nohami im čvachtala mokrá, na blato sa meniaca zem.

Pôsobili až neopísateľne šťastne. Oči im žiarili, obaja sa usmievali na toho druhého a vychutnávali si čaro prítomného okamihu. Ich posledné hodiny na tomto nádhernom mieste v srdci prírody. Hoci som toto miesto videla pri oboch príležitostiach len krátko, pôsobilo ako raj na zemi. Obklopené nežnou krásou vysokánskych slnečníc.

„Rána boli najkrajšie. Keď slnko vychádzalo, polia vyzerali ako zo zlata ešte viac, než počas dňa. Milovali sme vstávať veľmi skoro, len aby sme to mohli vidieť," prehovoril zrazu Ambrose, ponúkol mi svoju ruku a zaviedol ma preč z verandy – presne ako pred sto rokmi Evelyn odviedla jeho. My sme však dažďové kvapky nepocítili. Akoby ani nepršalo. „Obaja sme týždne strávené tu veľmi, naozaj veľmi potrebovali."

„Musel to byť krásny oddych."

„Bolo zvláštne spať v normálnej posteli a nebudiť sa na zvuky streľby či výbuchov. Alebo na krik zdravotného personálu zúfalo hľadajúceho doktora k prípadom, ktoré inak ako fatálne ani dopadnúť nemohli."

„Máš nejaký prehľad koľko vojakov zomrelo?"

„Myslíš na miestach, kde som počas vojny pracoval?" Prikývla som, zakláňajúc hlavu. Videla som ako dážď padá priamo na mňa. Nič som však necítila, čo ma až desilo. „Sprvu som si viedol záznamy. Potom ale prišli zásahy priamo v teréne počas bojov a tam som veľmi rýchlo stratil prehľad."

Jeho slová skrývali toľko ponurosti, že viac mi do reči nebolo. Nechcela som si ani predstaviť, čo všetko za tie roky videl – v nemocnici alebo priamo na bojisku. Muselo to byť priveľa krvi, utrpenia a smrti. Ale o tom bola vojna, nie? O umieraní nevinných ľudí, ktorí len plnili vízie niekoho iného.

Obaja sme radšej mlčky sledovali v daždi tancujúci pár. Z ich šťastia sálal pokoj, ktorý ma pevne objal a rozlial sa mi žilami. Pripomínali mi mňa a Michaela. Počas leta sme si v daždi zatancovali aj my, konkrétne v záhrade jeho rodičov s nádherným výhľadom na búrkou mátaný Boston. Bol to môj hlúpy výmysel, chcela som zažiť okamih ako z romantického filmu. Michael sprvu namietal, ale keď som dobiedzala a doslova ho ku dverám do záhrady dotiahla, zľutoval sa. Nakoniec sa táto skúsenosť premenila na jednu z mojich najkrajších spomienok, ktoré spolu máme.

Z víru vlastných spomienok ma vytrhol radostný smiech Evelyn, ktorú Ambrose vzal okolo pása, zdvihol ju zo zeme a zatočil sa s ňou. Sotva sa opätovne ocitla nohami na pevnej zemi, vzala mu tvár do dlaní a láskyplne ho pobozkala.

„Neveril som, že ešte niekedy budem takýto šťastný," povedal jej, objímajúc ju pravou rukou okolo pása. Ľavá dlaň mu pritom uvoľnene klesla na jej brucho. „Urobím pre vás prvé aj posledné, prisahám ti. Pricestujem hneď, ako to bude možné. Kým to maličké príde, všetko bude pripravené, už v našom spoločnom domove v Amerike. Povedz si, kde chceš žiť, vybavím to. Splním ti všetko... všetko, čo ti budem na očiach vidieť, Evelyn." S rukou stále okolo jej pása klesol na kolená, rovno na mokrú zem, a pobozkal brucho svojej tehotnej partnerky. „A toto všetko sľubujem aj tebe, drobec. Nech už budeš čokoľvek, chlapec alebo dievča, budem ťa milovať, chrániť a podporovať za hocijakých okolností." Počula som nakoľko ťažko sa mu jednotlivé slová vyslovujú. Po strate, ktorú s manželkou prežili, to ale bolo viac ako pochopiteľné. Ak skutočne natoľko chcel byť octom, táto šanca bola pre neho splnený sen. „Veľmi sa bojím," priznal napokon a stále kľačiac na zemi zaklonil hlavu, aby dovidel Evelyn do tváre.

„Nič nedopadne tak, ako naposledy," ubezpečila ho. V skutočnosti išlo len o prázdne slová, nad udalosťami budúcnosti nemala absolútne žiadnu kontrolu. „Som si istá, že budeme veľmi šťastní, Ambrose. Všetci traja spolu." Prsty pravej ruky si ponorila do jeho mokrých vlasov, zatiaľ čo Ambrose sa čelom oprel o jej brucho. „Porozmýšľam počas plavby domov nad menami, možno by si čas na mori mal využiť rovnako."

„A potom spoločne vyberieme favoritov?" opýtal sa s o poznanie uvoľnenejším tónom.

„Áno, dohodneme sa a urobíme kompromis. Malý Algarotti musí mať meno akurát na mieru." Usmiala som sa zjavne v rovnakej chvíli ako Ambrose, ktorý k nej opäť zdvihol pohľad plný lásky a nádeje. Akoby v jej tvári a očiach naozaj videl ich budúcnosť.

Keď som sa však obzrela ponad plece na druhého Ambrosa, prebehol mi po chrbte mráz. Oči mal červené, zastreté slzami, ktoré mu stekali po lícach. Nikdy predtým som nevidela ducha plakať. A už nikdy som to ani nechcela zažiť. Pri tom pohľade ma rozbolelo celé vnútro, akoby ma ovalila všetka bolesť sveta naraz. Keď som totiž videla plakať niekoho živého, mohla som mu ponúknuť pomoc – mohli sme sa spolu pokúsiť všetko urovnať a obrátiť na lepšie. Ambrosovi som však už pomôcť nemohla. Jeho život sa skončil, už na ňom nešlo zmeniť absolútne nič. Nešlo zabrániť ani jedinej tragédii, ktorá sa udiala.

Už-už som otvárala ústa, aby som ho uchlácholila aspoň slovami, keď moje oči padli na jeho brata. Postával na vrchnom schodíku verandy a ruky mal vo vreckách nohavíc. Pozorne sledoval zamilovanú dvojicu, avšak výraz jeho tváre bol nečitateľný. Mohla som len hádať, či vrásky medzi pokrčeným obočím a až viditeľne bolestivo zaťatá sánka značili súcit, ľútosť alebo nejakú ich zvláštnu kombináciu. Snáď nikdy predtým sa takto neopustil, dával si pozor, aby nedával najavo priveľa emócií. Hral to na úsmevy a pohodičku, rád sa chválil a robil zo svojho života komédiu.

Zrazu sa ani trocha nepodobali na bratov, ktorých som spoznala iba niekoľko dní dozadu. Pomaly ale isto sa začínalo dostávať na povrch to najhoršie a najbolestivejšie z ich životov. A to som mohla len hádať, čo všetko predo mnou ešte utajili.

Čo všetko majú v úmysle ukázať až ich priamemu potomkovi.