Clio

V minulosti som už niekoľkokrát uvažovala ako asi Ryland býva. Jeho byt som si predstavovala ako vystrihnutý z gotického katalógu o bývaní. Mnoho čiernej, vínovej, smaragdovej či purpurovej, strieborné doplnky, zamat a koža, mnoho sviečok, omnoho viac kryštálov ako u mňa doma a najmä prosperujúcejšia zeleň.

Nebola som ďaleko od pravdy. Hneď na prvý pohľad som u neho našla všetko toto a ešte omnoho viac. Nemala som sprvu ani poňatia, ktorým smerom sa pozrieť skôr. Zaujalo ma priveľa objektov a detailov. Snažila som si však pripomínať, že tu nie som na obhliadke jeho bytu. Prišli sme za konkrétnym účelom, ktorý som chcela naplniť a domov sa vrátiť možno o niečo pokojnejšia a možno s novými, mimoriadne dôležitými informáciami.

„Neprosíš si niečo?"

„Nie, vďaka," odvetila som, uhládzajúc si zamatovú látku šiat na stehnách. „Tvoj byt som si predstavovala veľmi podobne. V dobrom, samozrejme."

„Pri pohľade na mňa asi nie je ťažké uhádnuť ako bývam, čo?"

„Nie je, máš pravdu."

Pohodlnejšie som sa oprela na koženej sedačke, sledujú ako on chodí hore-dole a niečo hľadá. Na dlhý sklenení stolík pred sedačkou postupne nosil najrôznejšie predmety – čierne aj biele sviečky, celestín, horský krištáľ, selenit a olivín, vonné tyčinky dračej krvi, malú kryštálovú guľu a sušené lupene slnečníc.

„Netváriš sa práve dôveryhodne," podpichol ma a konečne sa prišiel posadiť aj s poslednými kúskami, ktoré priniesol. Zápalky a kyvadlo s mimoriadne zaujímavým kameňom. „Moldavit," vysvetlil, keď videl ako uprene hľadím na kameň. „Počula si už o ňom?"

„Áno, ale nikdy som žiadny nevidela."

„Napodobeniny nájdeš na každom kroku, získať skutočne cenný kúsok stojí riadne peniaze."

„Ale predpokladám, že ide o skvelú investíciu." S maličkým prikývnutím mi dal za pravdu a znova vstal na nohy. Prešiel k stolíku, berúc do rúk škatuľku so zápalkami a štyri sviečky – dve čierne a dve biele. „Mám ti nejako pomôcť?"

„Áno, poď si ľahnúť." Rozhodne ku mne vystrel ruku a počkal, než som vstala a podišla k nemu. Zaviedol ma do stredu veľkej obývačky, ktorú pokrýval čierny okrúhly koberec prešívaný striebornou niťou. Bol celý pokrytý symbolmi, ktoré som však nespoznávala.

„Ideme robiť niečo podobné ako naposledy?"

„Skoro, no nie úplne. Ale nemusíš sa báť, nebude to bolieť."

Predsa som sa však trocha neisto obzrela naokolo seba. Dôverovala som mu a bola si istá, že v jeho spoločnosti som v bezpečí. Beztak sa mi v hrudi usadil nepríjemný pocit. Možno som robila ďalšiu obrovskú chybu, presne ako keď som chcela hovoriť s Tiberiom. Nepoučila som sa a naďalej sa zahrávala so záhrobím.

„Clio, nemusíme to robiť, ak to skutočne nechceš. Všetko je na tebe."

„Ja..." Odpoveď mala byť jednoznačná. Namiesto toho sa mi však slová zasekli v hrdle a mňa objal nepríjemný pocit chladu. Aj napriek tomu, že energia v jeho byte pôsobila už od prvej sekundy neskutočne príjemne. Uisťujúco a hrejivo, dodávala odvahu a navodzovala pokoj. Bola to veľmi zaujímavá zmes len toho najpríjemnejšieho. „Bojím sa, lebo neviem, čo čakať. To je všetko."

„Báť sa je úplne normálne. Bolo by hlúpe, keby pri niečom podobnom necítiš ani náznak strachu."

„A čo ty?"

„Tiež sa bojím, hoci nič z tohto nejdem robiť prvýkrát. A ver mi, že sa bojí každý s čo i len štipkou zdravého rozumu." Stále zdržanlivo som klesla na kolená, pevne pritom držiac Rylanda za ruku. „Budeš v poriadku, sľubujem."

„Tak teda poďme." Čo najviac uvoľnene som si ľahla, sprvu zatvárajúc oči. Keď som ich však po chvíľke otvorila, na strope ma čakalo nádherné prekvapenie. Priamo nado mnou sa vynímal z maličkých úlomkov zrkadiel vyskladaný pentagram. „To je..."

„Nádherné, všakže?"

„Neskutočne," vydýchla som, cítiac ako sa mi pery skrúcajú do maličkého úsmevu. Ešte asi nikdy ma črepiny zrkadla nefascinovali natoľko ako teraz. Samú seba som v nich videla pokrútene a rovno niekoľkokrát. „Ako ti niečo podobné napadlo?"

„Stará rodinná tradícia. U nás doma sme mali úplne rovnaký strop."

„Má nejaký špeciálny význam, že?"

„Samozrejme," odvetil krátko a zmizol z môjho zorného pola.

Keď sa do vysvetľovania nehrnul, odklonila som tému menšou okľukou. „Minule si mi hovoril, že o mágii ťa učila tvoja mama. Čo otec? Ako to celé vnímal?"

„Otec vyrastal v podobných podmienkach a bol odmalička vedený k rovnakým zvykom a rovnakej viere ako moja mama. Ich sobáš bol dohodnutý dávno predtým, než dovŕšili plnoletosť."

„To naozaj?"

„Áno, pre budúcnosť oboch rodín bolo veľmi dôležité, aby sa zosobášili a mali spolu deti. Čo najviac detí, aby som bol presnejší." Mať troch súrodencov nie je nič až tak neobvyklé. Navyše v minulosti bolo typické mať viac detí. No nikdy by mi nebolo napadlo, že v jeho rodine to bolo o niečom úplne inom. „Všetci boli údajne veľmi šťastní, keď som sa narodil ani nie rok po ich sobáši. Rodičia boli v tej dobe do seba už beznádejne zamilovaní, čo sa pri dohodnutých manželstvách nestávalo často." Počula som sa na jeho hlase, že sa pri tejto spomienke pousmial. „O to viac sa obe strany tešili, keď sa narodili Aspen a Corvus. A potom prišiel Damiano... hotová čerešnička na torte. Mal som v tej dobe desať, dodnes si spomínam na oslavy, ktoré na počesť jeho narodenia usporiadala mamina rodina. Bolo to krásne, vidieť ako sa všetci tešia zo štvrtého dieťaťa v ktoré už prestali dúfať."

„Takže tvoji rodičia vedeli, že chcú mať štyri deti?"

„Podľa maminých slov áno. Povedali si, že štvorka je ideálna."

„Malo to aj nejaký hlbší význam?"

„Všetko má svoj hlbší význam, Clio." Tichými krokmi podišiel späť ku mne a postupne zapálil sviečky. Rozložil ich naokolo kruhu, striedal čiernu a bielu. „Niekedy si hovorím, že obaja veľmi dobre vedeli, čo sa s nami štyrmi stane. Vedeli, že Aspen ochorie a zomrie ako prvý. A rovnako vedeli aj to, že Corvus ho bude nasledovať. Preto sa natoľko snažili o štvrté dieťa. Nechceli ho kvôli sebe, ale kvôli mne. Aby som v budúcnosti nezostal sám."

„Je určite utešujúce vedieť, že v bratovi vždy nájdeš oporu."

„Mám ho rád viac, než mu dávam najavo. Všetkých troch som mal vždy radšej, než som dával najavo."

„Som si istá, že to vedeli a hlavne cítili." Zodvihla som z koberca hlavu a usmiala sa na neho. Bez toho, aby mi úsmev opätoval sa vrátil ku stolíku a priniesol malú sklenenú nádobku so sušenými lupeňmi slnečnice. Po niekoľkých ju začal rozhadzovať naokolo koberca. „Prečo slnečnice?"

„Kvôli tej kresbe, ktorú si mi ukázala." Okrem fotografie som mu ukázala kresbu Evelyn, ktorá bola zložená za prebalom spolu s fotografiou, ale aj dve vo vnútri zápisníka – jej portrét a pole slnečníc pred ktorým sedela. „Chcel by som docieliť, aby ste sa stretli práve tam. Slnečnicové pole je dostatočne neutrálne a bezpečné miesto na rozhovor."

„Stále tak celkom nechápem ako sa chceš s ňou spojiť a poslať ju do môjho podvedomia, ak nejdeme vyvolávať duchov ako minule na tvojej oslave."

„Počula si niekedy o astrálnom cestovaní?"

„Samozrejme."

„Tak si predstav, že ide o niečo podobné. Tvoje telo zostane tu, ale tvoje podvedomie sa poberie niekam úplne inam. Mimo realitu, mimo našu dimenziu."

„Späť do minulosti? Akože myslím reálnej minulosti? Do čias prvej svetovej vojny?" Nikdy som o niečom podobnom nepočula. Nie v spojitosti s reálnym svetom. Fikcia bola plná najrôznejšieho cestovania do minulosti. V konečnom dôsledku ale išlo stále o fikciu.

„To je náš cieľ, áno. Neviem ti ale garantovať, že sa to skutočne podarí. Možno ti bude musieť stačiť slnečnicové pole uprostred ničoho."

„Čo myslíš tým uprostred ničoho?"

„Žiadny reálny svet naokolo vás, žiadna časová perióda. Obyčajné slnečnicové pole bez nejakých pevných hraníc."

Stále som tak presne nechápala. No bolo lepšie nič viac sa nepýtať. Môj strach by len narástol a možno by som sa nechala od celej záležitosti odradiť. Radšej som mlčky sledovala ako Ryland rozhádzal zvyšky lupeňov a následne opäť zmizol. Byt za chvíľu zaplavila sladkastá vôňa dračej krvi. Keď sa vrátil ku mne, po koberci rozložil kryštály a do ľavej dlane mi vložil sklenú guľu.

„K čomu ju budem potrebovať?"

„Dáš ju Evelyn, ona bude vedieť." Nechápavo som pokrútila hlavou. „Inokedy ti to vysvetlím, dobre? Teraz už poďme na vec." Posadil sa ku mne, presne ako minule – za moju hlavu, ktorú som si zložila od jeho lona. Takto keď som sa zahľadela hore, nevidela som iba mimoriadne zaujímavý strop, ale aj jeho temné oči. „Hlavne pokoj, pôjde to."

„Čo konkrétne mám robiť?"

„Budeš ležať a pozerať sa na mňa. Do mojich očí, nie na hojdajúce sa kyvadlo."

„Chceš ma za Evelyn poslať hypnózou?"

„Nie je to tak celkom hypnóza," odpovedal pokojným hlasom, obracajúc kyvadlo medzi prstami pravej ruky. „Ale niečo podobné. Potrebujem, aby si hľadela do mojich očí, musíš sa upokojiť a najmä sa nesmieš brániť. Nič ti nehrozí, sľubujem."

„Ale ja neviem, čo mám čakať."

„Presne to, čo si chcela. Čakaj na Evelyn, ona za tebou príde." Z náprsného vrecka svojej čiernej saténovej košele vybral jej fotografiu, nadvihol sklenú guľu v mojej dlani a položil ju pod ňu. „Nezabudni jej ju odovzdať." Chápavo som prikývla.

Ryland sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol, narovnal chrbát a vzal kyvadlo do ľavej ruky. Rozkýval ho priamo nad mojou hlavou a pozrel dole, aby som mu mohla hľadieť do očí. Slabučko som sa usmiala, aby som ho uistila, že môže pokračovať. Ani som si nevšimla ako mi úsmev skĺzol z pier. V jednej sekunde som hľadela do jeho skoro úplne čiernych dúhoviek, v ďalšej akoby som v nich videla záblesky... vody. Rozbúreného mora, po hladine ktorého sa plavilo mnoho trosiek – drevené laty, kusy kovu, nábytok z paluby ale aj telá samotných cestujúcich.

Vyľakane som privrela oči, na čo sa voľná ruka môjho šéfa ocitla na mojom líci. Nežne ma pohladil a ubezpečil tak, že môžem oči znova otvoriť. Musím, lepšie povedané. Keď som tak ale urobila, v jeho očiach ma čakal úplne rovnaký obraz.

Ako však minúty plynuli a vlny odniesli trosky aj s telami, na obzore sa začalo zjavovať stále viac jasnej žltej. Vyzeralo to, akoby za morom čakalo ďalšie, avšak omnoho neobyčajnejšie, celé z tekutého zlata.

„Už ju vidíš?" opýtal sa Ryland. Jeho slová ku mne ale doľahli iba ako tlmená ozvena. Pritom som si ešte stále uvedomovala, že hľadím rovno do jeho očí a práve na ich pozadí sa toto všetko deje. Vnímala som zvyšky jeho tváre, hojdajúce sa kyvadlo... Každé jeho zhúpnutie na striebornej retiazke ma fascinovalo viac a viac. „Clio?"

Vnímala som, že otváram ústa v úmysle odpovedať. Z hrdla mi však nevyšla ani hláska. More sa zrazu rozostúpilo a zjav v jeho očiach ma úplne pohltil. Keď som zažmurkala, videla som nad sebou sivasté nebo, ktoré postupne zaplavovali čierne mraky. Slnečnice všade naokolo mňa sa ale tiahli do výšky a prežarovali temný deň.

„Tak si konečne tu," povedal niekto veselo. Opatrne som zodvihla hlavu, posadila sa a obzrela sa naokolo seba. Predo mnou postávala mladá žena, ktorej sa príjemný vetrík pohrával s hnedými vlnitými vlasmi. „Ahoj, Clio." Usmiala sa a vystrela ku mne štíhlu ruku. Myslel som, že mi chce pomôcť na nohy, ale potom som si spomenula na sklenú guľu. Ryland mi hovoril, aby som ju dala... Evelyn.

„Čo s ňou budeš robiť?" opýtala som sa, vstala a opatrne jej guľu vložila do dlane. Usmiala sa ešte širšie, chytila ju do oboch rúk a zdvihla nad hlavu, hľadiac cez ňu na oblohu.

„Milujem počasie pred búrkami. Tie posledné zvyšky pokoja a ticha, než sa obloha rozbesní a príroda ukáže svoju nespútanú silu." Zhlboka sa nadýchla stále dusného vzduchu, zatiaľ čo vietor sa pohrával s tenučkou látkou jej letných bielych šiat, ktoré krásne lichotili jej postave. „Nič nevonia krajšie ako zem čerstvo nasiaknutá dažďom. Najmä tým letným."

„Aký je teraz mesiac?"

„Ešte stále august," odpovedala stále s úsmevom na plných perách.

Bola ešte krajšia ako na kresbách a na fotografii. Krk, ramená, ruky a hruď mala útle a veľmi nežne pôsobiace, pričom od úzkeho pása dole jej nechýbali tie správne ženské krivky. Veľké zelené oči sa jej leskli radosťou a jej pokožka doslova žiarila – bola krásne opálená, akoby sa celé leto niekde opaľovala. Niekde preč od zverstiev prvej svetovej vojny, ktorej bola súčasťou.

„Evelyn..." skúsila som ako bude reagovať. Od oblohy pozrela priamo na mňa, stále s úsmevom na perách. Pôsobila ako hotové slniečko. Žiarila tisíckrát jasnejšie, ako slnečnice naokolo nás. „Vedela si, že prídem?"

„Áno, samozrejme."

„Odkiaľ?"

„Od toho veľmi sympatického muža s červenými vlasmi. Nezachytila som však jeho meno."

„Volá sa Ryland," odvetila som, oprašujúc si šaty. Všade naokolo nás obklopovalo slnečnicové pole, okrem neho nebolo vidno absolútne nič. Žiadne more, žiadne mesto a žiadnu dedinu. Dokonca ani lesy či hory. Skrátka len slnečnice. „Pomohol mi prísť za tebou."

„Ako ti teda pomôžem?"

„Ja..." začala som neisto. Škoda, že som tu nemala jej fotku, tá by jej povedala viac ako tisíc slov. Najmä slová napísané na jej druhej strane. „Čo je toto za miesto? Kde presne sme?" Začala som zľahka, nepýtajúc sa rovno na Ambrosa a dôvody, ktoré ma za ňou priviedli.

„V raji na Zemi, Clio. Vždy som vravela, že Taliansko je magické a veľmi ma teší, že svoju krásu nestratilo ani napriek vojne. Teda... aspoň niektoré jeho časti."

„Pracovala si vo vojenskej nemocnici, všakže? Vo Vicenze, aby som bola presnejšia."

„Áno, posledné mesiace som pôsobila aj tam. Od môjho príchodu sem som prešla niekoľko poľných nemocníc, až som zakotvila vo Vicenze."

„Odkiaľ si prišla?"

„Z Ameriky." Sklenenú guľu si prehodila z pravej dlane do ľavej. „Moja služba na vojne sa skončila. Zajtra sa vraciam domov. Teda..." Sklonila hlavu, hladiac si ľavou rukou brucho. Až keď si na ňom uhladila látku som si všimla, že sa pomaly ale isto zaguľacuje. „Vraciame sa domov, aby som bola presnejšia."

„Gratulujem," povedala som ohromene.

Táto informácia menila absolútne všetko, čo som si doposiaľ myslela, že viem. Podľa článku mal Ambrose syna so svojou manželkou, ktorá ho čakala doma v Benátkach. Ich syn sa ale narodil ešte počas trvania vojny. A ak bol august...

„Kto je otcom toho maličkého?"

„Predsa môj milovaný Ambrose." Pravou rukou si naďalej láskyplne hladkala brucho, zatiaľ čo sa však pohla z miesta a vykročila niekam do neznáma, do mora slnečníc. „Bude z neho úžasný otec, som si viac ako istá, Clio."

„Odchádza do Ameriky s tebou?" Pár rýchlymi krokmi som ju dobehla a vykročila do poľa po jej boku. Tmavé mračná sa neustále blížili a vietor pomaličky silnel. Rozbíjal dusný vzduch na márne kúsky a navodzoval pocit, aký mal človek len pred riadne veľkou a silnou búrkou.

„Nie, zostáva tu. Má ešte nejaké povinnosti na fronte, ale potom príde za nami. Chápem, že ho tu ešte potrebujú, vojna sa neskončila. A rovnako chápem, že najprv musí ísť domov a uzavrieť tam nejaké záležitosti, rozlúčiť sa a... a tak."

„On je ženatý, však?"

„S manželkou žili posledné mesiace pred začiatkom vojny skôr len vedľa seba, ako spolu."

„Ale..." V polovici vety som si zahryzla do jazyka. Ona o jeho synovi možno nič netušila, preto dokázala na všetko hľadieť tak povznesene. Preto natoľko verila, že ona a jej dieťa sú pre Ambrosa prioritou. „Kde ste sa stretli?"

„Starala som sa o neho v nemocnici. Priniesli ho vo veľmi zlom stave, aj preto sa tak dlho zotavoval. Ale zvládol to, skoro úplne sa vyliečil." Radostne sa otočila okolo vlastnej osi, pohadzujúc pritom vlasmi. Dávno som nevidela niekoho tak šťastného a bezstarostného. Zostávalo mi len hádať, či bola takáto aj v skutočnosti alebo len v mojej hlave. Priala som si, aby bola ku mne milá a otvorená. Ale toto bolo nad rámec mojich očakávaní. „Tu sme strávili niekoľko nádherných chvíľ, bude mi to tu chýbať."

„Kde to vlastne sme?"

„Na pokojnom vidieku, severne od Vicenzy. Náš dočasný príbytok patrí jednému doktorovi z nemocnice, môjmu bývalému nadriadenému. To on nás sem poslal. Hovoril, že tu budeme v bezpečí."

„A boli ste?" Prikývla a znova si pohladila brucho. Vo dvojici sa tu mali zjavne omnoho lepšie ako len dobre.

„Vždy som snívala o tom, že sa zamilujem do muža ako je on a porodím mu dieťa. Vzdala som sa tohto sna, keď prišla vojna. Myslela som si, že je to koniec sveta, že sa už nikdy nič nevráti do starých koľají."

„Ako zdravotníčka si sa prihlásila dobrovoľne?"

„Áno, preto som si mohla vybrať, kam ma pošlú. Okamžite som vedela, že chcem ísť na taliansky front, srdce ma sem ťahalo, aj keď som nechápala prečo. Som rada, že som ten dôvod našla." Nečakane zastala a prstami pohladila jednu z najbližších slnečných. Odtrhla niekoľko lupienkov a podala mi ich. „Ďakujem, že ste ma priviedli práve sem."

„Myslíš tými sušenými slnečnicovými lupeňmi?" Prikývla, trhajúc ich ešte niekoľko. Pevne som ich zovrela v ľavej dlani, aby ich vietor neodfúkol. „Než som prišla sem, videla som rozbúrené more, možno oceán. Na hladine plávali trosky a dokonca mŕtve telá."

Úsmev jej z tváre zmizol takmer okamžite. Sklonila hlavu, odťahujúc ruku od svojho brucha. Vyľakalo ma to, preto som počkala v tichosti na jej ďalší krok. Chvíľu upierala oči do zeme, potom sa pohla ďalej. Kráčala ladne po vychodených cestičkách v obrovskom poli, úplne akoby sa vznášala. Aj napriek ťaživej atmosfére, ktorá na nás zrazu padla.

„Dieťa je obrovským požehnaním, Clio. Nech bolo splodené za hocijakých okolností. Je to nádherný zázrak, ktorý si zaslúži šancu."

„Nie každá žena je stvorená na to, aby bola matkou. Čo ak nemá v sebe potrebnú materskú lásku? Alebo potrebu vôbec nejaké deti mať?"

„Ver mi, každá žena má prirodzené predpoklady na to, aby sa stala dobrou matkou. Záleží len od nej ako sa tejto úlohy ujme." Pokývala som sama pre seba hlavou. Nemohla som s ňou súhlasiť. Nie každá žena mala predpoklady na to, aby sa stala matkou. Rovnako ako nie každý muž mal potenciál byť dobrým otcom. Bolo mnoho mužov, ktorí si označenie otec v prvom rade ani nikdy nezaslúžili. „Pred odchodom na vojnu som krátko asistovala na pôrodníckom oddelení. Videla som na svet prichádzať mnoho detí. A poviem ti, že neexistuje krajší pohľad ako keď matka po prvé vezme svoje dieťatko do náruče."

Vietor opäť o niečo zosilnej a priniesol so sebou prvé známky chladu. Niekde v diaľke pritom zahrmelo, až sa slabučko zatriasla aj zem pod našimi nohami. Skôr to bolo akoby niekde spadla z neba bomba a vyhodila do vzduchu ďalší kus Talianska.

„Som si istá, že časom zmeníš názor aj ty. Budeš sa tešiť na deň, kedy si svoje maličké po prvé privinieš k sebe a pobozkáš ho. Keď po prvé láskyplne vyslovíš jeho meno a nebudeš sa vedieť na neho vynadívať, keď ti bude sladko spať v náruči."

„Možno máš pravdu."

Ponad plece sa obzrela za mnou, už znova s úsmevom na perách. Bolo zrejmé, čo na nej Ambrose videl. Kto by už len odolal jej kráse? Bola stelesnením ženskosti a prirodzenej krásy, zvádzala už iba obyčajným pohľadom a hlavy motala svojimi žiarivými úsmevmi. Keby chcela, mohla by mať hociktorého muža. Ona však svoje srdce darovala ženatému doktorovi, ktorého doma čakala manželka aj s ich prvorodeným synom.

„Ja som si istá, že budeš úžasná mama, Clio."

„Keď nadíde čas, určite urobím svoje maximum," ubezpečila som ju, uhládzajúc si vlasy, ktoré mi vietor do niekoľkých sekúnd znova rozstrapatil. Búrka sa nezadržateľne blížila, mali sme zjavne menej ako päť minút, než nás zasiahne.

Mala som pri pohľade na ňu veľmi zmiešané pocity. Čakala s Ambrosom dieťa a tvrdila, že príde za ňou do Ameriky. Dostal sa tam ale? Podľa všetkého skonal ešte predtým, ako rok 1918 skončil. Teoreticky sa narodenia svojho dieťaťa nemohol dožiť.

„Evelyn... hovorila si, že Ambrose príde za tebou do Ameriky. Ako to bolo v skutočnosti? Podarilo sa mu to?" Nebola skutočná, veľmi dobre vedela o všetkom, čo sa v jej živote malo po tomto dni udiať. Už to totiž prežila. „Viem, že zomrel ešte pred koncom roka. Skôr, ako sa narodilo vaše dieťatko."

„Podarilo sa mu to, prišiel za nami. No neprišiel sám, to bol ten problém."

„Ako to myslíš?" Znova hlasno zahrmelo a pole sa roztriaslo. Každý jeden hrom tu mal omnoho väčšiu silu, než v realite. „Hovorila si, že s manželkou už v podstate nežil."

„S ňou to nemá nič, ju bez nejakej výčitky nechal v Benátkach. Aj s jej synom."

„Ich synom, nie?"

Znova zastavila a otočila sa tvárou ku mne, hryzúc si spodnú peru. Poťažkávala pritom sklenú guľu v ruke, akoby zrazu netušila, čo s ňou má urobiť. Oči jej viditeľne posmutneli. Musela som načať tému, ktorá priniesla späť nechcené, možno až bolestivé spomienky. Na udalosti, ktoré nechcela prežiť znova, najmä nie po svojej vlastnej smrti.

„Ambrose mal iba jedno dieťa."

S týmito slovami pustila sklenú guľu. Tá padala ako v spomalenom zábere, až kým konečne nenarazila na zem pod našimi nohami a neroztrieštila sa. Celý svet sa zatriasol a oblohu preťal prvý blesk. Najjasnejší, aký som kedy vo svojom živote videla. Všetko zahalil do bielej a mňa poslal späť do reality. Keď som opäť otvorila oči, videla som nad sebou Rylanda. Pozorne ma sledoval s už skrytým kyvadlom.

„Si v poriadku?" Sťažka som sa nadýchla a slabučko prikývla. „Čo sa stalo?"

„Guľa sa rozbila." Otočila som hlavu a pozrela do svojej ľavej dlane. Guľa bola roztrieštená na niekoľko väčších kúskov. „Zjavne som ju rozosmútila." Nedávala som dostatočný pozor. Narušila som jej šťastnú bublinu najkrajších spomienok a náš rozhovor obrátila k témam, ktoré ju viditeľne veľmi zraňovali ešte aj po smrti.

„Keď sa guľa rozbije, spojenie s duchom sa preruší. Je to taký ich spôsob ako dať najavo, že mali dosť a stretnutie ukončiť."

„Aha..." Ryland mi opatrne pomohol do sedu a z ruky mi vzal črepiny, aby som sa neporanila. Stále trocha dezorientovane som sa obzrela naokolo seba, hľadajúc nejaký záchytný bod. Zaskočilo ma, že okrem jednej čiernej sviečky už ostatné dohoreli a zostala z nich len maličká hŕba roztopeného vosku. „Ako dlho som bola tam s ňou?"

„Dosť dlho. Ale to je v poriadku, dával som pozor."

„Nie preto, ja len... prišlo mi to ako pár minút. Ale keď vidím tie dohorené sviečky..."

„Dlho si ju hľadala, blúdila si po mori. Niečo ťa na ňom veľmi zaujímalo."

„Ty si nevidel nič z toho?" Pokýval hlavou, umývajúc si ruky v kuchynskom dreze. Dokonca linka bola zladená do čiernej a tmavosivej, pričom mramorová doska hrala do bohatej smaragdovej farby. „Bol to oceán, kde sa potopila tá loď. Na hladine plávali trosky a dokonca telá cestujúcich."

„Si si istá?"

„Cítim to." Niečo mi šepkalo, že som hľadela na následky výbuchu, ktorý som zažila v mojom poslednom sne s Tiberiom. Prečo inak by som videla zvyšky lode a mŕtve telá plaviace sa rozbúrenou vodou? „A priamo za nimi bolo pole slnečníc. Sprvu sa mi zdalo, že ide len o ďalšie more s jasne žltou vodou. Zrazu som ležala na zemi v poli, hľadela na neho a Evelyn ma vítala s úsmevom. Údajne si jej o mne hovoril, len nezachytila tvoje meno."

„Pýtala si od teba guľu?" Pomaly sa vrátil ku mne, podávajúc mi pohár vody.

„Áno, hneď za ňou vystierala ruku."

„Pre istotu som jej pripomenul, aby si ju vzala. Keby ty náhodou zabudneš."

Studenú vodu som vypila na jeden hlt, padla mi viac ako dobre. Počkala som, než dohorela aj posledná sviečka a až potom sa postavila na trocha neisté nohy. Všetko sa zdalo byť v poriadku, presne ako predtým. Aj napriek tomu mi ale prišlo, že sa zmenila celá energia bytu. Ochladla a oťažela, akoby nás oboch chcela odradiť od toho, aby sme tu zostávali dlhšie.

„Dozvedela si sa to, čo si potrebovala?"

„Skôr som zostala ešte viac zmätená." Najmä jej poslednými slovami. Čo myslela tým, že Ambrose mal iba jedno dieťa? V článku jasne stálo, že doma na neho čakali manželka a syn. Zároveň mi však ona sama potvrdila, že s ním čaká dieťa. „Evelyn bola tehotná, čakala s Ambrosom dieťa. V auguste odišla z talianskeho frontu domov do Ameriky a Ambrose potom prišiel za ňou. Z toho mi teoreticky vychádza, že zomrel v Amerike, nie doma v Taliansku."

„Čo ti na tom nesedí?"

„Povedala mi, že Ambrose mal iba jedno dieťa. Z toho mi vychádza, že narážala na ich spoločné, ktoré práve čakala."

„Vedela o tom, že má doma syna?"

Prikývla som, preťahujúc si ľavý rukáv šiat cez prsty. „Hovorila, že Ambrose prišiel do Ameriky, avšak nie sám. Napadlo mi, že prišiel s manželkou, ale tá vraj zostala doma aj s jej synom." Ryland nechápavo pokýval hlavou. „Nesedelo mi tam to slovo jej. Spýtala som sa, či nemyslela ich syna, no... to bola posledná kvapka. Pustila guľu a bolo po všetkom."

„Ak tomu správne rozumiem... Ambrose bol podľa teba otcom Michaelovho dedka a ten predok, ktorého tak úpenlivo hľadáš? Ten, ktorý mal byť najprv Tiberius?"

„Áno, presne tak." Po prečítaní článku pred dvoma týždňami som si bola viac ako istá. Aj keď zostalo niekoľko nejasností, mala som konečne pocit, že som tomu celému prišla na kĺb. Slová Evelyn však teraz moju istotu naštrbili. „Čo ak si nebol Ambrose istý, že je otcom toho dieťaťa? Údajne k sebe s manželkou už nemali blízko, možno ho podviedla, otehotnela s niekým úplne iným a skrátka zo strachu povedala, že to dieťa je jeho."

„To rozhodne nie, tomu neverím."

„Prečo?"

„Hovorila si, že on aj Tiberius sú Michaelovi veľmi podobní. Keby nie je otcom on, ako vysvetlíš tú podobu?"

Áno, mal pravdu. Keby otec Michaelovho starkého nemá gény typické pre ich rodinu, nemal by ich ani Michael. „A čo ak si Ambrose len myslel, že nie je otcom a preto odišiel za Evelyn? Tam si mohol byť istý, že dieťa je jeho."

„Teoreticky nemohol, ale..." zasmial sa, upratujúc sviečky z okolia koberca. Prekvapilo ma ako ľahko oddelil vosk od parkiet – no nie viac ako skutočnosť, že ich priamo na parketách zapálil. „Vieš ako sa hovorí, istá je vždy len matka. U otca je to veľakrát otázne."

„Viem teraz akurát tak to, že mám v hlave ešte väčší zmätok," vzdychla som nešťastne a vyzrela von veľkým oknom, ktoré siahalo skoro až po zem.

Vedela som, že Ryland býva v tej prominentnejšej časti Manhattanu, ale toto miesto mi skutočne vyrazilo dych. Budova síce pôsobila staro, ale bolo o ňu ukážkovo postarané. Aj napriek historickému vzhľadu v nej bolo všetko na najlepšom poriadku, schodisko a chodby v dokonalom stave. S ostatnými obyvateľmi bytovky určite platili nemalú čiastku do spoločného fondu opráv.

„Mala by som ísť domov, prejsť si ešte raz tézy na zajtrajšie skúšky."

„A najmä sa trocha vyspať."

„Noci pred skúškami bývajú bezsenné."

„Tiež som bol taký typ. Nie, žeby som sa celú noc učil, no spať som nevedel." Pár rýchlymi krokmi bol pri dverách a z vešiaku vedľa zvesil môj kabát. „Ak si prosíš niečo dobré na spánok, mohol by som ti požičať." Pomohol mi obliecť sa a uhladil mi postrapatené vlasy.

„Mám ešte z tých byliniek, ktoré mi dala Nia."

„Tak si daj za poriadny dúšok a ľahni si. Uvidíš, že zajtra bude všetko v poriadku, zvládneš to." Láskyplne ma pobozkal na čelo, no keď chcel odstúpiť, objala som ho. Nečakal to, ale behom sekundy okolo mňa ovinul ruky a pritúlil si ma k sebe. „Odveziem ťa domov, dobre?"

„Ďakujem ti. Za všetko, čo pre mňa neustále robíš."

„Je to pre mňa úplná samozrejmosť," odvetil, veľmi upokojujúco ma hladiac po chrbte. Po pár dňoch som mohla konečne pokojne privrieť oči a vychutnať si prítomný moment. „Nepotrebuješ mi povedať ešte niečo iné?"

„V hlave toho mám príšerne veľa, ale teraz nie je najvhodnejší čas na to, aby sme to rozoberali. Postačí mi odvoz domov."

„Tak poď." Doprial mi ešte chvíľu, ktorú som skutočne veľmi potrebovala, a následne tiež schytil svoj kabát a kľúče od auta. Odvozom som nemienila pohŕdať. Keby totiž idem domov pešo, od zamyslenia a chaosu v mojej hlave by som snáď do nášho bytu ani netrafila.