Michael

„Povedal by som, že glioblastóm a hysterektómia sú to najlepšie, čo ťa mohlo hneď zo začiatku na sále stretnúť." Udivene som nadvihol obočie, bubnujúc perom po kope papierov. Dohliadajúci doktor bol viac ako rád, že sa starými zložkami pacientov prehrabeme za neho a potom ich odovzdáme ďalej. „No čo tak pozeráš? Bol si pri prípadoch, ktoré vážne niečo znamenajú."

„Každá procedúra a operácia niečo znamená, Alec."

„To áno, ale vieš, ako to myslím. Sú to veľké prípady, väčšina medikov môže o takejto príležitosti len snívať." Chápavo som prikývol. Ubehli dve hodiny a do polnoci bolo až priveľmi ďaleko. Myslieť som dokázal iba na Clio a jej priateľky ako sa chystajú na Rylandovu oslavu. Poprial som jej dobrú zábavu, hoci som z toho celého nemal najlepší pocit. Hlavne zo spoločnosti, ktorá tam určite bude. Trocha ma však upokojilo zistenie, že s ňou pôjdu Amber a Daysha. Veril som im, že na ňu dajú miesto mňa pozor. „Čo myslíš, že ťa čaká zajtra?"

Mykol som plecami a otvoril ďalšiu zložku. „Nerád hádam dopredu."

„Ale určite si sa nad tým už zamýšľal." Nepochybne. Dumaním som strávil skoro celú poslednú noc aj napriek tomu, že celý večer sa mi podarilo na školu a nemocnicu nemyslieť. Clio ma ako zázrakom rozptýlila na stodesať percent. „Každopádne to odhadujem na niečo veľké. Na niečo, čo ti bude väčšina spolužiakov závidieť."

Zvraštil som obočie. „Už sa to rozkríklo?"

„Podobné správy sa šíria rýchlo." Hlavne ak prišlo na naše spolužiačky. Často sa im ústa nezavreli a vymámili od každého všetko bez nejakej väčšej snahy. Dokonca od nadriadených v nemocnici a profesorov v škole. „Počul som dosť závistlivé slová."

„Nechaj ma hádať... od Chloe a Hazel, čo?" Ak sa dalo, vždy som si prax plánoval tak, aby som sa im dvom vyhol. Vážne som nemal za potreby, aby mi stepovali za chrbtom a neustále mudrovali.

„Započul som," začal Alec a naklonil sa bližšie, aby ho nik iný nepočul, „že Hazel flirtovala so Samuelom, len aby sa za ňu prihovoril u doktora Kana. Všetci vieme, že on je jeho obľúbený rezident a slečinka si asi myslela, že postačí ak na neho zaklipká mihalnicami."

„Nie je tupá, vážne teda nechápem, prečo sa musí takto ponižovať."

„Nechaj ju, nech si narobí problémy. O konkurentku menej."

„To áno, ale skús pochopiť jej myšlienkové pochody. Vlani bola jedna z najlepších v našom ročníku a teraz robí podobné hlúposti? Tá mentalita proste... wow." Nenachádzal som správne slová. Vždy, keď som si myslel, že mám svojich spolužiakov prekuknutých a viem, čo od nich očakávať, prekvapili s niečím úplne novým. Prehľad potenciálnych súperov o rezidenciu sa tým pádom neustále menil a z priateľov sa behom chvíle mohli stať súperi. No nie takí, ktorí inšpirovali a nútili vás zabrať, aby ste boli lepší. Ale takí, ktorí podkopávali nohy a využili každú vašu slabosť.

„Nikdy nikomu neželám zle, ale dúfam, že na to doplatí."

„Aby sa to ešte neobrátilo proti tebe." Dovtedy pomerne tichá pohotovosť ožila hneď, ako som dopovedal.

Nehody s viacerými ťažko zranenými obeťami boli jednou z najhorších možných situácií. Postavili do pozoru každého na okolí a spôsobili priveľký chaos. Hlavne ak sme nevedeli čoho a koho sa chopiť skôr. Personál kmital ako hodinky, nadriadení vydávali príkazy a my sme ich plnili čo najlepšie a najrýchlejšie to len išlo. So sestričkami sme boli zohratý tím a to bol základ. Veľmi mi pomohlo, že som sa na ne mohol spoľahnúť a hlavne, že mi vedeli chvíľami poradiť a naviesť ma správnym smerom. Pomoc skúsenejších kolegov a kolegýň bola v podobných chvíľach vážne neoceniteľná.

Pomocnú ruku som podal kde bolo treba a čas chytiť dych som mal, až keď som sa posadil k našej najmladšej pacientke, päťročnému dievčatku, ktoré potrebovalo zašiť ranu na brade a nad pravým obočím. Bola úplne otrasená, hlavne kvôli vážnym zraneniam jej otca, ale v konečnom dôsledku ma k sebe pustila. Kým som s ňou skončil, za chrbtom mi už stepovala jej mama, ktorá netušila, či plakať od úľavy, že je malá v poriadku, alebo nariekať za manželom, ktorý putoval na operačku v kritickom stave. Pri pohľade na jeho vnútorné zranenia bol zázrak, že sa dievčatku nič vážnejšie nestalo.

„Zostanú jej aj jazvy?" opýtala sa mamička, bledá ako steny naokolo nás. Až som začal dúfať, že po chvíľke nebudem musieť ratovať ešte aj ju.

„Ťažko povedať do akej miery," odvetil som, obracajúc pozornosť k nej. Práca s detskými pacientmi tu na pohotovosti ani nebola až taká náročná. Väčší problém mi vždy robili vystresovaní a preľaknutí rodičia, ktorí sa do všetkého miešali a pýtali sa milióny otázok. „Deťom sa však celkovo lepšie hoja zranenia, takže ak bude mať šťastie, žiadne výrazné jazvy by ju trápiť nemali."

„Sľubuješ?" opýtala sa ma zrazu malá tichým hláskom.

S úsmevom som sa obrátil späť k nej a chlácholivo jej uhladil postrapatené hnedé vlásky na vrchole hlavy. Ráno z domu odchádzala s určite krásne zapleteným vrkočom, ktorý však mala už do polovice rozpletený a jednotlivé pramene vlasov jej padali na útle plecia. „Sľubujem."

„Neklameš?"

Pousmial som sa. „Nie, neklamem. Tebe by som nikdy neklamal," uistil som ju a nastavil jej ľavú dlaň, aby mi do nej tľapla tou svojou. „Bola si veľmi statočná, Andie. Dlho som nemal takúto skvelú pacientku." S ešte jedným veselým úsmevom som od nej vstal a odviedol trocha stranou jej mamu. V skratke som jej povedal, čo sa stalo, v akom stave dorazila aj s otcom a potom ju odkázal za doktorku Hanlovou, ktorá sa ako prvá ujala jej manžela a poznala rozsah jeho zranení a približnú prognózu. Zakýval som Andie a obzrel sa po ďalšej práci alebo po Alecovi. On aj s našou spolužiačkou Avou sa pod dozorom doktora Gaumonda, snáď najlepšieho traumatológa v celej nemocnici, ešte venovali dvom pacientom. Moju pomoc ale nepotreboval už nik. Využil som teda pár minút pokoja a prešmykol sa do šatne po mobil. Hodiny ukazovali tesne krátko po pol desiatej, zostávali mi ešte niečo cez dve hodiny. Od Clio mi prišla stručná správa pred odchodom na oslavu.

Stihol som si len akurát vydýchnuť, než prišli ďalší pacienti a znova som mal plné ruky práce. V priebehu ďalšej hodiny som si viac ako dokonale precvičiť zašívanie rán a bol som si istý, že pomaly by sa mi podarilo popasovať s hocijakou. Toto bolo na medicíne najviac čarovné. Človek zvládol pár podobných prípadov a hneď sa cítil, akoby zdolal celý svet. Väčšinou krátko na to prišiel tvrdý pád na zem a pripomienka, že lekári sú skutočne veční študenti a nikdy nebudú vedieť úplne všetko. V podobných chvíľach ma asi úzkostlivé myšlienky ovládli najviac. Stále tu bolo toľko možností neúmyselne pochybiť a niekoho pripraviť o život. Nebolo žiadnym tajomstvom, že som sa cítil trocha pod tlakom kvôli rodičom a sľubu, ktorý som dal starému otcovi ešte ako malý. Najviac som na seba ale tlačil ja sám. Pochyboval som o každom svojom kroku a pritom sa snažil byť tým najväčším perfekcionistom.

„Bráško, zjavne sa nehovorí len tak z dlhej chvíle, že počas splnu sú všetci akoby z reťaze utrhnutí," vzdychol Alec a zvalil sa vedľa mňa na stoličku. So stále nedokončenými spismi som sa zašil na najmenej nápadné miesto, kde som chcel už v pokoji vyčkať koniec služby. Zostávalo menej ako tridsať minút – stále dosť času, aby som sa šiel od množstva práce potrhať a znova tu zostal nadčas. „Ešte pár takýchto praxí a začnem si nárokovať aspoň minimálnu mzdu."

„Tej si počas rezidencie užijeme až-až," odvetila Ava, ktorá nasledovala náš príklad a rovnako sa prišla skryť z očí nadriadených. Neviditeľnou sa však pokúsila stať ešte o niečo viac, keďže si nepritiahla stoličku, ale rovno zaliezla pod stôl. „Som hotová, neviem ako sa dostavím ešte aj zajtra." Vyčerpane si zašla pravou rukou do krátkych gaštanových vlasov a sklonila hlavu ku kolenám pritiahnutým k hrudi. „Ale ty toho máš hádam ešte viac, čo?" pobúchala ma po pravej nohe. „Ak som dobre počula, ideš s primárom chirurgie znova na sálu. Ide ti karta, Mike, to sa musí nechať."

„Hej, zajtra potretie a zjavne naposledy."

Alec sa zasmial, tľapkajúc ma po chrbte. „Čoby naposledy. Odteraz bude operačná sála tvoj druhý domov." Pokýval som nesúhlasne hlavou, tváriac sa, že venujem pozornosť spisom a nie jeho rečiam. Pravda to ale nebola. „Nebuď na seba furt taký tvrdý, škodíš len sám sebe. Však v stredu po zápočte som sa bál, že si od nervozity rozhryzieš nechty až do krvi."

„Vďaka za pripomenutie ako kolosálne som pokazil farmakológiu," uškrnul som sa, pokladajúc hlavu na stôl. Hlava sa mi išla rozletieť, či som mal okuliare alebo nie. Nijako mi už nebolo dobre a chcel som akurát tak zmiznúť z dohľadu každého, padnúť do postele a zaspať aj na mesiac. „Čo ty, Ava?" Alec exceloval ako vždy, nemusel som sa ho ani pýtať.

„Urobila som niekoľko hlúpych chýb, ktoré som si však uvedomila už neskoro. No čo, svet sa nerúca." Ale áno, svet sa rúcal. Na každom jednom pokazenom zápočte a skúške, ktorú som nezvládol na A ako som si zaumienil. Štipendium bolo pre mňa veľmi dôležité, nesmel som sa spoliehať jedine na Clio a rodičov. A keďže som prácu popri štúdiu nestíhal a nezvládal, inak som sa k peniazom dostať nedokázal. „Hlavu hore, Michael. Bude aj horšie."

„Toho som si vedomý," zamrmlal som, zatvárajúc na niekoľko krátkych minút oči.

Netrvalo dlho a znova sa naokolo nás zodvihli hlasy, ktoré neznačili nič dobré. Hlavu som zdvihol akurát včas, aby som uvidel ako k nám rýchlym krokom mieri plavovlasá doktorka Hanlová. „Mládež, povedzte mi, že niekto z vás hovorí taliansky. Plynule, lámavo, je mi to úplne jedno, ale potrebujem pomoc s jedným mladým dievčaťom."

„Hovorím taliansky," odvetil som potichu, nadväzujúc očný kontakt. „Plynule... povedzme." Starký hovoril plynule, koniec koncov vyrastal v Benátkach, a svoj rodný jazyk naučil aj môjho otca. Doma hovorili taliansky aj anglicky a podobne sme to potom mali aj my. Otec aj starký na mňa hovorili taliansky pomerne veľa a často, a vďaka nim som pochytil všetko dôležité. Mama a starý otec z jej strany ma naučili niečo málo z igboštiny, jazyka, ktorý sa používal v Nigérii spolu s angličtinou. Išlo však skutočne len o základy, ktorými by som dokázal viesť len najzákladnejšiu konverzáciu.

„Chvalabohu. Poď so mnou, Algarotti."

Neisto som sa obzrel na svojich spolužiakov, ale už aj som vstával na nohy. „Zlom väz," poprial mi Alec. Schmatol zo stola môj stetoskop a hodil mi ho. Vďačne som sa usmial, zavesil si ho okolo krku a rýchlym krokom nasledoval doktorku Hanlovú.

„Môžete mi povedať o čo presne ide?" opýtal som sa, keď som ju dobehol. Nezdalo sa mi nakoľko pokojne naokolo nás pohotovosť pôsobí. Nikde žiadny hurhaj, pobehujúci personál a podobne. Pokoj akoby rušili iba naše vlastné kroky. „Hovorím taliansky pomerne dobre, ale..."

„Zvládneš sa jej popýtať čo ju bolí a podobne, nie?"

„Áno, to určite."

„Sprvu povedala pár slov anglicky, ale odvtedy nič. Plače a nenechá na seba ani siahnuť. Napadlo mi, že keby k nej niekto prehovorí zjavne rodným jazykom, podvolila by sa."

„Viete aspoň približný rozsah jej zranení?"

„Tvár má dobitú, modriny na rukách, z ľavého spánku jej ešte nedávno tiekla krv... Nechcem ani hádať, čo všetko ešte objavíme." Nervózne som nabral vzduch do pľúc, odhodlane však kráčajúc za doktorkou. Panika bola úplne zbytočná, nikto po mne zatiaľ nechcel nič, čo by som nemal vedieť splniť. A keby aj, mal som tu kolegov a kolegyne, na ktorých bolo spoľahnutia. „Hlavne zachovaj chladnú hlavu, zvládneš to. Dnes si si viedol veľmi dobre, po očku som ťa sledovala. Dostalo sa ku mne, že si ťa doktor Kan už dvakrát prizval k sebe do operačného tímu. Chápem, prečo tak urobil."

„Ďakujem."

„Doktor Adriano Algarotti bol tvoj starý otec, však?" Prikývol som. „Moja mama sa s ním poznala, dakedy k nemu chodila na výberové prednášky. To ona ma inšpirovala k medicíne, bola jednou z najlepších chirurgičiek svojej doby." Než som stihol reagovať, prišli sme do vyšetrovne na druhej strane pohotovosti.

Zhlboka som sa nadýchol, zatlačil pochybnosti do najtemnejšieho kúta mojej mysle a hrdo sledoval doktorku až k lôžku, na ktorom sedelo mladé dievča. Mohla mať o pár rokov menej ako ja, možno čerstvých osemnásť. Jej tmavohnedé uslzené oči sa až priveľmi podobali na oči mojej drahej polovičky. Až mi po chrbte prebehol mráz.

„Porozprávaj sa s ňou, skús ju vyšetriť a keby si niečo potreboval, ozvi sa. Snáď keď sa troška upokojí, tak nás k sebe pustí." Doktorka aj so sestričkami odišli, zatiahli za sebou sivý záves a nechali mi voľné pole. Osamel som s mladou cudzinkou, ktorá ticho vzlykala a triasla sa. Odmietla dokonca deku, ktorú jej niekto priniesol, hoci vzhľadom na ročné obdobie bola oblečená veľmi sporo. Čierne nohavice mala potrhané a špinavé, zatiaľ čo dobité a doškriabané ruky jej po lakte zakrývala len tenká červená károvaná košeľa so stopami zaschnutej krvi.

„Ahoj," pozdravil som ju čo najviac uvoľnene. Zastavil som v dostatočnej vzdialenosti od lôžka, aby si nepripadala, že na ňu tlačím alebo niečo podobné. „Dopočul som sa, že hovoríš po taliansky. Nanešťastie som nablízku jediný, kto sa s tebou dohovorí," prehovoril som na ňu taliansky, snažiac sa hovoriť čo najzrozumiteľnejšie a bez amerického prízvuku. Nebol som zvyknutý taliančinu používať mimo domova, prišlo mi to cudzie a neprirodzené. V Benátkach som naposledy bol ako päťročný, odvtedy som hranice Talianska neprekročil. „Volám sa Michael Algarotti."

Niečo nezrozumiteľné zamrmlala a pevne si okolo trupu obmotala štíhle ruky. Jej modriny vyzerali naozaj škaredo, niektoré pôsobili úplne čierne. „Dovolíš mi, aby som sa na teba pozrel? Ak si sem prišla, sama uznávaš, že potrebuješ lekársku pomoc." Roztrasene prikývla, ale aj napriek súhlasu ňou trhlo, keď som sa priblížil. „Povedala by si mi, prosím, svoje meno?"

Znova zaváhala. Keď však konečne otvorila ústa na odpoveď, škaredo sa rozkašľala. Sklonila hlavu, skrúcajúc tvár do až bolestivej grimasy. Tú jej ale z časti zakryli dlhé pramene hnedých vlasov. Niekoľkými rýchlymi krokmi som bol pri nej, čupol som si k nej nohám a dôkladnejšie preskúmal výraz jej tváre. Bola bledá ako stena, čo modrinám dávalo ešte viac vyniknúť. „Prepáč..." zachrapčala potichu. „Som astmatička."

„Ako dlho?"

„Odmala, mala som päť." Znela zadýchane, hoci len sedela, ale predsa som okamžite ocenil jej krásnu čistú taliančinu. Jej výslovnosť mi pripomenula starého otca.

„Výraznejšie ťažkosti máš často?" Pokývala hlavou, berúc spodnú peru medzi zuby. Uhýbala pohľadom, akoby sa mi bála pozrieť do tváre. „A čo teraz? Bolesti na hrudi, namáhavé dýchanie alebo niečo také?" Znova len pokývala hlavou. Všimol som si ako po očku zazerá po deke, ktorá bola zložená na konci postele. Bála sa však po nej načiahnuť, hoci sestričky ju priniesli práve pre ňu. Chopil som sa jej teda ja, ale skôr, než by som ju dievčine prehodil cez plecia, sa prudko mykla a odtiahla sa z môjho dosahu, div nespadla z postele. Viac ako táto reakcia ma ale preľakol bolestivý výkrik, ktorý zo seba vydala. „Neboj sa, ja ti neublížim. Musíš mi ale povedať, čo presne ťa bolí. Inak ti nevieme pomôcť." Stále som sa jej prihováral miernym tónom, aby som ju ešte viac nevydesil. Zato však panika začala narastať v mojom vlastnom vnútri. Prišiel som si až hlúpo bezmocný.

„Bolí ma brucho," priznala sotva počuteľne. „A hrozne sa mi točí hlava... napína ma na vracanie."

„Ak nechceš, aby som sa ťa dotkol ja, budeš so mnou spolupracovať?" Musel som pristúpiť na jej verziu, potrebovala pomoc a čím rýchlejšie. „Vyhrnula by si si košeľu, aby som si prezrel tvoje brucho?" Bez reakcie sa opäť odtiahla a nešikovne zliezla z postele. Neurobila však ešte ani krok, keď sa zapotácala a podlomili sa jej kolená. Podarilo sa jej ale dosadnúť na kraj postele skôr, než som bol pri nej a podoprel ju. Zadýchane na mňa vypliešťala oči, ale už sa mi nepokúsila vytrhnúť. „Dôveruj mi, prosím ťa."

„Je mi hrozná zima," zašepkala, konečne mi dovoľujúc, aby som jej cez plecia prehodil deku. Keď som jej ale chcel vyhrnúť košeľu, plesla ma po prstoch a urobila to sama. Brucho v hornej časti na ľavej strane mala posiate rozsiahlymi modrinami, hrajúcimi do rôznych farieb. Niektoré sa hojili, iné vyzerali pomerne čerstvo.

„Máš slezinu, však?" Mohlo to znieť ako bizarná otázka, ale rovno niekoľko profesorov nám húdlo do hlavy, aby sme sa vždy uistili. Nebolo totiž až také nezvyčajné natrafiť na pacientov, ktorí o tento orgán z nejakého dôvodu prišli. „Mohla by si si ľahnúť?" Prekvapilo ma, keď sa hneď podvolila. „Pomaly, dávaj pozor."

Sotva sa narovnala, tvár skrivila do bolestivej grimasy, privierajúc pritom oči. „Volám sa Marcia," precedila cez zaťaté zuby. „Marcia Berlusconi." Slabučko sa na mňa usmiala, pozorne ma sledujúc spod dlhých hustých mihalníc. Tie nad ľavým okom mala zlepené od zaschnutej krvi, ktorá jej ešte nedávno tiekla z rozrazeného obočia.

„Dobre, Marcia. Skús sa teraz nemykať, hm?" Načiahol som sa k stolíku pri stene a šikovne si vydezinfikoval ruky skôr, než som sa jej dotkol. Opatrne som jej prehmatal brucho v oblasti modrín, čo sprevádzalo tiché bolestivé kvílenie. Keď som jej pozrel do tváre, hrýzla si spodnú peru, div si ju neprehrýzla až do krvi. „Ako si prišla k týmto modrinám? Kto ti ublížil?"

„Nikto," pípla, lapajúc po dychu od prívalu bolesti.

Pochybovačne som zvraštil obočie, listujúc v pamäti ako v učebnici. Bol som si viac ako istý, že ide o vnútorné krvácanie, naznačovali to viaceré symptómy. Neodvážil som sa však s istotou tvrdiť, že mala priamo zranenú aj slezinu. „Klamať nemá zmysel, toto si si sama určite nespôsobila."

„Záleží na tom?" opýtala sa zrazu v angličtine. „Mohol by si..." sťažka preglgla, rýchlo si utierajúc slzy, ktoré jej zmáčali líca, „už sa ma, prosím, nedotýkaj." Stiahla si košeľu a posadila sa hneď, ako som odtiahol ruky. Odhalila tak ale ďalšie svoje zranenie, ktoré som nesmel ignorovať o nič dlhšie. Na lôžku, kde mala predtým zloženú hlavu, zanechala krvavú škvrnu. Nešlo však o čerstvú karmínovú krv.

Zneistel som pri výbere jazyka, ale rozhodol som sa zostať pri taliančine. „Udrela si si hlavu?"

„Dosť silno." Sklonila hlavu a prehrabla si vlasy, ktoré mala v oblasti temennej kosti zlepené od krvi.

V duchu som zanadával, že som si to doteraz nevšimol. Hlavne ak som videl aké problémy s koordináciou pohybu má a keď spomenula, že jej je na vracanie. Išlo o základné symptómy, mimo iné, pri otrase mozgu. „Nedotknem sa ťa, sľubujem, ale zakloň mierne hlavu a pozri na mňa." Z jedného z vreciek nohavíc som vylovil malé svetielko podobné peru a posvietil jej do oboch očí. Mierne ňou myklo, hoci svetlo nebolo ostré. Viditeľne rozšírené zreničky len potvrdili moje podozrenie na otras mozgu. „Fajn, ďakujem. Hneď som späť, zatiaľ si, prosím, ľahni a nevstávaj sama."

„Michael..." začala, ale nepočkal som, kým dokončí.

Nemohol som zbytočne čakať, kombinácia vnútorného krvácania a otrasu mozgu neveštila nič dobré. „Doktorka Hanlová!" zakričal som na ňu okamžite. „Sarah, volaj hore na chirurgiu, nech pripravia sálu," povedal som vrchnej sestre, ktorá bola ku mne najbližšie. Hoci lekárov sme museli oslovovať formálne, sestričky nám hneď v prvý deň povedali, nech im pokojne tykáme. Údajne to bude lepšie ako pre nej, tak hlavne pre nás.

„A na čo presne sa majú pripraviť?"

„Vnútorné krvácanie do brušnej dutiny, pravdepodobne natrhnutá slezina. Mám ale podozrenie aj na otras mozgu, takže zjednaj aj CT čo najrýchlejšie. Ak ste to ešte neurobili, nech jej niekto vezme krv, či náhodou niečo neužila. Pacientka mimo všetkého trpí astmou, údajne od svojich piatich rokov. Dosť škaredo kašľala, ale ťažkosti nemáva často. Mohla to mať len z chladného počasia, je oblečená veľmi naľahko. Po operácii by s ňou mal bezodkladne hovoriť aj psychológ."

Vrchná sestra ani nestihla reagovať, keď pri nás zastala doktorka Hanlová. Spýtavo pri pohľade na mňa nadvihla obočie. „Oceňujem tvoju zapálenosť do prípadu, Michael, ale na vydávanie nejakých príkazov sú tu atestovaní lekári, nie medici bez dokončenej školy." Zabodla do mňa prísne modré oči, zatínajúc sánku.

Nechápavo som pokýval hlavou. „Doktorka, poverili ste ma jej prípadom, takže všetko, čo robím, je pre dobro pacientky. Nebudem zbytočne otáľať ak vidím, že je v zlom stave. Očakáva sa, že okamžite zasiahneme, nie snáď?"

„Áno, to máš pravdu. Aj napriek tomu si však stále len študent bez nejakých väčších právomocí v tejto, ale aj inej nemocnici. Podriaďuješ sa sestrám, rezidentom a predovšetkým nám, už skúseným lekárom."

„Doktorka Hanlová..."

„Zistil si ako sa pacientka volá?" prerušila ma ráznym tónom, stále viac krčiac obočie.

„Marcia Berlusconi. Sprvu ku mne hovorila taliansky, ale potom nevedome prešla do angličtiny."

„Sarah, zapíš diagnózy, ktoré Algarotti povedal, pozriem sa na to. Nikam ale nevolaj a nikoho nestavaj do pozoru skôr, než ti poviem ja." Sarah prikývla a okamžite odišla splniť príkaz svojej nadriadenej. Zostali sme naproti sebe stáť len my dvaja, obaja s hrdo zdvihnutou bradou a pripravení obhájiť svoje názory. Nemal som pocit, že robím niečo zlé. Hájil som informácie získané od pacientky a závery, ku ktorým som dospel vďaka znalostiam získaným za posledné roky. Nestrieľal som do čierna, veril som každému svojmu slovu. „Ďakujem za pomoc, môžeš sa ísť prezliecť a na dnes skončiť, je skoro polnoc."

„Rád by som zostal a pomohol s ňou aj naďalej," namietol som okamžite.

„Choď sa prezliecť, Algarotti. Na dnes si skončil." Na žiadnu moju ďalšiu námietku nepočkala, otočila sa chrbtom, zavolala na dve sestričky a všetky tri sa následne stratili za závesom, kde som predtým nechal Marciu.

S rukami zovretými v päsť som prestúpil z nohy na nohu, pripravený ísť tam za nimi, keď v tom mi Alec položil ruku na plece. „Nechaj to, poď."

„Uvidíš, že všetko, čo som povedal, je pravda a aj tak vykonajú presne tie isté kroky. CT hlavy, toxikologické vyšetrenie krvi, operačná sála pre vnútorné krvácanie do brušnej dutiny a zajtra k nej privedú psychológa. To dievča niekto napadol, sama si tie zranenia nespôsobila. Je samá modrina a podliatina, vsadil by som pokojne na to, že jej niekto ubližoval dlhodobo a jej sa skrátka skôr utiecť nepodarilo. Odchod narýchlo by vysvetľoval aj jej sporé oblečenie v tejto zime."

Priateľova ruka mi pevnejšie zovrela plavé plece. „Mike..." Nepozrel som naňho, stále som očami hypnotizoval rovnaké miesto. „Poďme, na dnes padla. To dievča je v dobrých rukách, zajtra sa môžeš popýtať, čo sa s ňou stalo."

„Ty nechápeš o čo mi ide?!" vyletel som zrazu, striasajúc z pleca jeho ruku. „Poslala ma za ňou a ja som urobil presne to, čo chcela. Získal som diagnózu a navrhol riešenie."

„Áno, budú sa podľa toho ďalej riadiť."

Zhlboka som sa nadýchol, pripravený na Aleca vychrliť všetko, čo som mal v sebe, ale napokon som len pokýval sám pre seba hlavou a otočil sa na odchod. Mohlo mi to byť jedno, svoju prácu som si odviedol a odviedol som ju dobre. Navrhol som adekvátne kroky a ak mi doktorka veriť nechcela, nech si prípadné komplikácie berie na svoje triko. Byť po mojom, to úbohé dievča mohlo už mať za sebou odbery a smerovať na potrebné podrobnejšie vyšetrenia. Bez zbytočnej strany času a rizika, že sa jej stav zhorší a bude potrebná oveľa intenzívnejšia a zdĺhavejšia liečba.

„Michael, upokoj sa. Urobil si všetko, čo si mohol."

„Hej, jasné," zamrmlal som otrávene, mieriac do šatne. Ak som teda mohol ísť, odmietal som tu stráviť čo i len sekundu navyše. Prezliekol som sa a bol pripravený na odchod tak rýchlo, že Alec šomral ako nestíha moje tempo. Ja som ale potreboval vypadnúť na vzduch čím skôr. Dohodli sme sa teda, že ho počkám pred nemocnicou, ale iba pod podmienkou, že sa pozbiera rýchlo a nebude pred odchodom koketovať so sestričkami.

Polnoc udrela presne v momente, kedy som vykročil von do chladnej noci. Zhlboka som sa nadýchol, zaklonil hlavu a očami takmer okamžite našiel jasný mesiac v splne. V sekunde sa mi na pery natlačil úsmev. Hocikedy som videl mesiac, automaticky som si spomenul na svoju drahú Clio. Milovala ho sledovať, dokázala by sedieť a dumať nad ním aj niekoľko hodín. Práve vďaka nemu som aj teraz siahol po mobile a napísal jej pár slov.

Ahoj, láska. Skončil som, idem robiť Kalifovi spoločnosť. Dúfam, že sa dobre bavíš, nemusíš sa kvôli mne ponáhľať domov. Ak by si náhodou nemala odvoz, prídem ti naproti, dobre? Sama určite nikam v noci nechoď.

Skôr ale, akoby som správu odoslal, ma ovalil zvláštny pocit. Striaslo ma od zimy a v hlave ma bodla tak výrazná bolesť, až sa mi nachvíľu zatmelo pred očami. Netrvalo to však dlhšie ako niekoľko krátkych sekúnd. Po nich som svet naokolo seba videl úplne rovnako, akoby sa ani nič nestalo. Otriasol som sa teda, poslal správu a sotva sa ukázal Alec, vykročil k najbližšej stanici metra.

Cestou sa snažil vyzvedať niečo viac o Marcii, ale ja som na túto tému nepovedal už ani slovo. O to viac mi ale každý jeden detail vŕtal hlavou. Od môjho prvého kontaktu s ňou, až po môj hnev voči doktorke Hanlovej. Neviem, čo to do mňa vošlo, odkiaľ som zrazu vzal toľko guráže. Bol som si ale skalopevne istý, že konám racionálne, precízne a hlavne rýchlo. Presne tak, ako nás to učili v škole. Presne tak, ako sa od lekára očakáva.