Predstavenie bolo neuveriteľné. Hamleta som čítala niekoľkokrát, milovala som tú hru a toto prevedenie bolo úžasné. Navyše herec, ktorý stvárňoval dánskeho princa bol dokonalý. Všetko som mu hltala. Navyše bol aj neskutočne pekný. Dôveryhodnejšieho predstaviteľa Hamleta už nájsť nemohli. Keď hra skončila, postavila som sa a tlieskala ako šialená. Vymenila som si s Hailey pohľad. Ona plakala. Skutočne sa jej po tvári kotúľali slzy. Chloe jej stisla ruku a nežne ju pobozkala na líce. Podala svojej partnerke vreckovku, ktorá ju vďačne prijala. Publikom tlieskalo akoby od toho závisel život. Herci museli vystúpiť trikrát. Potom prišiel ten krutý návrat do reálneho sveta. Vychádzali sme z divadla, pričom som s dievčatami nadšene rozoberala predstavenie. 

„Hej, Mellisa!" 

Automaticky som otočila hlavu za hlasom. Mieril si to ku mne Sam spolu s Noahom a Lauren, ktorá bola do neho zakvačená. Zlomyseľne sa na mňa uškŕňala. Hailey s Chloe nadvihli obočie. Zavrtela som hlavou a kývla im, aby šli napred. Naklonila som hlavu nabok a viac si pritisla bundu k telu, pretože skutočne bolo chladno. 

„Hm?"

„Nezabudla si si niečo?" podpichla ma Lauren.

Istotne naráža na Moralesa. Znudene som prevrátila oči. Mohla by byť trošku originálnejšia.

„Nie!" odsekla som a zberala sa na odchod, no zastavil ma Craigenov hlas.

„Hej! Lauren chcela byť iba milá!" zastal sa svojho dievčaťa. Tí dvaja sa fakt našli.

„Myslíme tú peknú šatku. Alebo sme sa zmýlili a máš ju v kabelke?" pokračoval a dokonca sa usmial. Podvedome som si siahla na krk. Ako som mohla zabudnúť? Lana ma zabije, ak jej ju nevrátim! Na čo mi ju vlastne dávala?

Zakliala som a utekala naspäť do divadla. Vbehla som do haly a utekala na opačnú stranu, na miesto, kde sme si nechávali odložiť veci. Predrala som sa skrz klub dôchodcov, ktorí prišli na predstavenie. Prekvapene na mňa hľadeli, niektoré ženy si začali o mne šepkať, aká som nevychovaná. Avšak nemala som čas. Potrebovala som sa dostať k autobusu, aby sa na mňa dlho nečakalo. Otočila sa na mňa mladá ryšavka.

„Prepáčte, zabudla som si tu bielu šatku. Mohli by ste mi ju podať, prosím?" pokúsila som sa usmiať. Dievča mi úsmev vrátilo a stratilo sa medzi bundami, kabátmi, šálami... Akosi dlho sa tam hrabala. Začínala som by nervózna.

„Prosím vás, ja sa ponáhľam!" zakričala som na ňu.

„Nemôžem ju nikde nájsť. Ste si istá, že ju nemáte so sebou?" vykukla spoza kabátov.

„Som si istá," vyhŕkla som.

„Mellisa!"

Obzrela som sa a zbadala Dylana, ktorý si razil cestu skrz prichádzajúcich divákov na posledné predstavenie. 

„Musíme ísť. Hneď!" zavrčal.

„Nemôžem. Zabudla som tu sestrinu šatku," zaskučala som.

„Kúpiš jej inú."

„Nie!" trvala som na svojom. 

Prebodol ma pohľadom. Odstrčil ma a zreval na dievča až sa ľudia okolo neho mykli. Vtedy sa tam prirútila staršia pani.

„Čo sa deje?"

„Môže sa vaša zamestnankyňa prestať tváriť, že tú šatku hľadá a skutočne ju aj vrátila?!" zavrčal Morales. Šokovane som na neho vyvalila oči. Staršia pani nechápavo pozrela na mladé dievča, ktoré s červenými lícami odbehlo na opačnú stranu a po pár sekundách sa vrátila s Laninou bielou šatkou. Jej nadriadená na ňu nepekne zazerala a vytrhla jej ju z rúk.

„Ospravedlňujeme sa," pousmiala sa na Dylana. Prikývol a vzal šatku, ktorú mi strčil do dlaní. Šokovane som na neho civela. Neobzrel sa. Rýchlym krokom odchádzal. Utekala som za ním. Chvíľu mi trvalo predrať sa skrz dav divákov, no napokon som sa von dostala. Dylan mal predo mnou veľký náskok. Natiahla som nohy, aby som ho dobehla. Kým som ho konečne dohnala, ocitli sme sa na parkovisku. Zaskočilo ma, že som nikde nevidela náš autobus. 

Predbehla som chlapca a rýchlym krokom prechádzala parkovisko. Začala ma chytať panika. Srdce sa prudko rozbúchalo. Nie! Toto sa nemohlo stať! Rozutekala som sa, nahliadala do každého autobusu, či predsa len neuvidím známu tvár, ale dopravné prostriedky boli všetky prázdne a autobus, ktorým sme sem prišli nebol nikde. Nakoniec som zastala. Vyplašene som blúdila zrakom vôkol seba. Nechcela som si pripustiť fakt, že nás tu nechali. Ako je to vôbec možné. 

„Nie. Toto sa nemohlo stať!" Vošla som si prstami do vlasov. 

„Stalo sa," prehovoril Morales.

Vydesene som na neho pozrela. Do očí sa mi začali tlačiť slzy. Preboha, ako sa toto mohlo stať? Však som sa ponáhľala! Utekala som. Nemohli nás len tak zabudnúť. Okolo nás predsa sedeli ľudia, musia si niečo všimnúť. Nemôžu len tak odísť! Dopekla, však zavolám Hailey alebo Chloe. Malo mi to napadnúť skôr! S trasúcimi sa prstami som chytila mobil. Vyšmykol sa mi z rúk a spadol na zem. Rýchlo som ho zdvihla a utrela si zatúlanú slzu. Začala som sa triasť na celom tele a nebolo to len od zimy. Chcela som mobil odomknúť, no obrazovka len zasvietila a stmavla. To je neskutočné. Práve teraz sa mi vybije batéria? Pozrela som na chlapca. Chytila ma panika. Bola som zúfalá. Vyplašená. Triasla som sa.

„Nemôžem zavolať ani dievčatám," pípla som. 

Potiahla som nosom a začala prešľapovať na mieste. Nervózne som sa obzerala okolo seba, hrýzla si peru a snažila sa zahnať slzy späť do očí. Nemôžem uveriť, že skutočne ešte aj plačem. Snažila som sa to potlačiť, ale nešlo to. Bola som totálne zúfalá.

„Čo budeme teraz robiť? Nechali nás tu! Nemám mobil, ani Haileyno alebo Chloeino telefónne číslo si nepamätám. A... a je večer. Vážne je neskoro. Panebože, čo teraz?!" Vložila som si tvár do dlaní. 

„Upokoj sa, šteniatko," prevrátil Dylan oči. Skrz prsty som k  nemu vzhliadla.

„Tí sa už nevrátia."

„Všimnú si, že chýbame," protirečila som mu. No, bola to iba chabá nádej, ktorej som sama neverila.

„Nevšimnú," zavrtel hlavou. Otočil sa s rukami vo vreckách drahých nohavíc. Kráčal preč. Vzlykla som a opäť sa zúfalo poobzerala po parkovisku. V hlave som mala úplne vygumované. Behala mi pred očami jediná myšlienka. Čo teraz?

„Hej, stratené šteniatko! Chceš čakať na adopciu alebo sa vrátiť k svojim?" zakričal na mňa Morales. Zotrela som si slzy a ponáhľala sa za ním. Keď som ho dobehla, podal mi balíček vreckoviek. Ticho som poďakovala. 

„Prečo si myslíš, že si to nikto nevšimne?" pípla som.

„Pretože to viem. Nezažil som toto prvýkrát," mykol plecami. Zamračila som sa. Chcela som ho na to spýtať, ale v poslednej chvíli som si to rozmyslela.

„Kam ideme?"

„Nájsť spoje. Mohli by sme stihnúť posledný vlak do Toronta. Autobus už nie. Posledný mohol odísť, keď sme my prišli. Navyše bolo by to priveľa prestupov a mohli by sme skysnúť v nejakej diere," odpovedal. Mlčky som prikývla a v duchu sa skladala dokopy. Nemôžem uveriť, že som sa pred Dylanom Moralesom zrútila. Zatiaľ, čo ja som div neprepadla do šialenstva, on začal racionálne uvažovať. Hanbila som sa za seba. Tupo som zízala na chodník, pričom sa nechala Dylanom viesť. V tejto chvíli som mu dôverovala ako nikomu. 

„Vieš, kde je stanica?" odhodlala som sa opýtať po dlhšej odmlke. 

„Nájdeme ju," odvetil.

„Asi by sme sa mali niekoho opýtať," navrhla som a kývla na skupinku ľudí, ktorí sedeli na lavičke. Morales sa zamračil.

„Nikoho sa nebudem pýtať," zavrtel hlavou. Povzdychla som si a natiahla nohy. Keď nie on, tak ja istotne áno. Pristúpila som k skupinke tínedžerov a pokúsila sa usmiať.

„Ahojte, prosím vás, kde je tu vlaková stanica?" Chlapec podal fľašku kamarátovi a premeral si ma od hlavy po päty. Jedno z dievčat ho štuchlo lakťom do boka. Venovalo mi úsmev.

„Odtiaľto to už nemáš ďaleko. Choď stále rovno. Stanica je rovno cez cestu, neminieš to," žmurkla na mňa a ochotne mi ponúkla fľašku. Poďakovala som jej, ale alkohol som slušne odmietla. Iba mykla plecami a zatiaľ, čo ona sa vrátila k rozhovoru s priateľmi, ja som sa ponáhľala k Dylanovi. Mračil sa na mňa.

„To si sa ich fakt opýtala na cestu? Si ty normálna?!" vyštekol. Iba som nadvihla obočie a vydala sa cestou, akou mi poradilo to dievča. Chvíľku to vyzeralo, že Dylana Moralesa rozdrapí od zlosti, no napokon ma predsa len dobehol celý. 

Asi po pätnástich minútach cesty sme našli vlakovú stanicu. Morales okamžite prebral velenie. Neriešila som to, iba som ho nasledovala. Takmer nikto tu nebol. Iba jeden muž s kufríkom, ktorý vyzeral ako agent CIA, unavený zamilovaný párik, ktorý sa na stoličkách túlil k sebe ako Romeo a Júlia a dve športovkyne s tučnými taškami na pleciach. Asi išli z nejakej súťaže. Dylan si to namieril rovno k otvorenému okienku. Staršia pani k nemu znudene zdvihla zrak.

„Dva lístky na najbližší vlak do Toronta."

„Posledný odišiel pred pol hodinou. Najskôr vám pôjde o šiestej." Žena spýtavo nadvihla obočie. Zalapala som po dychu. Kedy?!

„Musí ísť, predsa, niečo skôr," namietol zlý chlapec.

„Mrzí ma to, ale dnes už nie. Dám vám teda tie lístky?"

„Jasné, samozrejme," pousmial sa a vytiahol peňaženku. Keď som pristúpila, aby som mu podala peniaze, šikovne ma bokom odstrčil a podal žene bankovku. Na oplátku mu podala dva lístky. Dylan poďakoval a obrátil sa ku mne. Namosúrene som našpúlila pery.

„Tu máš!" Strkala som mu do rúk peniaze, ale odmietol si ich vziať.

„Nevezmem si ich."

„To teda áno," protirečila som mu, ale opäť sa mi šikovne uhol a kráčal preč zo stanice.

„Kam ideš?" nechápala som. Myslela som, že čakáme na vlak.

„Vlak ide až okolo šiestej. Nestrávime noc na stanici," prehodil cez plece. Keďže som nechcela, aby sme sa rozdelili, vykročila som za ním. Kam má pán Chladný zase namierené? 

Prebehli sme cez cestu. O chvíľu zabočil a zamieril do jedného hotela. Zamračila som sa. Ešte by som pochopila, keby sme sa zastavili v rýchlom občerstvení a vrátili sa na stanicu, ale prečo hotel? Pokojne sme mohli počkať na tej stanici. Nemusíme, preboha, prespávať v hoteli! Dylan si prehrabol vlasy, upravil aj tak bezchybné sako a vykročil k recepcii. 

„Dobrý večer, prosím vás, máte voľnú izbu pre dvoch?" opýtal sa. Žena sa usmiala a rýchlo začala vyhľadávať údaje na svojom počítači.

„Samozrejme. Ako dlho sa asi zdržíte?"

„Jednu noc."

Žena na mňa veľavýznamne pozrela a mne sa do líc nahrnula červeň. Panebože, ona si myslí, že ja a Dylan Morales...

Chlapec vybavil posledné veci, podal recepčnej kreditku a ona mu na oplátku podala kľúčiky od izby. Hotelové služby Dylan rýchlo odmietol. Chytil ma za ruku a ťahal po schodoch. Ledva som za ním stíhala, niekoľkokrát som dokonca aj zakopla. Odomkol izbu a vošli sme dnu. Bola to jednoduchá izba s výhľadom na ulicu. 

Strhol zo seba sako a aj s mobilom ho hodil na kreslo. Takže skutočne tu prespíme. Spolu. V jednej manželskej posteli. Zhlboka som sa nadýchla.

„Nemáš, prosím, nabíjačku?" poprosila som ho. Zdvihol ku mne zrak, no zavrtel hlavou. Opäť prešiel k svojím veciam a hodil mi svoj mobil. Nadvihla som obočie.

„Ak potrebuješ, volaj z môjho." 

Zapla som jeho drahý telefón, no ďalej som sa nedostala. Chcel zmiznúť do kúpeľne, no musela som ho ešte raz zastaviť.

„Dylan," oslovila som ho jemne. Zdvihol ku mne tvár. Otočila som mu obrazovku, ktorá čakala, kedy ju otvorí jej majiteľ. Chlapec sa zasmial, no sklonil sa ku mne a odomkol telefón. Vrátil mi ho do rúk a on odišiel do kúpeľne. Vydýchla som a vytočila mamino číslo.

„Prosím?"

„Mami, to som ja," vydýchla som.

„Mellisa, mám poslať ocka po teba?" 

Usmiala som sa. Pozrela som na hodiny. Akurát sa musel náš autobus vrátiť. Možno s desaťminútovým meškaním. Preto mama ešte nestresuje. No, keby som sa dlho neukázala a ešte jej k tomu ani nebrala mobil, asi by sa zbláznila. Nechcela som ju vystrašiť, ale teraz som musela s pravdou von.

„Nie. Ja, totiž, prídem až zajtra."

„Čo tým myslíš?" 

Zhlboka som sa nadýchla.

„Autobus mi ušiel, vybil sa mi mobil, takže som nemala babám ako zavolať, aby sa vrátili. Nikto si to zjavne nevšimol a ak aj áno, už je neskoro."

„Panebože a teraz si kde? Odkiaľ voláš? Ideme po teba!"

„Mami, som v poriadku. Toto je Dylanov mobil, akosi tu zabudli aj jeho. Teraz sme v hoteli a zajtra sa vrátime prvým vlakom domov."

„Nepáči sa mi to, Mellisa. Idem po vás!" 

„Nie, nie, nie. Nikam nechoď a ani nikoho za mnou neposielaj. Už máme kúpené lístky aj máme kde prespať. Zvládnem to, mami. Zajtra ráno sa vidíme."

„Mellisa, mne sa to vôbec, ale že vôbec nepáči! Ako ťa mohli len tak zabudnúť?! Budem sa musieť s učiteľkami porozprávať!"

„Nie, mami, prosím! Nerozčuľuj sa a choď spať.  Zvládnem to, nie som predsa malá. Zajtra ti všetko vysvetlím sľubujem."

„Srdiečko," povzdychla si mama. Sklopila som zrak. 

„Mami, neboj sa. Zajtra sa vidíme. Sľubujem. Všetko je zariadené, prídem prvým vlakom z Londona do Toronta."

„Stále sa mi to nepáči. Ako si mohli nevšimnúť, že im chýbajú dvaja študenti?"

V ten moment vyšiel Dylan z kúpeľne. Zdvihla som k nemu zrak a na chvíľu som úplne zabudla, že volám s mamou a zostala som v Londone. Zabudla som aj to, ako sa volám. Sťažka som prehltla. Košeľa, nohavice zmizli. Naskytol sa mi pohľad na vyšportované dokonalé telo, brušné svaly lákali moje ruky, aby sa ich dotkli. Široké silné plecia. Pod kľúčnou kosťou svietil čierny zlomený šíp. Tetovanie bolo krásne a istotne sa za ním skrýval hlboký význam. Mokré vlasy sa mu lepili na čelo. Panebože, to mi robí isto naschvál! Nemohla som od neho odtrhnúť zrak. Pousmial sa a sadol si ku mne na posteľ. Teraz mi zobral hádam všetok vzduch z pľúc.

„Viem, mami. Ľúbim ťa," vydýchla som, ledva vnímajúc, čo vlastne vravím.

„Aj aj teba, srdiečko. Buď opatrná, prosím ťa!"

Ukončila som hovor a podala mu mobil. Sklopila som zrak, aby som sa mohla nadýchnuť a ticho som poďakovala. Zdvihla som sa na teraz želatínové nohy a ponáhľala sa do kúpeľne. Zabuchla som za sebou dvere. Umyla som sa aj sa odmaľovala. S toaletným papierom to šlo ťažšie, ale čo iné mi ostávalo? Nasúkala som sa späť do sukne a blúzky a vyšla som z dverí. Myslela som, že už bude spať, no on len ležal na chrbte a civel do stropu. Vykročila som ku kabelke a vytiahla z nej peniaze. Sadla som si k nemu a strčila mu peniaze do dlane. Šklbol sebou a okamžite skĺzol zrakom zo stropu na svoju dlaň. 

„Povedal som, že si od teba peniaze nevezmem!" zavrčal. 

„To teda vezmeš! Je to moja vina, že sme tu zostali!" odsekla som. Okamžite vystrelil do sedu a peniaze mi položil na stehná. Chytil mi tvár do dlaní a mne opäť dochádzal kyslík.

„To nie je pravda!" zdôraznil každé jedno slovo. 

„Ak za to niekto môže, potom som to ja!" vrčal.

Prebodával ma tými nádhernými kakaovými očami. Dostala som šialenú chuť vyskúšať, aké to je bozkávať ho. Dúfala som, že to urobí. Chýbalo tak málo. Sklonil tvár a pustil ma zo svojej siete. Obišla som posteľ a ľahla si k nemu z druhej strany. Zakryla som sa až po krk paplónom. Myslela som, že budem spať v oblečení, ale nebolo to dvakrát príjemné. Pomrvila som sa, pod paplónom som si začala vyzliekať sukňu. Chlapec mi venoval pobavený pohľad.

„Otoč sa!" zavrčala som. Zachechtal sa, no poslúchol ma a otočil sa mi chrbtom. Blúzka tak ľahko ako sukňa nešla, no nakoniec sa mi jej podarilo zbaviť. Chytila som paplón jednou rukou a veci druhou.

„Už môžem?" nakukol v momente, keď som hodila veci do kresla k tým jeho. Moje líca nabrali červeň a rýchlo som sa schovala pod paplón. Bol ťažký a pod ním bolo skutočne teplo. Dylan odložil mobil na nočný stolík. Pousmial sa na mňa a potom opäť oči upriamil na strop. Ja som sa schúlila nabok. Viečka mi začali oťažievať až som sa nakoniec poddala.