Celý deň som ležala na posteli, schúlená nabok a objímajúc kocúra. Rodičom ani sestre som nemusela nič vysvetľovať, mysleli si, že som po včerajšku unavená a u Scotta som sa riadne nevyspala, lebo som oslavovala s priateľmi. Lenže ja som na spánok nemala ani pomyslenia, ani keby mi boli klesali viečka. Nedokázala som vyhnať jeho slová z mojej mysle. Opakovali sa ako vytrvalá ozvena. Už som sa nezadúšala vzlykli, no slané kvapky mi stále tíško tiekli po lícach. Nedokázala som tomu zabrániť. Bolelo to. Jeho slová veľmi boleli. 

Bezmyšlienkovite som hladkala Figara, ktorý mi svoju zlatistú hlavičku obtieral o líce. Akoby kocúr rozumel mojim pocitom a chcel ma utešiť. Neodchádzal, trpezlivo vedľa mňa ležal a nechal ma túliť sa k nemu. Na mobile mi pípali správy. Keď som však zbadala Dylanovo meno, opäť som mobil odložila. Nechcela som ešte aj vidieť tie slová, ktoré dookola opakoval. Nechcela som čítať o tom, aká to bola chyba, ako veľmi to ľutuje. Dočerta, to je skutočne taký slepý?! Nevidí, že to posledné, čo od neho chcem počuť je, ako veľmi ho to mrzí?! Najradšej by som mu vynadala, ale to by som si jeho riadky musela prečítať. Alebo horšie. Musela by som čeliť jeho kakaovým očiam. Nebezpečná úloha. Aspoň teraz. Ignorovala som aj hovory. Bolo mi jedno, kto mi volá. Pochybujem, že by to bol Logan, len ráno som s ním bola. Hoci na druhej strane, sľúbil, že sa mi ozve. Ale aj tak tam bolo riziko, že zbadám Dylanove správy. Tomu sa musím vyhnúť. Bojím sa, že keby ich videla, položilo by ma to úplne. 

Potiahla som nosom. Ten jeho výraz. Nestál o to. Skutočne to nechcel. Ľutuje to. To je na tom to najhoršie. Ľutuje. Nedal mi ani možnosť protestovať, zastaviť ho v jeho monológu. Nezaujímal sa, ako to vidím ja. Nechcel to vedieť. Vyskočil z postele akoby to bola horúca láva. Bol taký nervózny, vydesený. Díval sa na mňa tak akoby som skutočne bola tou chybou. Nemohol uveriť, že sa to stalo. Videl len seba. Opäť.

Bolí to. Veľmi to bolí. Bodol do mňa dýku a rana nechcela prestať krvácať. Viem, že náš vzťah bol čisto priateľský, ale ja som si nevybrala, že sa do neho zamilujem. Áno, páčil sa mi dlho, hoci sa správal ako úplný idiot, ale stále to bolo len pobláznenie. Chvíľkové, bláznivé, no hlavne nie reálne. Možno som nejako podvedome vedela, že je v ňom viac, ale tam to končilo. Nemohla som ho však nechať trápiť sa, nemohla som sa dívať, ako chátra, ako stráca sám seba. Mojím rozhodnutím bolo pomôcť mu, nie zaľúbiť sa doňho. Doparoma, prečo to nemôže byť taký idiot, za akého ho považovala celá škola? Potom by sa nič z tohto nestalo a teraz by som tu nestískala chudáka Figara. Myslela som, že keď ho bližšie spoznám, moje city budú čisto priateľské. Nájdem priateľa. Bola som pobláznená, odrazu zamilovaná a teraz tu ležím zlomená. Dočerta!

Kelsey mala pravdu. Vedela, že mi počaroval a varovala ma, že skrývanie citov nevedie k ničomu dobrému. A ja hlupaňa som to poňala ako hereckú úlohu! Vedela som, čo robím, do čoho sa púšťam. Zahrávala som sa s ohňom, tak niet divu, že som sa popálila. Som taká hlúpa! Tak prekliato hlúpa! Zaslúžim si za svoju sprostosť trpieť.

Ešte v ten večer mi moja najlepšia priateľka vrazila do izby. Pozrela som na ňu spoza Figarovej hlavičky. Zanadávala, zaplesla dvere a hodila sa ku mne na posteľ, pričom skoro prisadla kocúra. Figaro zamraučal a urazene sa posunul bližšie k mojej hlave. Chlácholivo som ho škrabkala, kým nezačal priasť. Zavrel oči, skrútil sa do klbka a spokojne driemal.

„Logan ti to už povedal," prehovorila som zachrípnuto skôr, ako mohla otvoriť ústa. Smutne sa usmiala.

„Áno, zlatko. Chcela som ísť za tebou hneď, ako mi volal, ale vraj potrebuješ trochu času. Prepáč, ale dlhšie som to už nevydržala. Teraz by si nemala byť sama, a preto máš mňa," uškrnula sa, no pery jej rýchlo opäť klesli. 

„Ako sa cítiš?" dotkla sa mojej ruky. Povzdychla som si a posadila sa na posteli.

„Príšerne."

Kelsey sa smutne usmiala a vtiahla ma do objatia. Oči sa mi opäť naplnili slzami a vzlykla som. Čudujem sa, že sa tie slzy ešte neminuli. Keď zaschli, dúfala som, že sa tak skoro neobjavia. Podcenila som ich. Kamarátka ma silno stisla a hladkala ma po vlasoch. Opierala som si hlavu o jej plece. Bola som neskutočne vďačná za jej oporu a objatie. Akoby sa snažila zachytiť všetky moje úlomky a držať ich pokope, kým sa nejako nespoja. Kým sa nezahojím. Ona sa ma snažila zlepiť. Ľúbim ju. Vedela presne, čo potrebujem.

„Ja tomu pankhartovi odstrelím gule aj s jeho vtákom! Prekliaty sebecký sviniar! Nech sa takto správa k svojim štetkám a nie k tebe. Musíš byť tá najúžasnejšia a najláskavejšia bytosť, akú kedy stretol a on ťa takto zničí... Chuj! Keby si mu za tie slová aspoň vlepila. Takú riadnu by si zaslúžil, aby mu stena dala druhú. Ale ty si na to príliš dobručká, všakže?" mrmlala mi do vlasov.

„Neboj sa, srdiečko, teta Kels je tu a toho idiota zabije v spánku. Nemusíš si ty ním špiniť ruky. Vezmem si na to ten ostrý sekáčik na mäso, ktorý majú v mäsiarstve. Šmyk a jeho prirodzenie dole. Šmyk a jedna nožička chýba. Šmyk a už nemá ani hlavičku. Nesľubujem, že to bude bezbolestné, ale bude to vražedné a najmä účinné. A už nikdy ti neublíži. A ak ťa nebodaj bude po smrti strašiť, zavolám aj pápeža, aby ti vysvätil dom!" Zasmiala som sa jej do ramena.

„Nechcem, aby teta Kels išla do väzenia."

„Nepôjde, lebo vie, ako sa zbaviť všetkých dôkazov," uistila ma.

Opäť zo mňa vyšiel pridusený smiech. Slzy sa mi vykotúľali z tváre, no úsmev bol nezastaviteľný a najmä úprimný. Stále som pevne držala Kelsey a ona ma nepúšťala. Vedela, že teraz potrebujem objatie. Veľmi dlhé, láskavé objatie. Potrebovala som cítiť, že nie som chyba. Nie som nijakým omylom. Chcela som cítiť, že ma má niekto rád a neľutuje čas strávený so mnou. Kelsey to chápala.

„Bude to dobré, zlatko. Všetko bude dobré. Chce to len čas. Som tu pre teba. Mám ťa rada, Mel! Spamätáš sa z toho, neboj sa. Bude to dobré. Sľubujem."

Vyšla som z kúpeľne a sadla si za stôl. Do očí mi udrel rožtek môjho zošita. Odpratala som zbytočné papiere, perá, zvýrazňovače a nálepky. Prešla som po obale, prelistovala pár strán. Prechádzala som poviedky, texty piesní, zúfalé pokusy o kresby, citáty. Do niektorých slov som sa začítala, ale prišli mi také vzdialené. Toto som písala ja? Takto som sa cítila? Tu som bola taká šťastná? Dostala som sa k opisu zlého chlapca. Zahryzla som si do pery, aby som potlačila vzlyk. Nedávala som mu meno, iba som opisovala. Pichlo ma pri srdci. Čítal moje riadky, a predsa netušil, že je to on. Vtedy sa mi uľavilo, ale teraz som si želala, aby na to prišiel. Prešla som k bozku. Pobavene som odfrkla. Slabý úryvok. Veľmi slabý. Tie slová vôbec nevystihujú skutočnú aroganciu, hriech a dominanciu jeho pier. Nevystihujú tú neskrotnú vášeň jazyka. Neopisujú tú divokú hru v ústach, zvedavé majetnícke ruky na mojom tele, hladné pohľady s rozšírenými zreničkami. Tak vzdialené od skutočnosti. Srdce mi opäť bolestne stislo pripomínajúc mi, že si sypem soľ do rán. Potriasla som hlavou. Tie slová nevyjadrujú to, čo cítim. Nevyjadrujú skutočnosť! Tá Mellisa si Dylana len predstavovala. Ja ho poznám. Takto to nebolo. Bolo to iné. Reálne. Rozčuľovali ma vlastné slová, prudko som prelistovala niekoľko strán. Prižmúrila som oči na červené meno, ktoré napísal on. Čítal to! Čítal a nepochopil. Celý čas to na neho kričalo a nepočúval. Chcelo sa mi jačať. Kričať z plného hrdla od žiaľu, zúrivosti a bolesti. Idiot! Ešte aj môj zošit nakazil. Je ho tam priveľa. Priveľa vysnívaného. Nie, nie, nie! 

Vzala som do ruky pero, sadla si za stôl a pritiahla zošit k sebe. Potrebujem to napraviť. Muselo to ísť von. Logan mal pravdu. Nemohla som bolesť skrývať. Zničilo by ma to. Skrývala som pred Dylanom pobláznenie a hľa, kam to doviedlo. Ukrývanie príliš bolí, dusí. Nemôžem, nedokážem skrývať aj bolesť. Nie takúto. Mala som pocit, že sa zbláznim. Musela som mu vykričať pravdu! 

Ja som to chcela! Túžila som po  ňom. Tú hriešnu noc som si prekliato užila. To, čo sme spolu robili bolo divoké, vášnivé, ohnivé! Chvela som sa pod ním od túžby. Vzdychala jeho meno. Neľutujem ani sekundu, pretože som to chcela! Zavrela som oči a nahlas vydýchla. Chcela som to! Neľutujem to!

Vzala som do ruky pero a písala, písala a písala...

Bola som prekvapená, ale písanie mi išlo samo, stránky sa míňali. Začala som tvoriť nadväzujúce scénky. Bolesť som preniesla na papier. Akoby som bola čarodejnica, ktorá sa mávnutím čarovného prútika zbavila skľučujúceho zármutku a preniesla ich na niekoho iného. Niekoho, kto neexistuje. Alebo áno, existuje, no nie v tejto realite. Pomáhalo mi to, držať sa na nohách. 

Posledné dni som v škole som sa Dylanovi vyhýbala. Áno, našla som spôsob, ako sa zašiť, ale stále to bolo čerstvé. Ak by sa pokúsil so mnou hovoriť, asi by som sa zrútila. Znie to hrozne dramaticky, no myslím, že kto niekedy zažil bolesť zlomeného srdca, pochopí. Tentoraz som sa snažila vybudovať si masku, akú som videla u Chloe a Hailey, keď sa spolu rozišli. Silnú. Masku všetko je v pohode. Masku držím sa. Avšak Hailey som ani na moment neoklamala. Videla, že sa medzi mnou a Dylanom niečo stalo. Všimla si, ako sa mu vyhýbam. Nezapierala som a povedala jej, že na párty k niečomu došlo, ale ráno to dopadlo katastrofálne. Hailey nebolo viac treba a div sa po ňom nerozbehla. Zazerala na neho ako zúrivá šelma chystajúca sa na útok. Kelsey sa držala pri mne ako osobný strážca. Nenechala ma ani na chvíľu osamote, a keď so mnou byť nemohla, poverila niekoho ďalšieho. Na ich zvedavé otázky odsekávala, že to nie je ich vec alebo že sa necítim dobre.

Dievčatá sa ma snažili vytiahnuť von, zamestnávali ma aktivitami, len aby som sa neutápala v žiali a slzách. Nechceli ma nechať ani na chvíľu osamote. Chodila som s nimi na hokej, do kaviarní, na nákupy, do kina. Vážne som ich snahu oceňovala. Všetci ku mne boli takí láskaví a dobrí. No, niekedy som o spoločnosť skutočne nestála. Túžila som len po svojej izbe, čítať si, hrať sa s Figarom, pozrieť si film alebo písať. Písanie sa stalo mojou večernou rutinou. Miestami bol papier zmáčaný od sĺz, no veľmi som sa nad tým nepozastavovala. Pokračovala som ďalej. Vedela som, že to, čo píšem je reálne, hoci je to skryté. Niekedy som však realitu ohla a dodala jej príjemný fantastický nádych, aby ho skutočnosť nepokazila. Čím viac som písala, tým viac som tušila, že to, čo sa medzi mnou a Dylanom stalo, len na papieri neudržím. Už dávno som oslobodila svoj hlas. Preto by nevypovedané slová nemali zostať len na papieri.