Bolo po skúškach, ktoré som úspešne spravila, hoci ten stres pred nimi mi dal riadne zabrať, a síce mi na chvíľu odľahlo, no potom prišlo čakanie na rozhodnutie, či som sa dostala na Londýnsku univerzitu. Tŕpla som a zo dňa na deň moja nervozita narastala. Kontrolovala som poštu ako zmyslov zbavená aj niekoľkokrát denne, z mailu som sa ani neodhlasovala. Čo ak som zle napísala adresu a list mi nikdy nepríde? Alebo som poplietla e-mail? Preboha, mohla sa mi niečo také stať?! Respektíve je to možné. Ale však som si dávala pozor, keď som tie slová odpisovala. Ale náhoda je blbec, ako sa hovorí. Nervozita sa stupňovala, keď som zistila, že moji spolužiaci svoje listy začali dostávať a vytešovali sa, že sa dostali, kam chceli.

Z mojich kamarátok sa ako prvé tešili April a Kelsey, ktoré sa dostali na Torontskú univerzitu, ktorú navštevujú aj Adam, Chris a Logan. Kelsey mi hovorila, že list otvárala s Adamom a hádam nikdy nebola taká šťastná. Chcela študovať v Toronte, najmä kvôli nemu a bála sa, že ak ju neprijmú, nebude môcť zostať so svojím chlapcom, ale odíde do Ottawy. Kelsey je šťastná, že zostáva nie len s chalanmi, ale tiež s April a Thomasom, ktorí sú ako jedno telo a duša. Ak oni dvaja neskončia spolu pred oltárom, potom už nikoho nečaká spriaznená duša. Neskôr dostala list Chloe z Brooklyn College a len včera jačala od šťastia Hailey, keď otvorila list o prijatí na Newyorskú univerzitu. Plakala od šťastia, že získala to štipendium a má šancu hrať na divadelných doskách v obrovskom veľkomeste v Spojených štátoch. Rovnako nadšený bol Sam Craigen. Na druhý deň po prečítaní listov si vpadli do náručia a nahlas sa smiali a plakali zároveň. Myslím, že obaja si to zaslúžili, majú veľký talent. Hailey mi prezradila, že spolu so Samom boli za Millerovou, aby sa jej poďakovali za pomoc a ona ich s plačom radosti objímala. Samova priateľka Lauren rovnako nastupuje na Newyorskú univerzitu, avšak ona bude študovať medicínu. Môj partner na ekonomike Harry sa dostal na Právnickú fakultu v Ottawe.

Bolo úžasné vidieť všetkých takých šťastných. Vedeli, kam pôjdu študovať, čo chcú v živote dosiahnuť. Niektorí odídu, iní zostanú v rodnom meste.

Kráčala som domov. Dnes príde Dylan, aby sme si pozreli film. V dome nebol nikto. Rodičia sú v práci, sestra na tréningu. Jedine Figaro ma prišiel privítať so vztýčeným chvostom. Zamňaučal a radostne sa mi začal obtierať o nohy. Vošla som do kuchyne s kocúrom v pätách. Vzala som si z koláča, ktorý mama včera robila. Kocúr ma sledoval s obrovským záujmom a keď som sa tvárila, že si ho nevšímam, dožadoval sa pozornosti. Vložila som si posledný kúsok do ústa a s úsmevom sa sklonila, aby som ho pohladila po hlave. Urazene prižmúril oči a šibol chvostom.

„Pozri, ty máš tu, krásavec!" Zdvihla som Figarovu misku a naplnila ju jeho pochúťkou. Figaro sa už staval na zadné a prednými sa takmer začal driapať po mojej nohe. Zasmiala som sa a položila misku na zvyčajné miesto. Vystrelil k nej ako o život a už sa spokojne napchával. Zasmiala som sa sledujúc, ako sa kocúr napcháva, keď som kútikom oka zazrela na stole poštu.

V hrdle mi navrela hrča. Že by to bol môj list? Odvrátila som pohľad od Figara a vzala do rúk niekoľko listov. Boli tam účty, leták s kupónmi, no napokon aj list, na ktorý som tak netrpezlivo čakala. Rozhodnutie z Londýnskej univerzity. Odložila som ostatné listy a v rukách držala ten vyvolený, ktorý rozhodne o mojej budúcnosti. Teda aspoň na pár rokov. Srdce mi búšilo ako zvon. Je to tu. Výsledok môjho snaženia. Moja vstupenka do ďalšej etapy života. Buď zostanem v Kanade alebo odídem do Anglicka. Teraz, keď držím list v rukách, bojím sa ho otvoriť. Začne slovami s potešením Vám oznamujeme alebo s ľútosťou Vám oznamujeme? Zahryzla som si do pery a otvorila obálku.

„Čo myslíš, Figaro? Zobrali ma?" opýtala som sa kocúra. Oblizol si papuľku a zamraučal. Nervózne som sa usmiala a s tracúcimi prstami vytiahla úhľadne poskladaný papier. Opäť som pozrela na kocúra, ktorý ma zaujato sledoval akoby chápal dôležitosť situácie.

Zhlboka som sa nadýchla a začala čítať. Ústa som si prikryla dlaňou, do očí sa mi nahrnuli slzy. Vzlykla som. Figaro na mňa hľadel s naklonenou hlavou. Urobil niekoľko krokov ku mne, švihol chvostom. Cítila som, ako mi horúce slzy tečú po tvári. Skrz otvorené okno som začula motorku. Keď som otočila hlavu, chlapec práve z nej zosadal a dával si dole helmu. Bez premýšľania som vystrelila zo stoličky a utekala do chodby. Otvorila som dvere a doslova skočila na Dylana Moralesa, ktorý sa blížil ku dverám. Oblapila som okolo neho nohy i ruky ako koala. Zatackal sa, no jeho paže ma automaticky chytili.

„Tak takéto privítanie som fakt nečakal," zasmial sa do mojich vlasov. Nahlas som zavzlykala a pritisla sa k nemu bližšie. Nemôžem tomu uveriť. Panebože!

„Mellisa?"

Zdvihla som hlavu z jeho ramena, stále ho nepúšťajúc. Nadvihol obočie, keď videl, že na tvári mám úsmev od ucha k uchu, no celú tvár mám červenú a mokrú od sĺz.

„Teraz neviem, či ťa niečo trápi alebo si taká šťastná, že ma vidíš," zamrmlal. Širšie som sa usmiala a vydala som zvuk podobný zavytiu alebo zaskučaniu. Zasmiala som sa schovajúc hlavu do jeho ramena.

„Vzali ma, Dylan! Vzali ma!" dostala som zo seba.

„To je skvelé, Mellisa!" zasmial sa aj on, keď pochopil o čo ide. Pevnejšie ma stisol a zatočil sa so mnou.

Bola som taká šťastná, že som ani nemala pomyslenie na hanbu, že som tak neslušne po Dylanovi skočila ako bláznivá mačka. Jednoducho som potrebovala, aby sa niekto tešil so mnou. Nerozmýšľala som, iba som to spravila. Netuším, koľko sme sa takto objímali pod slnečnými lúčmi, pred naším domom, smiali sa a zavýjali.

Keď opojná bublina praskla.

Zrazu som si uvedomila, čo to robím a rýchlo som zdvihla hlavu. Moje oči sa stretli s Dylanovými magickými kakaovými. Ó môj Bože! Preboha! Panebože! Cítila som, ako naberám červeň, keď som si uvedomila, že ho objímam nohami okolo bokov a rukami okolo krku. Stuhla som. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Dopekla, teraz je fakt, fakt, fakt blízko! Naše telá sú na sebe doslova nalepené. Jeho ruky ma držali pod zadkom. Preboha! Preboha! Preboha! Vypliešťala som na neho oči, on sa na mňa uškŕňal. Bože dobrý! Cítila som ako mi horí tvár. Pohľad mi skĺzol nižšie, aby som sa vyhla tým krásnym očiam. No nižšie to bolo ešte horšie. Jeho pery ma tak lákali. Chcela som ho pobozkať. Ja z neho raz zošaliem. Alebo som už zošalela? Nie sme aj perami bližšie pri sebe? Kto sa priblížil? Ja alebo on? Možno, keby som sa trošku sklonila, mohla by som si overiť, či je skutočne kráľom bozkávania...

„Čo to tu robíte?" ozvalo sa pobavene z ulice. Zdvihla som hlavu a Dylan sa otočil. Pred nami stála Lana a Austin. Chlapec potláčajúc smiech, pokračoval do susedného domu, zatiaľ čo Lana z nás nemohla odtrhnúť zrak. Odvrátila som tvár a Dylan ma pomaly zložil na zem. Musela som byť červená až na zadku.

„N-nič," zakoktala som sa. Lana sa veľavýznamne uškrnula a vošla do domu.

„Mali by sme to ísť osláviť!" vyhlásil Morales a chytil ma za ruku. Nasadli sme na motorku a vyrazili.

Večer som sa stretla s Kelsey a hoci som sa skutočne snažila dávať pozor, o čom rozpráva, myšlienkami som bola mimo. S Dylanom sme sa išli na pizzu a sedeli sme pri nej dobré dve hodiny, čo sme skákali z jednej témy do druhej. Nemôžem uveriť, že v škole bol tak tichý posledný rok, keď mimo nej sa mu ústa skoro nezatvorili. Po tom, ako sa zmieril so svojím priateľom Scottom, mám pocit, že je šťastnejší. Tieň v očiach ustúpil, objavili sa v nich šibalské iskry. Mám dojem, že sa mu vrátila aj farba do tváre. Vracal sa k tomu šťastnému chlapcovi, ktorým býval.

„Mel?"

„Hm?" nadvihla som obočie. Kelsey sa uškrnula.

„Pýtala som sa, či už dostala rozhodnutie."

„Ale áno," zasmiala som sa a rozpačito si vošla do vlasov. Kelsey na mňa s očakávaním hľadela.

„Idem na Londýnsku univerzitu." Moja kamarátka zapišťala až sa niektorí okoloidúci za ňou obzreli, no jej to bolo ukradnuté a hodila sa mi okolo krku.

„T-to je skvelé, Mellisa! Viem, ako veľmi si sa tam chcela dostať. Gratulujem ti, zlato!"

„Vďaka, Kels," zasmiala som sa.

„Ale to znamená, že odchádzaš," odtiahla sa a úsmev jej trochu povädol. Zahryzla som si do pery. Bola som taká zaujatá tou skvelou školou, že som si neuvedomila, že tu zanechávam tak veľa. Až teraz keď hľadím do Kelseyiných tmavých očí, zasiahlo ma to ako blesk. Áno, pre štúdium sa rozídeme, ale nechcela som na to myslieť. Prosím, teraz nie.

„Asi áno," zamrmlala som.

„Neber ma zle, som rada, že sa ti plní sen, ale keď si predstavím, že ja tu zostavám, budem s Adamom a chalanmi a ty... Ty, ktorú poznám už od základnej školy, budeš niekoľko tisícok kilometrov ďaleko odtiaľto, odo mňa. Je to sebecké ako sviňa, ale už teraz mi chýbaš," pousmiala sa.

„Prestaň, Kels! Ešte ma rozplačeš a obe dobre vieme, že potom začneš plakať aj ty. Navyše ešte som tu a nie je to tak, že odlietam hneď zajtra," štuchla som do nej a Kelsey sa rozosmiala.

„Keď ja ťa tak ľúbim, Mel," zatiahla.

Rozosmiala som sa, no objala ju.

„Však aj ja teba ľúbim, Kels," vrátila som jej vyznanie. Kelsey zakňučala a oprela si líce o moje. Pustili sme sa, no do seba zakvačené popod lakte sme kráčali večernou ulicou. Kelsey poznám asi od tretej triedy základnej školy. Keď som ju prvýkrát videla, jednoducho som vedela, že ju musím spoznať, že budeme kamarátky. Ľahko sme našli k sebe cestu a viac z nej nezišli. Naše priateľstvo ustálo mnohé. Za Kelsey Rossovú som neskutočne vďačná.

„Kelsey, môžem ti niečo povedať?" načrtla som vážnejšiu tému.

„Zlato, poznáme sa sakramentsky dlho a práve sme si vyznali lásku. To sa vážne musíš pýtať takú hlúpu otázku?" prevrátila očami.

„Ja som do Dylana zamilovaná," dostala som zo seba ignorujúc jej poznámku. Kelsey sa zachichotala.

„To viem dávno."

„Nie, ja to myslím inak. Teda, ono je to silnejšie. Skutočne ho mám veľmi rada a chápeš... Nie je to pobláznenie, ako možno na začiatku bolo. Ja... spoznala som ho a rozumieš, čo tým chcem povedať, však?" Bolo zvláštne, ako ľahko som vedela spájať slová do viet, keď som ich písala, no keď som to mala vysloviť bolo to zrazu tak náročné. Pritom majú stále rovnakú váhu. Kelsey na mňa pozrela. Bez slova ma ťahala do parku, kde sme si sadli na najbližšiu lavičku.

„Ja viem, Mel. Myslíš si, že to nie je očividné? Iba ten idiot je taký slepý, že to nevidí. Len," povzdychla si.

„Nenávidím sa, že to vravím, ale asi ste si nie je súdení. Nepozeraj tak na mňa, prosím! Poznáš ma, si moja najlepšia kamarátka a nikdy som ti nebola schopná klamať. Len vravím, čo si myslím. Áno, máte k sebe veľmi blízko, no na druhej strane, možno len ty cítiš k nemu niečo viac. Plus teraz odchádzaš, on sa asi tiež dostal niekam na vysokú, však? Vaše cesty sa zase rozchádzajú. Veľmi ma to mrzí, zlatko, ale asi je príliš neskoro. Alebo to proste ani inak byť nemalo. Nie, že by som bola proti nemu, fakt nie! Stále mu veľmi neverím a viem, že ty by si si zaslúžila najlepšieho muža na svete a on ním ani zďaleka nie je, ale vidím, že pri tebe je... iný. Máš na neho dobrý vplyv, dokonca som vás videla spolu sa smiať. A možno sa skutočne zmenil a nie je taký bastard, akým bol, ale," stratila slová. Sklonila hlavu.

Nehnevala som sa na ňu pre jej slová. Viem, že Kelsey to nemyslí zle, je len úprimná, no aj tak ma jej slová zaboleli. Čo bolo však horšie, tie slová sú pravdivé a dávajú zmysel. Vložila som si tvár do dlaní. Možno, keby som nešla do Anglicka, ale zostala tu... Keby som mu niečo naznačila tak, aby to videl. Aby pochopil, čo pre mňa znamená. Prijal by to? Dylan predsa bude študovať externe. Chce v prvom rade pomôcť Santosovi. Možno by sme mohli byť spolu. No, Veľká Británia bola mojím snom dlhší čas. Nechcem sa ho teraz vzdať, ale... Prečo som sa do toho len tak zamotala? Mal to byť hlúpy experiment, ktorý mal ukázať, že Dylan je prekliaty sebecký idiot! Mal mi otvoriť oči, nie ich zaslepiť! Zhlboka som sa nadýchla a zdvihla tvár. Možno som príliš pesimistická a zbytočne sa trápim. Sme mladí. Život máme pred sebou.

„A možno je to len dočasné," prehovorila som.

„Ako to myslíš?" nechápala Kelsey.

„Dylanom Moralesom som bola pobláznená dávnejšie a hoci sa to zdalo neuveriteľné, našli sme k sebe cestu. Možno sa teraz odlúčime, no potom urobíme ďalší krok. Možno, keď budeme starší, múdrejší, všetko sa zmení," usmiala som sa. Moja kamarátka si zahryzla do pery, aby zamaskovala úsmev.

„Kvôli tebe v to dúfam," objala ma okolo ramien a ja som si hlavu oprela o jej plece.

Musia byť city také bláznivé? V jednom momente na Dylana skáčem a smejem sa s ním, vzápätí ho túžim bozkávať. Potom si uvedomím, že vlastne obaja kráčame na ceste k dospelosti a samostatnosti, no nie spolu, a stíchnem. Chcem odísť a chcem zostať. Čo je správne?