Zatiaľ čo jar kvitla, ja som s ňou až tak nedržala krok. Logan ma opäť pozval von a opäť sme to boli len my dvaja. Som si istá, že to bolo rande, no čím som si istá nebola je to, ako sme na tom. Sme stále len priatelia, čo skúšajú alebo sme pokročili? Avšak hanbila som sa ho to spýtať. S Chloe a April som sa nerozprávala. Po tom výbuchu sa obe odo mňa držali ďalej. Naopak Hailey si na obede ku mne vždy prisadla a milo sa so mnou rozprávala. Kelsey bola v hroznej pozícií a na obedy prestala chodiť. Dylana som stretávala na spoločných hodinách, niekedy na chodbách. Keď hrozilo, že sa nám stretnú pohľady, odvrátila som zrak, aby som tomu zabránila. Nepotrebuje ma a ja sa nevtieram. Avšak, ako to už býva zvykom, musí nastať zmena. Nejaký ten zvrat, ktorý si osud zmyslí a prekrížili rozdelené cesty či spojené zase rozhnevá. A mne osud utkal tento zvrat.

Odpadla mi posledná hodina. Nutne som potrebovala ísť na toaletu, takže keď som prišla ku skrinkám, žiadneho spolužiaka som tam už nestretla. Schovala som si knihy, ktoré som nepotrebovala a vzala si naopak tie, ktoré potrebovať budem. Kráčala som tichou chodbou, keď som začula zalapanie po dychu a následne nadávku. Zamračila som sa a priblížila sa k učebni. Že by herci hrali nejakú hádku? Zvedavosť mi nedala a nakukla som skrz malé okienko na dverách do učebne. TRESK!  Videla som len rozmazanú škvrnu, no bolo očividné, že niekto hodil niekoho druhého o tabuľu. Zamračila som sa. Toto nie je hodina drámy! Otvorila som dvere. V prvom momente som zamrzla na mieste, v tom druhom ma ako studená voda obliali slová hádky.

„Toto som chcel spraviť už dávno. Za to všetko, čo si urobil ty mne a najmä Lauren. Vedel si to, ty bastard! Vedel si, že som bol do nej zaľúbený a prefikol si ju. Nie raz, ale niekoľkokrát! Urobil si si z nej svoju štetku!"

„A že to bol ale skvelý sex!"

Ozvalo sa zavrčanie a vzápätí lapanie po dychu, fučanie a odporné nadávky. Donútila som sa k pohybu a v hlave rýchlo zvažovala možnosti. Ústa som otvorila naprázdno. Zápasiaci chalani si ma ani nevšimli. Craigen sa vrhol na Moralesa, ktorého zhodil z nôh a bili sa na zemi. Obaja nadávali akoby ani iné slová nepoznali. Oslovila som ich znovuobjavenými hlasivkami, no chalani boli takí zapálení do súboja, že ma nepočuli. Vlastne ma ani neregistrovali.

„Stratil si už aj Mellisu! Poviem ti, tá mala ale trpezlivosť! A predsa si to pokašlal. Konečne máš, čo si zaslúžiš! A ty si zaslúžiš len také veľké hovno, Morales! Konečne ti karma všetko spláca aj s úrokmi. Čakal som na ňu dlho," vrčal Sam. Dylanovi sa ho podarilo striasť a ako sa zdvíhali zo zeme, bývalý hokejista vrazil päsťou hercovi do tváre. Sam zaprskal a cúvol. Dylan opäť zaútočil. Bili sa ako dva levy. Nemohla som sa medzi nich len tak hodiť. Keď vidím, ako sa medzi sebou bijú a vôbec ma nevnímajú, mohlo by to dopadnúť zle.

„Ale karma ti zjavne nestačí!"

„Trochu jej dopomôžem."

„DOSŤ!" zvreskla som.

Morales zdvihol hlavu, čo Craigen využil a vrhol sa naňho. Dylan to zaregistroval a chcel Sama zvaliť, no skočila som pred herca a položila Dylanovi dlane na prsia, čím som ho donútila zastať. Zazrel po mne a rýchlo cúvol. Otočila som sa a pozrela na Sama. Z kútika pier aj nosa mu tiekla krv. Krivo sa na mňa uškrnul.

„Čo to-?"

„A zas si ho zachránila. Ach, sladká Mellisa, tento," označil Dylana odporným slovom, „si nezaslúži ani štipku tvojej láskavosti. Stále ťa varujem a ty to stále nechápeš. Mala by si sa od neho držať ďalej, ak nechceš, aby ti ublížil ešte viac." 

„To nie je tvoja vec!" precedila som skrz zuby.

Mykol plecami, cúvol, vytiahol si z prechodnej bundy vreckovky a akoby sa nič nestalo, odišiel z učebne. Otočila som sa na Dylana. Ústa mal rozbité, oko nepekne napúchalo a krv sa valila aj z jeho čela. Jeho kakaové oči šľahali blesky a prebodávali ma rovnako, ako keď som mu postrčila peniaze, ktoré by pokryli polovičné náklady, ktoré zaplatil sám.

„Prečo si sa do toho, doriti, miešala?!"

„Nestačilo ti?" odsekla som. Samú ma prekvapilo, ako rýchlo som zareagovala.

Keď som ho tak videla pred sebou krvavého, udychčaného s lesknúcimi sa očami, chcela som mu pomôcť. Mala som chuť, dotknúť sa jeho líca a umyť krv na jeho tvári. No, potom sa vynorili jeho slová. O nič sa mi neprosí. Nepotrebuje moju pomoc. Priečilo sa mi to, no musím rešpektovať jeho rozhodnutie. Pár sekúnd som hľadela do tých očí zahalených v plášti tmavého tieňa. Povzdychla som si, sklonila hlavu a zvrtla sa na odchod. Skutočne, prečo som sa do toho miešala?

Vyšla som na chodbu a mierila k východu, keď sa za mnou ozvali rýchle kroky a zrazu ma ktosi chytil za zápästie. Otočila som sa. Predo mnou stál zbitý Dylan Morales. Prepaľoval ma pohľadom. Mlčal. Hľadela som na neho čakajúc, čo z neho vylezie. Otvoril ústa akoby si slová nakoniec cestu našli, no potom ich zase zavrel. Odvrátila zrak. Sama som nevedela, či chcem, aby konečne prehovoril alebo ma nechal na pokoji. V tom však mykol rukou, ktorou držal moje zápästie. Potiahol ma k sebe. Nečakala som to, zatackala sa a spadla mu rovno na hruď. Pripútal ma k svojmu telu mocnými pažami. Bola som v pasci. Prekvapene som vydýchla. Hlavu si položil na moje rameno a vypustil nahromadený vzduch z pľúc. Stála som tam ako socha. Jeho správanie ma šokovalo. Čo ten chalan odo mňa vlastne chce?

„Mrzí ma to," zašepkal. Ledva som jeho slová počula, no predsa. Práve oni búrali akýsi múr, o ktorom som ani netušila, že je postavený. Pomaly som obtočila ruky okolo jeho pása. Nahlas vydýchol a objal ma ešte silnejšie. Pre seba som sa usmiala. Po chvíli sa odtiahol a pozrel mi do očí, čím prelomil kúzlo, do ktorého ma uvrhol pred niekoľkými chvíľami. Skôr, ako prehovoril, otvorila som ústa ja.

„Choď na ošetrovňu. Povedz, že si spadol. Sestra nebude zapárať, hoci si trochu pofrfle."

Zavrtel hlavou. Vytiahla som z vrecka balíček vreckoviek a jednu som vybrala. Nadvihla som sa na špičky, aby som na jeho tvár dočiahla a opatrne som sa jednou rukou dotkla jeho líca. Druhou rukou som mu pritisla vreckovku na bradu. Zasyčal a prižmúril oči. Pousmiala som sa. Čelo bolo na tom o niečo lepšie, ale ani to sa mi nepáčilo. 

„Podrž to," zamrmlala som, keď som zistila, že brada nechce prestať krvácať. Urobil, ako som kázala a ja som zdvihla druhú vreckovku k jeho čelu. Mykol sa pod mojím dotykom. Aspoň trochu ho zbavím krvi. Keď som bola s čelom ako-tak spokojná, ťahala som ho na ošetrovňu. Naša zdravotná sestra otvorila dvere.

„Čo sa, preboha, stalo?" zamračila sa.

„Spadol zo schodov," odpovedala som. Sestra si premerala Dylana, ktorý si stále držal zakrvavenú vreckovku na brade a vtiahla ho dnu. Vzápätí sa dvere zaplesli. 

Povzdychla som si a hodila sa na lavičku čakajúc na Moralesa. Možno som sa mala zvrtnúť a nechať ho tak. Sklamal ma na plnej čiare, ale na druhej strane som nemohla len tak odísť. Je to ako s túlavým šteňaťom. Nahnevalo ťa, lebo sa ti vycikalo na topánku, ale keby si ho videl ranené, vezmeš ho k veterinárovi. A možno si ho nakoniec adoptuješ.

O chvíľu vyšiel Dylan z dverí. Tvár už nemal krvavú, no čelo mal zalepené a na brade mal bielučkú gázu pri koži šarlátovú. Strčil si ruky do vreciek džínsov.

„Je v tom viac," zamumlal hľadiac na svoje topánky.

„A je to... zložité."

„Dobre," mykla som ramenami. 

„Zaslúžiš si poznať pravdu, keď som ťa do toho nechtiac namočil." Zdvihla som hlavu. Stále hľadel do zeme. Teraz mi, skutočne, pripomínal odkopnuté šteniatko.

„To by bolo fajn." Prikývol a vykročil. Automaticky som sa zdvihla z lavičky a nasledovala ho. Kráčali sme mlčky. Došli sme na parkovisko. Podal mi helmu. Naštartoval a vyrazili sme do mesta. Zaparkoval pri jednej kaviarni.

Vošli sme dnu. Sadli sme si do kúta kaviarne, ďalej od ostatných zákazníkov, aby sme mali súkromie a objednali si kávu. On espresso, ja latté. Dylan mlčal, kým nám milá čašníčka nepriniesla naše objednávky. Ponorila som lyžičku do kávy a nadvihla obočie. Dylan ku mne zdvihol zrak a vydýchol.

„Áno, je to pravda," začal a ja som sebou mykla.

„Ale nerobím to, pretože mi zavoňali špinavé prachy ako otcovi. Keď ho zatkli, začal som viac pomáhať Santosovi. Nezaslúžil si takýto špinavý podraz. Kvôli tomu fiasku, firma stratila niekoľkých odberateľov a zákazky sa nám zháňajú ťažšie. Nie sme na tom najhoršie, no ani nie práve najlepšie. Kým sa povesť, ako tak napraví, firma potrebuje peniaze. Raz som náhodou našiel otcovu skrýš so zvyškom toho svinstva. Polícia teda všetko nenašla. Najskôr som to chcel vyhodiť, ale potom som si uvedomil, že naša rodina je Santosovi niečo dlžná. Potom som však," zaváhal v rozprávaní a zavrtel hlavou.

„Odišiel. A spoznal som Nikkitu. V slabej chvíli som sa jej zdôveril, čo som našiel a ona mi ponúkla pomoc, keďže v tom vie chodiť. Už je čistá, ale každý máme svoju minulosť. A tak, začala naša spolupráca. Dávam jej isté percento, na ktorom sme sa dohodli. Zvyšok odkladám pre Santosa. Nikkita mi pomohla vydobyť si rešpekt, aby aj keď budú naši klienti poznať naše mená, nikdy nenaberú odvahu s tým bežať na políciu. Navyše, na čo by to robili, keďže by sa sami dostali do problémov?"

„Ako dlho to robíš?" zamračila som sa. Pokrčil plecami.

„Ako som sa vrátil. Nikto o tom netuší, okrem Nikkity a teraz teba."

„T-to aj nakupuješ?"

„Nie. Zásoba je pomerne veľká a nie je to také jednoduché, preto som sa toho ešte nezbavil. Ale čoskoro bude po všetkom. Ešte pár objednávok a len, čo sa toho svinstva zbavím, končím. Ešte nejako vymyslím, ako peniaze odovzdám Santosovi, aby o ničom nevedel."

„Máš nápad, ako to urobíš?" opýtala som sa so záujmom. Hnev celkom ustúpil.

„Pravdepodobne pošlem list. Napíšem to na počítači a vytlačím," odvetil. Odfrkla som si.

„A samozrejme to zabudneš zatvoriť alebo vymazať. Poprípade sa zasekne tlačiareň, ty si to ani neuvedomíš a potom budeš mať niekoľko kópií. A keďže tam bude adresa, ľahko sa k tebe dostanú."

„To sa rozhodne nestane!"

„Je to vysoko pravdepodobné."

„Máš snáď lepší plán?"

„Tomu ver!"

Dylan prekvapene zažmurkal. 

„Ten si rád vypočujem."

„Nevypočuješ si nič, pretože by si ho nedokázal uskutočniť, za to ja áno."

Teraz mu už spadla sánka.

„Čo tým myslíš?"

„Ver mi. Vďaka môjmu plánu sa nestane nijaká neželaná nehoda. Santos nikdy nezistí, že si mu peniaze zabezpečil a poslal ty. Nijaký dôkaz k tebe nebude smerovať. Pretože žiadny nebude," uškrnula som sa.

„Myslím, že som ťa do toho namočil až dosť. Viac nedovolím!"

„Stalo sa. Mojím plánom sa nič nezmení. Jediné, čo od teba budem potrebovať je, aby si mi povedal, kedy skončíš. So zvyškom ti pomôžem."

Dylan ma prebodával zamračeným pohľadom. Ja som sa naopak uškŕňala. Presne som vedela, ako sa peniaze dostanú Santosovi bez najmenšej stopy, ktoré by mohli smerovať k Dylanovi. Vlastne nič nebude viesť k nikomu.

„Ak by som súhlasil, ako veľmi sa zapletieš so zákonom?"

„Vôbec," usmiala som sa. Dylan nadvihol obočie.

„Keď to skončí, dám ti vedieť, ale nič ti nesľubujem!" Prikývla som. To mi stačilo.

„Prešibaná Slizolinčanka!" zavrtel hlavou a ja som sa nahlas rozosmiala.

„Ty si pochyboval?"

Odpustila som mu. Áno, stále pokračuje v tom obchode, ale chce s tým skončiť. Dúfam, že to myslí vážne. Ale prečo by mi tvrdil opak? Tým, že som mu ponúkla návrh, v ktorom mu pomôžem a on súhlasil, som vlastne vytvorila skúšku dôvery. Ak skutočne za mnou príde, dá mi dôkaz, že to, čo mi povedal je pravda.

Aloha! Hola!

Tak a Morales je opäť na scéne. Chýbal Vám?😂 Odhalil sa ďalší dôvod, prečo ho Sam tak veľmi neznáša a tiež sa naša dvojica uzmierila. Veríte, že Dylan skončí so špinavým obchodom? A čo má Mellisa za lubom?😇🐍 A keď sme sa nakoniec tak dostali k fakultám na Rokforte, aká je tá Vaša?🌺 Mi amors, opäť muchas gracias por todo! Vy ste jednoducho neuveriteľne úžasní! Los amo a todos ustedes! ♥                            *CleoDeFuego*