„Keby niečo, volaj, jasné?" zavrčala. Vtisla som jej bozk na líce, poďakovala som jej a vyšla som z auta.

Pomaly som kráčala ku krásne osvetlenému domu. Objala som si plecia, pretože som si úplne zabudla vziať z domu kabát, čo som sa tak ponáhľala, aby si to Lana nerozmyslela. Drkotajúc zubami som krivkala ku dverám. Vošla som do predsiene a striasla som sa, keď ma ovalilo teplo. Za veľkými dverami sa nachádzala rozsiahla hala. Preboha! Toto sídlo je ako palác a to som len v predsieni! Chcela som pokračovať ďalej za jemnou hudbou, ktorá sa ozývala z nejakého salónu, no cestu mi zatarasil muž v smokingu. Naleštené topánky žiarili ako jeho plešina.

„Slečna, smiem vidieť vašu pozvánku?" opýtal sa škrobene.

„No, ehm, pozvánku v písomnej forme som nedostala," priznala som.

„Ak nemáte pozvánku, budem vás musieť požiadať, aby ste odišli," ukázal na dvere. Otvorila som a zatvorila ústa.

„Nie, to bude asi omyl. Pozval ma Dylan Morales."

„Ak vás pozval pán Morales, ukážte mi pozvánku."

„Ale on mi nedal pozvánku!"

„V tom prípade, musíte odísť."

„Nemôžete poňho zájsť? Verím, že sa všetko vysvetlí."

„Nebudem pána Moralesa obťažovať obyčajným dievčaťom, ktoré sa chcelo votrieť na prestížny večierok a pravdepodobne všetko pokaziť!" odsekol. Zarazila som sa. Cítila som sa ako Popoluška predtým, než z nej dobrá víla urobila princeznú. Naprázdno som preglgla. 

Urobila som, čo som mohla, no Dylan sa nikdy nedozvie pravdu. Nikdy sa nedozvie, že síce som nemala vôbec prísť, pretože som si skutočne vyvrtla členok, predsa len som sa tu ukázala, no nevpustili ma dnu. Nebudem mu to môcť vysvetliť, pretože viac so mnou do styku ani nepríde. Začne sa mi vyhýbať, najviac ako sa len dá. Všetko to takmer vyšlo. Našla som šaty. Navliekla sa do topánok. Presvedčila som sestru, aby ma odviezla. Bola som tu. Ale jemu to nikto nepovie, lebo tento snob predo mnou si myslí, že som všetko prišla pokaziť a nie je ani ochotný po Dylana zájsť, aby sa to vysvetlilo. Uznávam, moje šaty nie sú najlepšie, o topánkach ani nehovorím, ale môžem ja za to? Respektíve môžem, ale o to tu teraz nejde. Sklonila som hlavu a krivkala k východu, keď sa stal priam filmový zázrak.

„Mellisa?"

Zdvihla som hlavu, rovnako aj ten plešatý muž. Dylan Morales v dokonalom tmavom obleku s bielou košeľou, na ktorej mal vrchné gombíky rozopnuté, s drahými hodinkami na zápästí, bez motýlika či kravaty, mieril priamo k nám. Jeho tvár predstavovala neskrývané prekvapenie. Prišiel až k nám a prebodával ma pohľadom. Sklonila som tvár. Líca mi horeli.

„Pán Morales, vy to dievča poznáte?"

„Samozrejme. Mellisu Campbellovú som osobne pozval. Máte s tým nejaký problém, McArthur?!" prižmúril Dylan oči. Chlap zavrtel hlavou. Dylan ma chytil za ruku a ťahal od muža, ktorý ma nechcel pustiť, aj východu preč. Skrivila som tvár do bolestnej grimasy. Nestíhala som s ním. Potiahla som ho za ruku a on sa otočil. Zastal. Naklonil hlavu nabok. Poobzerala som sa okolo seba, či nás niekto nesleduje, no nikto nám nevenoval pozornosť. Opatrne som nadvihla lem šiat a Dylan si zakryl ústa, aby nevyprskol do smiechu. Prešiel okolo nás čašník so šampanským a ja som rýchlo pustila šaty. Dylan na mňa kývol. Posadili sme sa na schody.

„Takže ty si,"

„Áno, skutočne som si vyvrtla členok. Zle som stúpila a noha sa mi ešte pošmykla na ľade. Včera. Nemohla som si nič obuť, takže preto aj tieto šaty, v ktorých vyzerám akoby som sa navliekla do vreca. Keďže rodičia išli na víkend preč a podarilo sa mi sestru donútiť, aby ma odviezla, som tu."

Vysvetlenie som vychrlila na jeden dych. Dylan na mňa hľadel akoby ma videl po prvýkrát v živote. Kakaové oči prevŕtavali moje telo. Mala som pocit, že mi chce dovidieť až do žalúdka. Jeho pohľad bol taký intenzívny a ja som mala, čo robiť, aby som zostala pokojná, hoci pod mojou kožou to vrelo. Srdce pumpovalo krv akoby o život, krv sa začala variť ako omáčka. Mala som chuť utiecť von, do toho chladu a zimy, len aby som sa zbavila tej horúčavy. Čo to ten chlapec so mnou robí? Trochu som sa ošila a upriamila zrak k ľuďom pred nami, ktorý sa akože zabávali. Falošne sa usmievali i smiali, rozprávali sa pravdepodobne o majetkoch a ohovárali druhých. Zaujímavý večierok.

„Neveril si mi, však?" opýtala som sa, no stále som sledovala dav. Keby som mu opätovala pohľad asi by som bola skolabovala kvôli vysokému tlaku a nenormálne rýchlemu tlkotu srdca. Spôsobila by som škandál a Stella Moralesová by ma ešte zahrdúsila, pretože ma Dylan Morales zabil svojou extrémnou príťažlivosťou.

„Veril!" ohradil sa okamžite. Krátko som sa zasmiala.

„Neklam, Morales!"

Odvážila som sa k nemu otočiť tvár. Jeho pohľad na pečenie sa zjemnil, takže ujma na zdraví mi nehrozila. Srdce sa pomaly upokojovalo, no stále vzrušene bilo. Budem niekedy pri ňom pokojná? Navyše oblečenie a drahá vôňa len podčiarkovali jeho šarm. Dopekla, Morales!

„Z tvojho ok teda sršala dôvera."

Odvrátil zrak.

„Čo sa na takýchto večierkoch vlastne robí? Mám si vziať šampanské a začať s tebou debatovať o točiacich sa peniazoch v ekonomike? Alebo by si radšej bral politiku?" našpúlila som pery. Snažila som sa zamestnať seba aj jeho. Zachechtal sa.

„Popravde, zväčša sa nudíš."

„Ako sa môžeš nudiť? Ten chlap, čo ma zastavil sa istotne nenudí. Stopercentne ma teraz ohovára pred nejakou bohatou vdovou a spolu kujú plány, ako ma zhodia z jeho jachty žralokom, počas ich svadby." Dylan sa rozosmial a ja som sa uškrnula.

Hodinu sme si vymýšľali príbehy o tých ľuďoch a smiali sa. Potom nejaká žena prišla k Dylanovi a čosi mu pošepkala. Zavrčal, no postavil sa. Podal mi ruku. Vraj mu jeho matka poslala odkaz, aby mal aspoň toľko slušnosti, aby sa postavil. Dylan však nemienil nejako túto požiadavku rešpektovať. Chytil ma za ruku a prešli sme na druhú stranu miestnosti, hľadajúc miesto na sedenie. Chvíľu sme sedeli na stoličkách, no keď sa okolie začalo plniť ľuďmi, opäť sme sa presunuli. Vždy, keď sme sa premiestnili, zavrčal a obzeral sa. Zjavne na svoju matku ani nechcel naraziť. Zastali sme opäť ďalej od skupinky. 

Druhú hodinu som sa mu hrajúc sťažovala, aký je to večierok bez nejakej celebrity, kde je nejaký úžasný spevák alebo kapela. Hádzali sme návrhy, kto všetky by sa mohol ukázať. Predbiehali sme sa v menovaní najlepších interpretov. Argumentovali sme a bojovali proti tomu druhému, hoci v kútiku duše sme s ním možno súhlasili. Dylan sa vyhýbal akýmkoľvek pokusom o rozhovor s hosťami. Buď ma odtiahol trochu nabok alebo, keď si ho aj tak našli, dal im jasne najavo, že nie je na ich reči zvedavý. Rovnaká žena, ktorá mu pošepkala prvý odkaz po jeho mame sa opäť vynorila a varovala ho, aby sa správal slušne. Dylan len mykol ramenom. Tento večierok mu bol ukradnutý. Žena si povzdychla, no zjavne vedela, že ním nepohne. Akoby sa nič nestalo, pokračoval v komunikácií so mnou. Opäť sa začal usmievať a smiať. Bola som za to rada, no už ma začínala bolieť noha. Dylan si to všimol.

„Vypadnime odtiaľto," jemne sa dotkol môjho chrbta a kráčali sme von.

Vyšli sme do chladnej noci. Objala som si plecia. Som taká hlúpa! Ako som si mohla zabudnúť kabát? Moju pokožku pohladil chlad a naskákali mi zimomriavky. V ten moment ma pošteklila jemná látka. Vzhliadla som k Dylanovi. Pousmial sa a ja som navliekla do jeho saka ruky. Bolo mi veľké, no aspoň som sa doň mohla skryť. Privolal taxík, no zároveň odbehol do garáže. Nechápavo som naňho zízala, keď vyšiel na cestu, no zastal predo mnou spolu s motorkou. Keď prišiel taxík, zamračila som sa, no on mi len kývol, že mám nastúpiť. Auto sa pohlo. Obzrela som sa. Dylan už sedel na motorke. Prečo, preboha, nenastúpil aj on? Stratil rozum? Taxikár zastavil pred naším domom. Nevedela som, čo robiť, nemala som peniaze. Naklonila som sa, že mu poviem, aby počkal, že skočím do domu po peniaze, no dvere sa zrazu otvorili a ponad mňa sa natiahlo telo. Dylan podal taxikárovi bankovku a vytiahol ma z auta.

„Prečo si nešiel aj ty taxíkom?" Neodpovedal.

„Ak si ním nechcel ísť, fajn, no nemusel si ho naháňať na motorke! Aký to malo zmysel?"

„Odviesť som ťa nemohol, lebo v týchto šatách, no neviem, ako by si si sadla a ako by som ťa dopravil domov," poškrabkal sa na zátylku. Rozosmiala som sa, no potom som sa zháčila. Doparoma!

„Preboha! Tvoja mama ťa zabije! Na tom večierku si musel byť. Dopekla, úplne mi to vypadlo. Mala som ťa zastaviť. Domov by som sa nejako dostala. Zavolala by som sestre alebo by som niečo vymyslela. Prepáč!" prikryla som si ústa dlaňou. Dylan položil svoje veľké dlane na moje plecia.

„Je mi to jedno."

„Čo?! Dylan,"

„Nemôže urobiť nič," mykol plecami. Vyvalila som oči.

„Mellisa, ty si kvôli mne prišla na tú snobskú kravinu, hoci máš čerstvo vyvrtnutý členok. Dnes večer si urobila toľko šialeností a len preto, aby si tam bola. Kvôli mne. Mal som ťa nechať len tak odísť, keď si po tom všetkom bola ešte nútená stáť?"

„Fandíš si, ak to bolo kvôli tebe. Možno som chcela len vidieť snobskú akciu," vyplazila som mu jazyk na odľahčenie atmosféry. Malo to účinok. Zasmial sa.

„Neznášaš takéto akcie." Hoci to nebola otázka, prikývol.

„M-môžeš zostať, ak chceš. Doma je len sestra so svojím chalanom, ale tí už pravdepodobne aj spia. Možno sa tvoja mama potom trochu upokojí a nebudeš mať zle," nesmelo som navrhla. Zavrtel hlavou.

„Horšie to nebude, neboj sa. Utekaj domov. Práve riskuješ chrípku, ktorá postihla celú školu." Prikývla som. Vrátila som mu sako aj napriek jeho protestnému zavrteniu hlavy, poďakovala sa a kráčala k domu. On naštartoval. Vo dverách som sa ešte otočila. Stále tam bol. Zamával mi. Nad tým gestom som sa pre seba usmiala a odkývala som mu.

Chcela som sa prešmyknúť do postele, no Lana s Codym ešte nespali. Obaja zdvihli hlavu z pohovky. Uistila som sestru, že som v pohode a žiadne ďalšie šialené výlety neplánujem. Dostala som sa do postele, previazala si členok, keď mi pípla správa.

DylanMorales: Pýtal som sa jedného týpka a vraj by mali ešte doraziť Maroon 5.

MellisaCampbellová: Klameš!

DylanMorales: Klamem. Je to Charlie Puth.

MellisaCampbellová: To mi musíš zohnať autogram!

DylanMorales: Zoznámim vás?

MellisaCampbellová: To sa musíš pýtať?! Je tvojou povinnosťou nás zoznámiť!

DylanMorales: Vážne? Odkedy?

MellisaCampbellová: Odvtedy, čo príde do tvojho domu Charlie Puth!

DylanMorales: Ešte 45 minút tejto kraviny a budem voľný!

MellisaCampbellová: Musíš nájsť svojho dvojníka, aby si sa mohol vytratiť do postele skôr.

DylanMorales: To by bola aspoň zábava.

Hneď potom sa odhlásil. Počkala som ešte niekoľko minút, no keď sa už neozýval, išla som zo seba dať dole všetok make-up, vrátila som šaty do šatníka, pričom som ich riadne skontrolovala, no boli čisté a žiadnu ujmu nemali, a ľahla si do postele. Odomkla som mobil, no Dylan sa sa neprihlásil.

Aloha! Hola!

Tak, čo vravíte na večierok? Nudná snobská akcia, čo vám poviem😅 No, Mel bola s Dylanom a on si možno v tej hlave uvedomí, že s ňou skutočne môže rátať. Samozrejme, Morales sa zase musel zachovať svojsky a Mellisa si môže jeho správanie len domýšľať😂 Budem opäť vďačná za všetky Vaše komentáre a názory😘 Mi amors, prekročili sme 20K prečítaní. Kedy sa toto stalo? Díos, ani si neviete predstaviť, aká som šťastná, že Vás príbeh baví. Ste úžasní! Muchas gracias por todo!♥                                *CleoDeFuego*