Moje obočie vystrelilo asi až do vlasov. Skutočne ma práve chce Dylan Morales o niečo požiadať? Nikdy odo mňa nič nežiadal. On nikdy. Pustil mi zápästie a pripojil sa ku mne na ceste ku skrinke. Čakala som, že mi povie viac, no keď ticho pretrvávalo, aj keď som si omotávala šál okolo krku, nedalo mi to.

„O čo ide?"

„Poď so mnou na ľad. Pred tréningom malých špuntov zo základky je štadión hodinu voľný. Požiadal som trénera, aby som dostal povolenie od školy."

„Dylan, ja," začala som. Nemôže odo mňa chcieť hocičo iné? Čokoľvek. Len nie toto. Nemôžem ísť s ním na ľad! Zhlboka som sa nadýchla.

„Nevkročím na ľad."

„To ani nemusíš!" vystrel pred seba ruky v obrannom geste. Naklonila som hlavu nabok.

„Tak prečo?"

„Potrebujem vybehnúť na ľad s hokejkou a pukom. Vieš, aby som sa do toho opäť dostal a nešaškoval. Neboj sa, nenútim ťa ísť do brány. To by som ti neurobil," zasmial sa, keď videl, ako sa tvárim.

„Nechcem ísť ešte domov a asi by som sa z vlastných myšlienok zbláznil, keby som sa len tak flákal," zamumlal, sotva som ho počula. Pousmiala som sa.

„Máš korčule?" 

Usmial sa. Srdce mi zahrialo, keď som videla jeho krásny úsmev. Nie úškrn, nie úškľabok, ale krásny úprimný úsmev úžasného chlapca.

„To je najmenší problém."

Zastavili sme sa ešte pri jeho skrinke, odkiaľ si vzal veci a väčšinu kníh do nich nahádzal. Potom sme sa zaplietli do víru študentov na parkovisku. Opäť ho čakala motorka, nie auto. Viem, že auto má, samozrejme, drahé auto. Kedysi sa ním neustále vyvážal. Teraz ho však vidieť len na motorke. Na toto sa ho nikdy nespýtam. Myslím, že odpoveď poznám a je dosť bolestivá. Nechcela som otvárať staré rany a táto musí byť tá najhnisavejšia a najbolestivejšia. Chcela som jeho rany hojiť. Podal mi helmu. Naštartoval a počkal, kým som si zapla helmu a skryla vrkoč do nej. Nevyrazil skôr, ako som ho objala okolo pása. Počkal ešte pár sekúnd až potom vyrazil. Minuli sme školský autobus, ktorý trpezlivo čakal, kým nastúpia všetci študenti. Na ceste však vystrelil. Vietor narážal do môjho tela. Silnejšie som Dylana objala. Opäť sa ma zmocnil adrenalín. Bolo to iné ako jazdiť autom. Na motorke s Dylanom som sa cítila taká slobodná. Túžila som ísť ešte rýchlejšie. Pretekať sa s vetrom. Rútiť sa do neznáma. Avšak zdravý rozum mi vynadal, či sa nechcem zabiť. Štadión nebol ďaleko, boli sme tam o pár minút.

Zaparkoval. Podala som mu helmu a rukami som si odhrnula vlasy z tváre. Vošli sme dovnútra štadiónu. Tu sme sa rozdelili. Dylan zamieril do šatne, zatiaľ čo ja som si išla nájsť miesto na striedačke. Školskú tašku som si položila na sedačku. Oprela som sa o mantinel a obzerala som sa okolo seba. Nikde nikoho. Ľad sa trblietal v žiari svetiel nad nami. Mantinely zdobili staré aj nové reklamy. Oproti mne boli žlté a tmavomodré sedadlá pre divákov, rovnako tak za mnou. Tu sedávajú náruživí fanúšikovia, ktorí povzbudzujú svojho favorita. Počula som len vlastné dýchanie a potom kĺzanie korčúľ. Otočila som tvár za zvukom. Dylan z opačnej strany vyšiel na ľad s hokejkou v mohutných čiernych rukaviciach. Najskôr len ležérne korčuľoval po obvode ľadovej plochy. Keď ma zbadal, usmial sa. Úsmev som mu vrátila. Dostal sa na druhú stranu. Zastal a pozrel pred seba k druhej bránke. Rozbehol sa. Bol neskutočne rýchly. Prudko sa zvrtol a vrátil sa nazad. Toto zopakoval niekoľkokrát. Potom hodil pred seba puk. Pohrával sa s ním a zrazu vystrelil. Trhlo mnou. Vďakabohu, že nechcel, aby som šla do brány. Však by ma bol zabil! Oprela som sa lakťami o mantinel a zvedavo ho pozorovala. Bol fakt dobrý a škoda, že s tým skončil. Na druhej strane som ho chápala. Tím ho medzi sebou nechcel, čo mu patrične dali aj pocítiť. Nechcel sa vtierať. No, skutočne škoda toho talentu. Pozrel sa na mňa a zrazu vystrelil puk, no k mantinelu. Na miesto, kde som stála. Mykla som sa a on sa rozosmial. Urobila som grimasu. Zastavil pri mne.

Líca mal červené, bol trochu zadýchaný, no jeho oči žiarili a jeho radosť odzrkadľovali aj pery. Široko sa usmieval. Bolo nádherné vidieť ho takto. Mala som chuť sa natiahnuť skrz mantinel, vziať mu tvár do dlaní a ochutnať jeho pery. 

„Čo povieš?"

„Si dobrý."

„Ale no! Buď trochu kritická!"

„Čo ti mám vytknúť, keď hráš úžasne?"

„Ďakujem, no nie som dokonalý. Čo by som mohol skúsiť zlepšiť? Hocičo ti v tento moment napadne."

„Ja nie som hokejistka."

„No tak!"

„Fajn! Tak... skús ísť rýchlejšie akoby ťa niečo naháňalo a potom vystrel bez toho, aby si narazil do brány!"

Rozosmial sa, no prikývol. Pochybujem, že som mu dobre poradila. Čo ja viem o hokeji? Podľa mňa hrá fantasticky a on chce, aby som ho skritizovala. Ponáhľal sa za chudákom odpáleným pukom. Dostal sa na druhú stranu, pričom sa s ním pohrával z jednej strany na druhú, ani raz mu neušiel. Otočil sa a rozbehol sa. Rovnako sa pohrával s pukom. Nabral snáď ešte väčšiu rýchlosť, čo som myslela, že je nemožné, ale on to dokázal. Pred bránou prudko vystrelil a ešte prudšie zabrzdil. Puk sa však odrazil od tyčky. Dylan odporne zanadával a skúsil to znova. A znova a znova. Keď sa trafil, obrátil sa ku mne. Zdvihol ruky do vzduchu. Zatlieskala som mu. Už pomalšie prikorčuľoval ku mne. Zadychčane pozrel na hodiny.

„Máme ešte pätnásť minút čas. Skutočne nechceš ísť na ľad? Korčule sa dajú požičať," kývol k opačnej strane, ako sme prišli. Rýchlo som zavrtela hlavou. Na ten ľad nevkročím ani keby na ňom stál polonahý. Teda, to by som možno zvažovala... Ale nie!

„Ani náhodou!"

„Teraz tu nikto nie je."

„Tak si uži, že si na ľade sám. Ja sa budem dívať aj naďalej. Som tvoja morálna podpora!"

„Však sa máš na čo dívať," zachechtal sa.

„Presne," prikývla som. Dylan sa nahlas rozosmial a ja som si vzápätí uvedomila, ako to znelo.

„N-ie, tak som to n-nemyslela! Myslela som, že, že sa tu nenudím... a," očervenela som. Dylan sa stále smial.

„Ešte si dám jeden ľahší okruh a končím."

Pustil mantinel a pomaly si užíval nohy na ľade. Zavrtela som nad sebou hlavou. Som nemožná! Pozrela som na neho. Šiel tak pomaly a spokojne. Vôbec sa nehnal ako pred niekoľkými minútami.

„Čo sa flákaš? Pridaj!" zakričala som na neho. Netuším, čo mi to napadlo. Bolo to spontánne. Nerozmýšľala som. Odpoveďou mi bol hlasný smiech a zdvihnutá hokejka. Prešiel na striedačku. Ja som si vzala veci a kráčala k východu, kde som ho počkala.

Vidieť ho na ľade bolo úžasné. Bol taký šťastný. Patril tam. Mala som chuť Craigenovi jednu vraziť. A možno aj viac. A tiež každému hokejistovi, ktorý bol taký povrchný, že kvôli jeho minulosti ho odsúdil, než by prijal skvelého hráča. Chápala som Dylana, že nechce hrať. Keď mu hráči nechceli prihrávať, keď by mu kradli puk, podkopávali mu nohy, nemalo by to zmysel. Možno by sa dostal na ľad, len keby to prikázal tréner. Dylan je priveľmi ranený. Nevládze bojovať. Má toho dosť. Nevládze bojovať ešte proti vlastným spoluhráčom na ľade. Vzali mu aj to posledné, z čoho mal radosť. Teda vlastne nie. Ešte má hudbu. Tá má zázračné účinky o tom viem svoje.

Z mojich myšlienok ma vytrhol zvuk blížiacich sa krokov. Zdvihla som hlavu a usmiala sa. Úsmev mi vrátil. 

„Som ti veľmi vďačná, že si ma nenútil ísť do brány. To by som zjavne už nebola medzi živými," prehovorila som.

„Na teba by som bol jemnejší. Dovolil by som ti, aby si ma porazila," žmurkol. Očervenela som.

„Ale na súpera nebudeš taký dobrý, však?"

„Budem oveľa, oveľa horší ako som hral teraz."

„Preboha, asi by som ho mala varovať! Mal by si aspoň napísať závet, ak bude po mojom varovaní taký šialený, že sa postaví proti tebe do brány!

„Nevaruj ho! Budem prekvapenie."

„Vraždiace prekvapenie."

„Skôr vražedné. No, potom ma dúfam, budeš kryť."

„Ja ti môžem poskytnúť alibi, avšak čo ostatní hráči?"

„Si úžasná, Mellisa! Máš to u mňa. A čo sa týka toho, že by ma spoznali ostatní, navlečiem si Craigenov dres a ty si oblečieš môj, aby nevzniklo podozrenie."

„Chceš, aby som ti zničila krvopotne nadobudnutú hokejovú reputáciu?"

„Tiež pravda. Asi sa nechám usvedčiť."

„Budem ťa chodiť navštevovať." Dylan sa po mojej vete zháčil a úsmev mu trochu povädol. Nechápala som to. Povedala som niečo zle? Jemne potriasol hlavou.

„A prinesieš mi koláčiky." 

„Nechcem ťa otráviť!"

„Môžeš ich kúpiť."

„Muffiny?"

„Čokoládové!"

„Dohodnuté!"

Prechádzali sme okolo jednej kaviarne, ktorá bola pri štadióne, zjavne, aby sa návštevníci mohli zahriať po korčuľovaní, či fandení, pretože tá kaviareň priamo vo vnútri štadiónu je maličká. Dylan navrhol, či si nekúpime horúcu čokoládu. Súhlasila som. Vošli sme dnu a Dylan nám objednal. Keď prišlo na platenie, takmer som po ňom vyskočila. Zase za mňa zaplatil! Nepáči sa mi to. Bolo by to iné, keby že je toto rande alebo spolu chodíme. Vtedy to je normálne. Ale takto? Cítila som sa zle, pretože viem, že je bohatý. Akoby som ho využívala. Navyše nechcem mu nič zostať dlžná. Keď čašníčka odišla a my sme si sadli za jeden zo stolov, oborila som sa naňho:

„Prečo si zase za mňa zaplatil?! Ešte chvíľu a budem ti dlžná milióny."

Dylan na mňa pobavene pozrel.

„Ty mi nie si nič dlžná a odkiaľ ti napadlo, preboha, také číslo? Za jednu horúcu čokoládu? V akej krajine to žiješ? Taká inflácia," vrtel hlavou.

„Mám ti to všetko vymenovať?!"

„Čo ti vadí, Mellisa? Nezruinuje ma to. Hoci sa toho veľa pohnojilo, majetok mám stále."

„O to ide. Akoby som bola príživníčka," zamumlala som a Dylan sa rozosmial.

„Nemáš sa prečo cítiť zle, Mellisa. Ty vôbec nie." Zdvihol si horúcu čokoládu k perám.

„Navyše, čo vieš? Možno ťa len podplácam, aby si na mňa myslela len v tom dobrom, keby si si náhodou rozmyslela, že mi neposkytneš alibi," uškrnul sa. Vyprskla som do smiechu.

„Tak v tom to je! Alebo aby som ti nosila čokoládové muffiny!"

„Odhalila si ma!" zdvihol ruky. Obaja sme sa rozosmiali. 

Chcem ho takto vidieť stále. S úsmevom na perách, iskrami v očiach. Šťastného. Urobila by som všetko preto, aby sa takto cítil stále. Zdá sa, že môj menší experiment, týkajúci sa môjho priblíženia sa k nemu, uvidím ho ako idiota, stroskotal. Naopak. Vidím v ňom úžasného silného človeka.

Aloha! Hola!

Potešení z Dylanovej prosby? 😇 Aký je Váš názor? Mal by sa vrátiť k hokeju aj napriek tomu, že ho tím odmieta? Má to celkom náročné, chlapec, no ako sa vraví karma je zdarma. A čo Vás robí šťastnými? Mi amors, muchas gracias za všetky prečítania, voty a úplne dokonalé komenty. Ste najlepší! ♥Na to, že toto je moja prvá Teen fiction som ešte nedostala nejako vynadané, že tu bláznim a píšem nezmysly😂 Muchas gracias por todo!      *CleoDeFuego*