Domov som sa vracala v skutočne dobre nálade. Bavila som sa. A bavil sa aj Dylan Morales. Bola som na seba pyšná. Čím viac kráčam dopredu, tým viac vidím, že mám svoj hlas. Stále sa učím, ale robím veľké pokroky. Sama to vidím. Chce to najmä čas a skúšať. Vďakabohu, že Adam vtedy zobral so sebou Chrisa s Loganom, ktorí boli obrovskou skúškou.

Hodila som sa na gauč, zapla telku a odomkla mobil. Okamžite bol pri mne Figaro a dožadoval sa pozornosti, takže telefón skončil pohodený na gauči. Hladila som kocúra a on priadol ako o život. Obtieral si hlavičku o moje líce, jeho striebristé fúziky mi šteklili nos aj líca. Usalašil sa po mojom boku. Pozrela som na telku, kde dávali nejakú komédiu a ďalej škrabkala Figara, keď sa zrazu zaplesli dvere. Odtrhla som od hercov zrak a pozrela na kocúra. Ten vyvrátil hlavu dohora. Čakali sme, kto vojde. Myslela som, že rodičia si po ceste šli ľahnúť. Chvíľu sa ozýval len náhlivý dutý buchot nôh, no potom sa zjavil aj majiteľ.

„Čo si taká besná?" nadvihla som obočie a ďalej škrabkala Figara. Vystrel sa na gauči, natiahol labky a spokojne prižmúril oči. Lana nadskočila a oprela sa o skrinku.

„Preboha, ale som sa ťa zľakla! Mellisa, toto mi nerob!"

„Pst! Nekrič tak! Naši si šli ľahnúť," zasyčala som s ukazovákom na perách. Lana zdvihla ruky na obranu a posadila sa ku mne.

„Myslela som, že budeš ešte vonku."

„Je tam zima," mykla som plecom. Kútikom oka som na ňu pozrela. Objala si je koleno rukami a s prázdnym pohľadom hľadela na komédiu.

„Tak, čo sa deje?" otočila som k nej tvár a posunkom ju vyzvala, nech rozpráva.

„Nič, čo by malo?" pousmiala sa.

„Zatiaľ nie som slepá ani hluchá! Hovor!" prevrátila som oči.

Zavrtela hlavou, oprela sa o sedačku a sledovala dej filmu. Potlačila som štipľavú poznámku a tiež sa venovala filmu. Škrelo ma to, ale viem, že keby som do nej dobiedzala, iba by vybuchla a pohádali by sme sa. Vždy to bolo tak. Lana sa nedelila s tajomstvami, hoci ste jej ponúkli byť jej bútľavou vŕbou. Nie, ona rozhodovala, čo komu povie a nezáležalo jej, kto jej dal tú možnosť. Keď chcela, povedala, keď nie, mlčala. Prešlo asi pätnásť minút, keď si nahlas povzdychla.

„Austin Moore," zamrmlala. 

„Čo zase urobil?" zamračila som sa.

Austin Moore je chalan, ktorý mojej sestre nedá pokoj. Poznajú sa odmalička, býva vlastne hneď vedľa. Spoznali sme ho ako deti, keď sa sem s rodičmi prisťahoval z Arizony. Hrávali sme sa spolu, no najmä k Lane mal blízko. Ako decká boli nerozluční, no potom sa čosi zvrtlo. Už ani neviem, kto s tým začal, možno Austin, možno moja sestra, no začali si robiť naschvály. Začalo to detskými žartíkmi, no postupne to bolo horšie a horšie až to prerástlo do nenávisti. Tí dvaja nemôžu byť v jednej miestnosti, inak by hrozilo, že celá stavba spadne. Kričali po sebe, hádali sa, urážali, Lana ho niekoľkokrát fyzicky napadla. Najhoršie je, že Austin nie len, že býva hneď vedľa, ale ešte sa aj venuje tancu rovnako ako Lana, v rovnakej skupine. Som rada, že nechodím s ňou na tie tréningy. 

„Nestačí, že dýcha?" zavrčala Lana. Zasmiala som sa. Dostala som sa do sedu, pričom ma Figaro nezabudol počastovať škaredým pohľadom sprevádzaním podráždeným zamraučaním. Vzala som si ho do náručia.

„Poď sem, ty kráľ."

Kývla som Lane, nech pokračuje, pretože ohľadom Austina môže byť neskutočné množstvo možností, že by bolo nemožné nájsť tu jednu konkrétnu. Samozrejme, okrem toho, že dýcha. 

„Je tak neznesiteľný! Nemôžeme sa presťahovať?" zaskučala.

„A kam?" zasmiala som sa.

„Stačilo by sa presunúť o pár blokov, ulíc ďalej," zamumlala.

„Tak, čo zase urobil?"

„Provokoval, ako inak," rozhodila rukami.

„Ale poviem ti, Mellisa, že už mám toho dosť! Neustále ma strápňuje pred priateľmi, pre tanečníkmi, vlastne, všade, kde sa stretneme. Už nevládzem! Dnes ma ponížil pred Codym. Vymýšľa si, klame a potom to všetko musím dávať do poriadku, no niekedy mi ľudia ani neveria. Nenávidím ho!" 

„Čo nahovoril Codymu?" vyvalila som oči.

Cody Allen je Lanin chlapec. Sú spolu asi dva mesiace a nespomínala mi, že by mal Cody tú česť spoznať Austina. 

„Začal pred nami hrať žiarlivostnú scénku. On normálne tvrdil, že spolu chodíme a nemôže uveriť, že ho takto podvádzam. Tvrdil, že som mu povedala, že idem za babkou do iného mesta, pretože je vážne chorá a on ma teraz nájde tu. Codyho takmer porazilo."

Spolu s Figarom sme ju počúvali.

„Jasné, odsekla som mu, že ani keby bol posledný chlap na Zemi, nikdy by sme spolu neboli a radšej by som sa spárila s opicami, aby vznikla nová evolúcia, ale Codymu som mala čo vysvetľovať. Nechápal to. Netušil, kto Austin je, nemal poňatia, prečo som ho tak arogantne schladila, ani to, či je to pravda."

„Takže, Cody sa po prvýkrát stretol s Austinom," poznamenala som.

„Bohužiaľ. Codyho mám fakt rada, ale nechcela som mu o tom debilovi povedať."

„Prečo?"

„Prečo asi? Pre jeho vlastné dobro by bolo, keby ho nemusel nikdy poznať!"

„Býva hneď vedľa. Cody by na to prišiel."

„Možno nie."

„Ty nie si normálna," zasmiala som sa.

„Keby som sa rozhodla Austina Moora zavraždiť, pomohla by si mi, však? Alebo by si ma aspoň kryla."

„Oboje, Lana!" prikývla som so smiechom. Spokojne sa usmiala.

„A okrem toho, ako bolo s Codym?"

„Fajn. Je strašne zlatý a má toľko vtipných príbehov ako nikto. S ním sa fakt nenudím."

„Mladšia a už má chalana. A čo ja?" smrkla som naoko.

„Keby si chcela, už máš Logana omotaného okolo prsta." 

Prestala som na chvíľu škrabkať Figara, schmatla som vankúš a udrela ním sestru po hlave. Zasyčala a odtisla moju zbraň.

„Nemôžem za to, že si sa buchla do Moralesa! Prehovoril vôbec na teba od toho Londona?" nadvihla obočie.

„Náhodou! Dnes sme boli spolu vonku," odsekla som jej. Lane spadla sánka. Figaro tiež vykrútil krk a prepaľoval ma svojimi veľkými očami akoby sa pýtal, či to myslím vážne.

„On ťa pozval na rande?" vyvalila sestra oči.

„Nebolo to rande. Boli sme iba spolu vonku. A stretli sme Logana."

„Ho-ho! Ako veľmi Logan žiarlil?" sprisahanecky na mňa žmurkla.

„Logan nemá najmenší dôvod žiarliť. Nechodím ani s jedným!" zavrčala som.

„Prosím ťa!"

„Choď s tým kdesi!"

Lana sa rozosmiala. Natiahla ruky k Figarovi a ten chlpatý zradca prekročil moje paže, aby sa dostal k blondínke. Lana si ho zdvihla do náručie a poškrabkala ho za ušami. Natiahol krk k jej tvári, obtieral sa o jej líce, pričom priadol ako o život. Zazrela som po ňom. Nech nepočíta s tým, že mu niečo hodím pod stôl! 

Mlčky sme pozerali komédiu, ktorú dávali v telke. Sem tam sme sa krátko zasmiali na scénke, či hláške, ktorá patrila do deja. Figaro po chvíli zaspal na Laniných kolenách. Ten si fakt žije. 

Komédia skončila a my sme vypli telku. V dome nastalo úplné ticho. Tmu pretínalo len nočné svetlá z ulíc, ktoré sa načahovali skrz okná. Postavila som sa, aby som si ponaťahovala kosti. Lana sa opatrne vyslobodila spod Figarovej nadvlády. Kocúra sa len skrútil do klbka a chrápal ďalej. Vyšli po schodoch. Lana sa hneď zamkla v kúpeľni, takže mne ostávalo jediné. Čakať. Zatvorila som sa v izbe a odomkla som mobil. Dostala som sa do galérie a prechádzala som si jednotlivé fotky. Dylan je, skutočne, fotogenický. Jediná možno nepodarená fotka je tá, kde spadol. Pery sa mi vykrútili do úsmevu. Dostala som sa k fotke, kde si zakrýval polovicu tváre, prsty sa dotýkali hebkých kučeravých vlasov. Srdce sa mi divoko rozbúchalo. Začala som sa hrabať v šuplíku, odkiaľ som vylovila svoj zošit. Pustila som si hudbu tak, aby nezobudila celú rodinu, no zároveň, aby vyplnila ticho vôkol seba.

Listovala som v zošite, čítala si polepené citáty v ňom, úryvky z piesní, farebné nadpisy. Začítala som sa do jednej z poviedok a pobavene som nad sebou zavrtela hlavou. Listovala som ďalej, míňajúc kresby, iné poviedky až som našla čistú stranu. Vzala som do ruky pero a vynechala som pár riadkov pre nadpis. Pozrela som na dokonalú fotku zlého chlapca s tŕnistou minulosťou a dala sa do písania. Šlo to samo. Hrýzla som si do pier, no tú nádheru, ktorú som videla, musela som, nie, potrebovala som ju dať a papier v podobe slov, hoci neviem, či nájdem dostatočne silné slová, aby som opísala to, čo som odfotila. Ani tá fotka nesiahala originálu ani po päty. 

Vločky poletovali okolo ľudí, šteklili ich na tvárach, aby ich rozptýlili od zlomyseľného mrazu, ktorý štípal ich líca. Zrak jej spadol na neho. Na princa. Gaštanové kučeravé vlasy rozfúkal vietor, hral sa s nimi a chlapec mu to dovolil. Jedna neposlušná kučera mu spadla do kakaových hlbokých očí. Milovala tie oči. Boli pre ňu zvláštne magické. Ich farba sa niekedy veľmi ťažko dala odhadnúť. Niekto by povedal, že sú to obyčajné hnedé oči. Ona videla viac. Niekedy boli tmavé ako mliečna čokoláda, inokedy svetlé ako škorica ba až jantár. Najkrajšie kakaové oči, aké kedy videla. Zväčša boli studené ako ľad, tvrdé ako kameň. Videla v nich už blesky a zúriacu búrku. No, mala možnosť v princových očiach zazrieť aj iskričky pobavenia a šťastia. Bolo málo tých okamihov, no boli tam. Niekedy tak odrážali úsmev jeho pier. Boli pekne krojené, úsmev im pristal najviac. No, on ich najradšej vykrúcal do úškrnu či posmešnej, alebo znechutenej grimasy. Jeho črty tváre lákali ženy k pohladeniu, chceli, aby sa brušká ich prstov dotýkali jeho dokonalej pokožky od čela až po ostrú bradu. Bol bohatý, slávny, atraktívny. Bol to princ. Nebol hlúpy, šarlatáni ho nemohli nachytať na žiaden trik. Princ bol bystrý a prešibaný ako lišiak. Jeho vlastnosti z neho robili nebezpečného muža. Dievča ho vedelo zahliadnuť, keď sa prechádzal po meste. Mal rád prehľad, hoci kráľovskí radcovia ho varovali, aby nevychádzal, no on na to nehľadel. Bol arogantný a mocný. Desivá kombinácia. Dievčatá sa predbiehali, ktorá z nich bude najkrajšia a ktorá ho zvedie. Bola to ako súťaž, na ktorej sa princ dobre bavil. Aj dievčaťu sa princ páčil, avšak ona nemala šancu dostať sa k nemu. Nebola bohatá, nemala toľko drahých šiat, šperkov a kozmetiky, nevedela sa tak predvádzať ako to vedeli bohaté dievčatá. Jej otec predával ryby a ona, ako dobrá dcéra, mu pomáhala. Princ koketoval s jednou slečnou, ktorá sa chichotala a natriasala svojím bujným poprsím vo veľkom výstrihu, ktoré takmer vyskočilo. Predávalo teplé pečivo na opačnej strane cesty. Rybárova dcéra hľadela na princa, ako od nej prijíma vanilkový venček. Ten úškrn. Neusmieval sa, uškŕňal sa. 

„Melli? Môžeš," nazrela dnu Lana. Zažmurkala som a vynorila sa z prístavu pred sebou. Otočila som sa k sestre a prikývla som.

Vzala som si veci a utekala do kúpeľne. V rýchlosti som sa osprchovala a urobila si hygienu. Do tela sa mi oprel chlad. Rýchlo som prebehla naspäť do svojej izby. Hudba stále hrala, zošit bol otvorený. Vypla som hudbu, schovala zošit. Zívla som. Schovala som sa pod perinu s mobilom v ruke. Uvedomila som si, že som Dylanovi niečo dlžná. Otvorila som konverzáciu a nahrala fotku, kde padá na zem. Okamžite bola videná. Uškrnula som sa.

MellisaCampbellová: Tak vidíš, že som neklamala!

DylanMorales: Preboha, neverím! Normálne neverím!

MellisaCampbellová: Tak uver!

DylanMorales: Ale som pokojný. Aha...

Krátko na to mi prišla fotka. Zvieral ma pri svojej hrudi, smiali sme sa. On, samozrejme, vyzeral perfektne. Ja na druhej strane... Hlava zaklonená, moje vlasy šibali jeho tvár, v ruke som zvierala mobil. Takmer som z kože vyskočila. To takto vyzerám, keď sa smejem?

MellisaCampbellová: Ty si mal mať zlú fotku, nie ja!

DylanMorales: Náhodou, si na nej rozkošná. Hoci takmer mi praskli bubienky, keď som nás fotil.

MellisaCampbellová: Prosím?

DylanMorales: Uznávam, tvoj smiech je nákazlivý, ale tak strašne hlasný a smeješ sa na takej frekvencii...

MellisaCampbellová: Na akej frekvencii?!

DylanMorales: To sa nedá ani k ničomu prirovnať. Možno k pískaniu delfína?

MellisaCampbellová: Tak toto som ešte nepočula :D

DylanMorales: Nemáš zač.

MellisaCampbellová: To nebolo poďakovanie.

DylanMorales: Keď myslíš.

MellisaCampbellová: Fajn, idem už spať.

DylanMorlaes: Došli ti argumenty.

MellisaCampbellová: Náhodou, mám ich veľa, ale už chcem ísť spať.

DylanMorales: Dobrú.

MellisaCampbellová: To bolo rýchle.

DylanMorales: Vravela si, že chceš ísť spať, šteniatko.

MellisaCampbellová: Tak delfín či šteniatko?

DylanMorales: Šteniatko, ktoré vydáva zvuk ako delfín.

MellisaCampbellová: Nevydávam zvuk ako delfín!

DylanMorales: Keď myslíš...

MellisaCampbellová: Dobrú noc.

DylanMorales: Dobrú.

Po celý čas som si musela hrýzť do pier, aby som nevybuchla smiechom. Tak ja pískam ako delfín, keď sa smejem. On je šialený. Naposledy som otvorila galériu a prechádzala fotky. Ja sa z toho asi nedostanem. Prešla som prstom po jeho tvári a usmiala som sa. Vypla som mobil, zababušila sa do perín. Viečka mi razom oťaželi a ponorila som sa do temnoty.