Cestovať niekam lietadlom je skvelé, až na to čakanie, kedy sa otvorí buď váš check-in alebo kým budete môcť nastúpiť do lietadla. Sedela som s prekríženými nohami na jednej zo stoličiek, neďaleko rodičov. Mamina hlava spadla na otcove rameno, oči zatvorené. Otec si opieral hlavu o tú jej a s pootvorenými ústami driemal, ruku mal obtočenú okolo maminých pliec. Je neuveriteľné, že skoro každé štvrté manželstvo sa rozpadá a moji rodičia sú do seba zaľúbení ako na začiatku. Niekedy sa správajú ako čerstvo zamilovaní, no na to už so sestrou prevraciam očami. Hoci v kútiku duše im celkom závidím. Neviem si ani len predstaviť, že by som niekoho tak veľmi a tak dlho milovala a on mňa. V dnešnej dobe to znie ako rozprávka. 

Hrala som sa na mobile, keď mi pípla správa. Keby nesedím, asi by som bola spadla na zadok, keď som si všimla odosielateľa. Srdce sa mi rozbúchalo a chvíľku som len hľadela na upozornenie ako omámená. Vianoce už predsa boli, tak čo sa to stalo za zázrak? Poobzerala som sa po letisku, no nikto si moje rozpoloženie nevšimol. Lane behali prsty po klávesnici ako ničivé tornádo a na mobil sa mračila, rodičia driemali. Konečne som otvorila správu.

DylanMorales: Šťastný Nový Rok!

MellisaCampbellová: Ahoj. Ďakujem aj tebe Šťastný Nový Rok!

Správa bola v sekunde zobrazená. Písal. Zatvorila som konverzáciu, nech to nevyzerá, že len netrpezlivo čakám, čo odpíše, hoci v skutočnosti to tak bolo. 

DylanMorales: Netušil som, že si Mellisa a nie Melissa. Tak už chápem, prečo som ťa hneď nenašiel.

MellisaCampbellová: Hej, na začiatku som to často ľuďom vysvetľovala, najmä učiteľom.

DylanMorales: Je to trošku mätúce. 

MellisaCampbelová: Ale našiel si ma.

DylanMorales: Áno. 

Zdá sa, že si užívaš New York.

MellisaCampbellová: Nehovor mi, že si už videl tú Katinu fotku!

DylanMorales: Videl. Bola si opitá?

MellisaCampbellová: Čo? Nie! Len som sa dobre bavila.

DylanMorales: To vidno. Užila si si poriadne divokú noc ;)

MellisaCampbellová: Prestaň! Radšej mi povedz, ako si sa ty bavil na Silvestra.

DylanMorales: Pokojnejšie. 

MellisaCampbellová: Veľmi výrečná odpoveď...

DylanMorales: Neviem, čo by som napísal. 

Istotne nebola taká zaujímavá ako tvoja.

MellisaCampbellová: Asi Kate skutočne zabijem.

DylanMorales: Prečo?

MellisaCampbellová: Za tú fotku.

DylanMorales: Je to len fotka.

MellisaCampbellová: Môžem ťa prísť len tak odfotiť a zavesiť to na internet, hoci tá fotka bude strašná?

DylanMorales: Tak po prvé, pokojne môžeš prísť a urobiť fotiek koľko len chceš, pretože na každej vyzerám fantasticky.

Po druhé, to nadväzuje na po prvé, žiadna fotka nebude strašná.

A po tretie nechápem, čo sa ti na tej fotke nepáči.

MellisaCampbellová: Tvoj výzvu prijímam, Dylan Morales! Urobím ti strašnú fotku, aby si pochopil moje trápenie, ktoré teraz nechápeš.

DylanMorales: Prehráš, Mellisa Campbellová!

MellisaCampbellová: Nebuď si taký istý.

DylanMorales: Dokáž mi to!

MellisaCampbellová: S radosťou. Len, čo pristaneme v Toronte. 

DylanMorales: Fajn. No ešte stále máš šancu na ústup ;)

Dylan Morales Vám poslal fotku.

Načítala sa fotka, na ktorej sa mierne uškŕňal, krásne kakaové oči hľadeli do objektívu, takže to vyzeralo akoby hľadel priamo na mňa. Obočie mal nadvihnuté v nemej výzve. Z výrazu tváre bolo vidno, že sa nudí a oči prezrádzali miernu únavu. Na čele sa mu vytvorila vráska. No ani to mu neuberalo na kráse. Čo by som dala za to, ležať po jeho boku, môcť si oprieť hlavu o jeho svalnaté rameno. Fotka neukazovala celé jeho husté vlasy, no aj tak mi myšlienky k nim zablúdili. Musia byť neskutočne hebké. Možno má predsa len pravdu a žiadna zlá fotka nebude. Nie, stále mám šancu! Je len človek, urobí chybu.

MellisaCampbellová: Mohol si si urobiť niekoľko záberov a z tridsiatich šiestich fotiek si mi poslal tú najlepšiu. Takže týmto ma nevydesíš.

DylanMorales: Nemusíš mi veriť, ale toto bol prvý záber. Takže sa môžeš začať báť.

MellisaCampbellová: Tvoj pokus nevyšiel.

DylanMorales: Uvidíme o pár hodín.

MellisaCampbellová: Fajn. Radšej sa nachystaj, aby si mal aspoň šancu.

DylanMorales: O štvrtej pre bránou v parku a hra začne ;)

MellisaCampbellová: Fajn!

DylanMorales: Fajn!

Ľudia sa začali hýbať, Lana prestala odpisovať a zdvihla hlavu. Vymenila si so mnou pohľad a ja som len kývla hlavou. Vypla som internet a postavila sa. Rodičia trochu zmätene zažmurkali, ako sa prebúdzali z driemot. Prešli sme cez posledné kontroly a autobus nás odviezlo priamo k lietadlu. Až keď sme vzlietli som si uvedomila, že Dylan Morales ma nie len vyhľadal na sociálnych sieťach, ale aj ma aj pozval von. Nový rok začína veľmi sľubne.

Doma som sa ledva stihla vybaliť, čo som sa ponáhľala do parku. Na letisku sme strávili o niečo viac času, ako bolo nutné, no naše kufre išli, ako naschvál, posledné. Všetci už takmer odišli, len my sme postávali pred pásom a netrpezlivo podupkávali nohami. Kým sme sa z letiska dostali domov a stihla som aspoň povyhadzovať veci z kufra, bolo trištvrte na štyri. Zakričala som, že do desiatej budem doma a utekala som von. Obalil ma chlad, čo ma donútilo skryť nos do šálu a ruky strčiť do vreciek kabátu. V tom zhone som si úplne zabudla vziať rukavice. K parku som prišla o dve minúty neskôr. Líca mi blčali od mrazu ale aj od toho, ako som sa ponáhľala. Dylana som spoznala okamžite. Rozstrapatené vlasy od vetra teraz neboli schované pod kapucňou, hoci čiapku nemal. Pristúpila som k nemu bližšie.

„Ahoj," usmiala som sa. Zažmurkal, krivo sa usmial a zložil si slúchadlá, ktoré potom schoval do vrecka od bundy. 

„Ahoj."

„Si pripravený na najhoršiu fotku svojho života?" nadvihla som obočie. Krátko sa zasmial pobavene vrtiac hlavou.

„Skúsiť to môžeš," mykol ramenom. 

„Vyber si pozadie," rozhodila som rukami do strán. 

„Klzisko?" navrhol.

„Ty tu máš korčule?" zamračila som sa. Len nech skutočne nechce ísť na ľad!

„To by nebol taký problém," uškrnul sa.

„Takže nemáš," našpúlila som pery. Vytiahla som mobil a bola som pripravená fotiť aj tu. Dylan sa uškrnul. Vykročili sme do parku. 

Bola som nesmierne šťastná, že nasnežilo. Nie, že by som bola milovníčka zimy, oveľa radšej mám leto, ale aspoň ten chlad za niečo stál, keď bol všade vôkol sneh a dokonca aj jazerá zamrzli. Zo stromov a lámp viseli mohutné cencúle, lavičky boli zasnežené, no niektoré mali snehovú pokrývku odkrytú, pretože si na nich niekto urobil pohodlie. Míňali sme niekoľko psičkárov so svojimi štvornohými priateľmi, keď som jedného spoznala. 

Fenka sa ku mne rozbehla s vrtiacim chvostom. Usmiala som sa a sklonila sa, aby som ju mohla pohladkať. Prikrčila sa k zemi, zaštekala a skôr ako som sa jej mohla dotknúť, rozbehla sa k svojmu majiteľovi. Zdvihla som k nemu zrak. Venoval mi úsmev a vykročil priamo ku mne. Vyšla som mu naproti, Dylan so mnou.

„Aké pekné prekvapenie," prehovoril, keď sme boli od seba sotva dva metre.

„Ahoj, Logan."

„Myslel som, že si v New Yorku," nadvihol obočie a pozrel na Dylana, potom späť na mňa. V jeho ľadových hrejivých očiach bola otázka. 

„Dnes som priletela," mykla som plecom.

Penny zvedavo oňuchávala Dylana. Chlapec na dalmatínku pobavene hľadel, no nesklonil sa, aby ju pohladkal. Uprela na neho svoje tmavé oči a odbehla sa schovať za nohy svojho majiteľa. No, opatrne vystrčila ňufáčik a keď chlapec venoval pohľad Loganovi, Penny sa ho opäť odhodlala oňuchať. 

„Po takej rušnej noci som čakal, že tam zostaneš ešte aspoň dva dni, aby si sa z toho vyspala," podpichol ma. 

„Čo s tou fotkou všetci máte? Nebola som opitá!" zaskučala som. Logan sa nahlas rozosmial, Dylan sa krátko zachechtal. Vtedy som si uvedomila, že by bolo slušné predstaviť ich.

„Mimochodom, Logan, toto je Dylan. Dylan Logan."

Chalani sa navzájom premerali. Logan sa pokúsil usmiať a kývol môjmu spoločníkovi. Dylan iba kývol. Nastalo  trápne ticho. Zahryzla som si do pery a zúfalo hľadala nejaké slová. Zachránila ma Penny. Dalmatínka opäť utiekla od Dylana a obšmietala sa okolo mojich nôh. Čupla som si k nej a natiahla ruku. Odskočila odo mňa, no vrátila sa a oblízala mi skrehnuté prsty. Vrtela chvostom ako o život. Opatrne som ju pohladkala po čierno-bielej hlavičke.

„Ty máš isto niekde schované psie sucháre alebo čo," zasmial sa Logan.

„Na čo by mi boli psie sucháre?" zdvihla som k nemu hlavu.

„Aby si podplatila Penny!"

„Nepotrebujem ju podplácať," žmurkla som.

„Si predsa mačacie dievča, ako inak by si si ju získala?"

„Myslela som, že toto sme si už vyjasnili."

Logan sa zasmial a tiež sa sklonil k Penny. Pripol jej vôdzku a naše prsty sa na okami stretli. Vymenili sme si mierne úsmevy a postavili sa. 

„Tak my už pôjdeme. Rád som ťa videl, Mellisa." Pozrel na Dylana.

„A teba som rád spoznal, Dylan." Mala som pocit, že jeho tón sa o niečo zmenil.

„Ahojte," usmiala som sa a každý sme vykročili svojim smerom. 

Opäť sme sa ponorili do ticha a míňali prírodu vôkol nás a niekoľkých ľudí, ktorý sa išli rovnako ako my prejsť. Potláčala som v sebe všetku hanblivosť a zhlboka sa nadýchla. Som predsa rozhodnutá mu pomôcť. Podarilo sa mi ho nejako vytiahnuť von. Tak teraz nemôžem len tak mlčať. Otvárala som ústa pripravená byť dievča v pohode.

„Rozmýšľal som o tom, čo si mi povedala." Predbehol ma.

Okamžite som zatvorila ústa. Teraz mi vzal vietor z plachiet. Bola som pripravená začať konverzáciu, niečím, čo by ho donútilo sa aspoň usmiať. Chcela som mu ukázať, že svet sa nezrútil, no on začal hrať na inú notu. 

„Och," vypadlo zo mňa.

„Máš pravdu. Úprimne, neznášam byť sám!" pokračoval, no hľadel stále pred seba. Slová si skôr mrmlal popod nos, no rozumela som každej jednej hláske. Prvá myšlienka bola, že si s ním prepletiem prsty a stisnem mu ruku, no to som rýchlo zavrhla.

„Ale ty nie si sám," dotkla som sa jeho lakťa. Zboku na mňa pozrel. Zachvátil ma rumenec, no mohla som to našťastie zvaliť na štípajúci mráz. Usmiala som sa.

„Len si strašne slepý, aby si to videl," hravo som do neho drgla. Zavrtel hlavou, no kútikmi úst mu šklblo. Vytiahla som z vrecka mobil a ako hľadel na cestu, urobila som mu fotku. Žiaľ, nevypla som si zvuk, tak sa po celom okolí rozľahol zvuk fotoaparátu. Dylan zdvihol hlavu.

„Doparoma!" zakliala som, keď som otvorila svoju prácu. Skutočne vyzerá dobre na tej fotke. 

„Vravel som," ozvalo sa mi pri uchu a mne po tele nabehla husia koža.

„Ja nemám zlé fotky."

Vyvrátila som hlavu, aby som sa mu pozrela do očí. Uškŕňal sa. To je dobré znamenie. Našpúlila som pery a opäť ho odfotila. Trhol hlavou dozadu, na čo som sa rozosmiala. Pozrela som na fotku, na ktorej cúval s vyvalenými očami. Otrčila som mu displej. 

„Mám ťa!"

„Nie, nemáš!" protirečil mi a skôr, ako som sa mohla nazdať, jeho dlhý ukazovák prechádzal po displeji. Zaškeril sa na mňa a ja som šokovane spustila ruku a hľadela do galérie, kde bol jediný obrázok Dylana, a to ten z profilu. 

„To si neurobil!" sklamane som zízala do mobilu.

„Urobil," mykol plecom. Vzhliadla som k nemu a prižmúrila som oči.

„Ako chceš! Urobila som jednu, zvládnem aj druhú!" zavrčala som.

„Taká náhoda sa už nestane!"

„O tom by som sa hádala!"

Opäť som zdvihla mobil, no stihol mi ešte aj zapózovať. Takmer ma porazilo! Jedna ruka zakrývala polovicu tváre a dlhé prsty sa dotýkali vlasov, druhá prekrížená, dotýkala sa tej prvej lakťa. Zavrčala som a vykročila po chodníku akoby sa nič nedialo. Dylan ma nasledoval. Mlčali sme, no ja som striehla. Čakala som, kedy sa mi naskytne ďalšia príležitosť. Zjavne šťastena nie je na mojej strane, ale na Dylanovej. Skočila som pred neho s diabolským úsmevom, že sa mi opäť podarí šokovaný výraz, no ani tentoraz to nebola zlá fotka. Pobavene na mňa hľadel s rukami vo vreckách bundy. 

„Rozkošné, ako sa snažíš," poznamenal.

„Dylan Morales, ty budeš mať zlú fotku a ja sa o to dnes postarám!" vyhlásila som.

„To chcem vidieť!"

„Fajn."

„Fajn."

„Fajn!"

Zachechtal sa. Schovala som mobil do vrecka, pretože prsty mi omŕzali, no zároveň som potrebovala moment prekvapenia. Došli sme k jedným schodom. Bola som pripravená. Prebehla som okolo neho, no nevšimla som si, že schody sú zľadovatené a nohy sa mi pošmykli. Vykríkla som, chytila sa zábradlia a môj zadok visel len niekoľko centimetrov nad zemou, nohy boli o pár schodov ďalej. Za mnou sa ozval výbuch smiechu. Zaklonila som hlavu a videla smejúceho sa zlého chlapca. Zdvíhala som sa na nohy a on sa snažil upokojiť svoj smiech. On sa rehotal. Skutočne sa smial na celé okolie. Hneď ako som sa postavila, vytiahla som mobil a stihla urobiť fotku smejúceho sa Dylana Moralesa. Razom sa prestal smiať, keď začul zvuk fotoaparátu. Zdvihol ku mne zrak.

„No, ukáž, či sa podarilo!" vyzval ma. Vyplazila som mu jazyk.

„Podarilo."

„Neverím ti."

„Never."

Prižmúril oči a rozbehol sa dolu po schodoch. Vyvalila som oči, zvrtla sa na schode a ponáhľala sa dolu. No tentoraz som sa pridržiavala zábradlia. Mala som náskok pár schodov, avšak Dylan je vyšší, tým pádom má dlhšie nohy a ako bonus, je to hokejista! Zdolala som posledný schod a utekala preč od neho. Obzerala som sa ponad rameno. Niekoľkokrát sa šmykol. Otočila som sa a zaostrila som na neho. O zlú fotku mám postarané. Šťastena sa proti nemu obrátila. Na poslednom schode sa pošmykol, nohy utiekli dopredu, zatiaľ čo zvyšok tela dozadu. A môj fotoaparát to zachytil. Vybuchla som do smiechu až som sa predklonila dopredu. Nedalo sa to zastaviť. Dylan prižmúril oči a rozbehol sa za mnou, no ja som sa nemohla prestať smiať. Pokúšala som sa urobiť pár krokov, no bol rýchlejší. Otočila som sa mu chrbtom a pevne zvierala v mobil, stále sa smejúc. 

„Daj mi ten, mobil!" načahoval sa poň, v jeho hlase zaznieval smiech.

Nemohla som povedať nič, pretože som sa stále musela smiať. Nedalo sa prestať. Jeho paže uväznili moje telo a prsty hľadali telefón. Vytrvalo som mu unikala, avšak nepodarilo sa mu uniknúť pred jeho mocnými ramenami. Ani som si neuvedomila, kedy sa môj chrbát začal dotýkať jeho brucha. Vyvrátila som hlavu dozadu. Bola som o neho celá opretá. Týčil sa nado mnou, rukami zovieral moje zápästia. Srdce sa mi splašene rozbúchalo. Smiech doznieval. Bol tak strašne vysoký. Sklonil sa ku mne. Jeho pery zdobil úprimný úsmev. Cítila som teplo jeho tela, moje líca naberali červeň. 

„Ukáž mi tie fotky," pozrel mi priamo do očí.

„Nie, zase mi ich vymažeš!" nedala som sa obmäkčiť, hoci moje telo chcelo urobiť všetko, čo chcel on. 

„Nevymažem."

„Čo by ťa tentoraz zastavilo?" nadvihla som pobavene obočie. Jeho oči zaiskrili.

„To, že si mi ich ukázala." 

Vyprskla som do smiechu. Hoci nerada, no vyvliekla som sa z jeho zovretia.

„Dôkaz toho, že aj ty môžeš mať zlé fotky, dostaneš večer, keď prídem domov!" vyplazila som mu jazyk.

„A všetko to budú nakoniec úžasné fotky! Možno si mi urobila aj novú profilovku," zaškeril sa.

„Najmä tá zo schodov je taká profilová!" zasmiala som sa. Vyvalil oči.

Víťazne som zdvihla bradu. On sa lišiacky zaškeril a zase sa po mne rozbehol. Vykríkla som a utekala preč. No, aj teraz bola moja snaha márna. Dobehol ma po chvíli a opäť ma uväznil.

„Nie, Dylan! Tie fotky ti teraz neukážem!" bránila som sa.

„Som si toho vedomý," uškrnul sa a predo mnou sa zjavil jeho mobil. Sklonil sa ku mne a ja som sa musela zasmiať, keď som videla naše tváre. Chcel urobiť mne šialenú fotku. Snažila som sa mu vymaniť. Jedna mi bohato stačí. Avšak on je oveľa silnejší. Trhla som sebou, no on ma už pustil a ja som sa zatackala. 

„Teraz som zvedavý, čo urobíš!"

„Stále tie fotky neuvidíš, pokým neprídem domov!"