Uložil som veľkú kopu kníh na tú menšiu čo už bola na zemi a dúfal, že to nespadne. Dredatý chalan spravil to isté, no on už toľko šťastia nemal a za tlmeného padania kníh si zanadával.

„Vravela som, aby ste tie staré knihy pozbierali a nie aby ste im dávali ešte o dôvod viac aby sme ich vyhodili." pokarhala nás učiteľka a začala si spisovať veci do notesu.

Chalan, ktorému dredy siahali asi po stred chrbta a mal ich len nedbalo uviazané gumičkou čo malo slúžiť ako provizórny cop, v čiernom tričku a modrých džínsoch sa zohol a začal zbierať knihy. Ja som svoju kopu pre istotu zmenšil. Chalan zanadával a keď som sa otočil všimol som si, ako mu vypadli dva jointy, z toho jeden sa pekne skotúľal k učiteľkiným nohám. Zaregistrovala to, no skôr ako si uvedomila čo bola konkrétne tá vec, k jej nohám dopadla moja kopa kníh. Zdvihla pohľad a podráždene ho zapichla do mojich očí.

„Hups." povedal som ľahostajne, mykol plecami a zohol sa, zatiaľ čo chalan na mňa uprel vďačný pohľad. Joint som zdvihol nepozorovane zarovno s knihou a obratne ho vložil medzi stránky. Podal som mu knihu. Perami naznačil slovko vďaky a usmial sa. Myklo mi kútikom úst, no ďalej som zbieral knihy, on si schoval jointy do vačku a pomohol mi.

„Potrebujete ešte nejakú pomoc?" opýtal sa chalan a pozrel na učiteľku a potom na mňa. Zdalo sa, že niečo chcel a mňa opäť napadla tá otázka, že prečo práve odo mňa.

„Nie, chcela som iba, aby ste doniesli staré knihy. Ak sú všetky, môžete ísť do tried."

„Ehm, zdalo sa mi, že tam ešte nejaké sú. Pôjdeme sa pozrieť." povedal a už ma popohnal dopredu, čo sa mi vonkoncom nepáčilo a najradšej by som sa bol vybral na opačný smer chodby. Tak ja sa tu mám bezcieľne promenádovať po uličkách školy s marihuanovým chlapcom? Ak mi ešte bude ponúkať jointa, alebo nebodaj nútiť dať si jointa, tak to radšej aby som spísal závet skôr než bude neskoro.

Zahli sme za roh keď sme boli hodný kúsok ďalej, prehovoril: „Ďakujem za pomoc. Ak by to uvidela..."

„Vyhodili by ťa rýchlejšie ako je rýchlosť svetla." zamumlal som a on sa uškrnul, „Len nechápem, prečo si to sem vôbec nosil?"

„Závislosť je zlá vec."

„A teraz si plne pri zmysloch?" obrátil som sa na neho a on si oblizol pery.

„Povedzme?"

„To sa ma pýtaš?" opýtal som sa neveriacky a zasmial sa a nejako to pochytilo aj jeho.

„Ja len, že by som sa ti mal nejako zavďačiť."

„Už si to spravil." pripomenul som mu.

„Nie, myslím niečo užitočnejšie. Radu."

Jemným posunkom som ho vyzval a pritom si nevedomky krčil okraj zeleno- čiernej károvanej košele.

„Nechoď domov tou trasou, ako zvyčajne chodíš." povedal potichu, akoby ho mal niekto počuť.

„Prečo?"

Namiesto slov len buchol päsťou do svojej dlane a pozeral mi do očí. Preglgol som. Takže ten blázon, ktorý mi vymaľoval rameno s úmyslom vymaľovať mi ksicht si nedá pokoja. Alebo lepšie povedané, Stuart si nedá pokoja. Ale nehodlám zisťovať podmienky aby mal pokoj na duši. Ja sa neprestanem s Bentonom baviť len kvôli tomu, že on sa správa ako dieťa. Celá táto vec mi prišla absurdná. Takto sa správajú malé deti v škôlke, a nie študenti na strednej. Aj keď, nejako sa tým bitkám budem musieť vyhnúť. A to, že mi tento dredatý chlapec pomohol, ma trochu upokojilo. Aspoň trochu.

„Ďakujem." prikývol som a usmial sa.

„Za málo. Zdá sa, že ťa má niekto v zuboch."

„Má. A ešte aj dlho mať bude." povedal som s mrzutým úsmevom a krátko sa s ním rozlúčil. Ostávalo mi pár minút do zvonenia, tak tie som radšej prečkal na chodbe pred dverami. Aj tak mám pocit, že o veľa vecí by som neprišiel. Namiesto toho som si nasadil slúchatká a započúval som sa do hudby. Aspoň toto ma vždy ukľudní.

Nenápadne som vyšiel zo školy, pre istotu som sa držal v húfe školákov čo medzi sebou riešili zbytočné veci typu: čo si vziať na rande aby nevyzerala príliš nudne alebo vyzývavo a že ktorá baba vymenila podprsenku za väčšiu a že ako sa jej tie čipky hodili. Panebože. Potom sa snáď chápete, prečo zväčša siaham po slúchatkách.

Toho holohlavého bitkára so skupinkou som zahliadol pri hlavnej bráne. Zrejme mali v pláne ma sledovať a preto aj tak podozrivo hľadeli na tváre študentov. Nasadil som si kapucňu a dúfal som, že aj moje okuliare s červeným rámom, ktoré používam len zriedka ma ochránia pred prezradením.

Viac som sa stiahol k hlúčiku a len čo som ich minul, rýchlo som vybočil na druhú stranu, než akou chodím. Tou stranou je tá pokojnejšia časť mesta, rodinné domčeky s väčšími pozemkami. Skôr to pripomínalo dedinu ako mesto. A tadiaľ, kadiaľ som chodil ja, bolo centrum, neskôr bytovky a paneláky a tie prestriedali modernejšie rodinné domy.

Pokojne som kráčal ďalej a potláčal nutkanie sa otočiť. Spravil som tak, až keď som si bol istý, že som dosť ďaleko od školy. Nehorázne mi odľahlo, keď som zistil, že som im šikovne ušiel. Otočil som sa späť a uvažoval o trase ako sa čo najskôr dostať domov, keď som pred sebou, asi desiatku metrov, uvidel známu hnedú hrivu. Keďže už od rána bol dosť vlhký vzduch a zdalo sa, že čochvíľa začne pršať, jej vlasy boli vlnité. Tak ako vždy.

Pousmial som sa.

Kráčal som za ňou cez ďalšie dve či tri uličky, zvedavý či nebýva niekde tu na blízku. Prišlo mi to mierne ako pozorovanie, ale nechcel som ísť rovno za ňou.

Vlastne chcel, lenže som na to nemal odvahu. Nikdy sa nezdalo, že by mala o niečiu spoločnosť záujem. Samozrejme, chcel som ju spoznať, ale chcel som ísť na to postupne. Nechcel som jej ublížiť. Bál som sa, že by som jej ublížil aj úplnou maličkosťou.

Vyzerala tak krehko a zraniteľne, že ju to robilo ešte krajšou.

S úsmevom som sklonil hlavu. Už zniem ako potencionálny zaľúbenec.

Zdvihol som hlavu a videl ako Kathleen prechádza cez prechod. Vstúpil som na prechod, no to už ma vyrušilo trúbenie a súčasne aj silné potiahnutie za plece, až som skoro padol na zadok. Z náhleho šoku mi bilo srdce ako splašené a ja som pozrel na svojho záchrancu, postaršieho pána.

„Čo blázniš chlapče? Neučili ťa, že sa máš dívať cez prechod?"

„Prepáčte ja..." habkal som a snažil sa spracovať fakt,že stačil kúsok a ten dotyčný si ma mohol zotierať stieračmi z čelného skla.

„Ľudia sami seba ťahajú do záhuby! Ach ten moderný svet!" zašomral si starec popod nos.

„Ďakujem." dostal som zo seba priškrtene. Panebože, však som mal pocit, že smerovka tej dodávky ma mohla kľudne poštekliť na nose.

„Mne neďakuj." mávol rukou keď odchádzal a prstom ukázal na nebo, „Ďakuj tomu hore!"

Vzdychol som. Obzrel som sa na druhú stranu cesty, no po Kathleen ani stopy. Takže o nič múdrejší nie som. Sklonil som hlavu a s privretými očami sa snažil trochu skľudniť. Všimol som si, že prvé kvapky dopadajú na moje biele tenisky s mierne potrhanými šnúrkami a zmáčajú mi látku. Zdvihol som hlavu smerom k oblakom a tie jednoznačne značili búrku.

Nadýchol som sa dažďového vzduchu, ktorý som tak miloval a ignoroval fakt, že sa naplno rozpršalo.

Však v daždi je tak krásne.

No i tak zvíťazil zdravý rozum a ja som sa konečne pohol. Keďže som nemal dostatok peňazí na to, aby som búrku prečkal pri dobrej teplej čokoláde, rozhodol som sa ísť k babke, ktorá bývala len dva bloky odtiaľto. To prejdem s ľahkosťou.

„Ach Arian, však si mokrý ako myš." privítala ma a starostlivý tón hlasu jej nechýbal.

„Však prší babi." uškrnul som sa a ona sa najprv zamračila a potom s úsmevom pokrútila hlavou. Hnedé kučeravé vlasy s presvitajúcimi šedinami mala zopnuté sponkou a na sebe mala len zelený sveter s hnedou vestičkou a čierne voľné nohavice. A na nohách voje typické bledohnedé papuče a im podobné poputovali aj k mojim nohám. Zvliekol som si kabát aj mikinu, čo ona vzala kamsi schnúť a topánky si podložil sivou handrou. Školskú tašku som oprel o stenu a vošiel do kuchyne, ktorú už babka okupovala.

„Čaj?"

„Samozrejme." usmial som sa a sledoval ju, ako pripravuje dve šálky.

„Tvoj otec mi volal." povedala, no ja som sa zasmial.

„Prečo nepovieš, že tvoj syn? Alebo mu aspoň povieš menom?"

„Zvyky sú silné, ťažko sa ich vzdávame." usmiala sa na mňa a podala mi šálku a ona si sadla oproti mne, „Takže si ma prišiel pozrieť len z ľútosti alebo z otcovej požiadavky?"

„Nerob zo mňa povrchného." obrnil som sa, „A ani jedno. Ocitol som sa tu náhodou."

„Náhodou neznamená chodiť domov obkľukou." veľavravne sa na mňa usmiala.

„Fajn." hlesol som po jej krátkom úpenlivom pohľade, „Mám menší problém, ktorý musím vyriešiť. Teda problémy."

„Potrebuješ radu?"

„Možno." prižmúril som oči, „Ako to vieš?"

„Lebo kto nerozumie tvojmu mlčaniu, nebude rozumieť ani tvojim slovám." usmiala sa a stisla mi ruku ktorou som držal modrú šálku s bielymi bodkami. Pousmial som sa.

„Si veľmi zlatý chlapec Arian. Ale nie každý ťa chápe a do teba vidí."

„Ja viem." povedal som s opadnutým úsmevom a radšej sa pozrel von oknom, práve v momente, keď oblohu preťal blesk. Lebo búrka bolo to posledné, čo mi chýbalo.

Mňa samého prekvapila myšlienka na Kathleen, či je už v poriadku doma.

„A ja zase viem, že sa mi nepriznáš." zasmiala sa a tak ma prinútila pozrieť sa na ňu, „Pozri, nech sa deje čokoľvek, mal by si vedieť, že keď má problém riešenie, nemá zmysel robiť si starosti. Keď riešenie nemá, starosti nepomôžu."

„Kiežby to bolo tak ľahké." zašomral som a zahľadel sa na pokojnú hladinu čaju. Červený, zrejme ovocný.

Pustila mi ruku a narovnala sa: „Ty to musíš vedieť najlepšie, Arian."

„A to práveže neviem."

Mykol som sa na vybrovanie telefónu. Chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomil, kde som. Nakoniec som predsa len zaspal u babky. Pozrel som na volané číslo. Bolo okolo deväť hodín večer, čo nebolo veľa, no babka už asi spala.

„Áno?" zamumlal som.

„Zobudil som ťa?"

„Tak trochu. Už bude mama šalieť kde som." povedal som a postavil sa aby som sa ponaťahoval. Zívol som.

„A kde si?"

„U babky. Po škole prišla dosť veľká búrka a tak som skončil nakoniec tu."

„Na opačnom konci mesta ako ty bývaš?" opýtal sa Benton mierne podozrievavo.

Rýchlo som hľadal výhovorku: „Ehm, otec odišiel na služobnú cestu. Povedal mi, aby som občas skontroloval aj babku, tak budiš."

Prečo mám sakra pocit, že čím dlhšie je Benton preč, tým viac sa vyhováram a zatajujem mu časť pravdy?

Potichu som vstal, dal si okuliare, ktoré som mal doteraz položené na stole, a prešiel do kuchyne, aby som napísal babke odkaz, že som sa v poriadku dostal domov a že zvyšné peniaze minuté na taxík jej vrátim pri prvej príležitosti.

No na moje prekvapenie, lístok čakal mňa.

Tu máš drobné na taxík, zlatko. Zvyšné si nechaj.

S úsmevom som pokýval hlavou.

„A ako sa má?"

„Má sa super." mykol som plecami, „Tak ako vždy."

Potichu som vzal drobné a strčil si ich do vačku riflí.

„Prečo hovoríš tak potichu?"

„Babka spí. Nechcem ju zobudiť."

„Ideš domov?"

„Mhm." konečne som našiel mikinu aj kabát a tak som si ich rýchlo prehodil cez seba. Vzal som telefón a šikovne prešiel do predsiene, „A ako si sa mal ty?"

„Je to tu fakt super. S chalanmi si dobre rozumieme. S niektorými aj viac." povedal spokojne. Tak veľmi som dúfal že nehovorí o Stuartovi.

„A čo Stuart?" zavŕtal som do toho, čo ma najviac trápilo.

„Dnes ráno sme si to obaja vyjasnili. Ospravedlnil sa mi."

Takže vysvetlili, hej? A preto ma tí idioti čakali pred školou? Super. A okrem toho, je tam nepatrný rozdiel. Ospravedlnil sa jemu, nie mne.

„Tak to je super." povedal som a zohol sa po tenisku, keď niečo padlo z vrchnej poličky a rozbilo sa, „Doriti."

„Arian čo to bolo?"

„Zavolám ti."

„Aria..." surovo som ho zrušil a zapol si svetlo, aby som nevyzeral ako zlodej. Pri nohách som mal padnutú fotku v ráme, dolu hlavou. Takže to sklíčko sa rozbilo. Pozrel som na poličku, no všetko tam nerušene stálo. Boli to prevažne fotky babky a dedka zamlada, môjho otca, i nás, keď ma ešte mama držala na rukách. Zohol som sa po tú pri mojich nohách.

Bol tam len môj zosnulý strýko. Pozeral sa rovno do kamery a mal nasadený svoj typický milý úsmev, čo ma vždy vedel zahriať pri srdci.

Odstránil som prebytočné sklo, no zaujal ma malý detail. Jeho oči.

Túto fotku som poznal takmer naspamäť, lebo babka nie je ten typ, že by si nábytok, sošky alebo fotky nejako premiestňovala. Tieto tu sídlili na svojom mieste už odkedy sa pamätám. Občas donútili človeka zastať a prizrieť sa. No rozdiel teraz bol, že pri pohľade do jeho očí mi dedko neprišiel šťastný. Vyzeralo to, akoby sa snažil svoj smútok a trápenie skryť za úsmev.

Nerobím to náhodou aj ja?

Vzdychol som a dal fotku opatrne na miesto, aby poprípade zase nepadla. Aj keď musím uznať, že mierne ma to vydesilo.

Našťastie metla s lopatkou boli rovno v predsieni a tak som to potichu pozametal a vyhodil do koša čo bol v kuchyni. Potom som si zavolal taxík, odpísal mame že už idem od babky domov a pobral si veci. Rozmýšľal som, či ešte zavolám Bentonovi, no nakoniec som mu tiež iba napísal a skončili sme pri písaní si správ. Stále mi hlavou vŕtala tá fotka. Dedko bol vždy bezstarostný človek, prečo by niečo skrýval?

A nie je to práve tým, že tí najbezstarostnejší ukrývajú niekedy väčšiu bolesť a sklamanie ako tí, ktorí svoj osud oplakávajú? A práve oni sú tými najlepšími hercami. Pretože svoje tajomstvá a pravdu ukrývajú hlboko v duši.

Čo mi tým chcel dedko naznačiť?

Táto otázka prišla z čista jasna, až som sa musel rozosmiať. Na dnes mám dosť. Už rozmýšľam nad hlúposťami. Mŕtvi sú mŕtvi- majú vysnívaný pokoj a spia dva metre pod zemou.

Pekné, že som sa tomu snažil uveriť.