Prekladal som si veci na lavici, no ani za svet som nedokázal nájsť pero. Začínal som veriť tomu, že som ho nechal doma. Zastonal som.

„Ahoj." ohlásilo sa a pred mojimi očami ja objavilo cudzie pero.

Uškrnul som sa, vzal si pero a pozrel do tých modrých milých očí. Amy sa usmiala a klesla na prázdnu stoličku pred mojou lavicou.

„Chcela som sa..."

„Ahoj Arian!" ozvalo sa veselo a na voľnú stoličku vedľa mňa sa posadila vytešená Franceska.

Pootvoril som ústa, no sám som ani nevedel čo konkrétne som chcel povedať, no Franceska nerušene pokračovala ďalej.

Preložila si nohy cez seba, narovnala sa a svoju ruku položila na moju. Potlačil som nutkanie v tom momente si ju odtiahnuť. Koketne sa usmiala: „Nechcel by si spoznať jedno milé pekné a veselé dievča?"

Amy vystrelilo obočie nahor.

Nadhodil som pretvárku priateľského úsmevu: „Jasné, zavolaj ju sem, zoznámime sa."

Dotknuto a urazene na mňa pozrela, stiahla sa a so zdvihnutou bradou odkráčala preč.

Pozreli som s Amy po sebe a v momente sme vybuchli do smiechu.

„Ty si jej teda naložil." smiala sa.

„Musela byť už riadne zúfalá ak som bol v jej rebríčku záujmov už aj ja."

„Náhodou, si zlatý chlapec." polichotila mi a čakala na moju reakciu.

S úsmevom som pokýval hlavou: „Tie reči si nechaj. Chcela si niečo?"

Moja reakcia ju vyviedla z miery, no nedala to na sebe až tak poznať: „Ehm, áno. Chcela som sa ti ospravedlniť ak som bola včera príliš dotieravá a..."

„Nie si dotieravá." pokrútil som hlavou, „To len... Ja som jednoducho taký."

Krátko prikývla.

„Nebudeš to pero potrebovať?" opýtal som sa a zaťukal perom po zošite.

Usmiala sa a mávla rukou: „Nie, mám ešte dve. Po vyučovaní mi ho vrátiš."

„Ďakujem." pousmial som sa.

„Aj nabudúce." povedala a už vstávala, pretože ju k spoločnej lavici volala Chriss. Nie, Christie.

Nad svojou zábudlivosťou mien som len pokrútil hlavou a moje ďalšie úvahy prerušil učiteľkin príchod a jej nálada ako hurikán spojený s búrkou. Dokonca aj Kathleen zdvihla hlavu od knihy.

To zas bude deň.

Schádzal som po schodoch prevliekajúc si tmavosivé tričko cez hlavu, nedbajúc na to, ako mi budú stáť vlasy do všetkých strán. Vošiel som do kuchyne a vytiahol si obľúbenú šálku s hnedým mackom s červenou vianočnou čiapkou na hlave. Možno trochu detinské, no mal som ju už odkedy si pamätám. Kedysi biela vnútorná strana hrala krémovou farbou. A pokiaľ viem, dostal som ju od babky na Vianoce.

Vytiahol som krabičku šípkového čaju a zastonal, keď som uvidel posledné vrecko. Hodil som ho do šálky a postavil vriať vodu. Načiahol som sa po šporničke, kde sme si odkladali mince z menších nákupov a vysypal ich na linku. Začal som sa prehrabovať prstami, keď mi omylom padla jedna minca a zakotúľala sa až pod úzky priestor pod linkou. Vzdychol som, vytiahol mobil a zapol na ňom baterku. Ľahol som si a zasvietil pod linku. Minca bola v nedosiahnuteľnej vzdialenosti a prsty som do toho malého priestoru prepchať nevedel. Načo vôbec máme takto pripevnené tie skrinky?

Už by som sa bol zdvihol, keď ma zaujal malý odlesk úplne pri stene. Snažil som sa viac tam zasvietiť, no ani po dlhšom žmúrení som nevedel rozoznať o čo šlo.

„Arian?" ozval sa otcov hlas a ja som sa prudko zdvihol, až som si udrel ľavé rameno do stoličky za mnou. Zastonal som.

„Panebože Arian dávaj pozor." povedal otec, ktorý ku mne vykročil zatiaľ čo ja som vstával a jemne si šúchal boľavé rameno, ktoré ešte od včerajšieho úderu hralo všetkými farbami, neprekryl mi to ani rukáv trička.

Vypol som svetlo na mobile a ten si dal do vačku: „Chcel si niečo?"

Výškovo sme si boli rovní. A tiež sme si boli veľmi podobní. Či už črtami tváre, alebo havraními vlasmi alebo svojimi výškami. Len ja som bol chudší. Alebo skôr chudý. Vyzeral som ako jeho mladšia verzia, len bez jeho modrých očí. Aj tak vyzeral na svoj vek mlado.

Pozrel mi na rameno a potom späť do očí: „Dnes mi vedúci ponúkol celkom výhodnú šancu."

Vedel som, že to bude na dlhšie a tak som si zalial čaj a obaja sme si sadli za stôl. Zvedavo som na neho pozrel.

„Dostal som ponuku vycestovať za prácou na päť dní do zahraničia. Samozrejme, všetko budem mať zaplatené a teda by som dostal k výplate aj nejakú tú peknú sumu navyše."

„Tak čo váhaš?" pousmial som sa.

Zasmial sa nad mojou reakciou: „Niekedy ma udivuje ten tvoj zápal pre vec. Ale asi máš pravdu. Len sa vás tu bojím nechať samých."

„My si poradíme." ubezpečil som ho.

„Určite?"

„Určite."

„Pekne sa o ne postaraj. Aj o mamu, aj o babku." povedal a ja som prikývol, následne mi poťukal po zranenom ramene, „A predovšetkým o seba."

„Žiadny strach. Vieš, že na mňa sa môžeš spoľahnúť." usmial som sa a on tiež. Vždy ma tak vychovával. Aby bol zo mňa kreatívny, spoľahlivý človek a aby som sa dokázal postarať o domácnosť i o rodinu. To, že vo väčšine prípadov sa správam ako úplný idiot je už druhá vec.

Priložil som si šálku k ústam a fúkol, aby čaj rýchlejšie vychladol: „A kedy odchádzaš?"

„Zajtra." povedal a mne vystrelilo obočie až kamsi k vlasom, „Viem, že je to trochu unáhlené, ale celkovo aj tá práca prišla zaraz a vedúci sa musel rozhodnúť v krátkom čase."

Usmial som sa: „A vybral si toho najspoľahlivejšieho človeka vo svojom okolí."

„Tak trochu." zasmial sa.

„Budeš mať aj viac takýchto príležitostí?"

„Tým som si nie istý, ale ak sa mi táto vydarí na sto percent, tak určite." usmial sa hrdo. Aj mal byť na čo hrdý. Svoju prácu vykonával správne a dôkladne. Vlastne bol dôkladný snáď vo všetkom. A preto keď bol doma, boli aj pravidlá. Jedenie obeda v izbe nasledujúce dni mi prišla ako celkom sľubná vyhliadka do budúcna.

„Nieže budeš jesť mimo kuchyne." hlesol, akoby mi čítal myšlienky, no i tak mal na tvári úsmev.

Prižmúril som oči a uškrnul sa: „Jasné, že nie, oci."

S úsmevom pokýval hlavou a postavil sa: „Budem sa tváriť, že o tvojich úmysloch nemám ani tušenia, ak mi spravíš dvojitú kávu."

„Akoby sa bolo stalo, ocko." rypol som. Ocko som ho volal jedine vtedy, keď som si z neho uťahoval. Niežeby som si z neho neuťahoval aj inokedy. A on to dobre vedel a preto s tichým smiechom sa vybral do obývačky, zatiaľ čo ja som mu začal chystať kávu do veľkého hrnčeka. Vždy tu boli pravidlá. A vždy sa prerušovali či využívali. Preto, keď nebola pre zmenu doma mama, tak si otec potajomky doprial dvojitú kávu, ktorú mu ona vždy zakazuje.

Túto vec máme spoločnú. No nemyslím si, že by mi to nejako špeciálne prekážalo.

Usmial som sa sám pre seba. Aspoň tu doma som mohol robiť čo som uznal za vhodné bez toho, aby to malo nejaké následky. Tu som sa cítil voľný ako nikde inde.

Uložil som mince na miesto, vzal som otcovi kávu, sebe čaj a na tú zvláštnu lesklú vec pod linkou ani nepomyslel. Keď tam bola doteraz, môže tam aj pokojne zostať. Asi ako tá minca. Treba mať aj také zásoby, s ktorými pracovať nemusíme. Raz sa do budúcna možno zídu.

Ak neviem zaspať, znervózni ma to. Ak som dostatočne nervózny, naštvem sa. A ak som naštvaný, veci riešim radikálne. A preto sa v neskorých nočných hodinách potulujem po uličkách v našom sídle a na obrazovke mobilu mi svieti osem zmeškaných hovorov od Bentona.

Vtiahol som do pľúc čerstvý nočný vzduch a otvoril správy medzi mnou a Bentonom.

Prijíma sa.

Odoslal som správu, no len čo mu bola doručená, volal mi späť. Prečo ten blázon nespí?

„Ahoj Benton." ohlásil som sa. Bolo zvláštne počuť na ulici len svoje kroky a svoj hlas. No to ticho ma upokojovalo.

„Arian, ja..."

„Ak ma nechceš rozčúliť tak sa v tom už nevŕtaj." povedal som mierne podráždene.

Na moment stíchol, no potom mu zvedavosť nedala: „Prečo vlastne nespíš?"

„Nemohol som spať. Tak som sa šiel prejsť."

„Prejsť?"

„Prejsť zahŕňa obliecť sa, obuť, vziať kľúče, mobil a nepozorovane sa vykradnúť z domu. Klasika."

Benton sa uchechtol: „Už mi chýbajú tie tvoje radikálne postupy a myslenie."

„Týmto si mi polichotil." pousmial som sa.

„A vieš kto bude vyzerať ráno ako múmia?" podpichol ma.

„Ty. Lebo typujem, že nespíš zato, že nemôžeš. Ty by si zaspal ja na vlakovej stanici tesne pri koľajniciach."

Rozosmial sa: „Fajn, máš pravdu. Máme menšiu oslavu. No a keď mi od teba prišla správa, podotýkam po dosť dlhom čase, tak som ti musel hneď zavolať."

Takže Benton odišiel z oslavy len preto, aby ma mohol počuť. Mohol som ja mať lepšieho kamaráta? Silne pochybujem.

Usmial som sa: „Ty vždy vieš jak zapôsobiť."

„Náhodou..."

„Vlastne nie." prerušil som ho a potom precítene dodal, „Ty si to jednoducho musel urobiť."

Nachvíľu nastala odmlka a potom sme sa rozosmiali obaja. Netrvalo dlho a už som cítil, že mi tečú slzy. Ja sa na Bentona dlho hnevať neviem.

Znova mi myšlienky zablúdili ku Kathleen a rozmýšľal som, či mu ju spomeniem. Ale čo by som mu povedal? Páči sa mi dievča, ktoré o mňa nieže nejaví záujem, ale jednoducho sa stiahne len pri letmom pohľade? Alebo že som taký úbožiak a srab, že nie som schopný sa k nej normálne prihovoriť? Vlastne neviem nič viac ako jej meno. Kathleen Rae Pierce.

„Arian?"

„Ehm, prepáč, zamyslel som sa." vyhovoril som sa, „Chcel som... Myslíš, že by som dokázal nejaké dievča očariť? Vzhľadom či povahou?"

„Prečo sa to pýtaš?"

„To je jedno." súrne som ho odbil.

„Určite. Možno to ty nevidíš tak svetlo, ale ja ťa poznám Arian. A myslím, že áno. Stačí Amy ako príklad." rozosmial sa, „Básni o tebe hádam viac ako by básnila o mne."

„Lebo o tebe nebásni?"

„Arian neštvi ma." povedal varovne a ja som sa rozosmial.

„Ale nie. Občas ťa spomenie."

„Arian." zavrčal a ja som sa smial ďalej. Nemusel som ho vidieť a vedel som, že sa uškŕňa jedna radosť.

„Takže si myslíš, že áno." vrátil som sa k pôvodnej téme.

„Určite." presvedčil ma.

„A vôbec, čo je na mne také zaujímavé?" možno som už zachádzal do detailov, no nepotreboval som pozdvihnúť sebavedomie. Už len z dôvodu, že takmer žiadne nemám. Lebo to čo mám sa nazvať sebavedomím nedá. Len... chcel som vedieť, čo Bentona na mne zaujalo tak, že radšej odíde z párty, kde bol za najväčšiu hviezdu len aby sa so mnou porozprával. Chcel som vedieť, prečo mi otec tak verí a vidí vo mne niečo viac než si ja sám myslím. Prečo sa Noah s niekým ako ja začal baviť. Prečo sa Amy o mňa tak zaujíma, akoby som bol jej brat. A tiež prečo vo mne Stuart vidí takú hrozbu. Nie som nič viac ako šedá myš medzi levmi. Ako nula medzi hodnotnými číslami. Ako úbožiak bez konkrétneho cieľa medzi ambicióznymi ľuďmi. Ako smoliar medzi šťastlivcami. Ako padavka medzi odvážlivcami. Nie som nič viac ako väzeň v živote, ktorý už pomaly nie som schopný vidieť svetlo a Benton spolu s rodičmi, možno i s Amy a Noahom sú pre mňa ako hadičky, ktoré držia smrteľne chorého pri živote. A Kathleen... Ona je akoby svetlo, ktoré ma núti otočiť loďku uprostred tunela a neísť do toho sveta ktoré sľubuje odpočinok od tohto mizerného života. Ona je niekto, kto ma dokázal osloviť bez toho, aby vôbec niečo urobila.

Všetky tieto vety ma nútili opakovať si jednu jedinú otázku dookola.

Prečo práve ja?

Prečo práve ku mne sa tak správajú? Prečo práve ja musím trpieť tie zlé stránky života? Prečo sa mne musia diať také divné veci, že keď si pripomeniem čo i len onú noc v horskom hoteli, behá mi mráz po chrbte?

„Si veľmi výnimočná osobnosť, Arian. To si zapamätaj. Nehovorím to preto, aby som ťa utešil. Vždy hovorím pravdu a ty to vieš."

Jasné že viem. Ale prečo som ja tú výnimočnosť nevidel? Ak je odlišnosť výnimočnosť, prečo svet nie je taký ako ho opisujú tí slávni ľudia, ktorí to tak ďaleko dosiahli? Prečo sa pre nich našlo pochopenie a pre mňa nie?

„Lenže veľa ľudí to nevidí. A ak áno, všimneš si to. Pretože potom sa už od teba len tak neupustia. Máš v sebe niečo, čo ostatní hľadajú aj keď sami o tom netušia. Aj keď si myslia, že nepotrebujú už nič."

„A čo tí, čo toho potrebujú veľa?" opýtal som sa narážajúc na Kathleen, no on to vedieť nemohol.

Bol hodnú chvíľku ticho a potom sa ozval: „Ak toho potrebujú veľa, tak potom ty máš všetko."

Ale zároveň nemám nič. Vo mne by sa nenašla, rovnako ako sebavedomie, ani sebaúcta.

„Ani nevieš koľko krát som vďačný za to, že vo svojom živote mám niekoho ako si ty. Dokážeš mi veľmi pomôcť a ani o tom sám netušíš. Preto častokrát neviem, ako ti to mám oplatiť. Pretože ty o pomoc od cudzích nestojíš. Vždy si všetko ustál sám, nech sa veci mali akokoľvek. Zatiaľ čo ja ti v tomto ohľade nesiaham ani po členky."

Takže utekať pred spoločnosťou a problémami sa označuje ako ustátie problému? Až mi to prišlo smiešne.

„Nikdy sa nevzdávaš. A to ti potichučku závidím." z jeho tónu hlasu som vycítil, že sa pousmial.

„A ja mám pocit, že som sa vzdal už príliš veľa krát."

„To určite nie, Arian. Ja ťa poznám. A ja viem, že ty si odhodlaný bojovať až do posledného dychu. Doslova."

„Ďakujem." pousmial som sa. Také chvíľky, ako táto, mi občas ozaj dokázali pomôcť viac ako čokoľvek iné. A ak mám v sebe toľko bojovnosti, ako opisuje Benton, tak sa nevzdám a pôjdem za svojim cieľom. Spoznám, aká je Kathleen. I keď to určite nebude ľahké. Hlavne nie, ak ide o ňu.

„Kedykoľvek, braček."