V slúchatkách mi hrala obľúbená pesnička, zatiaľ čo ja som mal hlavu položenú na zloženom svetri. Ona si niečo kreslila. Síce som nedovidel čo, ale bavilo ma skúmať jej pohyby ruky. Občas boli dlhé a oblúkovité, občas krátke a malé, akoby dolaďovala detaily. Po farebných ceruzkách ešte nesiahla. Nikdy ich nemala veľa, iba zopár. Väčšinou kreslila len obyčajnou ceruzkou. Nikdy som ju nevidel kresliť konkrétny obrázok. Všetko kreslila z hlavy. Síce som jej kresby nevidel, no typoval som, že kreslí pekne. Už len preto, že kreslí pomerne často. Ja v škole nekreslím. Na kreslenie potrebujem pokoj, kľud a samotu. Tieto požiadavky presne spĺňa moja izba, moje kráľovstvo.

Zaujímalo by ma, ako vyzerá jej kráľovstvo. Tak určite by som nečakal nejaké vyhradené poličky na kozmetiku ako u iných dievčat, či nejaké plagáty obľúbených hercov na stenách. Je jej izba neosobná, alebo podľa jej snov? Aké farby steny má? Predsa len, veľmi veľkou veselosťou neprekypuje. Typujem, že žiadnou.

Možno o jej smútku vypovedajú aj jej obrázky, čo kreslí. Možno tam hľadá útechu, tak ako ja pri hudbe.

Zaujímavé bolo tiež, že i keď mala uplakané oči, nikdy som ju plakať nevidel. Ako často musela plakať? Doma, či cestou do školy i domov? A prečo vôbec plakala?

Slzy len zvýrazňovali tú nádhernú sivú, čo pôsobila ako oblaky pred búrkou. Ako mohla jej sivá vyzerať, keď jej ju presvetlilo šťastie? Kedy sa naposledy usmiala?

Rád by som vedel odpovede na všetky tieto otázky. Veľmi rád. Žiadam priveľa, ak ju chcem len spoznať? A je normálne, že sa mi ju nepodarilo ani raz zastihnúť?

To zmením. Príde mi hlúpe, dokonca až smiešne, že mi na tom dievčati záleží, i keď ju nepoznám. Príde mi smiešne, že ja, čo som najradšej sám, dobrovoľne túžim po jej spoločnosti. Netuším, čím to je, ale budem sa snažiť na to prísť. Možno prirodzené sympatie, možno očarenie, možno zvedavosť, možno prahnutie po odpovediach, možno súcit. No rozhodne som chcel prísť na to, čo za tými smutnými uplakanými očami tají. Chcel som zistiť, aká je v skutočnosti Kathleen Rae.

Pri takej dobrej hudbe a rozmýšľaní, ktoré ma uspávalo, som sa i spánku poddal. Navyše to bola voľná hodina, takže som si to mohol dovoliť. Prebudilo ma až zaťukanie po pleci.

Zdvihol som hlavu a dal si dole slúchatká len čo som zbadal známu tvár.

„Vstávaj ospalec."

„Dospávam víkend." uškrnul som sa.

„Bol únavný?" opýtala sa zvedavo.

„Nie, len som rád ak mám spánku do rezervy."

Zasmiala sa a pohodlne sa usadila na Bentonovej stoličke. Očkom som pozrel Kathleeniným smerom. Svoje utrápené sivé oči skrývala pod zatvorenými viečkami a hlavu mala položenú na založených rukách. Bola pekná. Aj viac než to. Bola prirodzene pekná a to sa u dievčat cení najviac.

„Arian?" Amy ma vrátila späť do reality.

„Mhm?"

„Čo ťa na tej príhode v autobuse tak vydesilo?" opýtala sa opatrne. Takže moja snaha skryť to bola mizerná.

„Tak, mierne ma vydesilo, keď som zistil, že sa tam presne pred rokom stala taká príhoda. Už beztak mi tam dolu bolo mizerne." snažil som sa to nadľahčiť a vyhnúť sa priamej odpovedi.

„Ale vyzeral si vydesenejší." nedala si pokoja. Videla v tom niečo viac a aj v tom bolo niečo viac, to som nemohol zaprieť.

„Pozri Amy." hlesol som a snažil som sa byť úprimný, aj keď sa jej to asi páčiť nebude, „Nemám záujem a nechcem sa o tomto baviť. Je to moja vec."

Zmĺkla a sklopila pohľad. Vzdychol som. So ženami je to ťažké.

„Cením si tvoju ochotu pomôcť, ale nepotrebujem to. Som v poriadku a keď sa k tomu budem neustále vracať, tak sa z toho asi scvoknem. Prosím ušetri ma toho."

„Fajn." hlesla nakoniec. Zavládlo trápne ticho, až sa nakoniec zdvihla zo stoličky, „Tak ja pôjdem."

„Dobre." povedal som a radšej sklopil pohľad do lavice a ignoroval pohľady od ostatných spolužiakov. Nasadil som si späť slúchatká a radšej sa začítal do nového učiva biológie, aby som si ho pred hodinou ešte zopakoval.

Ničiť aj tie prvé náznaky priateľstva je mojou prioritnou vlastnosťou a talentom.

Po zvyšok dňa sa pri mojej lavici nepristavil už nikto. Noah bol chorý, takže nebol ani v škole. A s nikým iným som sa špeciálne nebavil. Ostatné hodiny sme sa učili, iba cez poslednú nám dala učiteľka voľno. Automaticky moja hlava poputovala na lavicu a oči ku Kathleen. Znova otvorila svoj zošit a dokončovala svoje dielo. Premáhala ma zvedavosť.

Zdvihol som ruku. Učiteľka na mňa pozrela: „Áno Arian?"

„Môžem?" pozrel som na dvere.

„Iste." usmiala sa a znova sklonila hlavu nad svoje papiere.

Potichu som sa zdvihol a nasmeroval si to k jej lavici. Nenápadne som jej pozrel ponad plece. Bolo to krásne. Bol to motýľ, ktorého krídla tvorili čiary, bodky, rôzne geometrické tvary, vlnky a to všetko bolo dokonale súmerné. Tienila len s obyčajnou ceruzkou a dodávalo to celkový pekný efekt. Pozrel som sa jej zoškrabaný čierny lak na tenkých dlhých prstoch, s ktorými by pokojne mohla hrať na klavír, ak by chcela. Možno hrá.

Jemné hnedé pramene jej spadali do tváre. Páčil sa mi jej prirodzený odlesk vlasov. Vedľa dvoch obyčajných ceruziek, gumy a strúhadla trónila MP3ka, z ktorej vychádzali dva čierne tenké káble a končili v jej ušiach pod tou hrivou vlasov.

Konečne som sa prinútil pokračovať ďalej od jej miesta, aby som nepôsobil príliš nápadne. No silne som pochyboval, že moju prítomnosť postrehla. Vyšiel som von na chodbu. Mal som pocit, že som jediný, kto sa ponevieral po chodbe, no keď som zabočil za roh, jeden chalan, čo tam postával mi šiel v ústrety. Mierne ma to rozhodilo, no nedal som nič poznať.

„Audrey, však?"

„Hej." povedal som v krátkosti a premeral si holohlavého chalana so zeleno-modrými očami oblečenom v jednoduchom oblečení.

„Mám ti odkázať pozdrav od Stuarta." uškrnul sa a keďže som vedel, že už je zle, cúvol som a to ma ochránilo pred letiacou päsťou.

„Hej, čo to má byť?" opýtal som sa a cúval od neho. Mal som ostať v triede, dopekla. Čo som komu urobil, že každý mi chcel len vraziť?

„Mňa len poveril Stuart, takže kým nedostaneš jednu do papule, neodídem."

„To je hlúposť!" povedal som pobúrene, „Si ako jeho bábka."

„Nie, nie." zasmial sa, „Má to pozitíva. Stuart dostane čo chce a ja utlmím chuť niekomu vraziť."

„Si chorý." zamumlal som a uhol sa pred ranou, následne do neho sotil, aby som získal priestor, „Prečo mu toľko prekážam?"

„To nie je moja starosť." mykol plecami, „Ja som iba rád, ak sa môžem zabaviť."

Ten úškrn ma desil.

„Budeš mať problémy."

Rozosmial sa: „Mám problémov toľko, že tu už nemám čo robiť."

„Ale stále si tu." povedal som otočili sme sa ako levy v klietke a ja som si uvedomil, že za mnou je už iba stena. Tesne som sa vyhol ďalšej rane.

„Dopekla s tebou Audrey!" zasyčal.

„Prečo si tu? Vplyvný otecko?" opýtal som sa a vymotal sa z tesného zovretia medzi ním a stenou a ušiel ďalej, čím sa mi naskytla široká chodba a možnosť na útek.

„Ani sa nečudujem, že mu lezieš na nervy. Máš fakt otravné reči."

„Aspoň ľudí nebijem, pretože je to môj koníček." utrúsil som. Zacúval som k našej uličke, keď som započul, že sa otvorili dvere našej triedy. To ma zamestnalo a keď som uvidel rýchly pohyb pri hlave, stihol som sa zakloniť a dostal som ranu len do ľavého ramena. Už len to ma bolelo, a kebyže dostanem do hlavy, tak by som sa určite tak ľahko nepozbieral.

„Kathleen?" vyletelo zo mňa. Keď si uvedomil, že niekto nám robí spoločnosť, okamžite sa odtiahol, prebodol ma pohľadom a vybral sa preč. No ja som si svoju spoločnosť pomýlil. Ani som na moment nechápal ako som si ich dve mohol pomýliť. Chytil som sa za bolestivé rameno.

„Arian všetko v poriadku?" opýtala sa Amy.

„Hej." povedal som so sklonenou hlavou a ona pozrela na moju ruku na ramene. Zložil som ju a pozrel krátko po nej, „Idem do triedy."

Viac som sa s nikým nebavil a len čo zazvonilo na koniec vyučovania, som si vzal tašku a vyšiel z triedy.

„Zas ťa niečo bolí?" opýtala sa mierne ľútostivo mama, keď ma našla v kuchyni pri skrinke s liekmi a mastičkami. Hľadal som nejaký chladivý gél. Mal som pocit, že ľavú ruku ani nezdvihnem a keby sa chalan viac snažil, mohol by mi pokojne zlomiť ruku. Pokiaľ je Stuart ochotný zájsť? Prečo som bol taký naivný a myslel si, že keď tu nie je Stuart, tak bude pokoj? Pred pár mesiacmi, keď sa s Bentonom viac spriatelil by ma vôbec nenapadlo, že ma doslova znenávidí v podstate za nič.

„To prejde mami." povedal som, usmial sa na ňu a vtisol jej pusu na líce.

Vzdychla a pokrútila hlavou. Potom si ma premerala: „Toto tričko náš už tretí krát na sebe. Prečo nenosíš aj niečo iné?"

„Je moje obľúbené." mykol som plecami, čo ma až tak nebolelo, „A nemal som náladu vyberať si veci."

„Zajtra chcem vidieť iné tričko." napomenula ma, „To modré. To je pekné."

Prikývol som a konečne vzal gél a zatvoril dvierka.

„Otec nie je doma." povedala šibalsky, „Chceš jesť tu, alebo v izbe?"

Zoširoka som sa usmial: „V izbe."

V ľavej ruke som bral gél a misu s polievkou a lyžicou v pravej. Zatvoril som si dvere na izbe kopnutím nohy a veci si položil na stôl. Stiahol som si dolu tričko s tichým zastonaním a nepekná modrina, čo hrala všetkými farbami moju bolesť len potvrdila. Prehodil som na seba sivé tričko s hrubými ramienkami a natrel si ruku chladivým gélom. Nedalo by sa povedať, že sa bolesť zmiernila, no ten chlad na koži bol príjemný.

Zapol som počítač, že si pozriem nejaký film a kým som hľadal, ujedal som z polievky.

Po malej chvíľke som si všimol, že Benton sa ohlasuje cez videohovor. Skôr, ako som ho prijal som si obliekol zelenú mikinu. Nabral som si z polievky, prehltol a len čo sa na obrazovke objavila Bentonova hlava, usmial som sa.

„Zdravím."

„Ahoj Arian." pozdravil ma a všimol som si, že som jeho pokleslú náladu trochu vyzdvihol.

„Ako?"

„Ako vždy. Užívam si." usmial sa, „Čo bolo v škole?"

Sklopil som na moment pohľad a zauvažoval, potom som znova uprel pohľad na obrazovku: „Nič moc. Bez teba celkom nuda."

Zvážnel: „Viem o tom Arian."

„O čom?" zamračil som sa. Ako o tom mohol vedieť, keď tam nebol?

„Amy mi volala, že na chodbe sa niečo stalo a videla odchádzať jedného chalana. A keď som sa vrátil," nadýchol sa, „Počul som, ako Stuart niekomu cez telefón nadáva a hovoril, že mal trafiť presnejšie. Je mi to ľúto. A dal som mu to poriadne vyžrať. Nech si nemyslí, že sa tak bude správať voči niekomu na kom mi veľmi záleží."

Síce ma to tešilo, no tiež mi napadla myšlienka, že práve to nemal robiť. Ale čo mal teda urobiť?

„Dostal som len do ramena." povedal som akoby tá bolesť odrazu vyprchala, čo bol omyl, „Nič hrozné."

Videl som, ako ho ten incident trápi. No opýtal sa ma dosť nečakanú vec: „Odkedy ťa má v zuboch, Arian?"

Rozmýšľal som, či mu poviem, že od začiatku, no tu nezáleží len od ich známostí, ale aj od tímu. A hľa, Benton a Stuart boli najdôležitejší hráči, už len z toho dôvodu, že boli aj najlepší. A posledné čo chcem je, aby Stuart začal robiť naprieky aj Bentonovi. Bentonova popularita sa dá ľahko zničiť keď niekto dostatočne prefíkaný vymyslí dobrý plán.

Mykol som plecami: „Fakt netuším, Benton. Možno som len povedal niečo čo som nemal. Prejde ho to, neboj."

Vzdychol: „Nechcel si mi povedať pravdu."

Odfrkol som si: „A čo sa mám žalovať? Sťažovať?"

„Chcem aby sme boli k sebe úprimní..."

„Ja som k tebe úprimný!" vybuchol som a následne sa krátkym nádychom ukľudnil.

Benton sklopil pohľad.

„Pozri Benton, nechcem sa hádať, ja..."

„Viem že to máš teraz ťažké..." skočil mi do reči.

„Teraz ťažké?" vysmial som ho, „Celý môj sprostý život je ťažký, nielen táto situácia."

„To nie je pravda. Vieš že nie je. Vravíš to, lebo si rozčúlený!" odbil ma.

Zmĺkol som. Fajn, možno som to prehnal. A hej, som mierne rozčúlený.

„Chcem ti len dobre." pokračoval, „Chcem byť tou osobou, na ktorú sa obrátiš ak bude najhoršie."

„Tou osobou aj si, Benton. Aj budeš." ubezpečil som ho.

„Keď ja mám pocit, že ťa občas strácam." povedal potichu.

„A ja som rád že je tu človek, ktorý moju povahu strpí a nemusím sa pretvarovať." áno, mamu som mal rád, ale ak by som k nej bol úprimný a povedal jej, že som dostal bitku, podotýkam druhú, len kvôli tomu, že sa bavím s Bentonom, začala by histerčiť a odhovárať ma. Nevedela by pochopiť, prečo postupujem také riziko kvôli nemu. Nechápala, čo pre mňa Benton znamená. Z časti za to môže aj moja uzavretosť pred ňou, uznávam, no myslím, že radšej sa teší tomu, že doma má milého bezproblémového syna, ako to, že by som jej povedal že som na priamej ceste do cvokhausu.

Benton mlčal, len na mňa s ľútosťou pozrel.

A to ma rozčúlilo. Ja nepotrebujem ľútosť. Ani súcit. Nie som žiadny chudák ani stroskotanec, aby ma ľudia ľutovali.

Všimol si moju zmenu správania.

„Toto nemá cenu." zašomral som.

„Arian."

„Ahoj Benton." odbil som ho a ukončil hovor. Určite si Benton na druhej strane poriadne zanadával. Ani mne sa nepáčilo takéto ukončenie hovoru, no ak som chcel predísť hádke, nedalo sa inak. Ešte raz sa mi pokúšal dovolať, no ingoroval som ho.

Napísal mi len: Prepáč. Nič viac, nič menej. Radšej som si zapol jeden s obľúbených filmov a konečne dojedol polievku, i keď bola trochu studená.