Podišiel som rýchlo k brehu, kde sa začínalo jazero. Pod tou desiatkou centimetrov snehu sa to ani nedalo rozoznať. Chcel som stúpiť na ľad, no rýchlo som si to rozmyslel. Myslel som si, že v takýchto teplotách bude ľad pevnejší, no v skutočnosti bolo len zopár stupňov pod nulou.

„Arian čo mám robiť?" hlesla vystrašene Amy, ktorá sa očividne snažila potlačiť plač. Spanikáril som.

„Mala by svoju váhu dostať čo na najväčšiu plochu." hlesol múdro Noah.

„Myslíš, že si má ľahnúť?"

Prikývol: „Ak bude stáť na jednom mieste, ľad sa rýchlo prelomí.

„Amy!" ohlásil som ju a ona sa na mňa hneď zamerala, „Upokoj sa a počúvaj ma, dobre?"

Zdráhavo prikývla.

„Predpaž ruky a predkloň sa!" rozdával som pokyny a sledoval či sa ľad pod jej nohami nehýbe. Keď sa konečne dotkla rukami zasneženého ľadu, pochopila o čo nám ide a prevážila sa mierne dopredu. Ľad pod jej nohami sa pohol a ona skríkla.

„Amy pokoj!" poradil som jej. Nebolo mi všetko jedno, asi tak ako Noahovi, zatiaľ čo Amy bola bledá a vystrašená.

„Ľahni si!"

„Čože?" nechápavo na mňa pozrela.

„Dopekla ľahni si!" strácal som trpezlivosť, no už ma poslúchla. Ľad znova zapraskala a pod jej ľavou nohou sa oddelila menšia kryha. Znova skríkla.

„Plaz sa!" zvolal Noah a ona sa začala pomaly pohybovať, no oddelená kryha ju spomaľovala.

Vykročil som na ľad a rovnako si ľahol.

„Arian vráť sa!" ohlásil ma Noah, no to som sa už plazil k Amy. Len čo som bol od nej na vzdialenosť vystretej ruky, natiahol som tie svoje, aby sa mohla zachytiť. Zaprel som sa do kolien, čím som sa musel čiastočne zdvihnúť a potiahol ju k sebe. Nikdy som nemal veľa síl, no ona bola ľahká ako pierko. Čo sa čudovať.

Hneď ako som ju z tej kryhy dostal, som si hneď ľahol, aby sa ľad ďalej nelámal. Pozrel som sa na Amy a neubránil som sa hneď dvom myšlienkam v jednom momente- ešte nikdy som nebol k dievčenskej tvári takto blízko a dokonale chápem, že Benton musí tie jej modrasté oči milovať.

„Si v poriadku?" opýtal som sa a zdalo sa, že sa mierne upokojila. Prikývla. Začal som cúvať a ona sa plazila predo mnou, občas som ju potiahol aby sme boli pri brehu rýchlejšie. Len čo ma Noah potiahol na breh a ja som si mohol vydýchnuť, vytiahli sme aj Amy a ona sa unavene posadila a oprela si hlavu o moje plece.

„Panebože." vydýchla zničene, „Neskutočne vám ďakujem, že ste ma zachránili. Ja fakt neviem, čo by som si počala."

Ľavú nohu mala trochu mokrú, no keďže mala lyžiarske nohavice tak ako my, tak to bol ten najmenší problém.

„Povedal by som že aj nabudúce, ale pevne dúfam, že žiadne nabudúce nebude." utrúsil som a obaja sa uchechtli, začo som ešte od Amy aj dostal slabú ranu päsťou do ramena. Unavene som si vydýchol a veľmi rýchlo pochopil, že triedne výlety nie sú pre mňa. Vlastne som to vedel už dávno, ale teraz sa mi to len potvrdilo.

Nakoniec sme tam zostali len tak posedávať, až som sa pomaličky zdvihol a vykradol sa kúsok ďalej. S úsmevom som si pripravil dve snežné gule. Obe trafili svoje ciele dvakrát po sebe. Oba moje ciele sa prekvapene otočili a ja som sa rozosmial.

„Headshot!" zvolal som víťazne a to sa už Noah pozbieral zo zeme a v rukách tvaroval guľu. Začal som sa skláňať a brať si svoju snežnú muníciu. Amy, ktorá bola z toho všetkého ešte trochu otrasená, čo som jej za zlé nemal, nás len s úsmevom sledovala.

Chvíľu sme sa s Noahom ohadzovali a hľadali si vhodnú skrýš, keď ma dobehol a ja som sa potkol o väčší konár. Spadol som na zadok a rozosmial sa. Tešil som sa, že sa mi podarilo uvoľniť mierne atmosféru.

Noah si ku mne kľakol a hlavou mykol k Amy, ktorá sa obzerala po zasneženom jazere. S potmehúdskym úsmevom som prikývol. Nabrali sme si dve veľké kopy snehu a rozutekali sa k Amy. Rýchlo som jej strhol čiapku a potom sme jej sneh pekne vysypal na hlavu, až zapišťala. Obaja sme sa rozosmiali, zatiaľ čo Amy sa oprašovala a postavila sa na rovné nohy.

„Prisahám, že chalani to v hlave nemajú pokope!" povedala mierne rozzúrene, „Kde mám čiapku?"

Zamával som jej s ňou pred očami a úsmev mi neschádzal z tváre. Videl som tie jej iskierky v očiach a už po mne skočila a načahovala sa po čiapku. Síce nebola nízka, práveže mala slušnú výšku, za mojou napriahnutou rukou nad hlavu nedočiahla.

„Arian no tak." presviedčala ma, no na mňa to nezaberalo a ona to hneď zistila a zvolila inú taktiku, „Budem sa žalovať."

„Bentonovi? Kľudne." zaškeril som sa a už som videl jej sklamaný výraz. Mňa tak ľahko nedostane. Zasmial som sa, uchopil sivú čiapku s ružovým brmbolcom oboma rukami a nasadil jej ju tak, že som jej prekryl oči. Naslepo ma so smiechom odstrčila a upravila si čiapku. Potom pozrela bokom a prekvapene nadvihla obočie. Otočil som sa aj ja a Noah sa uškŕňal aj s mobilom v ruke.

„A teraz úsmev aj do kamery, vážení." hlesol. Mierne mi myklo kútikmi úst a Amy sa usmiala od ucha k uchu. Potom k nemu pribehla, prevzala si jeho mobil a pokynula mu, nech sa vedľa mňa postaví. Objali sme sa okolo ramien a Amy nás odfotila. Už vidím, kde tieto fotky skončia.

„Nastupovať!" vrieskala po nás triedna. Noah pretočil očami a vošiel do autobusu. Nasledoval som ho. Znova hádam po stý raz som sa obzeral po Kathleen. A potom som ju zbadal. Sedela hneď vpredu za sklom, ktoré ju delilo od autobusára, so slúchatkami v ušiach a pohľadom upretým von oknom. Ani neviem prečo, no natiahol som k nej ruku. Čo som vôbec chcel? Osloviť ju? Aspoň raz si získať jej pozornosť?

Aspoň pre tento raz.

Natiahol som prsty a už otváral ústa, že ju ohlásim, keď sa za mnou ozvala Amyina kamarátka, ktorej meno stále zabudnem. Žeby Chriss? Nie, Christie.

„Ideš už? Rady by sme prešli." hlesla. Nebolo to vôbec nepriateľské, práveže Christie bola vcelku milá osoba.

„Ehm, jasné, prepáč." hlesol som a pohol sa za Noahom, ktorý sa rýchlo šupol na voľné dvojmiesto. Sadol som si vedľa neho a baby pred nás. No ja som stále skenoval len tú hnedú hrivu skrytú modrou bavlnenou čiapkou. Hodila sa jej tá čiapka.

„Hej Amy." ozval sa za nami jeden z tých idiotov, s ktorými sa musím deliť o jednu triedu. Teraz, keď tu Benton nebol sa snažil na Amy zapôsobiť čo najviac a zbaliť ju. No bol to ten typ chalana, ktorému chýbalo porozumenie. A zdravý rozum takisto.

„Počul som zaujímavú historku." hlesol znova a Amy sa bez náznaku zvedavosti otočila dozadu.

„Odkedy tento samotársky čudák sedí s niekým?" ozval sa spolusediaci toho idiota za mnou.

„Drž hubu." adresoval som mu v krátkosti. Aj Amy sa ma chcela zastať, no to som nepotreboval. Nikdy som to nepotreboval.

„A čo to bolo za historku?" opýtal sa Noah. Mierne som povzdychol a zosunul sa hlbšie do sedadla.

„Vraj v tom hoteli, kde sme boli, pred rokom ktosi zomrel." pokračoval ten za mnou. Na pamätanie mien som nemal náladu.

„To sa stáva." hlesol som.

„A včera to bol presne rok." hlesol a ignoroval moju poznámku, „Zomrel pri výpadku prúdu, rovnakom, aký bol včera. Strašidelné čo?"

Myslel som si, že mi krv stuhla v žilách, lebo som sa cítil o pár odtieňov bledší ako obvykle. Naprázdno som preglgol.

„Ako zomrel?" opýtala sa teraz už s miernou zvedavosťou Amy.

„Pri generátoroch. Umrzol tam, pretože pred tým tam nebolo plynové kúrenie ako teraz."

Roztriasol som sa a tak som som sa triašku snažil zakryť tým, že som si vytiahol viac rukávy svetra a založil si ruky. Znova mnou prešiel rovnaký pocit strachu aký som zažil včera.

„Zaujímavé, že výpadok prúdu bol práve včera." povedal veľavýznamne.

„Hlúposť." mávla rukou Christie a posadila sa normálne. Aj ten za mnou sa usadil, očividne spokojný s tým, že ostatných mierne vykoľajil. Zatiaľ čo ja som sa viac schúlil, akoby mi to malo pomôcť. Pozrel som na Amy. So skúmavým pohľadom ma sledovala.

Rázne s nie veľmi prívetivým pohľadom som pokrútil hlavou. Bola pri tom, keď ma odtiaľ dostali. Panebože, však som sa takmer rozplakal na chodbe.

Niekto by premýšľal, ako to vysvetliť niekomu, tak aby to pochopil. No ja som vedel jedno. Len čo vystúpim z tohto autobusu, pôjdem domov. Žiadne vysvetlenie. Možno budem tak milý a aj sa odzdravím.

Ale tak ako sa dalo toto vôbec vysvetliť? Ja sám tomu nerozumiem. Duchovia sú hlúposť. Aspoň som sa o tom snažil vždy presviedčať. No tie pocity niečej prítomnosti po mojom boku mi neznáme neboli ani trošku. Ani pocity, že na vás niekto uprene hľadí. No nikdy som sa s tým nesnažil zaoberať. Už len z toho dôvodu, pretože som sa nechcel úplne zblázniť. Myslím, že na to budem mať ešte dosť času.

Vystrihával som poslednú fotku a potom som ju plánoval pripevniť na voľné vybrané miesto na nástenke. Nikdy som nemal veľkú izbu, no nesťažoval som sa. Farby steny boli príjemnej modrej, dvere boli blízko k rohu a oproti bolo na stene veľké okno. Medzi oknom a dverami som mal veľkú posteľ s dvoma nočnými stolíkmi, kde väčšinou trónili knihy, niektoré aj zaprášené. Po oboch stranách okna boli dve dvojkrídlové skrine, zatiaľ čo jedna mala poličky a druhá bola pre šaty na zavesenie. Oproti postele som mal na ľavej strane rohovú poličku, kde sa nachádzal zvyšok kníh, rádio, DVDéčka, baterka, na spodnej polici učebnice a zošity do školy, a nejaké tie snežné gule a zopár pohľadníc na jednej kope. Vedľa police napravo bolo moje takpovediac kráľovstvo. Veľký pracovný stôl s tlačiarňou, notebookom, hŕbou papierov a skicárov do ktorých som si rád niečo kreslil alebo črtal, zápisníkov, dvoma menšími reprákmi a držiakom na ceruzky, z ktorých polovica boli obyčajné sivé a medzi nimi boli pozastrkované gumy a strúhatká. Mal som tu aj menšiu lampu, ktorú som si vedel otáčať, perá len tak porozhadzované po stole, sám som nevedel ktoré z nich píše, nožnice mali zase svoje obvyklé miesto pri ceruzkách spolu s lepidlom a lepiacou páskou. Vedľa nich bola zase malá plastová nádobka so špendlíkmi. A nad stolom som mal veľkú nástenku, asi najzaujímavejší prvok v mojej izbe. Boli tam fotky, kde som bol buď s rodinou, alebo Bentonom, sám, alebo tam boli obrázky miest, kde som bol, alebo jednoducho toho, čo sa mi páčilo a odfotil som si to. Po krajoch nástenky som mal aj zopár oznamov o baseballových zápasoch v najbližšom čase, oznamoch o školských konaniach alebo výnimočne tam boli i pozvánky na oslavy. Nechýbali ani útržky novín, kde sa písalo o úspechoch nášho tímu B, nielen A-tímu. A v pravom rohu pri stole mi ako vždy trónila školská taška, baseballka a dve baseballové loptičky. Stena s dverami bola takmer holá, zdobila ju iba veľká mapa sveta so štátmi. Nič viac som k šťastiu nepotreboval.

Vstal som, vybral jeden špendlík spomedzi kopy bez toho aby som si popichal prsty a pripol fotku, na ktorej sa s Amy smejeme a hľadíme na seba, zatiaľ čo ona má hlavu bielu od snehu a ja držím jej čiapku vysoko nad hlavou vedľa tej, kde sme sa už obaja pozerali do foťáka a tej, kde som sa s Noahom objímal okolo pliec. Zvyšok vystavačného papiera som skrčil a zahodil do koša, čo mi trónil pod stolom a chodil som ho vyprázdňovať vtedy, keď už som do neho nedokázal vopchať ozaj nič.

Sadol som si za stôl, vytiahol zošit Občianskej výchovy a začal si opisovať učivo o nezáživných zákonoch. Na malom papieri som skúšal asi štyri perá až kým som našiel to, čo písalo.

Ozvalo sa slabé zaklopanie na dvere a potom sa dvere pootvorili.

„Zlatko? Neruším?"

„Nie mami." povedal som prívetivo a opisoval si poznámky ďalej.

„Ja len..." začala váhavo, „Páčil sa ti výlet?"

„Bolo super." povedal som stručne a zahnal spomienky na včerajšiu noc.

„A chceš sa porozprávať o tom incidente čo..."

„Nie mami." povedal som rázne, na čo zmĺkla. Vzdychol som, položil pero a otočil sa k nej, „Naozaj nie mami. Nič sa nestalo. Len som trochu spanikáril."

So slabým úsmevom prikývla. Mal som mierne výčitky a tak som načiahol ruku. Vošla už so širším úsmevom dnu a keď si vložila svoju teplú ruku do mojej, potiahol som ju bližšie k stolu. Oči hneď upriamila na pribudnuté fotky. Moju nástenku už poznala z pamäte, takže som sa nečudoval, že hneď našla rozdiel.

„Kto je ten chlapec?"

„Noah, môj spolužiak. A to dievča spolužiačka Amy."

„Priateľka?"

„Obaja sú priatelia. Ale v pravom slova zmysle je to tak trošku Bentonova priateľka."

„Tak trošku?" zasmiala sa a pozrela na mňa svojimi gaštanovými očami, takými, ako som mal ja. Vlasy mala hnedé a mierne vlnisté, ktoré jej končili tesne nad plecami a za každých okolnostiach jej dobre stáli.

„Áno." zasmial som sa aj ja a ona znova upriamila pohľad na fotky. Zasmiala sa nad tou, kde sme s Amy po sebe pozerali a potom poznamenala, „Je to tam krásne."

„Áno, to je." súhlasil som.

„Usmieval si sa." hlesla s úprimným potešením.

Pozrel som na fotky a pousmial sa: „Bavil som sa."

„To som rada zlatko." povedala a vtisla mi pusu do vlasov a nezabudla mi ich uhladiť, keď tie moje mali v obľube odstávať a vzdorovať hrebeňu kým sa dalo.

„Večera je na stole." poznamenala vo dverách, keď som sa už vrátil k poznámkam a ona ma nechcela rušiť.

„Hneď som dolu." usmial som sa a rozhodol sa, že dopíšem aspoň jeden odsek, aby sa zdalo, že toho budem mať menej. Nerád som nechával rozrobené veci.

„Arian." usmial sa veselo Benton z obrazovky počítača.

„Ahoj." povedal som nezrozumiteľne, pretože som si práve vopchal do úst čokoládovú tyčinku.

„Už si v teple domova?"

„Mhm." povedal som prežúvajúc, „Utápam sa nad občianskymi nezmyslami."

Benton sa zatváril vážne: „Zákony sú dôležité."

„A preto sa ich ty neučíš." rypol som.

„Ja to dobehnem."

„A potom mi budeš vyplakávať na pleci. To si pozriem." zaškeril som sa a odhryzol som si z tyčinky.

„Amy mi písala." povedal s trochu vážnejšou tvárou, „Pomohol si jej."

„Samozrejme." povedal som, akoby to bolo niečo normálne.

„Nie, myslím to tak, že ti závidím koľko krát dokážeš zachovať chladnú hlavu. Si úžasný človek." povedal s hmatateľnou úprimnosťou v hlase.

Sklopil som pohľad. Nebol som zvyknutý na pochvaly, ani keď boli od Bentona.

„Ďakujem." hlesol som napokon a zdvihol pohľad, „No ak by nemal Noah taký dobrý nápad, veľa by som asi nepomohol."

Uškrnul som sa. Benton sa pousmial. To som bol celý ja. Ak sa ma nejaká vec priamo týkala, vždy som sa snažil napätie odľahčiť. Rovnako, ako keď sa niečo stane.

„Ale Noah by sa asi na ľad neštveral. Bol si odvážny."

Pousmial som sa. Aj to bral Benton ako vďaku. Iného by to možno urazilo.

„Treba si pomáhať, no nie?" pozrel som po ňom.

„Áno. Aj ja by som ti rád pomohol."

Viem, že ho trápi čo sa mi stalo včerajšiu noc, no po tom rozhovore v autobuse som nemal chuť to absolútne s nikým riešiť.

„Pomáhaš mi už len tým, že na mňa myslíš."

„Hádam nebudem zanedbávať svojho brata."

„Nie v každej rodine sú ideálne vzťahy." rypol som a následne hrane vzdychol, „A nie každý je taká otrava ako ty."

„Arian neuťahuj si z mňa." povedal varovne, no usmieval sa jedna radosť.

„Niekto sa cíti byť silný cez káble, však?"

„Kľudne by som ti to povedal aj do očí." vystrel sa a potom mu myklo kútikmi úst, „A ty by si beztak pokračoval."

Zasmial som sa. Poznal ma zo všetkých najlepšie, niet sa čo čudovať. Aspoň u ňho som mal pocit, že nech spravím čokoľvek, nebude ma odcudzovať. On nie. Pre neho som nemusel byť tým, čím nechcem. Pri ňom som mohol byť celkom úprimný, ak by som chcel. Jemu som sa ako jedinému takmer celý otvoril, zatiaľ čo u ostatných mám vybudované hradby. A od typu osoby záleží od výšky a hrúbky múrov. Bentonovi sa tieto múry podarilo preraziť, začo som aj popravde vďačný. Veľmi vďačný.