Cítil som to. Cítil som, že niečo je vo vzduchu. Že niečo sa deje.
„Arian čo to robíš?"
„Potrebujem si požičať auto." povedal som, keď som od rozohranej hry vybehol na chodbu a začal sa obývať. Za Bentonom dobehli aj dievčatá.
„Nepožičiam ti otcove auto." jemne sa zamračil Benton.
„Tak ma odvez." odsekol som, načo sa začal obúvať a dievčatá takisto nezaháľali.
„Myslíš, že je to tu?" opýtala sa Christie, ktorá mi šla v pätách k autu.
„Určite." prikývol som a sotva Benton odomkol auto, už som sedel na spolujazdcovom mieste a dievčatá si nasadli za nás.
„Ku Kathleen?" opýtal sa akoby to nebolo zrejmé.
Pripútal som sa a prikývol. Bol som nervózny. Nikdy som takýto pocit nezažil. Bolo to, akoby ste sa zvnútra rozpadali, strácali svoju veľkú časť a viac sa jej nedokázali chopiť. No zároveň som sa nebál. Niečo mi vravelo, že to tak má byť. Že už bolo načase. Naozaj Kathleen odchádza? Čo bude bez nej? Ublíži nám to obom? Však predsa toto sme chceli. Potrebovali. Lenže predstava, že svoju milovanú už viac neuvidím bolo to hlavné a jediné, čo ma desilo. Predsa len, všetko okolo nej a Dvoch duší sa ťahalo dva roky. Od prvej chvíle keď som ju na prvý školský deň uvidel a pomyslel si, že snáď krajšie dievča neexistuje, celý prvý ročník, keď ma veľa krát zaujímala viac ako mnoho predmetov až do nedávna, kedy som sa do nej zamiloval a ona mi city opätovala. Následne prišla ťažká rana, keď som zistil, že je mŕtva, no preskákali sme si toho tak veľa, že mi je viac ako priateľkou, dievčaťom, sestrou. Je mi niečím, na čo ešte pomenovanie asi nenašli. Je mojou druhou dušou.
Nervózne som sa zamrvil, čo si Benton všimol a nachvíľku mi na podporu stisol plece. Usmiali sme sa na seba a potom bol donútený opäť venovať pozornosť vozovke.
Benton zastavil na príjazdovej ceste pred domom Piercových. Vonku nič nenasvedčovalo tou, že by sa niečo dialo. Zato moje vnútro kričalo a pišťalo. Vyskočil som z auta.
„Kathleen?!" zvolal som. Odpoveďou mi bol iba záves v okne na prvom poschodí, kde mala Kathleen izbu. Pomaly sa odhrnul.
„To robí ona?" opýtala sa potichu Amy.
„Áno." hlesla Christie stojac po mojej pravici, zatiaľ čo Benton s Amy po ľavici.
V tom som uvidel jej krásnu tvár v okne. Neusmievala sa. Tak ako aj ja. A pritom sme boli obaja šťastní, tak ako sme chceli, no ani jeden z nás sa nechcel lúčiť.
Vykročil som k domu, no v momente ma chytilo veľké nutkanie otočiť sa. Spravil som tak a uvidel ako tak Kathleen postáva v bielych voľných šatách a usmieva sa. Mala biele šaty. Stále mi to nešlo do hlavy. Pomaly som k nej podišiel.
„Nemám rada rozlúčky." smutne sa usmiala.
„Ani ja." zaksichtil som sa, „No mám pocit, že už sme sa rozlúčili."
Až teraz som pociťoval aké je to byť bez puta. Spočiatku som sa cítil prázdny. No teraz som vedel, že tomu tak nieje. Práveže to puto vo mne tvorilo prebytok. Celé tie roky. Preto som sa v mnohých zlých chvíľach necítil úplne sám.
„Vnímam to rovnako." hlesla a schovala si hnedý prameň za ucho. Teraz boli jej sivé oči výraznejšie. Pripomínala mi anjela bez krídiel.
„Si šťastný, takže aj ja." nadýchla sa a usmiala sa ešte širšie, „Je to krásny pocit. Všetko mám nadosah. Ich mám nadosah."
„Tak to aby som ťa nezdržoval." usmial som sa. Podišla ku mne a vzala ma za ruku.
„Chcem si byť istá, že keď odídem, budeš šťastný. Sľúbiš mi to?"
„Sľubujem." šepol som.
Reflexne ku mne vystrela ruku a utrela mi neposlušné slzy: „Neplač. Chcem vidieť tvoj úsmev."
„Kto povedal, že plačem zo smútku?" krivo som sa usmial a jej tvár sa zo znepokojenej opäť uhladila na pokojnú usmievajú.
Pozrela na Christie, ktorá pri nás postávala a potom späť na mňa: „Opatrujte sa dobre?"
„Jasné." odpovedali sme takmer rovnako a ja som pokračoval: „Každý nový mesiac bude tvoj hrob zdobiť biela ruža, aby si vedela, že na teba myslím."
„Budem ju udržiavať čerstvú čo najdlhšie, ako vďaku." oči sa jej usmiali.
„Budeš ako môj anjel strážny?"
Tentoraz sa jej usmievavé oči zaleskli slzami: „Niečo také."
Posledný krát som ju objal.
Pustila ma a venovala mi výhľad na najšťastnejšie dievča na svete. Bolo to magické. Aj po tom všetkom, kedy by som mal byť na takéto veci zvyknutý.
„Zbohom, Arian." šepla.
„Buď šťastná, Rae." hlesol som. Spravila krok ku mne, postavila sa na špičky a hneď nato som na moment ucítil jej mäkké pery na čele, až som privrel oči. Cítil som, ako ma Christie vzala za ruku a ja som jej ju stisol.
Pocítil som náhly chlad, prázdnotu, samotu, polovičnosť. Vedel som, čo sa stalo. Kathleen odišla.
Otvoril som oči a pozrel na miesto, kde ešte pred chvíľou stála osoba, ktorú milujem najviac na svete. Obzrel som sa na dom, ktorý bol ešte nedávno mojím útočiskom, no zároveň sa tam veľa vecí zmenilo. Alebo skôr moje vnímanie. Vnímanie vzťahu s Christie a novonabudnutého priateľstva s Bentonom a Amy.
Pozrel som na nich. Amy sa usmievala a Benton ju objímal okolo pliec. Stačil jediný pohľad aby som vedel, že sa chce uistiť, či ozaj Kathleen odišla a či sa tým všetok problém vyriešil. Ako s Kathleen, tak aj so Stuartom, ktorého už neuvidím, pretože ho vyhodili zo školy a následne sa jeho rodina odsťahovala. Slabo som prikývol a pozrel na Christie vedľa mňa. Zamyslene sa na mňa usmiala.
„Zvládaš to?" hlesla.
„Lepšie ako kedykoľvek predtým." prehlušilo ma zahrmenie a následne sa spustil veľký lejak. Rozosmiali sme sa a rozutekali sa k autu. Kathleen vedela, ako veľmi milujem dážď.
Zastal som, načo Christie, ktorá ma držala za ruku skoro padla uprostred kroku. Rýchlo som ju zachytil až do mňa narazila. Rozosmial som sa ešte viac.
„Čo to robíš? Zmokneme do nitky!"
„Mne to nevadí." usmial som sa a ona len so smiechom pokrútila hlavou. Počkal som, kým mi pozrie do očí a odhodlal sa nato, čo som mal spraviť už dávno. Naklonil som sa k nej a spojil naše pery v nádhernom bozku. Chytili sme sa za ruky a bozk prehĺbili. Vtedy nám už dážď viac nevadil, práveže bol nádherný. Odvtedy ho aj ona miluje. A dokonca nás ani netrápilo, že v aute sedia Benton s Amy a čakajú na nás, začo si zo mňa Benton uťahoval ešte dlho a neraz to skončilo kamarátskou bitkou a následným smiechom na zemi. Vtedy ma zaujímala výhradne iba ona. Dievča, ktoré sa dočkalo opätovania svojich dlho zatajovaných citov z mojej strany. Ju som skutočne miloval ako svoje dievča, ako sa milujú milenci.
Uvedomil som si, že osud nám hádže pod nohy polená, týra nás láskou, no zároveň tou najsladšou odmenou je tá samá láska. Vždy sa dá osudu vzoprieť a cítiť sa ako víťaz. Ja som sa tak v ten deň, počas tej búrky, ním prvý krát cítil a už nikdy nepochyboval o svojej existencii. Mal som všetko čo som chcel- rodinu, priateľku, kamarátov a brata, Bentona. Vďaka týmto maličkostiam som sa cítil ako boháč. Pretože najlepšie veci sú v živote zadarmo.
No možno by som zbohatol aj na tej zlatej medaile a zlatom pohári, ktorý o pár mesiacov nato zdobil moju izbu a vedľa neho nová značková baseballka. A-tím získal nového silného hráča a zároveň to bol pekný štart mojej a Bentonovej kariéry.
A napokon, duchov som videl i naďalej. I naďalej sme chodili s Christie páliť na cintorín sviečky, i naďalej som videl babkinho suseda ako neustále polieva trávnik a čuduje sa mi, keď ho pozdravím. Ja i Christie sa snažíme naučiť sa s tým žiť, čo sa nám pomaly darí, i keď niekedy to nieje práve ideálne. Lenže možno to je na našom vzťahu jedna z najkrajších vecí. Ďalšou sú jej vysmiate oči a smiech. Ten ma neomrzí nikdy.

Tak, dočkali sme sa aj poslednej časti :) chcela by som sa poďakovať všetkým čítajúcim, ale i tým špeciálnym (❤) ktorí mi zanechávali krásne komenty a votes milujem vás ( vy viete ktorí ste to :D )❤ veľmi krásne ďakujem vážim si to ❤❤❤ vidíme sa pri ďalších príbehoch :3 :) ;)
Viki :)