„A kam vôbec šli tvoji rodičia?" opýtala sa, keď si sadla so svojím tanierom slepačej polievky, ktorú nám navarila, predo mňa. Už sa u nás začala cítiť ako doma.
„Vraj na stretávku." začal som, „Ale podozrievam ich z toho, že nám jednoducho chceli nechať prázdny dom."
Pretočil som očami a Christie sa zasmiala. Ochutnal som z polievky.
„Babka bude žiarliť, spravila si ju lepšiu ako ona." pochválil som ju pravdivo.
S úsmevom sa zahľadela do polievky. Páčilo sa mi, keď sa červenala.
„Budeš dobrá babka." dodal som, načo vybuchla do smiechu a ja som sa škeril jedna radosť.
„Si exot." povedala napokon cez ustávajúci smiech.
„Moje druhé meno." žmurkol som a spokojne ďalej jedol. Zavybroval mi vo vrecku mobil hlásajúc prijatú správu. Vytiahol som ho, no zároveň ma niečo vo vrecku pichlo.
„Benton píše, že Amyina mama ich oboch zapriahla do práce a teraz ju dokončili. Vraj sú obaja nasmrť unavení. Je to vidno, lebo som v ten správe našiel päť gramatických chýb a dva zvláštne znaky." uškrnul som sa a Christie len pokrútila hlavou.
„Amyina mama dokáže zapriahnuť do roboty každého. Bez ohľadu na to, či je to rodina alebo prezident." zasmiali sme sa.
Položil som telefón na stôl a z vrecka vytiahol tú čudnú vec. Usmial som sa, keď som zistil, že je to tá ruža.
„Čo to máš?" opýtala sa zvedavo Christie.
Pozrel som na ňu. Jednoduchá strieborná retiazka na jej krku, ktorú stále nosila, doslova volala o tú ružu. Podal som jej ju: „Kľudne si ju nechaj. Našiel som ju."
Už na pohľad sa jej zapáčila.
„Od koho máš tú retiazku?"
„Od bratranca." podľa jej úsmevu som usúdil, že ho má veľmi rada.
„Toho, ktorý bol s tebou na plese?"
„Nie. Mám päť bratrancov." povedala pobavene a mne div nezabehla lyžička polievky, „A tri sesternice."
„Pekne početná rodinka." povedal som udivene, „Ja mám dve sesternice. A ich mama čaká malého chlapca."
„Raz ťa s tou mojou zoznámim. Hovorím ti, čím viac nás je, tým je to uletenejšie a zábavnejšie." zasmiala sa a dala prázdny tanier bokom. Zvesila si retiazku, navliekla si ružu a so spokojným úsmevom si ju dala späť. Ja som zatiaľ pozbieral prázdne taniere.
„Čo by si povedala na menšiu večernú prechádzku?"
„Prečo nie." usmiala sa.

Prešli sme snáď celé mesto, no i tak som sa necítil unavený. Nakoniec ma začala ešte Christie prehovárať.
„Poď so mnou na cintorín."
„Je za chvíľu polnoc." namietol som.
Pousmiala sa: „Práve preto. Mal by si o niečom vedieť."
Nastavila ku mne ruku a tak som ju za ňu vzal a voviedla ma až do cintorína. Opäť z tašky vytiahla zapaľovač a sviečky. Pozrela hodinky a potom ma mňa.
„Priprav sa. Bude to zaujímavé."
„O čom to hovoríš?"
„Spomínaš si, keď sme sem prišli páliť sviečky prvý krát?" počkala, kým som prikývol a pokračovala, „Vravela som ti: Blúdia, no predsa len sa na jedno miesto vždy vrátia."
„Myslela si tým duše, však?" uistil som sa.
„Áno. Tiež som ti povedala, prečo sem chodím páliť sviečky."
„Aby boli blúdiace duše kľudnejšie." spomenul som si, „Kathleen vtedy..."
„Neprišla na hrob svojich rodičov, máš pravdu. Je pochovaná spolu s nimi."
Hneď som sa vybral rezkým krokom k hrobu, keď ma Christie zdrapla za rameno. Zastali sme. Hodiny v diaľke začali odbíjať polnoc.
Odrazu sa mi zdal cintorín o čosi hmlistejší a svetlejší. Postupne ale začal blednúť, temnieť, až som rozoznával jednotlivé pohybujúce sa objekty. Jednotlivých duchov. Prekvapene som sa obzeral, až do mňa takmer narazil asi jedenásť ročný chlapec, ktorý sa rozbehol od náhrobku kúsok od nás a so smiechom bežal pomedzi hroby obkľukou, až sa znova skryl za svoj vlastný. Rozoznal som dátum jeho úmrtia, ktorý bol pred piatimi rokmi. Naprázdno som preglgol. Bol by takmer tak starý ako ja.
Nebolo tu veľa duší, čo bolo upokojujúce, no videl som tu aj objímajúcich sa pomerne mladých manželov sediacich na náhrobku, na ktorom boli vyhasnuté sviečky, pretože ich deti si na nich nevedeli nájsť čas. Boli tu aj starší a potom...
„Kathleen." hlesol som a tmavovlasá bruneta sa ku mne otočila a následne sa na nás usmiala. Podišli sme k jej hrobu a zadíval som sa na pomník.
Manželia Jack a Emily
Pierce
Podišiel som k nemu a vytrhal aj zvyšok porastu až sa okolo zvíril jemný prach.
a ich dcéra
Kathleen Rae Pierce
ODPOČÍVAJTE V POKOJI
„Ďakujem." usmiala sa Kathleen a zastrčila si vlasy za ucho. Christie mi podala sviečku a obaja sme po jednej zapálili a položili ich pred vyčistený pomník. Vstal som a Kathleen objal. Zovrela mi lem mikiny a hlavu si uložila na moje plece.
„Ak by som mohla, objala by som aj teba." povedala smerom ku Christie, načo ona s úsmevom na znak porozumenia prikývla. Všimol som si, že počas mojej neprítomnosti spolu začali dobre vychádzať, začo som bol šťastný. A to, že iba vďaka putu Dvoch duší sa viem Kathleen dotknúť a ona mňa, som zistil taktiež.
„Prepáč, že som ťa tak odbil."
„Nechaj to plávať." skočila mi do reči a pomaly ma pustila.
„Ale ak sú tu duše čo nemajú pokoja, tak..."
„Je tu aj tvoj dedko." dokončila Kathleen so slabým úsmevom. Viac som neváhal a vybral sa smerom, kde má on hrob.
„Ale prečo je tu? Ak to babka vie, chodí za ním každú noc." povedal som nepokojne.
„Máš pravdu, chlapče." ozvalo sa za mnou a všetci traja sme sa otočili. Stál tam dedko, akého som si pamätal z detstva. Nezmohol som sa na slovo.
Za to Christie našla odvahu: „Tak prečo ste stále tu?"
„Kvôli nemu." nespúšťal zo mňa zrak. Kathleen na mňa spýtavo pozrela.
Sklopil som pohľad: „Ja..."
„Ariana som rozmaznával, ako by mi bol vlastným synom." pokračoval za mňa dedko, „No keď som sa pobral do ríše duší skôr ako by som mal, nemohol som odísť, potreboval som ho chrániť. Tvoja babka mi hovorila, že ťa čakajú temné časy. Nikomu o tom nepovedala, pretože sama konkrétne netušila o čo sa jedná. A tvoji rodičia nikdy týmto „báchorkám" neverili. Preto som sa rozhodol ostať a pomôcť ti najviac, ako budem môcť. Ale tu slečny, a tvoji priatelia, to bravúrne zvládli." usmial sa na ne a potom na mňa.
„Ďakujem." vďačne som sa usmial. Kiežby som to vedel už pred tým. Tak rád by som mu to oplatil. No dokázal by som mu to oplatiť len dopriatym pokojom, „Takže?"
„Idem sa rozlúčiť s mojou drahou." nežne sa usmial. Zložil si klobúk na pozdrav, znovu si ho nasadil a elegantným krokom staršieho vysokého muža v kabáte odkráčal pomedzi hroby preč.
Usmieval som sa. Nikdy som nebol sám. Nikdy som nebol nemilovaný, ako som si častokrát myslel. A teraz viem, že ani v budúcnu tomu tak nebude.
„Pekný šperk." hlesla Kathleen s milým úsmevom, aj keď v jej očiach sa ukrývalo šibalstvo mladého dievčaťa, „Prajem pekný zvyšok večera."
Zmizla skôr, akoby som jej stihol čokoľvek povedať. No dôvodom jej odchodu nebola žiadna dusná atmosféra medzi nami, alebo pocit piateho kolesa u vozu. Práve naopak. Bolo to absolútne nenútené.
„Pôjdeme domov?" opýtala sa Christie.
Usmial som sa na ňu: „Odprevadím ťa."
Pomaly sme kráčali k jej domu a ja som sa snažil v hlave spracovať všetko, čo som na cintoríne videl. Christie bola ticho, pretože vedela, že najprv si to musím nechať prejsť hlavou.
„Ako dlho vidíš duchov?" opýtal som sa napokon.
„Od ôsmych rokov." hlesla neutrálne a ja som na ňu vyvalil oči. Pousmiala sa nad mojou reakciou, „Nikdy nevieš, kedy to príde. V detstve, v puberte, v dospelosti, v starobe. Ale je to dar a to dosť dôležitý. A ako každý dar, aj tento nám komplikuje život."
Prikývol som. Stisla mi ruku, načo upútala moju pozornosť a zastali sme. Už sme boli pred jej domom.
„Veľmi si cením, čo si bol pre mňa schopný obetovať v tú noc."
„Pretože mi na tebe záleží, Christie." odvetil som, akoby návrat do toho pekla bola banalita.
„Ja viem. Mám ťa rada." usmiala sa a vtisla mi pusu na líce, „Ďakujem za darček."
Pridržiavajúc si prívesok na retiazke ma pustila a veselým krokom sa vybrala do domu, zatiaľ čo ja som tam len stál a usmieval sa ako blb. Až keď sa zatvorili dvere som sa prinútil do kroku a s jemným úsmevom na perách som sa vybral šťastný domov.
Skutočne šťastný.