Sotva sme vyšli pred dom, už tam zaparkovalo auto.

„Ja tomu neverím!" sotva Benton vystúpil z auta, už histerčil. V jeho hlase sa dalo rozoznať hneď niekoľko emócií- rozčúlenosť, zmätenosť, prekvapenie. Ja som tam postával s Kathleen a Christie po boku a díval sa ako ku mne kráča s Amy za pätami.

„Prepáčte, ja..."

„Neospravedlňuj sa." hlesla Kathleen. Zopakoval som po nej, keďže Amy ju nevidela a nepočula. Rovnako ako Benton, ktorý na mňa hľadel akoby ma nepoznal. Ani som sa mu nečudoval.

„Nepovieš mi k tomu nič?" oboril sa na mňa, zatiaľ čo baby len čušali, „Zdrhneš a ani sa neozveš? Vieš, aký strach o teba máme?"

„Benton vypadni." povedal som pokojne. Zamrzol v pohybe a jeho obočie bolo kdesi pri korienkoch vlasov.

„Čože?"

„Počul si." odvrkol som a zamračil sa, „Ak si mi už nepomohol, tak sa aj teraz nemiešaj sa do mojich záležitostí."

„Tvojich? Skôr vašich." zazrel po Christie. Amy spravila krok dopredu a postavila sa pri Christie. Chytili sa za ruky.

„Áno, našich záležitostí." povedala s vysunutou bradou. Benton neveriacky krútil hlavou.

„Vážne mu veríš? Všetky tie hlúposti s duchmi? Prečo mu pomáhaš?"

„Lebo je to priateľ, Benton!" povedala odporne a mňa pichlo pri srdci. Sklopil som pohľad. Ani Benton nemal slov.

„Priateľ? Vravel, že..."

„Áno! Vidí duchov! A? Ja som mu uverila! Sama som sa uistila!"

„Ste blázni." krútil hlavou.

„Jediný blázon si tu ty." štekol som po ňom.

„To vraví ten, kto sa vykašlal na rodinu! Keď sa to dozve..." ani som ho nenechal dopovedať a zovrel som mu lem trička. Vystrašene na mňa pozrel. Vystrel som pred neho dlaň s nie úplne zahojenou kožou.

„Vidíš to? Toto som si odtrpel, keď ste sa mi oni aj ty otočili chrbtom! Nič nevieš! Preto ani nič nepovieš!" už som strácal nervy, „Si hlupák Benton. Tak ľahko si podľahol tomu..."

Zasekol som sa a pozrel za neho. Kathleen ma stiahla k sebe, načo sa Benton zmätene zamračil.

„Kathleen pusti ma." povedal som so zaťatými päsťami.

„Ani náhodou." povedala a postavila sa predo mňa.

„Kathleen..."

„Nie." povedala rázne, no ja som ju rovnako rázne odsunul z cesty, do Bentona sotil aby mi uhol a vybral sa rovno k Stuartovi.

„Mohol si to dokončiť. Rád by som sa zasmial." vyškieral sa, no keď som ho schmatol za bundu a sotil o auto, až lakťami rozbil vodičove okno, už ho radosť prešla a vypliešťal oči. Vrazil som mu a on sa držiac si nos predklonil.

„Rozbijem ti hubu, ty idiot." povedal som varovne, zatiaľ čo on sa stále skláňal.

„Arian, Arian! Vidím, že ani vonkajší vzduch ti neprospieva!" ozval sa ten, koho som chcel najmenej počuť. Obzrel som sa za Hergensonom ktorý si to ku mne rezkým krokom mieril. Zacúval som za Stuartovo auto. Všetci sledovali moju nečakanú prudkú zmenu chovania. Aby som pravdu povedal, Hergensona som sa ešte vždy dosť bál.

„Dúfam, že si si užil," hlesol, pozrel po Christie s Amy a Bentonovi, potom po ustupujúcom Stuartovi a späť na mňa, „Ale je čas vrátiť sa."

„Nikam nejdem! Som zdravý!" bránil som sa. No teraz som určite ako zdravý nevyzeral.

„Prestaň šaškovať a poď so mnou, kým ti to hovorím po dobrom." varoval ma.

„Nie." odvrkol som. Spoza opasku vytiahol paralyzér.

„Nenúť ma do toho, Arian."

„Nechajte ma na pokoji!" zvolal som nevediac čo si počať a rýchlo žmurkajúc, aby som zahnal slzy. Nechcel som pred nimi plakať ako nejaký chudák, no i tak si toho už určite všimli.

„Dobre, vidím, že iné východisko nie je." povedal rozhodne a vykročil ku mne. Obehol som auto, no Hergenson mal lepšiu kondičku ako sa a ešte k tomu aj paralyzér. Zasiahol ma ním a ja som sa s potláčaným revom sklátil na zem.

„Hej! Čo to robíte?" zvolal Benton. Skúšal som sa pohnúť, no darmo.

„Svoju prácu, chlapče."

„Nechajte ho napokoji!" vykročila k nám Christie.

„Nie." precedil som pomedzi zuby. Práve Christie sa mala držať stranou.

„Ale som rád, že sa znova vidíme. To budú dve muchy jednou ranou."

„Nechaj ju!" zafučal som, zatiaľ čo sa k nám náhlili aj Benton s Amy. Hergenson schmatol Christie za lakeť.

„Nekam ju neodvediete!"

„Mám povolenie!"

„Nemáš." zavrčal som a kašlal na vychovanie.

„Pustite ju!" namietla horlivo Amy. Videl som jej v tvári, aká bola vystrašená. Rovnako som videl bezmocný výraz v Bentonovej a Kathleeninej tvári. Stuart nás obďaleč pozoroval s prázdnym výrazom. No najviac vystrašená bola Christie. Tak nerád som to videl. Pichlo ma pri srdci už druhý krát za ten večer. Ten sviniar mi nemôže odviesť ešte aj Christie, čo mi je tak veľmi blízka.

„Fajn, dobre!" povedal som dostatočne nahlas, aby som na seba upriamil pozornosť a snažil sa aspoň vyzdvihnúť na lakte, „Pusti ju. Nebudem protestovať a pôjdem s tebou."

„Bez jediného slova." povedal Hergenson. Všetci na mňa vystrašnene hľadeli.

„Bez jediného slova." privolil som, Hergenson pustil Christie a vyzdvihol ma na nohy.

„Arian!" snažil sa protestovať Benton. Zrejme táto situácia zmenila jeho uhol pohľadu.

„Nie Benton." povedal som rázne a snažil sa stáť viac menej bez pomoci.

„To nemôžeš." hlesla Kathleen s uslzenými očami, „Nie znova."

Zaťal som sánku. Najradšej by som bol utiekol, ale ak to znamená, že Christie bude v bezpečí...

„Pôjdeš so mnou." povedal som a pookrial som, keď som videl jej žalostný výraz.

„Ale toto je iné." vzlykla.

Odrazil som sa od Hergensona a objal ju. Pred všetkými, tými čo ju nevidia a tou, čo áno. Bolo mi to jedno. Bola to Kathleen, dievča pre ktorú by som obetoval aj to najnutnejšie. Dievča, ktoré som chcel spraviť šťastné a ktorého slzy ma ničili.

„Prosím neplač." povedal som potichu, premáhajúc vlastné pocity.

Zaškrípali brzdy a ja som zdvihol hlavu. Hergenson vyzeral, akoby mu ušli včely. Asi tak ako aj Benton a vzadšie Stuart, ktorý len vyvaľoval oči.

„Ani sa ho nedotkneš!" vyhŕkol Dallen a rezkým krokom sa vybral k nám. Pozrel po mne a po menšom skúmaní som v nich rozoznal pochopenie, „Chlapcove výsledky ukazujú, že je zdravý. Už skončili všetky tvoje zákerné hry, Hergenson."

„Nemáš sa do toho čo miešať!" precedil pomedzi zuby, „Chránim ľudí!"

„Pred ľuďmi? On a Damian sú úplne zdraví. Damian bol dnes vypovedať na súde a vinníkovi sú na stope. Netrpel paranojou."

„Damian je vonku?" vyhŕkol som prekvapene a keby som nebol v situácii akej som, radoval by som sa. Takže to bola tá dobrá správa. Dallen sa pousmial.

„A čo sa týka toho." pozrel po mne a Christie, „Toto nie je v našich silách. Výsledky sú výsledky. Ostatné..."

„Duchovia? Vážne tomu veríš?" povedal pohŕdavo Hergenson, aj keď sám neznel presvedčivo.

„Ak nechceš, aby sme riešili problémy pred toľkými svedkami, mal by si sa vrátiť. Tam ťa už čakajú policajní detektívovia, ktorí si radi vypočujú tvoj názor."

Hergensonov pohľad skamenel. Nakoniec privolil, prebodol nás vražedným pohľadom a predovšetkým mňa, nezabudol do mňa samozrejme drgnúť pri odchode a pobral sa k svojmu autu. Vydýchol som si.

„Som ti veľmi vďačný, Dallen."

„Roland." usmial sa.

„Ďakujem Roland." opätoval som mu úsmev a on mi strčil do ruky papierik s číslom.

„Damian sa na teba už pýtal."

„Zavolám mu." hlesol som a sledoval, ako aj on nastúpil do svojho auta a potom obaja odišli.

„Arian..." začal opatrne Benton.

Sklopil som zrak: „Choďte domov. Všetci."

Amy sa slabo pousmiala. Všimla si mojej únavy. Potiahla Bentona za ruku, pretože ten sa nechcel z miesta ani pohnúť. Otočil som sa Stuartovým smerom, ktorý sa zbavoval skla na svojej sedačke.

„Skús o niečom ceknúť a narobíš si problémy." povedal som a on sklopil pohľad. Sadol si, zatvoril dvere a naštartoval. Potom krátko prikývol a odišiel ešte pred Bentonom. Tí čakali na Christie.

Obrátil som sa na ňu, stisla mi rameno a usmiala sa: „Ja... nečakala som, že by si sa pre mňa obetoval. Ani nevieš ako si to cením. Ja..."

Stisol som jej ruku: „Kedykoľvek by som to spravil znova." odmlčal som sa a usmial, „Zajtra sa vidíme."

„Dobre." prikývla šťastná a potom nasadla do auta a s Kathleen sme osameli.

„Takmer som ťa stratila."

„Nikdy ma nestratíš." pohladil som ju po vlasoch. Usmiala sa a potom sme sa pomaly vybrali k domu. Tak namáhavý a chaotický večer som teda nečakal.

„Benton je pri dverách." hlesla Kathleen, ktorá ležala na posteli oproti mne a mlčky ma sledovala už hodnú dobu, zatiaľ čo ja som bol tak lenivý, že odkedy som sa zobudil, nebol som schopný donútiť sa vstať. A pritom sa už ozýval aj môj žalúdok v podobe bolestivých kŕčov.

„Ja viem." hlesol som a privrel oči.

„Nechcem sa pozerať na to, ako sa trápiš." zamračila sa a pohladila ma po tvári.

„Vždy som sa trápil." mrzuto som sa usmial.

„Pri mne nie. Aspoň zozačiatku." šepla sklamane.

„Vieš, že..."

„Robím ti starosti, Arian. Tak ako Benton, aj rodičia, Damian a Dallen. Máš strach z Hergensona, Stuarta a bojíš sa, že Mascot utečie a nájde ťa, aj keď vieš aké je to absurdné." vyrapotala.

Nič som nepovedal. Čo som aj mal? Všetko bola pravda. Bál som sa, že Maskot bude chcieť dokončiť čo začal, a pritom to bolo úplne absurdné. Neutečie odtiaľ. Hlavne, ak je už stráženejší než pred tým.

„Ale niekto nezapadá ani do jednej skupinky." prehovorila.

Jemne som sa zamračil. Kto ako?

„Christie." jemne sa usmiala. Čudoval som sa, aká vie byť pokojná, ako úprimne sa dokáže usmiať. Pretože ja som mal pocit, že celý život sa mi pred očami rúca ako domček z karát a nakoniec mi ostanú len oči pre plač.

„Úprimne sa tešíš keď príde, vidím ako si s ňou rozumieš. A včera... kľudne a bez váhania by si sa pre ňu obetoval. Máš ju veľmi rád."

Usmial som sa. Ani som si to tak neuvedomoval, no ak to hovorí Kathleen, asi to tak bude. Naozaj mám Christie rád. Obľúbil som si ju za ten čas viac, ako by sa patrilo.

„Takto sa cítiš aj pri mne." povedala, akoby mi tým niečo naznačovala, „Ak mám šťastná odísť, tak chcem, aby si bol takýto šťastný stále. Či už s Christie, alebo aj s inými. A preto by som sa o to mala postarať, kým tu mám svoje slovo."

Započul som otvorenie vchodových dverí. Vedel som, že to spravila Kathleen, lebo Benton by si zamknuté dvere neotvoril.

„Takže keď budem šťastný, budeš aj ty?"

„Samozrejme." ubezpečila ma s úsmevom.

„A čo tvoji rodičia?"

„Arian?" ozvalo sa z chodby. Mali sme otvorené dvere, takže sme ho počuli viac než dobre.

„Chýbajú mi. Nechcem ich mať pri sebe, ako si možno myslíš." povedala opatrne a viac než dobre odhadla moje zmýšľanie, „Ja chcem byť pri nich. Nechcem im chodiť na spoločný hrob, ale chcem ich objať."

„Spravím pre teba všetko." hlesol som a pohladil ju po líci.

Tiež ma s úsmevom pohladila po líci: „V prvom rade niečo sprav pre seba."

Rozplynula sa predo mnou ako chumáč mraku.

„Arian?" ozvalo sa neurčito znova.

Zhlboka som sa nadýchol, akoby mi to malo dodať síl a potom som vyšiel na hornú chodbu a pomaly po schodoch dolu. Benton po mne s menšími obavami pozrel: „Tie dvere..."

„Kathleen ťa pustila." povedal som jednoducho. Buď znesie pravdu, alebo tu nemá čo robiť.

Slabo prikývol.

„Ja..."

„Ak nemáš čo povedať, uľahčím ti to." povedal som odmerane, zastrčil si ruky do vačkov sivých dlhých teplákov ku ktorým som mal oblečené len dlhorukávové čierne tričko, a oprel sa o stenu ľavým ramenom, „Rád si vypočujem ospravedlnenie."

Krivil pery. Uvedomoval si toho. Pomaly prehovoril: „Nemal som byť taký. Ja... Toľko rokov sme si sľubovali, že budeme držať spolu, boli sme si ako bratia a ja som sa ti v najhorších časoch otočil chrbtom."

Pohľadom som ho vyzýval aby pokračoval.

„Len... je tomu ťažké uveriť."

„A preto si nechcel ani počuť pravdu, podľahol si Stuartovým rečiam, ktorými si nás znepriatelil, len aby ťa mal pre seba a pre jeho hlúpe výhody a postavenie v škole a v tíme. Ani si o mňa nezabojoval. Nechal si ma topiť vo veľkej vode. A pritom som ti nič nespravil."

Videl som, ako hrozne sa mu to počúvalo, no nebolo mi to ľúto.

„Už len z dobrej duše tu teraz stojím a rozprávam sa s tebou. Lebo, úprimne, nestojíš mi o to." možno som bol hnusný, no ešte vždy nie tak ako bol on, „Ale aj napriek tomu som tu, aby som si vypočul tvoje svetoborné argumenty a usúdil či by obnovenie kamarátstva stálo za to."

Pri posledných slovách sa mu rozžiarili oči. Zrejme si nemyslel, že by som o to ešte stál. No následne stmavli: „Nemám žiadne argumenty."

„To je len dobre. Tvoje hnusné chovanie sa ani vysvetliť nedá."

„Je mi tak ľúto, Arian. Viac než to." pokrútil hlavou, „Po celý čas ma to mrzelo ale..."

„Nezdá sa mi. Keď sa ťa Amy pýtala, či ti na mne ešte záleží, neodpovedal si. Vyhovoril si sa na únavu."

„To si to počul?" prekvapilo ho to. Krátko som prikývol, „Síce počul, ale nevidel. Nikdy som neprežíval také pocity, ako pri našom odlúčení. Keď si zmizol a nemal si záujem o žiadny kontakt, cítil som sa prázdny. Veľmi mi chýbal niekto, komu som mohol povedať všetko. Ty si mi chýbal a bol som idiot, keď som si myslel, že to zvládnem sám. Ospravedlňujem sa ti za moju nehoráznu hlúposť a mrzí ma to."

„Aj mňa." povedal som napokon, „A dosť."

S očakávaním na mňa pozrel.

„Potrebujem čas." sklopil som pohľad.

Benton vyzeral sklamane, no zároveň mi rozumel. Toto nie je vec, čo ide ľahko prepáčiť.

„Odpúšťaš, ale nezabúdaš. Nemysli si, že som na to zabudol." povedal potichu a otočil sa na odchod. Mal pravdu. Obzrel sa ponad plece.

„Maj sa, Benton."

Myklo mu kútikom úst. Potom zmizol za vchodovými dverami. Len čo sa zabuchli, pokrútil som hlavou. No i mne sa na tvár vkradol slabučký úsmev.