Na vedľajšiu pohovku si pri mňa sadol vysmiaty Mascot: „Niečo som doniesol."

Nadvihol som obočie, zatiaľ čo Ev sa celá natešená opýtala: „Čo?"

Mascot sa uškrnul a vytiahol z vrecka päť čokoládových tyčiniek: „Poďakujete sa mi neskôr."

Každému dal po jednej a zatiaľ čo Sima a Ev spolu s Mascotom sa do nich pustili, ja a Damian sme si ich skryli do vrecka.

„Nedáš si?" opýtal sa a mierne sa zamračil.

„Neskôr, ďakujem." zamrmlal som. Damial znova začal čarbať na papier a potom sa odrazu zdvihol, postrehol som, ako jemne poklepkal prstami po papieri a následne odišiel od nášho stolu. Mascot sa na neho iba díva, no potom mu Ev čosi pošepla a už mala jeho plnú pozornosť. Sima sa tvárila akoby papier od čokolády bolo to najfascinovanejšie v tejto miestnosti a tak som si prisunul Damianov papier. Bol tak nákres jednoduchej mandaly a následne bol celý preškrtaný.

„Robí to stále." utrúsil Mascot ponad plece a potom sa znova žiarivo usmial na Ev. No mňa zaujalo niečo iné. Dole v rohu, ktorý bol tiež trochu preškrtaný, bolo niečo napísané.

Knižnica 21:15

Zamračil som sa, no ten kúsok papiera som odtrhol a hneď zbytok papiera pokrčil, aby to vyzeralo nenápadne. Papierik som si strčil do vrecka s čokoládou. Vstal som od stola a rovnako ako Damian bez slova odišiel von. Plánoval som sa trochu nezmyselne obšmietať po chodbách, pretože s tými bláznami som tam už dlhšie nemohol vydržať. Hlavne, ak tam jeden muž neprestajne nariekal a kričal čosi nezmyselné a potom znova tá žena, čo sa potichu v rohu smiala a pritom sa občas dívala priamo na mňa alebo na niekoho iného.

Pomaly som kráčal po chodbách a občas ma minuli sestričky, ktoré mi špeciálne ani nevenovali pozornosť. Tajne som dúfal, že nikde nenarazím na Hergensona.

„Nebehaj tu!" ozvalo sa spoza mňa, no ani som sa nestihol otočiť a už do mňa zozadu niekto vrazil, až som stratil spolu s ním rovnováhu a obaja sme skončili na štyroch.

„Uh, Arian prepáč." hlesol Mascot, zatiaľ čo ja som sa pomaly dvíhal. Propri nás prebehol nejaký muž, no utekal ďalej a za ním už aj lekárnik.

„Toto si stratil." povedal a podával mi čokoládovú tyčinku.

„Ďakujem." hlesol som a dal si ju späť do toho istého vačku.

„Čo to bolo?"

„Ale nič. Menšia výmena názorov." uškrnul sa a ľahostajne mykol plecami, „Asi ma tu na zemi prehliadol, keď bežal ďalej."

Napravil som si mikinu a s Mascotom po boku som pokračoval ďalej.

„Aj máš konktrétny cieľ, alebo sa tu len tak potuluješ?"

„Potulujem. Nevedel som tam dlhšie obsedieť." povedal som vecne, „Nejdeš späť za Ev?"

„Nechal som ju, nech sa zabaví sama. Občas od nej potrebujem trochu voľnosti. Je na mne dosť závislá." pokrčil nosom.

„Ono to akože vážne funguje?" zamrmlal som neveriacky.

„Čo?" opýtal sa, lebo ma zrejme počul.

„Ale nič." povedal som a radšej prestal uvažovať o ich potencionálnom vzťahu a jednak aj preto, lebo som počul akési frustrované mrmlanie z otvorených dverí. Nakukol som tam a videl ako chalan, jeden z tých mladších osamelejších, sedí za stolom.

„Musím... musím..." šepkal, no zrazu vykríkol, „Zastaviť tie hlasy v mojej hlave!"

Mierne som cúvol, no Mascota to nejako špeciálne nevykoľajilo.

„Kto to je?"

„Joshua. Stále počuje v hlave hlasy, no nejako mu nevie nikto pomôcť. Občas máva takéto chvíľky. Ale čaká ho ešte pomerne dlhý život tu, takže majú ešte kopu času a pokusov."

Mierne rozhodene som sa pozrel na Mascota, no on sa netváril vôbec nijako. Radšej sme sa pohli ďalej.

„Teoreticky by ho mohli zaradiť medzi tie horšie prípady, ale zatiaľ nikomu veľmi neublížil, tak si ho tu nechali."

„Ako delia ľudí na horšie a lepšie prípady."

„Nedelia ľudí, Arian. Delia nás." opravil ma, „My nie sme ľudia. My nie sme normálni."

Prízvukoval každé jedno slovo a nedalo sa prepočuť ako povedal slovo „normálni" s istým opovrhnutím. Zamračil som sa.

Odkašlal si a potom pokračoval už normálnym laickým štýlom: „Nevyznám sa v tom. Ale pokiaľ si nikomu špeciálne neublížil, alebo pokiaľ sa neuvoľní miesto pri tých horších, ostávaš tu."

„Neuvoľní?" opýtal som sa, lebo moja predtucha bola zlá.

„Dokedy niekto neumrie. Snáď ti je jasné, že odtiaľ sa už ozaj nikto nedostane." veľavýznamne na mňa pozrel a ja som krátko prikývol.

„Mascot, máte mať posedenie za desať minút." povedala jedna sestrička čo si nás stopla, „A ty, Audrey, o dve hodiny. Zatiaľ sa vráť späť do spoločenskej miestnosti, alebo do izby."

„Idem do izby." zamrmlal som a nechal ich oboch tam. Nikdy som nevyhľadával samotu viac ako v týchto dňoch.

„Vidím, že si si našiel kamaráta."

„Nie je to môj kamarát." odvrkol som mu.

„Čo si ale on asi nemyslí." uškrnul sa Hergenson.

Vzdychol som a lepšie sa oprel do kresla. Uprel som pohľad von oknom.

„Ale ja ti to nezazlievam. Aj keď na budúcu dobu si si mohol nájsť aj lepších kamarátov." uškrnul sa a ja som len pokýval hlavou, „Mal by si sa už vzdať nádeje, že sa odtiaľto nejako dostaneš. Ver mi, odtiaľto ešte nikto neušiel."

„Neverím." povedal som jednoducho a prebodol ho pohľadom, „Vám neverím ani slovo."

Podozrievavo si ma premeral, no potom sa len narovnal: „Ale na situácii to nič nemení."

„Záleží na uhle pohľadu. A vy viete, že ja som v poriadku. Tak prečo ma tu držíte?"

„Nie nie." rozosmial sa, „Ty určite nie si v poriadku. Počul som o tej tvojej hlúpej láske k mŕtvemu dievčaťu. To mi príliš normálne nepríde."

Sklopil som pohľad. Kiežby si tu bola, Kathleen.

„Povedz, koľkí v tom idete?" opýtal sa a vyslúžil si moju plnú pozornosť.

„Čože?"

„Myslíš, že som idiot? Keď tu bola tá tvoja drahá kamarátka... Chrissy?"

„Christie."

„Presne. Ja som vás počúval. Zneli ste, akoby ste sa bavili ešte s niekým tretím, no dobre som vedel, že ste boli dvaja."

„Dajte jej pokoj." prehovoril som cez zaťaté zuby. Tak nielenže proti mojej vôli ma sem strčil, tak už má záujem aj o Christie?!

„To je milé, ako si ju brániš." rozosmial sa, „Bolo by vám tu spolu dobre, no nie? Stačí málo a viem to zariadiť..."

Vyskočil som na rovné nohy: „Ani sa k nej nepriblížite!"

„Nijako mi v tom nezabrániš." vysmial ma, „Si blázon. Toto je tvoje miesto a tu aj zostaneš."

Zaťal som päste, aby som potlačil tú náhlu skľúčenosť. Ja nie som blázon. Nadýchol som sa a potlačujúc hnev voči nemu a celkovej nespravedlnosti sveta som prehovoril: „Fajn. Ale jej sa nedotknete. A je mi jedno ako, ale budem sa všemožne snažiť, aby sa jej nestalo to čo mne."

Nikdy som si poriadne neuvedomil, ako som si vlastne Christie za ten čas obľúbil. A všetko, čo som tomu parchantovi povedal som myslel úplne vážne. Christie sa nemôže nič stať.

Hergenson sa na mňa len výsmešne vyškieral, no mne to bolo jedno. Vybral som sa k dverám.

„Posedenie ešte neskončilo!" zakričal za mnou prísne.

„Pre mňa už áno!" zakričal som naštvane späť a zabuchol dvere. Rozbehol som sa rovno do svojej izby a keď som bol dnu, zabuchol som dvere a unavene sa o ne oprel. Vydýchol som si. Musím sa odtiaľto dostať čo najskôr, pretože vidím, že vonku sa toho deje rovnako veľa ako tu medzi stenami tohto blázinca. A je mi úplne jasné, že čas na mňa nemilosrdne tlačí.

„Arian." z polospánku ma prebral naliehavý hlas a ja som dobre vedel komu patrí skôr, ako som otvoril oči.

„Kathleen?" ozval som sa prekvapene.

„Hergenson práve opustil budovu. Máš šancu na útek. Je tu aj nemej personálu." povedala rýchlo a ja som sa už dvíhal, keď som ju zastavil.

„Nie nemôžem."

„Čo?" nechápavo na mňa hľadela a v rýchlosti si zastrčila vlasy za ucho.

„On totižto ide za Christie. Musíš jej ísť pomôcť."

„Ale Arian..." namietla.

„Prosím, Kathleen. Ja to tu vydržím." dobre som vedel, čoho sa práve teraz zriekam a dobre som vedel, že to tu dlhšie nevydržím, lebo sa snažím zotrvať už len z posledných síl. Ale Christie mi bola teraz prednejšia.

Kathleen zovrela pery, akoby sa rozhodovala. No stačil jej jeden pohľad do mojich prosebných očí a ona pevne zaťala päste.

„Prosím. Nesmie jej ublížiť. Nesmie sa k nej dostať."

Krátko prikývla: „Dobre. Ale vedz, že pri najbližšej príležitosti si po teba prídem. Dostanem ťa odtiaľto."

„Budem čakať." šepol som a videl, ako sa otočila a jej silueta prešla dverami. Náhle sa mi všetko opäť zazdalo pochmúrnejšie. Vzdychol som a pozrel na hodinky. 21:08. Takže po večierke je počet ľudí personálu nižší. A to, že tu nie je Hergenson len všetko zľahčuje. Lenže tentoraz je dôležitejšie, aby Christie ostala v bezpečí. Nedovolím tomu bláznovi ťahať sem ďalších nevinných ľudí.

Kým som čakal do 21:12 som si postrhával dolu všetky tie hlúpe leukoplasty. Ruky som mal stále mierne posiate drobnými rankami a vedel som, že tak nejak to vyzerá aj na mojej tvári. No to bolo to posledné, čo ma v tom momente zaujímalo.

Vyzrel som na chodbu a keď som sa uistil, že je vzduch čistý, vydal som sa smerom do knižnice. Siahol som do vačku, kde som mal papierik, no našiel som tam len čokoládu. Zamračil som sa. Kedy som ho stihol stratiť?

Váhavo som vošiel do oddelenia knižnice a poobzeral sa. Až v treťom rade som si všimol štíhlu vysokú siluetu a takmer istým krokom som sa k nej vydal.

„Dúfal som, že prídeš." ozval sa chrapľavým hlasom Damian.

„Mal som celý deň na to, aby som nabral odvahu." uškrnul som sa, „Prečo si sa chcel stretnúť?"

„Mám tu pre teba niečo." povedal a nastavil ku mne ruku s akosi bielou látkovou taškou, „Hlavne si to stráž."

Roztvoril som tašku a všimol si mojich botasiek, dokladov, telefónu, MP3ky a dokonca vreckového nožíka, ktorý som videl u Mascota.

„Odkiaľ to preboha máš?"

Damian sa uškrnul: „Šikovné ruky. Mal by si sa prezuť, s taškou budeš nápadný."

Prikývol som a prezul sa, zatiaľ čo všetky veci som si strčil hlboko do vačkov a biele tenisky si šupol pod mikinu. Tašku Damian uložil na najvrchnejšiu poličku za knihy, kam dočiahol vďaka svojej výške.

„Prečo mi pomáhaš?" opýtal som sa váhavo, no po dlhom čase som sa v jeho spoločnosti cítil príjemne. Akoby nebolo žiadnych bláznov a psychiatrickej liečebne. Neprišiel mi nejaký psychicky labilný alebo niečo podobné. No stále tu bola tá neistota.

„Pretože..." začal, no započul som akýsi šuchot a tak som ho stopol.

Chápavo prikývol a tak sme sa obaja nečujne pobrali k dverám.

„Choď prvý, nech nie sme nápadní." povedal a ja som prikývol a vyšiel na chodbu. Potichu som zaklapol dvere a potom sa len vybral po chodbe, kde nebolo takmer nikoho, no zdola kde bola recepcia a za niektorými dverami som počul hlasy pracovníkov. Kdesi na chodbe sa zabudli dvere a ja som skamenel. Netušil som, z ktorého smeru to šlo.

„Hej!" zvolal ktosi za mnou a keď som sa obzrel, parádne som si zanadával. Kathleen si musela svoju prácu vykonať mimoriadne dobre, lebo ako sa zdá, ďalej ako za bránu blázinca sa nedostal. No teraz som mu musel čeliť ja. A to som nemal v pláne.

Rozbehol som sa od neho preč, no čochvíľa ma doháňal, pretože som počul jeho dychčanie. Tesne som pribrzdil pred stenou na konci chodby a pokračoval doľava, až sa nám muselo niekoľko sestričiek uhnúť. Na moje nešťastie som sa potkol o čistiacu paletu. Stačilo, keď som si všimol, že Hergenson je už fakt blízko a veľmi rýchlo som nabral druhý dych.

Rozutekal som sa, no nečakal som, keď ma odrazu zozadu zasiahne silný prúd a hneď na dostane do kolien. Zniesol som sa na zem úplne paralyzovaný.

„To je v poriadku, postarám sa o neho." počul som ho, zatiaľ čo ja som bezmocne ležal na zemi a snažil sa spamätať z toho šoku. Do výhľadu sa mi postavili dve čierne pánske topánky a následne aj Herdenson, keď si ku mne kvokol.

„Už som ti vravel, aby si sa so mnou nezahrával, chlapče." povedal výsmešne a poťukal po paralyzéri čo mal v ruke.

Sťažka som sa nadýchol a oblizol si pery: „Idiot."

Krátko sa zasmial: „Čudujem sa, že ťa ešte tá odvaha neprešla, Arian. Ale neboj, ja sa o to postarám. Potom už budeš poslúchať na slovo.

„Och Bože, Arian." hlesla vystrašene Kathleen.

„Som v poriadku."

„Nie si. Inak by si nemal tie popruhy."

„Vyber mi veci z vačkov a skry ich do tašky, prosím." povedal som a ona prikývla. Vypratala mi vačky a potom sa chvíľu skláňala nad taškou.

„Odkiaľ ich máš?"

„To je vedľajšie. A ešte tenisky." spomenul som si. Hergenson si našťastie ničoho nevšimol a vôbec mu moje čierne botasky neboli nápadné.

„Čo?" opýtala sa nechápavo.

„Pod mikinou mám tenisky. Dosť ma už tlačia."

„Jasné... uhm." rozpačito chytila lem mikiny a krátko mi pozrela do očí, načo som sa pousmial. Bola tak zlatá, keď bola tak nesmelá. Pomaly vytiahla mikinu vyššie a vzala mi tenisky. Pri dotyku jej prstov o moju horúcu pokožku som sa mierne zachvel, no nedal som na sebe nič pocítiť.

Položila tenisky kamsi pod posteľ a potom mi opäť stiahla mikinu späť a rozpačito sa usmiala. Sklopila pohľad, no po krátkom nádychu svoje sivasté oči uprela do mojich a sklonila sa nado mňa, až ma končeky jej hnedej hrivy šteklili na tvári. Bolo to príjemné, lenže ešte príjemnejšie bolo, keď som pocítil jej pery na mojich. Rukou našla tú moju zviazanú a preplietla si so mnou prsty. Ah, Kathleen.

Stela24, výnimočne je tu pre teba kapitolka skôr ;) :D