16.
To, že som šiel skôr spať sa odzrkadlilo aj na tom, že ešte skôr, akoby vyšlo slnko som sa prehadzoval na posteli. Možno už slnko aj vychádzalo, lenže vonku bola dosť veľká búrka a ako som zistil, všade tu sú poistky a dokonca na noc vypínajú elektrinu, takže som si nemohol zapnúť svetlo. Dlhšie som to nevydržal a postavil sa. Chvíľku som sa prechádzal po izbe, pretože som bol v domnienke, že dvere budú zamknuté. No nakoniec mi to nedalo a aj tak som sa ich pokúsil otvoriť. Na moje prekvapenie pekne povolili a ja som s čo najmenším hlukom vyšiel na chodbu, kde svietili iba kontrolné svetielka, ktoré boli od seba dosť ďaleko. Pokračoval som potichu našlapujúc smerom, kde by mohla byť podľa šípok spoločenská miestnosť. Zistil som, že ju tvoria len akési mohutné drevené stoly s pohovkami a na opačnej strane bola knižnica a akési staré rádio s reprákmi, kazetami a CDčkami. Samozrejme, buď to boli úplné ukľudňováky alebo vymývače mozgu. Žiadna moderná hudba. Žiadna normálna hudba. Rovnako to bolo aj s knihami. Iba samé nezmysly o zmysle života, alebo nejaké tie siahodlhé romány z minulých storočí. Až mi bolo zle z toho.
Na moment som zastal, lebo som započul akýsi šuchot. Dokonca to bolo od vedľajšej uličky, kde potom bola už iba stena. Opatrne som nakukol cez škáru medzi knihami a obočie mi prekvapene vystrelilo nahor, keď som rozoznal tváre dvojice. Ev sa opierala o stenu a Mascot ju objímal okolo pása, čím sa na ňu až na maximum tisol a obaja boli zahĺbený do bozkov. Radšej som rýchlo odvrátil zrak a chcel pokračovať až kamsi do tmy uličky, kam som kvôli tme z búrky nevidel, keď sa odrazu zablislo a ja som si všimol malého dievčaťa, čo sedelo v húpacom kresle a bolo otočené smerom k veľkému oknu a osvetľovali ho blesky. Prekvapene som zvolal, čo vyrušilo aj dvojku vedľa v rade, zatiaľ čo dievčatkom ani nehlo.
Vchodové dvere sa rozrazili a do miestnosti vpadli dva lúče bateriek: „Kto je tu?"
„Arian ty debil." ozvalo sa odvedľa od Mascota, no ja som sa na nič nezmohol.
„Vylezte." pokynuli nám lekárnici, ktorí tu asi zároveň zastupovali rolu strážnikov, až ma oslepilo svetlo baterky a ja som si musel zakryť tvár.
„Chlapče nevieš čo znamená zákaz vychádzania do siedmej?"
„Do siedmej?" zopakoval som zmätene, zatiaľ čo ma on už vyťahoval za golier trička na rovné nohy.
„Ty si ten nový však?" opýtal sa neisto a ja som prikývol.
„Hej vy dve hrdličky." ohlásil ich druhý lekárnik, „Practe sa skôr, než budete mať problémy. A toto mi láskavo daj a nech už takéto veci u teba nevidím, Mascot."
Všimol som si, ako prechádzali popri našej chodbe a Mascot mi venoval jeden nie moc nadšený pohľad, no ja som zavadil pohľadom na jeho zakrvavenú ruku. Všimol si to a tak sa rýchlo odvrátil a dal sa na odchod. Lekárnik šiel za nimi a všimol som si, ako si odkladá do vrecka zakrvavený nôž, čo bola zrejme tá vec, čo zabavil Mascotovi.
„Poď aj ty." povedal lekárnik vedľa mňa a začal ma tlačiť k východu, keď som i tak zastal a ukázal na dievča.
„A čo ona?"
Lekárnik sa zadíval tým smerom a potom ma začal znova ťahať von: „Vysvetlím ti to vonku."
Prešli sme na chodbu, kde už po tých troch nebolo ani stopy a on zabuchol dvere.
„To je Nathalie. Patrí medzi tie horšie prípady. Sami sme ju tam preniesli, pretože jediné, čo ju dokáže ukľudniť sú búrky. Inak je to takmer nezvládateľná pacientka."
„Takže mi mohla ublížiť?" opýtal som sa s miernym strachom, aj keď sa jednalo o nanajvýš deväťročné dievča.
„V tom štádiu nie, ale všeobecne áno. Obyčajne býva pripútaná na lôžko."
„Panebože." šepol som vystrašene, no to ma už lekárnik viedol k izbám. I tak ma zvedavosť premohla, „Prečo mal, alebo teda ako sa k Mascotovi dostal ten nôž?"
„Sám netuším. No stále si to akosi vie zariadiť."
„Tak to ste tu teda fakt obozretní." prehodil som sarkasticky.
„A ty čo si vôbec robil vonku?" opýtal sa pre istotu on.
„Nemohol som spať."
„Prečo?" opýtal sa podozrivo.
„Pretože som prespal celý deň. Ešte doma."
„Netrpíš nespavosťou?"
„Nie."
„Mávaš prudké zmeny nálad?"
„Väčšinou ma nič a nikto nezaujíma. Som skôr samotár. Ale tuto to ako si nejde." povedal som nesvoj.
„Chýbajú ti tvoji blížni?"
„Aj napriek tomu, že ma zradili... áno." priznal som.
„Čo tu sakra robíš?" opýtal sa nechápavo až som sa musel nad jeho reakciou uškrnúť.
„Vy nieste lekárnik, však?" vrátil som mu otázku.
„Nie. Som psychiater. Skúsený. A viem rozoznať pravdu od omylu, tak sa pýtam, čo tu robíš?"
Trpko som sa usmial: „Veríte na duchov?"
Nechápavo sa na mňa pozrel: „Kam tým mieriš?"
„Tak veríte?" opýtal som sa naliehavejšie, no odpoveď neprichádzala, „Ani ja som neveril."
Stále na mňa pozeral, akoby nevedel porozumieť, čo sa mu snažím vysvetliť. A to pritom pracuje s oveľa horšími prípadmi, ako je taký Mascot.
„Dobrú noc. Alebo skôr ráno." povedal som napokon a dobrovoľne sa odobral do svojej izby a jeho zanechal za sebou.
Kráčal som po chodbe po boku Hergensona, ktorý ma kamsi viedol. Hlavu som nechal sklonenú a poslušne kráčal s ním. Pri raňajkách sa Mascot tváril akoby sa nebolo nič stalo v noci, no mne už od rána nebolo akosi do reči. Čím ďalej, tým toho bolo na mňa čoraz viac a ja som mal pocit, že už to neznesiem.
„Čo mi chcete robiť?"
„Nič viac ako liečebné procedúry." odvrkol.
„Rozrezať a rozpytvať?"
„Prestaň trepať hlúposti." ohriakol ma, no ja som si z toho už akosi nič nerobil. Bolo mi to jedno.
„Možno ste mali pravdu." prehovoril som a cítil som, ako ma prepaľuje pohľadom, „Keď vám veľa ľudí naznačuje, že ste psychopatom, pomaly si to aj priznáte, aj keď to pravda nie je."
„O čom to zas táraš?"
„Chcem prestať cítiť. Touto cestou. Týmito procedúrami. Hocičím. Len ma zbavte citov." potom ma už láska ku Kathleen nebude viac zožierať, smútok za rodičmi a Bentonom ničiť a samota raniť. Potom sa postupne vytratí aj tá veľká bolesť. Čo by som všetko len za to v tejto chvíli dal.
„S radosťou." povedal a otvoril dvere do jednej z miestností. Zatvoril za nami dvere a pokynul mi, nech si ľahnem. Nenamietal som. Pripútal ma k ležadlu popruhami, aj keď som mal pocit, že to nebolo vôbec nutné, ale tak ako myslí. Začal mi na hlavu napájať akési prilepovacie hadičky.
„Len ma toho zbavte. Budem vám vďačný." povedal som a zatvoril oči. Ani neviem ako dlho som tam tak ležal, no bolo mi tam príjemne. Až som mal pocit, že som nachvíľu zadriemal, pretože ma začal prebúdzať akýsi povedomý hlas.
„Hej Arian." ohlásil ma a ja som otvoril oči. Bol to ten muž, čo sme sa spolu v noci bavili. Na menovke mal R. Dallen.
„Hm." zamumlal som.
„Ako dlho tu už ležíš?"
„Čo ja viem? Spal som." chcel som sa pohnúť, no popruhy mi v tom zabránili.
„Kým Hergenson odbehol za vážnejším prípadom, vzal som to tu na starosti." povedal a vrátil sa späť k počítaču, načo som za ním len pootočil hlavou a čakal, že bude pokračovať, „Samozrejme, ako som tušil, nič nezvyčajné ti nie je, Arian. Lenže Hergenson si nedal pokoja a výsledky sfalšoval."
„Je to blázon." povedal som znechutene, „Nahovorí ľuďom, že nimi sú, ale pritom on sám je úplný šialenec."
„Tiež ho nemám rád." zamumlal Dallen.
„Čo bude s tými výsledkami?" opýtal som sa.
„Mohol by som ho odhaliť už teraz..."
„Lenže on by to mohol rôznymi princípami vyhrotiť a nakoniec otočiť vo svoj prospech." dokončil som za neho.
„Potrebujem nájsť viacero dôkazov." vzdychol skľúčene, no zrejme správne výsledky si odložil a nafotil si aj počítač s výsledkami. Znenazdajky zdvihol pohľad a pozrel na mňa, „Stalo sa niečo?"
Otočil som hlavu a znova zabodol pohľad na plafón: „Nevládzem."
„Nemôžeš vešať hlavu." povedal, no hneď sa mi v hlave vybavili Kathleenine slová: „Prosím, nevešaj hlavu Arian.".
Zaklipkal som viečkami aby som zatlačil slzy späť: „Vy neviete, o čom hovorím." povedal som napokon, keď už bol pri dverách.
„Máš pravdu, neviem. A tak trošku verím." povedal a zatvoril dvere. Nechápavo som sa zamračil. Posledná veta mi nedávala zmysel, no potom som si spomenul na otázku, čo som mu položil v noci. Zdvihol som hlavu, až sa mi zopár hadičiek odlepilo. Tak žeby predsa len bola nádej?
Vtom sa dvere otvorili a mal som pocit, že vzduch v miestnosti poklesol o pár stupňov, už len kvôli Hergensonovmu mrazivému pohľadu.
„Nevedel si sa ma dočkať, čo?" drzo sa uškrnul.
„To určite." zamumlal som ironicky, keď ku mne podišiel a konečne mi dal dole všetky hadičky a odpútal ma.
„Choď sa dať do poriadku. Ale tak, aby si stíhal obed včas." povedal a ja som ho spražil jedným nenávistným pohľadom a potom odišiel. No uznal som, že horúca sprcha padla ozaj dobre. Aspoň na chvíľu som nemusel nad ničím premýšľať. No i to pekné napokon skončilo a ja som sa musel pobrať na obed a znova čeliť tým bláznom.
Po obede som trávil čas ako ostatní v spoločenskej miestnosti, no akosi som si tam nevedel nájsť zábavku. Mascot sa ma aj pýtal, prečo si ma Hergenson zavolal, no nepovedal som mu viac ako len na nejaké testy. Videl som, že ho to nejako neuspokojilo, dokonca potom aj kamsi odišiel, zatiaľ čo bol tak stratený v myšlienkach, že skoro nabral jednu sestričku. Taktiež som nezdržoval v blízkosti Simy, aby sme sa vyhli zbytočnému kriku. Ev som mnou nejako špeciálne nekomunikovala a Damian si čosi kreslil na papier a po celý čas ani nezdvihol hlavu od svojej tvorby. Občas som počul, ako začal doslova čarbať, no nevedel som, či ho iba pochytila taká chvíľka, alebo to mal byť nejaký efekt. No potom som si uvedomil, že sa nachádzam v blázinci, takže som vylúčil tú druhú možnosť.
Navyše, ako som si všimol, veľa mladých tu nebolo. Okrem Mascotovej skupinky, kde on viditeľne velil a kde ma s radosťou prijali, tu bolo už len zopár mladých, no tí boli skôr samostatní. Ostatní boli stredného veku. Starcov som tu už ani nevidel. Jediná najstaršia tu bola akási päťdesiatnička, ktorá sa začala z neznámych príčin nekontroľovateľne smiať v určitých časových rozdieloch. Samozrejme, ostatní si toho ani nevšímali, tvárili sa, akoby to bolo bežné. A práve toto mi len dávalo za pravdu, že ja sem nepatrím. Ja nie som ako oni. Nie som blázon.
Po večeri, na ktorú som ani poriadne nemal chuť po celom dni, som sa utiahol do izby. Už som viac nemal náladu tráviť čas s tými bláznami. Mám pocit, že odstupom času sa zo mňa ten blázon naozaj stane, pretože nie len tí ľudia, ale celkovo prostredie, ma k tomu doslova tlačí. Všetko je dokonale sterilné, nudné, jednoduché a nezaujímavé. Všetko je rovnaké.
Pripadá mi to, akoby som tu bol večnosť a pritom je to len niečo vyše jedného dňa.
Napokon som zostal len posedávať na posteli a pohrával som sa s čiernou šnúrkou, čo som si vytiahol z mikiny. Bola to jediná vec, čo mi pripadala momentálne zaujímavá na tomto mieste. Nejako som z mysli vylúčil aj myšlienky, takže som len tak bezducho hľadel na šnúrku, ktorá už mala niekoľko uzlov a nechcelo sa mi ich rozoberať.
No predsa len ma vyrušil pohyb pri dverách, aj keď som dobre vedel, že sa dvere vôbec neotvorili.
„Arian?" ozval sa jemný hlások. Prestal som sa hrať so šnúrkou, no akosi som nedokázal zdvihnúť pohľad tým smerom. Práve teraz, keď sa mi podarilo konečne na to všetko nemyslieť a mal som pocit, že môžem voľnejšie dýchať, tak sa to zaraz všetko vráti? Kde je spravodlivosť.
„Arian, to som ja. Kathleen." povedala. Neviem, či mala pocit, že som sa za ten čas kompletne zbláznil, alebo sa len chcela uistiť, či ju vnímam. Podišla až ku mne a zatiaľ čo ja som sa v rohu postele opieral o stenu, ona si sadla predo mňa. Jej jemné malé rúčky uchopili šnúrku a stiahli ju dolu, čím prerušila môj očný kontakt s ňou a ja som k nej zdvihol pohľad. Jemne mi stisla ruky a pritom sa mi utrápene dívala do očí.
Chcela niečo povedať, no namiesto toho sa posadila inak, nadvihla sa, takže kľačala a vzala mi tvár do dlaní. Zohla sa ku mne a potom som len pocítil jej jemné chladné pery na mojich. Pobozkala ma a len o kúsoček odstúpila, tak, že sa naše pery letmo dotýkali.
Zdvihol som ruku, ktorá ma ešte stále trochu bolela potom, čo mi ju Hergenson div nevykrútil, a pohladil ju po líci. Opäť sa naše pery spojili a my sme sa nechali unášať bozkami. Rukou som jej zašiel až do jej jemných vlasov.
V tej chvíli ma nezaujímalo nič. Nezaujímalo ma, že ona je duch. Nezaujímalo ma, že ma všetci považujú za blázna. Nezaujímalo ma ani miesto, kde som sa nachádzal, ani ľudia s ktorými som tu zavretý a ktorý ma tam vonku všetci doradu sklamali. Nezaujímal ma ani žiadny Hergenson či ktokoľvek iný. Bola tu Kathleen, ktorá za mnou prišla aj napriek tomu, že ju moje slová ranili rovnako ako mňa. Ona bola mojím liekom. Až teraz som pocítil, že sa môžem skutočne nadýchnuť. Tak veľmi mi chýbala.
„Chcem ísť preč." šepol som a cítil, ako ma horúca slza popálila na líci.
„Pššt. Už som tu. Už je dobre." povedala a vtisla mi pusu na čelo.
„Ostaň tu prosím." šepol som a ona sa schúlila vedľa mňa, jednou rukou som ju objal a ona si položila hlavu na moje plece. Spokojne som vydýchol a privrel oči. Moja drahá Kathleen.
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top