Nad mestom sa v posledných slnečných lúčoch kúpali odlesky svetiel. Obloha sa sfarbovala do ružovej, žltej a aj do červenej. Bola to zaujímavá kompozícia plná stále sa meniacich drobností.

V parku sedeli dvaja ľudia, držali sa za ruky a zrak z dievčatka spustili len vtedy, keď sa pozreli jeden na druhého. Dievča naháňalo holuby, ale aj samo si uvedomovalo, že o chvíľu ju jej kamaráti zoberú za mamou a súrodencami. Po novom bývali v peknom byte, ktorý nebol starý ani nový, ale určite nepáchol zatuchlinou a nemuseli každý večer zhasínať, aby na seba neupriamovali pozornosť.

Malá Annie si na život na periférii už takmer ani nepamätala. Boli tam len niektoré vnemy, na inak bielej palete. Vedela však, že sa tam nechcela vrátiť.

V jednu noc, pred dlhými rokmi, nevedela zaspať. Preto počula rytmické zaklopanie na dverách. Poznala ho. Používala ju len ich skvelá pestúnka Yvette. Ale v ten večer to nebola len ona a nemala na tvári svoj zvyčajný úsmev.

Bola aj s tým chlapcom, s ktorým trávila toľko času. Obaja vyzerali vystrašene a Yvette plakala. A tak to Annie sledovala spoza potvorených dverí, až kým nezaspala.

Keď sa ráno zobudila, už bolo rozhodnuté.

Ten chlapec, Colin, odmietal možnosť, žeby tu Yvette naďalej bývala. Preto sa ju okamžite rozhodol presťahovať do mesta.

Yvette nebola presvedčená, ale stále bola vystrašená, preto veľmi nenamietala. Až na jednu vec. „Ale nemôžem. Nemôžem... nechať tu pani Nellu a deti."

Jej mama začala namietať, že je to predsa hlúposť, ale Colin... on sa tváril zamyslene. V to ráno odišiel a keď sa poobede vrátil, tak to bolo aj s jasným rozhodnutím. Yvette sa sťahuje do mesta. A ak – v jeho reči pani Nella – chce ísť tiež, má sa pobaliť, pretože ak chce, tak jej aj deťom našiel nový byt.

Už v ten večer zaspávala Annie v mäkučkej posteli na neznámom mieste. Ale bola s ľuďmi, ktorých milovala a preto jej nezáležalo na tom, že je inde. A to miesto bolo krajšie. Pokojnejšie.

Ako šiel čas, mama si našla novú prácu a ona a jej súrodenci začali chodiť do škôlky a aj do školy. Yvette a Colin im často robili spoločnosť a predstavili im aj krásnu ryšavku s menom Kristen. A aj ďalších ľudí.

Annie mala kamarátov, ale stále mala najradšej svoju rodinu. A do nej patrila aj Yvette s jej priateľom Colinom. Po niekoľkých rokoch sa zobrali, ale nič to nemenilo. Stále dávali na Annie často pozor a trávili s ich rodinou mnoho času.

Annie spoznala Colinovu rodinu na ich svadbe a pani Coxová sa k nej správala veľmi milo a dala jej dokonca lízanku a omaľovánku. Annie si stále viac a viac uvedomovala, že miluje farbičky a farby.

Na svadbe Yvette a Colina povedala jej mama vec, na ktorú asi nikdy nezabudne. Bolo to také milé a presvedčovalo to Annie v tom, že nič nie je nemožné. Mama sa naklonila k Yvette, oblečenej v krásnej bielej a povedala: „Tvoj svet bol iný ako ten jeho. A predsa ste našli spoločnú vlnu. Neznamená to to, že je všetko možné?"

Annie myslela na to a aj na všetko ostaté, čo sa v jej živote zmenilo, kým padala na zadok, lebo jej spomedzi prstov unikol veľký tučný holub.

Yvette a Colin, sediaci na lavičke, sa na nej zasmiali, pomohli jej vstať a potom ruka v ruke sa pobrali domov.

KONIEC

Trocha klišé, ale prečo nie..? 🙈