<Yvette>

Colin dal pozor, aby ma ani náhodou nebolelo ako mi ťahal čriepky z ruky. Našťastie išlo o také maličké ranky, že ledva z nich vypadla kvapôčka krvi. Ledva som to cítila.

Poďakovala som sa mu snáď tisíc ráz, no takmer vždy to odbil len s myknutím plecom. Počas toho ako ma ošetroval, prišiel s nápadom, žeby sme sa mohli stretávať každý druhý deň, o jednej poobede. Vyhovovalo mi to, preto som len prikývla. Potom dodal, aby som ho čakala vždy v budove, keď bude náhodou meškať. Len tak. Pre istotu.

Súhlasila som.

A len sme tak sedeli, kým nepovedal, aby sme sa šli najesť.

Tentoraz sme skončili v inej reštaurácii a ja som sa zmohla už i na to, aby som si jedlo vybrala sama.

Nemohla som si nevšimnúť, že sa nad tým Colin milo uškrnul.

A moja dobrá nálada sa začala vracať akoby mávnutím čarovného prútika.

„Máš súrodencov?" spýtala som sa Colina odrazu.

Na chvíľu prekvapene prestal jesť, no potom pokrútil hlavou. „Čo ty?"

Tiež som len zavrtela hlavou a zase som sa sklonila k jedlu.

„Ale mám bratranca," nadviazal na to prekvapivo pohotovo. „Je mi ako brat, hoci odkedy odišiel na výšku, veľa sa nestretávame. Je mimo mesta častejšie ako v ňom. A vracať sa mu veľmi nechce."

„To je mi ľúto," zamumlala som.

„Nemusí," mávol rukou. „Jemu to vyhovuje. A ak je spokojný, tak i ja."

„Tiež sa chystáš na vysokú?" vyzvedala som.

„Nemám ju v pláne," zatiahol a načiahol sa po pitie. „Hoci istý čas som nad ňou rozmýšľal. Ale už ma to prešlo."

Sám nad sebou prevrátil očami a ja som sa musela zachichotať. „Nebol si taký vzorný študent?"

„Ako to povedať..." v očiach mu svietila veselosť, „... výsledky som mal vždy dobré, ale moja snaha sedieť nad knihami je nulová."

Naša konverzácia sa ešte takmer hodinu niesla v podobnom veselom duchu. Potom sme si na ten deň povedali zbohom.

>>>>>

>Colin<

S matkou sme večerali spoločne a ona zo mňa neprestajne ťahala detaily z našich doterajších stretnutí s Yvette. Niežeby ich bolo veľa. Stretli sme sa zatiaľ štyrikrát a vždy sme chodili len jesť a na krátke prechádzky po meste. Pôvodne som ju chcel už dávno zobrať na nákupy, aby nechodila deň čo deň v tom istom, no mal som pocit, že ak by som ju zobral do obchodu, nikdy by si nevybrala. Takže som sa rozhodol, že s ňou najprv nutne potrebujem precvičiť vyberanie vecí. Tak sme chodili jesť a jej vkus sa začal rýchlo prejavovať. Milovala všetko korenisté a hlavne štipľavé. Mne sa z toho už parilo z uší, no ona si bez problémov hádzala papričky do úst a tvárila sa nanajvýš spokojne.

Po našich obedoch som s ňou chodil pred výklady s oblečením a pýtal som sa jej čo sa jej páči. Na začiatku odpovedala zdráhavo a váhavo, akoby si tým nebola istá ani ona sama, no po nejakých troch výkladoch bola sebaistejšia a vedela bez väčších problémov povedať, že čo sa jej páči. Bral som to ako dobré znamenie.

„Je milá," podotkol som. „Ale dosť nerozhodná. Čomu sa ani nečudujem, hoci je to občas otravné."

Matka nado mnou prevrátila očami. Nechcela počuť o Yvette. Chcela skôr vedieť kadiaľ sme chodili, kto nás videl a či sa na ňu niekto pýtal.

Odpoveď znela áno, pýtal. Väčšinou to boli moji bývalí spolužiaci, ktorí nie a nie pochopiť, že prečo sa vláčim s niekým ako ona. Najskôr som im chcel povedať o matkinom pláne, no pri ich znechutených pohľadoch som si to rozmyslel a len som mykol plecom. Nikto nemusel vedieť, že Yvette by som si ako dobrovoľnú spoločnosť nikdy nevybral. Niežeby na nej bolo niečo zlé, ale bola tichá. Neskutočne tichá. Občas sa síce rozhovorila, no sám som radšej trávil čas s ľuďmi, ktorí kecali až sa im ústa nezavreli. S nimi aspoň nikdy nestála reč.

„Kedy sa stretávate nabudúce?" spýtala sa napokon matka.

„Zajtra. Zoberiem ju na nákupy." Už som v ňu veril natoľko, aby som bol presvedčený, že nebude nad jedným tričkom váhať tri hodiny. „A potom pozajtra."

Väčšinou sme sa stretávali s dňovým rozostupom, no teraz som urobil výnimku. Nasledujúce dva dni som mal voľné, no deň po tom som mal stráviť na policajnej stanici, tak som to chcel mať z krku.