<Yvette>

Pracovňa pani Coxovej bola strohá a menej honosná ako zvyšok budovy. Izba pôsobila vyložene kancelársky a pani Coxová bola pohrúžená do obsahu svojho počítača. Prepadli ma výčitky. Mala som počkať na povolenie.

Colin zaklopal na už otvorené dvere a pani Coxová sa na nás okamžite pozrela. Najskôr sa mierne zamračila, no potom sa na jej milých perách objavil úsmev a kývla nám rukou, aby sme vošli.

„Som rada, že ste prišli spolu, to je dobrý začiatok," začala sa radovať a párkrát klikla, zrejme aby uložila rozrobenú prácu.

Potom sa vybrala priamo k nám a nás oboch stiahla na stoličky. „Takže, nechcem to komplikovať. Tebe, Yvette, vystavím zmluvu, v ktorej sa dočítaš o všetkých podrobnostiach a dostaneš za to dobre zaplatené. Tvoja úloha bude úplne jednoduchá. Tvoja karta ti ostane na najbližšie tri týždne a budeš sa aspoň každý druhý deň stretávať s Colinom. Poukazuje ti mesto, zoberie ťa na obed, čokoľvek len vymyslíte. Ale, prosím, choďte medzi ľudí. Nieže sa zašijete niekde v súkromí, lebo to nebude mať zmysel!"

„A..." musela som si odkašľať a prečistiť si hrdlo, aby som na svoju otázku pozbierala dostatočnú odvahu, „... na čo je to celé dobré? Teda, nechápte ma zle. Ale váš syn má určite veľa známostí, ktoré by ho ochotne sprevádzali na ples."

„To áno, ale nikto z nich nie je z periférie," tľoskla pani Coxová jazykom. „Problém je ten, že mestu sa unudilo sponzorovať moje dobročinné aktivity. Preto im musím dokázať, že to celé má zmysel. A ako najľahšia, ale zároveň veľmi účinná, cesta sa javí byť, ak sa moja rodina bude viac stýkať s ľuďmi z periférie. A tu, zlatko, prichádzaš na obraz ty. Si také pekné dievča!"

Začalo mi to dochádzať. Malo ísť o nenápadný marketingový ťah. To by mohlo vypáliť všelijako, no pre mňa jedine dobre. Ale stále tu bola otázka...

„A, ehm," cítila som, že sa červenám, „do akej... no, do akej miery by som mala byť vášmu synovi blízka?"

Cítila som, ako Colin vedľa mňa skamenel. Vari mu niečo také ani nenapadlo?

„No," zdalo sa, že sa zháčila aj pani Coxová a ja som si pripadala neskutočne trápne, „úprimne, keby tam bola istá romantická náklonnosť, bolo by to ešte účinnejšie, ale na ničom takom netrvám. Proste sa tvárte, že ste kamaráti. Ktohovie, možno sa skutočne skamarátite."

To som si úplne nevedela predstaviť, ale bola som rada, že nemusí dôjsť k nijakým romantickým gestám. Ak sa máme len tri týždne hrať na kamarátov, nemôže to byť také hrozné.

„Myslíš, žeby si to mohla zvládnuť?" spýtala sa znenazdajky pani Coxová.

Cítila som na sebe aj Colinov pohľad. Takže on s tým už súhlasil?

Odkašľala som si: „Myslím, že áno."

>>>>>

>Colin<

Bol som si vedomý toho, že zazerám. Bolo mi to však srdečne jedno. Doriti! No mohla na to tak rýchlo pristáť?! V mojich očiach práve klesla. Vyzerala inteligentne a zdalo sa, že má nejakú sebaúctu. Očividne som sa strašne zmýlil. Bože, ako sa z toho teraz vymocem? Akonáhle podpíše tú zmluvu, nebude cesty späť.

Musel som niečo urobiť.

„Ste si úplne isté, že je to dobrý nápad?"

Zrazu sa na mňa pozrela. Prvýkrát sa mi pozrela priamo do očí. A jej čokoládové okále sa leskli prekvapením. Azda si myslela, že z mojej strany vládne stopercentný súhlas? Naivné. Ak by som bol takým nadšencom do ľudí z periférie, tak by som nepotreboval zmluvy na to, aby som sa s nimi stýkal.

„Samozrejme," odpovedala mi matka chvatne. „Je to výhodné pre každého. Yvette bude zaplatené a ak bude šikovná, tak sa možno dostane aj z periférie."

Pri poslednej vete dievčina zalapala po dychu. Videl som v jej očiach nádej.

Možno som sa mýlil.

Možno len nemala na výber a musela sa chopiť každej možnosti, aby sa dostala z tohto prekliateho miesta.

Ako sa dá vzdorovať takým mäkkým očiam, v ktorých žiari nádej?

„Snáď by si nechcel, aby toto pekné dievča ostalo naveky na tom hroznom mieste?" položila mi matka otázku, ktorá mne samému behala hlavou.

Hold, bol som synom svojej matky. Ich životy mi ľahostajné neboli. Hlavne nie ak sedeli mne zoči-voči.

„No fajn," rezignoval som. Toľko k môjmu presvedčeniu. Som hrozná želatínka.