<Yvette>

Cez noc som dospela k jednoznačnému názoru – nech ide už o čokoľvek, musím to prijať.

Niežeby som sa túžila vláčiť s neznámym človekom, ale bola to moja šanca. Moja životná šanca dostať sa preč z tohto bohmi zavrhnutého miesta.

Noc bola hrozná. Najhoršia za posledné roky.

Kým som sa vrátila z hostiny, bolo už dosť neskoro, preto to v uliciach už „žilo". Alebo skôr umieralo. Ledva som sa dostala do malého bytíku bez toho, aby ma to zložilo.

Praskanie pištolí.

Krik.

Strach.

Pach krvi.

Vznášalo sa to všade.

Na pohovke som sa schúlila s roztrasenými rukami i nohami. Ovládla ma panika taká silná, akú som nezažila už mesiace.

Preto som sa rozhodla, že musím z tohto bláznivého kolotoča vypadnúť. Nech to stojí čo chce. Lebo ak nezmiznem, zbláznim sa. Pištole ani násilníci nebudú potrební na to, aby som odišla z tohto sveta.

Ráno som sa obliekla do svojho najlepšieho oblečenia – aj tak to však vyzeralo maximálne trápne. Boli to staré džínsy, ktoré mali najlepšie dni už dávno za sebou. Boli také obnosené, až boli kde-tu potrhané. K tomu som si dala starú červenú blúzku mojej mamy, ktorá mi úplne nesadla veľkosťou a v oblasti hrudníka som ju mala obtiahnutú. Mama bola veľmi útla žena. Mala som len jedny tenisky, ktoré boli ešte v celkom dobrom stave – nevyzerali ani staro ani obnosene. Škoda, že k tej blúzke sa vôbec nehodili.

Vlasy som si zašnurovala do vrkoča a do malej tašky som si hodila jablko. Pred stretnutím som sa neodvážila jesť. Asi by som sa pogrcala. A to by som teda dobrý dojem rozhodne neurobila.

Prešmykla som sa z bytu až po tom, čo som sa trikrát obzrela, či nikde nikto nie je. Budova, v ktorej som mala byt bola stará a zväčša aj opustená. Mala byť dávno zbúraná, no také veci sa na periférii nerobili. Tu platili pravidlá života a smrti – ak sa niečo nerozpadlo, nemalo to byť rozobrané.

Niektoré byty prenajímali ľudia ako ja; bezrodinní niktoši, ktorým bolo jedno, v ktorom kúte sa utiahnu na noc a svoje peniaze radšej minuli na čerstvé jedlo.

V každom prípade, nebolo dobré ukazovať sa na oči v týchto bytoch. Potom ich s radosťou chodili vykradnúť kým človek nebol doma.

Vybehla som na ulicu, kde bolo ticho a pokoj. Požehnanie ranných hodín. Minimálne doobeda tu bol vždy pokoj. Akoby sa každý dohodol, že na pár hodín sa odložia všetky nerovnosti a každý sa pôjde vyspať. Väčšinou sa našli nejaké výnimky a akýsi blbci pokračovali vo svojich sporoch, no menej nápadne.

To bol jediný dôvod prečo som milovala rána.

Prešla som cez ulicu, no aj napriek tichu som sa držala blízko stien budov a obzerala som sa na každom kroku. Ticho sa nerovnalo bezpečiu, hoci mu bolo najbližšie.

Musela som prekľučkovať po niekoľkých uliciach, kým som sa dostala k hranici medzi centrom a perifériou. Hranice boli ako vždy strážené a veľkí, namosúrení policajti, ochrankári, alebo čímkoľvek boli, púšťali z našej strany len ľudí s povolením.

Podišla som k chlapovi veľkému ako hora, ktorému na nose sedeli slnečné okuliare. Vyzeral pravdepodobne nebezpečnejšie než akým v skutočnosti bol.

Z tašky som vylovila malú plastovú kartičku s mojimi údajmi a aj menom. Pani Coxová nám ich rozdala, keď sa rozhodla, ktoré pôjdeme do mesta na hostinu. Ostatným ženám ju minulú noc zobrala. Mne ju nechala, aby som sa za ňou mohla dostaviť. Dúfala som, že tak skoro mi ju zase nevezme.

Chlapík ju prešiel čítačkou, aby si overil, či je platná. Keď obrazovka nazeleno zablikala, prikývol a pustil ma. Avšak len po tom, čo prehliadol moju tašku a ubezpečil sa, že v nej nemám celý arzenál.

Vkročiť do centra mesta bolo ako prejsť bránou do iného sveta. Všetko tu malo jasnejšie farby, svet voňal lepšie, ľudia sa smiali a nie plakali. Každý bol spokojný a šťastný. Akoby neexistovali problémy za hranicami ich maličkého sveta. Lenže tých problémov bolo až-až a ich predstieraná spokojnosť bola rovnakou ilúziou ako moje každovečerné ubezpečovanie sa, že ma cez noc nikto neprepadne. Zajtrajšok bol neistý. A nezáležalo na tom, či žijem v divokej ničote, alebo v pokoji mesta. Pokoj bol ilúziou a mier tiež. To som sa už dávno naučila.

Rovno som zamierila do honosnej budovy, ktorú si už roky prenajímala rodina Coxovcov. Vyzerala ako z rozprávok. Biele mramorové steny, vysoké stĺpy podopierajúce steny – a platilo to zvonka i zvnútra. Istým spôsobom to vyzeralo ako kaštieľ.

Pani Coxová využívala túto budovu na večierky, oslavy a podobné srandičky, no vedela som, že na vrchom poschodí má niekoľko izieb, ktoré slúžia ako kancelárie. Väčšina jej zamestnancov ale pracovala z domu, preto sa tu konali skôr len stretnutia.

Dúfala som teda, že tu mnoho ľudí nebude.

Na recepcii som sa musela staršiemu pánovi preukázať rovnakou kartičkou ako na hranici. „Pani Coxová ma čaká okolo desiatej."

Starý pán prikývol s úsmevom na vráskavej tvári a pokrútený prst namieril na gauče v rohu miestnosti. „Pani Coxová je už tu, ale momentálne je zaneprázdnená. Dám vám vedieť hneď ako môžete ísť za ňou."

„Ďakujem," venovala som mu plachý úsmev a pobrala som sa k sedačkám. Netušila som, že si na nich dlho neposedím.

>>>>>

>Colin<

Mladé žieňa mi udrelo do očí okamžite ako som vkročil do budovy. Sedela na bordovom gauči, ktorý slúžil pre návštevy a nervózne si žmolila prsty.

Vyzerala lepšie ako včera, hoci bola očividne nevyspatá. Jej oblečenie bolo spleťou všetkého, čo jej ponúkla skriňa a tú blúzku najskôr nosila ešte predtým, než nadobudla ženské krivky.

S povzdychom som sa vybral rovno k nej, na čo hneď zdvihla pohľad zo zeme. Venovala mi váhavý úsmev, ktorý som jej opätoval. Nemusel som sa k nej predsa správať zle, že nie?

„Čakáš na moju matku?"

Prikývla, viac to nekomentovala.

„Tak poď," mykol som hlavou, aby ma nasledovala ku schodom. „Vypočujeme si jej čudný plán."

„Ale pán recepčný povedal..." začala habkať, ale prerušil som ju dôrazným pohľadom.

„Myslím, že mám väčšie slovo ako pán recepčný." Keby Christopher vedel, že vyslovila slovné spojenie pán recepčný asi by zomrel na infarkt, chudák chlap. Alebo možno na smiech. Ťažko predpokladať. „No tak, poď."

Napokon ma poslúchla, vstala a nasledovala ma k schodisku, aby sme sa mohli vybrať za mojou matkou. Dúfal som, že to pôjde hladko a že to slečna odmietne.

No, dúfať bolo vždy pekné.